Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hudba je u nás ako vzduch

.peter Bálik .časopis .rozhovor

Pred školou v prírode dal prednosť trúbke. Študoval hudbu, no v novembri 1989 sa stal jednou z postáv Nežnej revolúcie. Hoci dal v ďalších rokoch pred politikou prednosť hudbe, neprestal sa venovať občianskemu aktivizmu. V decembri 2012 sa stal riaditeľom SOZA. Tóno Popovič.

.ste traja bratia a všetci ste muzikanti...
Nie celkom. Sava aj Tomi študovali hudobno-dramatický odbor, takže išli cielene aj po herectve.

.ale aj tak: s hudbou máte dočinenia všetci traja. Bol to vplyv rodičov?
Otec bol literárny vedec, mama pracovala v zdravotníctve. Starý otec Gabriel Popovič bol zbormajster, huslista a učiteľ spevu – začínal uňho napríklad Sergej Kopčák. Mamin otec bol hudobný skladateľ, klavirista, organista Viktor Holéczy.  V 50. rokoch minulého storočia hral v Starom Smokovci v populárnom hudobnom telese pod názvom Tatranský súbor.

.chodili ste do hudobnej školy?
Chodil som najprv na klavír a potom som si vybral trúbku.

.trúbku?
Otec mi dal na výber: buď som mohol ísť do školy v prírode, alebo mi kúpi trúbku. Vybral som si.

.čím vás trúbka zaujala?
Páčil sa mi barokový zvuk trúbky. Taký, ako využívali Beatles v piesni Penny Lane, ktorý sa tam dostal na základe zvukovej inšpirácie z Bachovho Brandenburského koncertu.

.akú hudbu ste v tom období počúvali?
Môj vkus v tom čase formoval najmä otec tým, čo sám počúval. Mal špeciálny výber, ktorý sa neskôr ukázal ako veľmi progresívny. Ako literárny vedec chodieval na konferencie do zahraničia, často aj na Západ a vždy priniesol nejaké platne. Spomínam si, že nad výberom jednej platňe som vyjadril rozčarovanie: ja som totiž očakával ABBU a on doniesol album I Am skupiny Earth, Wind and Fire. Titulná pesnička bola dlho zvučkou relácie Hit Panorama v rádiu Ö3. Zaujímavé na tom bolo, že keď som o niekoľko rokov neskôr nastúpil na konzervatórium, Earth, Wind and Fire tam bola medzi študentami vnímaná ako kultová kapela.

.konzervatórium. Aké to bolo obdobie?
To bol pre nás ostrov slobody v komunizme. Stretol som sa tam s muzikantmi ako Juraj Bartoš, Juraj Griglák, Jozef Baán, Pavol Kvassay, Ľubomír Horák, Emil Frátrik, Matúš Jakabčic, Dalibor Jenis. Priestor na spoločné muzicírovanie nám vytvoril skladateľ, pedagóg Bohumil Trnečka, ktorý vytvoril Big band Konzervatória v Bratislave a viedol nás k skladbe a aranžmánom nonartificiálnej hudby. Dal nám nebývalý rozlet. To, čo sme skomponovali, sme si mohli následne vypočuť v naštudovaní big bandu. Práve tam som dostal prvú príležitosť vymodelovať si to, čo som napísal. To bola vtedy neoceniteľná vec. Trnečka položil základ pre vstup novej generácie na hudobnú scénu. V big bande som sa spoznal aj s Danielom Matejom. Neskôr začal Daniel snívať o súbore, ktorý by sa venoval súčasnej „vážnej” hudbe. Jeho predstavy sa nakoniec stali skutočnosťou, založil súbor VENI, čím vytvoril priestor na vstup hudby mimo tvz. socialistického realizmu, ktorá sa u nás hrala okrajovo, ak vôbec.

.v nejakej rockovej kapele ste hrávali?
Mimo Konzervatória som nejaký čas hrával na bicie nástroje hard rock v garáži, ale bola to skôr príležitosť vybiť mladícky temperament. Aj keď som inklinoval k soulu, k funky a fusion, rockovú alternatívu som zažil s Martinom Burlasom a Ivanom Csudaiom v projektoch Ospalý pohyb a Zabudnutý ohyb. Bolo to skvelé obdobie, inšpirovalo ma to na novátorský prístup k hudbe.

.to sme už na VŠMU, kde ste študovali dirigovanie.
Áno, u Ladislava Slováka a Bystríka Režuchu, neskôr u Ľudovíta Rajtera. Okrem toho som študoval inštrumentáciu u skvelého Jozefa Sixtu, výrazne ma ovplyvnil aj skladateľ Juraj Beneš. Chodievali sme aj na prednášky k Hanzimu Albrechtovi do jeho bájneho domu na Kapitulskej ulici. U neho som sa zoznámil s historicky poučenou interpretáciou starej hudby. Využíval som teda všetky možnosti, ktoré mi vysoká škola a prostredie okolo nej poskytovali.

.do toho prišiel november 1989 a vy ste sa ocitli na tribúne...
Ako mladý človek som si pred rokom 1989 nevedel predstaviť, že nejakí jakešovci nám budú určovať podoby našich životov. Takže rok 1989 bol pre mňa signálom, na ktorý som podvedome čakal. Základ pre moje angažovanie vychádzal aj z rodinného prostredia. Otec nás viedol k tomu, že je správne na niečo sa špecializovať, no zároveň musíme mať široký záber poznania. Mal skvelú knižnicu, v ktorej som objavoval aj tituly, ktoré boli na indexe. Už v mladom veku ma fascinovala publikácia reportážnych fotografií z udalostí roku 1968. Aj cez pohľad z minulosti som si čoraz viac uvedomoval, že tu žijeme v skutočne divnom režime. Ďalší vplyv vychádzal od mamy. Pochádzala z deviatich detí, pričom traja jej súrodenci v roku 1968 emigrovali. Najprv boli v rôznych krajinách západnej Európy, no nakoniec sa stretli v Amerike. Boli to remeselníci, mali sen, že si spoločne v Amerike založia firmu. To sa im v Chicagu aj podarilo. Boli sme s nimi v častom kontakte, každý mesiac sa k nám z USA volalo, kde dodnes žije polovica z mojich 24 bratrancov a sesterníc. V roku 1988 sme sa s bratom Savom na pozvanie strýkov dostali prvýkrát do Ameriky. Bolo pre nás vtedy jasné, v akom režime chceme žiť.

.pamätáte sa na ten piatok 17. novembra 1989?
Veľmi dobre si na ten piatok spomínam. Spolu s kamarátmi z divadelnej fakulty sme v ten večer na škole žúrovali. Vzápätí nastalo obrovské vytriezvenie, pretože nás o udalostiach v Prahe informovali priamo slovenskí študenti, ktorí tam študovali na Akadémii múzických umení a boli svedkami policajného zásahu na Národní třídě. Pred Novembrom som svoj pohľad na spoločnosť vnímal cez aktivity ochranárov, cez osudy ľudí, postihnutých režimom, sympatizoval som s  iniciatívou Jána Budaja Bratislava nahlas, stretával som sa s ochranárom Maňom Hubom, s novinárom Petrom Zemanom. Vážil som si týchto ľudí, veľmi ma ich postoj voči režimu oslovoval. Cez ich aktivity som chápal, že keď niečo chceme zmeniť, musíme do toho vstúpiť a niečo pre to urobiť.

.pre mladšieho čitateľa je možno nepochopiteľné, ako sa zo študenta dirigovania v priebehu pár dní stane človek v centre politického diania.
Na kľúčovom stretnutí v Umeleckej besede sa ocitli tí, ktorí sa cítili udalosťami priamo oslovení, začali riešiť konkrétne organizačné veci, formulovať vyhlásenia. Na VŠMU sme sa postupne takýmto prirodzeným spôsobom našli so Zuzkou Mistríkovou, Ďurom Vaculíkom, Borisom Grexom, Milošom Durecom, Borisom Strečanským a ďalšími. Na začiatku bolo nevyhnutné informovať ľudí o udalostiach, zorganizovať sa. Odrazu sa na jednom mieste ocitli správni ľudia, ktorých spájalo niečo hlboké. Som nesmierne vďačný životu za to, že som pri tom mohol byť.

.bol to zvláštny pocit.
Bol. Bolo v ňom niečo transcendentálne. V prvých týždňoch nebolo vôbec jasné ako to dopadne. Šírili sa správy o aktivizácii Ľudových milícií, armády. Spomínam si na stretnutie zástupcov štrajkových výborov vysokých škôl s vtedajšou slovenskou vládou, ktoré boli 21. novembra 1989. Oproti nám zasadli všetci rektori vysokých škôl a komunistickí pohlavári, ako napríklad Jozef Ševc, ktorý na nás svojimi vyhrážkami pôsobil ako fašistický katan z filmov, bol tam veľmi familiárny Gejza Šlapka a predseda slovenskej vlády Pavel Hrivnák, ktorý komunikáciu zo svojho majestátu upokojoval. Nátlak striedal demagógiu a snahu spochybniť, zbagatelizovať priebeh udalostí z Národnej triedy. Pred samotným stretnutím sme dvakrát museli nahlásiť svoje meno a adresu – najprv pánom v kožených kabátoch pred vstupom do sídla vlády, a potom ešte raz na zoznam pred vstupom do rokovacej miestnosti. Chceli nás zneistiť, ale na to už bolo neskoro. Naše odhodlanie bolo jednoznačné, na rokovaní sme im to dali jasne najavo, čo oni nečakali. Iným, bizarnejším zážitkom bol míting študentov a pedagógov na právnickej fakulte, kde vedenie fakulty odkláňalo témy k problémom s ubytovaním na internátoch a k podobným parciálnym záležitosťam.  Nedalo mi, prihlásil som sa o slovo a vo svojom vystúpení som zdôraznil niečo v tom zmysle, že treba zmeniť tento režim, a nie rozoberať nedostatok žiaroviek na internátoch. Strhol sa obrovský potlesk. Na moju reč zareagoval zväzácky študentský predák a ukazujúc na mňa vyriekol slová o radikáloch, ktorí chcú proces demokratizácie a perestrojky pokaziť. Ozval sa ďalší mohutný potlesk. Bolo zjavné, že na právnickej fakulte vtedy študenti ešte nevedeli, čo chcú. Mimochodom, v delegácii študentov na Úrade vlády bol aj Peter Kažimír a na právnickej fakulte som sa vtedy zoznámil aj s mladým študentom Róbertom Kaliňákom.

.kedy ste si povedali, že už nechcete byť v politike.
Niekedy v marci roku 1990 ma kooptovali ako poslanca do parlamentu. Tam som nadobudol presvedčenie, že na to, aby som sa mohol zmysluplne venovať politike, by som mal mať istý prehľad v práve, v ekonomike. Nadobudol som dojem, že „dospeláci” to už majú vo svojich rukách a uvedú hodnoty Novembra do praxe. Rozhodol som sa zavŕšiť moje hudobné vzdelanie a využiť možnosť štúdia hudby v zahraničí, a tak som strávil dva roky na Kráľovskom konzervatóriu v Haagu. Chcel som tiež lepšie spoznať nejakú rozvinutú demokraciu  a zistiť, ako na tom z hľadiska svojho remesla som, teda čo viem a čo neviem. Holandsko sa stalo mojím druhým domovom.

.odvtedy sa venujete hlavne hudbe?
Po škole som založil firmu, písal som divadelnú, filmovú hudbu, dirigoval, nahrával, produkoval, venoval som sa reklame.  Okrem toho som veľkú časť svojho života venoval občianskemu aktivizmu. Zápasu s mečiarizmom, dzurindizmom, slovensko-maďarským vzťahom, zaoberal som sa kauzami ako Vysoké Tatry, Pezinská skládka, PKO, aktívne som spolupracoval s Jánom Budajom... Keď som mal pocit, že sa niečo zle vyvíja, snažil som sa spojiť s ďalšími aktivistami a svojím konaním zlepšovať kvalitu demokracie v zmysle medzinárodných štandardov, ku ktorým sme sa usilovali priblížiť.

.sedíme v kancelárii Slovenského ochranného zväzu autorského, ktorého ste riaditeľom. Ako ďaleko je táto inštitúcia od medzinárodného štandardu?
SOZA na báze 61 recipročných zmlúv so zahraničím napĺňa náročné kritériá, je členom CISAC-u, svetovej konfederácie organizácií kolektívnej správy, ako aj GESAC-u, európskej asociácie národných ochranných zväzov. Konferencia európskeho výboru CISAC-u sa nedávno konala v Bratislave. Tam som si uvedomil, že medzi tým, čo rieši svet a čo riešime v spoločnosti my je dosť veľký rozdiel. Oni riešia sofistikované otázky, súvisiace s licencovaním hudby na internete a autorskými právami. Na Slovensku riešia médiá Pohorelú a stužkové.

.kedy ste sa začali angažovať v SOZA?
Najprv som sa ako autor o ochranu autorských práv veľmi neinteresoval. O dianie v SOZA som sa začal zaujímať od chvíle, ako som zažil prvú valnú hromadu. Ocitol som sa spolu s Tonom Kubasákom, Matúšom Jakabčicom, Petrom Zagarom a ďalšími v iniciatívnej skupine, ktorá spolupracovala s volenými orgánmi SOZA v zmysle vybudovania nových štandardov komunikácie. Stal som sa členom rozhodcovskej komisie, ktorá rieši konflikty vnútri zväzu. Potom som pôsobil dve volebné obdobia v kontrolnej komisii. Keď došlo ku kauzám – embedované videá, Pohorelá, stužkové – uvedomil som si, že je u nás  zanedbané spoločenské vedomie o ochrane duševného vlastníctva. Tento koncept priniesol do vývoja spoločnosti posilnenie indivuálnych práv jednotlivcov: autorom s rovnakými právami sa mohol stať človek z akejkoľvek spoločenskej triedy. Za pilier modernej ochrany duševného vlastníctva sa pokladá tzv. Bernská dohoda z roku 1886. Dejiny však registrujú uplatňovanie autorských práv už asi 300 rokov pred naším leptopočtom. V roku 1710 bola vo Veľkej Británii prijatá norma o ochrane práva autorov v súvislosti s kníhtlačou, pretože dochádzalo k živelnej tlači a distribúcii autorských diel bez náležitého vyrovnania s autormi, čo malo na ich hmotnú existenciu fatálny dosah – obchodníci zarábali, autori treli biedu. Problematika ochrany intelektuálneho vlastníctva  však nefunguje len v umení, ale najmä v priemysle, v informačných technológiách. V cene mnohých výrobkov sú zahrnuté podiely pre tých, ktorí vymysleli či zlepšili ich technológiu. Všetko je to podchytené a vysporadúvané. K tejto oblasti však u nás kritiku nepočuť. Prečo sú v našej spoločnosti práve hudobníci takým ľahkým terčom pre sociálnu demagógiu?

.prečo?
Pretože v našej spoločnosti je hudba vzduch. Hudbu nie je vidieť, „iba“ počuť. Nedá sa obliecť, zjesť, vypiť. Nedá sa chytiť do ruky, tak nemá hodnotu. Poplatok za používanie predmetov ochrany duševného vlastníctva sa pri takomto vnímaní hudby javí ako nenormálny. Skúsme si však predstaviť akékoľvek podujatie bez prítomnosti hudby… Čo by z neho zostalo? Naše špecifikum je – česť výnimkám –všemožná snaha vyhnúť sa poplatkom za práva na používanie hudobných diel. U nás sa rieši to, ako sa vyhnúť plateniu poplatkov ochranným zväzom, v zahraničí ich vnímajú – spolu s prenájmom priestorov či s honorármi účinkujúcich – ako štandardnú súčasť rozpočtu samotného podujatia.

.ale musíte uznať, že SOZA sa niekedy správa ako slon v porceláne. Napríklad, keď chcela nejakých blogerov skásnuť za zavesené videá z YouTubu.
Pokiaľ si niekto prilepí video s hudobným obsahom na svoju stránku, a potom na nej niečo inzeruje, generuje z toho navyše zisk, tak existuje iks príkladov zo zahraničia, ktoré takýto spôsob využívania autorského obsahu jednoducho spoplatňujú. Tieto štandardy neurčuje SOZA, ale zahraničné normy. SOZA v Európe vyberá najmenej. V Česku sa minulý rok vybralo 3,2 eura na obyvateľa, Maďari vybrali 4,5 eura a my 1,2 eura.

.tak prečo má SOZA takú zlú povesť?
Máme na Slovensku príšerný vzťah k našej kultúre, je tu ustálený názor, že umelci - autori vymáhajú prostredníctvom SOZA nejaké absurdné poplatky. Pod sociálnou demagógiou typu „spev úbohých detí a chudobných študentov” je napádaná samotná legitimita výberov autorských odmien. Vonku sú tieto veci štandardom a hoci sa o nich aj polemizuje, zďaleka nejde o celonárodný povyk nad „likvidačnými” poplatkami SOZA. Česká OSA minulý rok vybrala niečo vyše 7 miliónov českých korún na stužkových. U nás vznikol cirkus za 370 eur, ktoré za ostatný rok vybrala za stužkové SOZA.   

.a čo ľudovky v Pohorelej.
Problematika sa pohybuje v troch rovinách. Nechránené ľudovky, ktoré sú kultúrnym dedičstvom toho-ktorého regiónu a interpretujú sa popamäti – v takýchto prípadoch SOZA autorské odmeny nevyberala ani nevyberá. Ďalej sú to ľudové motívy, nápevy, melódie, ktoré spracoval a zapísal do nôt pre nejaké obsadenie konkrétny autor – upravovateľ alebo aranžér. Za všetkých uvediem mená ako Tibor Andrašovan, Svetozár Stračina, Miroslav Dudík, Adam Hudec, Ondrej Demo. Tu ide už o chránený repertoár. Treťou kategóriou sú zľudovené pesničky. Napríklad pieseň Páslo dievča pávy, ktorú poznáme z Perinbaby neskomponoval „ľud”, ale Eugen Suchoň a znie v opere Krútňava. Poniektoré médiá tieto rozdiely akosi ťažko chápu a vytvárajú škandály z nevedomosti. Ak si organizátor splní povinnosť v zmysle zákona a nahlási včas program podujatia, je tým v prípade nechráneného repertoáru možné identifikovať diela ako nechránené, a tým predísť zbytočným nedorozumeniam.

.kedže CD sa dnes nepredávajú, SOZA je dnes jedným zo základných zdrojov príjmov hudobníkov, pretože vypláca tantiémy za hranosť v rôznych médiách...
SOZA vytvára isté podhubie ekonomickej existencie autorov. Pre kvalitu výberov autorských odmien je kľúčová legislatívna pozícia organizácií kolektívnej správy.

.môže v tejto veci SOZA niečo urobiť?
V aktívnej spolupráci s ministerstvom kultúry sa usilujeme zlepšovať právny rámec nášho fungovania tak, aby sme sa priblížili k možnostiam susedov, lebo aj v tejto veci dlhodobo zaostávame.

.čo hovoríte na navrhované kvóty, ktoré by mali zaistiť viac slovenskej hudby v rádiách?
Uplatňovanie kvót prostredníctvom politickej moci pôsobí vždy nesympaticky, na tom médiá pri kritike týchto návrhov stavajú. Je ťažké pochopiť, prečo sme na Slovensku k domácim autorom a interpretom takí macošskí. Česi, Maďari, Poliaci si nemusia stanovovať kvóty na hranie domácej tvorby – oni ju totiž hrajú dobrovoľne. Keď si naslepo pustím rádio v aute, často ani neviem, ktoré počúvam, také sú zmainstreamované. Rádiá sa ocitili v pasci prieskumov, ktoré sú vytvárané na báze rovnice „dopyt vytvára ponuku”. V médiách však funguje rovnica „ponuka vytvára dopyt”. Majitelia rádií nemajú často v tejto oblasti patričné vzdelanie a berú to ako prvoplánový biznis, ktorý má v prvom rade vynášať.

.oni hovoria, že „hrajú iba hity”?
Ale ako vzniká hit? Každá pieseň je na počiatku svojho vzniku neznámou. Hitom sa môže stať iba opakovaným vysielaním, čiže ak je skladba so silným autorsko-interpretačným potencionálom hraná, vytvára sa po nej dopyt. Stavať rádio do pasívnej pozície, že bude vnímať iba svoje call-outy, nebude vytvárať žiadne trendy a nebude sa zaoberať tým, čo krajina produkuje, je krátkozraké.

.nedá sa nastaviť na SOZA, aby domáci umelci poberali vyššie tantiémy, z ktorých väčšina odchádza do zahraničia?
Pomer medzi domácimi a zahraničnými tantiémami je približne štyridsať na šesťdesiat. Z prostriedkov pre zahraničie je podľa medzinárodných dohôd možnosť venovať istý odštep na podporu kultúrnej diverzity v tej-ktorej krajine. Podporu domácich autorov treba hľadať v zlepšovaní výberov autorských odmien, ale po kauze „Pohorelá” sa procesy dohľadávania použití stali zložitejšími, pretože došlo k legislatívnym zmenám, znemožňujúcim overovať, aký reapertoár sa pri verejných predvedeniach používa. Mnohí používatelia nám totiž posielajú playlisty, podľa ktorých sa na Slovensku hrajú už iba nechránené ľudovky. Stáva sa tiež, že používatelia tlačia na kapely hrozbami, že ich dajú na čiernu listinu, ak budú nahlasovať predvedenie svojich diel do SOZA. Je to diverzná činnosť, ktorá v konečnom dôsledku poškodzuje rozvoj domácej kultúry.

.z prostredia autorov SOZA vieme, že systém rozdeľovania bol nastavený tak, že autori džinglov do televízií alebo rádií dostávali najväčšie tantiémy. Zmenilo sa v tom niečo?
Otázky kľúčov rozdeľovania riešia volené orgány, aparát SOZA, za ktorý ako riaditeľ nesiem zodpovednosť, následne tieto zásady v praxi realizuje. SOZA má niekoľko pracovných skupín, jedna z nich rieši vyúčtovací poriadok. Podľa svojich stanov má SOZA chrániť spoločné záujmy nositeľov práv k hudobným dielam a vytvárať podmienky na vyváženú vnútornú integráciu záujmov diferencovaných skupín nositeľov autorských práv. Podľa profesných kľúčov – od vážnej hudby až po reklamu – sa zaoberajú volení členovia orgánov SOZA otázkami vyúčtovania a hľadajú také riešenia, ktorými napĺňajú zadanie zo stanov. Stáva sa, že sa objavia aj špekulanti, ktorí sa snažia analyzovať systém vyúčtovania tak, aby im umožnil zvýšiť ich podiel na odmenách prostredníctvom rôznych účelových výkladov zásad a pravidiel vyúčtovania. Aj preto je nutné vyúčtovací poriadok dolaďovať, aktualizovať. K týmto témam sú zaujímavé, iskrivé diskusie, predstavitelia rôznych žánrov, profesných skupín obhajujú svoje pohľady, čo je legitímne, komunikačne odborne zakotvené a korešpondujúce so zahraničnými štandardmi.

.jeď ste prišli do SOZA, boli ste súčasťou vlny ľudí, ktorí sa snažili niečo zmeniť. Podarilo sa?
SOZA je takpovediac cechová spoločnosť autorov, ktorá sa aj počas deväťdesiatich rokov svojej histórie ustavične vyvíja, realizuje svoje pravidlá fungovania na demokratickej báze. Verím, že ideme správnym smerom.

Tóno Popovič/
Narodil sa v roku 1965 v Bratislave. Na bratislavskom Konzervatóriu študoval trúbku, bicie nástroje a neskôr dirigovanie a kompozíciu. V štúdiách dirigovania a kompozície pokračoval na VŠMU a na Kráľovskom konzervatóriu v Haagu. Patril medzi študentských lídrov Nežnej revolúcie a zakladateľov Verejnosti proti násiliu v novembri 1989. Venuje sa komponovaniu, aranžovaniu a dirigovaniu, je vyhľadávaným autorom divadelnej a filmovej hudby, pôsobil aj v reklame. Je známy aj ako občiansky aktivista. V decembri 2012 sa stal riaditeľom Slovenského ochranného zväzu autorského (SOZA).

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite