Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Smrť a profit v Bangladéši

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Zrútenie budovy odevnej fabriky na predmestí bangladéšskej metropoly Dháka s vyše tisíckou mŕtvych otriaslo svetovou verejnosťou. S novou nástojčivosťou zaznieva otázka, čo možno spraviť, aby sa zlepšili podmienky robotníkov v manufaktúrach rozvojového sveta.

Keď minulý pondelok úrady ukončili prehľadávanie trosiek budovy Rana Plaza v dháckej mestskej časti Savar, celkový zoznam ľudí, ktorí pri nešťastí zahynuli, sa zastavil na čísle 1 127. Ďalších asi 2 500 bolo zranených. Počtom mŕtvych ide zrejme o najväčšiu tragédiu, aká sa kedy v odevnom priemysle odohrala. Pritom o podobné udalosti nie je v rozvojových krajinách núdza. Len v novembri minulého roka došlo na inom predmestí Dháky k požiaru v textilnej továrni, pri ktorom zahynulo asi 120 ľudí. V septembri si zase požiare v dvoch pakistanských textilkách vyžiadali 315 ľudských životov. Západné módne značky sa dostávajú pod silnejúci tlak domácej verejnosti, aby viac dbali na bezpečnosť a celkové pracovné podmienky vo fabrikách svojich dodávateľov v rozvojových krajinách.    

.štát peklo
Bangladéš je krajina, v ktorej žije viac ako 150 miliónov obyvateľov na území len tri razy väčšom ako je rozloha Slovenska. Patrí medzi najchudobnejšie a súčasne najskorumpovanejšie na svete. V rebríčkoch štátov podľa výšky HDP na obyvateľa sa vyskytuje okolo 150. miesta, podobné je aj umiestnenie Bangladéša v rebríčku vnímania korupcie. Viac ako tretina obyvateľstva je negramotná. V rokoch po nadobudnutí nezávislosti sa krajina vybrala cestou socializmu, znárodňovania a päťročníc. Tak ako v mnohých iných rozvojových štátoch sa bangladéšske úrady viac sústreďujú na dolovanie renty z úplatkov než na nestranné presadzovanie práva a poskytovanie kvalitných verejných služieb. Tieto faktory majú podiel aj na poslednom priemyselnom nešťastí.   
Ešte v predvečer zrútenia budovy, ku ktorému prišlo 24. apríla ráno pred deviatou, vraj inšpektori objavili na múroch praskliny a nariadili jej uzavretie. Prevádzkovatelia banky a obchodov, ktoré v nej sídlili tiež, poslúchli. No továrenských robotníkov ich predáci nahnali do práce. Pritom z medializovaných informácií sa zdá, že osemposchodová budova bola navrhnutá výlučne ako kancelárska (nie továrenská), navyše len s polovicou poschodí. Zvyšné boli nadstavané ilegálne. Odhaduje sa, že 90 percent budov v Bangladéši nezodpovedá stavebným predpisom. Vlastníkom Rana Plaza bol Sohel Rana, funkcionár mládežníckej organizácie Ľudovej ligy, vládnucej bangladéšskej politickej strany, a podľa všetkého aj miestny „výpalník“. Niektoré správy nasvedčujú, že pôdu, na ktorej postavil budovu, pôvodnému majiteľovi prosto ukradol. Tragédiou Bangladéša je, že politika, biznis a organizovaný zločin tu často splývajú, kým vlastnícke práva ľudí bez politických konexií sa nerešpektujú. Rana bol štyri dni po páde budovy zadržaný špeciálnou jednotkou na hraniciach s Indiou. Polícia zatkla aj ďalších zodpovedných.
K vysokému počtu mŕtvych zrejme prispeli aj chaotické záchranné práce. Britský týždenník Economist upozornil, že Bangladéš hneď po katastrofe odmietol medzinárodnú pomoc, a tak na mieste chýbali pátracie psy či ťažká technika. Oblasť nebola riadne uzavretá, vojaci a požiarnici vyťahovanie tiel ponechávali predovšetkým na dobrovoľníkov. Dokonca prišlo k hádzaniu kameňov na záchranárov od okolostojacich...

.zodpovednosť Západu
Odberateľmi zrútenej fabriky boli západoeurópske a severoamerické značky ako Bennetton, Mango, Primark, Joe Fresh a iné. Minulý týždeň sa v reakcii na nešťastie rozhodlo 31 popredných svetových odevných predajcov pristúpiť k dohode, ktorá má zvýšiť protipožiarnu ochranu a bezpečnosť budov vo fabrikách ich bangladéšskych dodávateľov. Ide o firmy ako H&M, C&A, Tschibo, Primark, Aldi, Zara alebo Benetton. Americké spoločnosti Gap a Walmart sa k dohode odmietli pripojiť s tým, že v Bangladéši uskutočnia svoje vlastné kontroly. Už roky sa na Západe hovorí o zodpovednom riadení dodávateľského reťazca firiem. Spotrebitelia chcú na jednej strane nakupovať odevy za nízke ceny, no na druhej strane ich privádza do rozpakov, ak sa dozvedia, že im šaty šijú ľudia v Bangladéši, pracujúci 16 hodín denne za mzdu vo výške 30 eur mesačne – navyše v životu nebezpečných podmienkach. Typickým zamestnancom textilnej fabriky v Bangladéši je žena alebo mladé dievča, ktoré prišlo do veľkého mesta zo zbedačeného vidieka za lepším životom.
Lenže nejde iba o otázku imidžu západnej odevnej značky v očiach spotrebiteľov. Ak vyhorí nebezpečná manufaktúra v rozvojovej krajine, pre maloobchodnú sieť v Európe to znamená výpadok dodávok. Na druhej strane, rešpektovanie etických ohľadov pri podnikaní firmám pomáha napríklad pritiahnuť mladé talenty z univerzít. Podľa prieskumu z roku 2010 tri štvrtiny študentov manažmentu na Stanforde uviedlo, že povesť firmy, v ktorej by chceli pracovať, považujú za rovnako dôležitú ako zaujímavú prácu či výšku platu. Mať etické štandardy sa, skrátka, vyplatí. Niektoré firmy si to, prirodzene, uvedomujú a už v minulosti sa pokúsili vnútiť ich aj svojim dodávateľom v rozvojových krajinách. No so zmiešanými výsledkami.
Bangladéšsky dodávateľ podpíše akýkoľvek etický kódex, ktorý mu západní odberatelia predložia. No v praxi sa ho nedrží a pri inšpekcii môže kontrolórom ukázať potemkinovskú dedinu. Nemá problém sfalšovať ani úradné dokumenty alebo účtovníctvo. Občas sa tiež stáva, že odberateľ má z hľadiska bezpečnosti celkom dobre vybavenú fabriku, no časť objednávky posunie aj ďalším firmám, ktoré už na bezpečnostné predpisy nehľadia. Indický ekonóm Jagdish Bhagwati napísal pre americký denník New York Times komentár s názvom Viňte Bangladéš, nie značky. Podľa profesora na Columbijskej univerzite je scestné očakávať napríklad od spoločnosti Walmart, že bude v kontrole bezpečnosti suplovať bangladéšske úrady. Je na vláde v Dháke, aby sa systémovo postarala o bezpečnosť svojich občanov.

.nebojkotovať Bangladéš
Tlak zo zahraničia môže pomôcť, no napokon si Bangladéš bude zrejme musieť prejsť podobným príbehom industrializácie ako iné krajiny. Aj Južná Kórea alebo Taiwan spočiatku začínali pri lacnej textilnej výrobe, ktorá sa tam presunula z Japonska. No neskôr sa vyšplhali po rebríčku pridanej hodnoty k sofistikovanejším produktom a ich kapacity v textilnom priemysle prevzala zase Ríša stredu. Bangladéš je ešte lacnejší ako Čína a po nej druhý najväčší dodávateľ odevných výrobkov pre Európu. Avšak spotrebiteľský bojkot ani upieranie prístupu na náš trh nie sú dobrou cestou, ako tamojším ľuďom pomôcť. Okrem textilu nemá táto chudobná krajina zatiaľ na vývoz veľmi čo ponúknuť. Ak by týmto odvetvím, pri všetkých jeho nedostatkoch, nedisponovali, Bangladéš by na tom bol ešte horšie.  
A bezpečnosť robotníkov? Je to málo známy príbeh, no 25. marca 1911 vypukol vo fabrike spoločnosti Triangle Shirtwaist v New Yorku ničivý požiar. Výrobca dámskych blúz mal svoje priestory na ôsmom, deviatom a desiatom poschodí mrakodrapu, ktorý stojí dodnes. Až 146 ľudí pri tomto tragickom nešťastí uhorelo alebo zahynulo pri snahe uchrániť sa pred požiarom skokom z okna. Väčšinou išlo o ženy – čerstvé prisťahovalkyne židovského a talianskeho pôvodu, ktoré v odevnej továrni pracovali šesť dní do týždňa za plat asi 30 dolárov mesačne. Šok a verejné rozhorčenie z tejto udalosti viedli politikov štátu New York k prijatiu a aktívnemu presadzovaniu nových predpisov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Je smutné, že každá krajina sa v rámci svojej industrializácie musí učiť tie isté lekcie nanovo – vždy s rovnakou krvavou daňou.            

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite