"Cisár je možno nahý, ale pokračuje vo svojej prehliadke bez toho, aby niekto poukázal na povahu jeho odevu,“ píšu ekonómovia Anat Admatiová a Martin Hellwig v ich novej knihe Bankárove nové šaty, s podtitulom Čo je v neporiadku s bankovníctvom a čo sa s tým dá robiť. Autori majú dojem, že bankovníctvo v USA či západnej Európe dnes nie je omnoho odolnejšie voči systémovým zlyhaniam, než bolo pred krízou. A tiež, že pri snahe brzdiť rozumnú reguláciu bankári účelovo zavádzajú verejnosť odborne sa tváriacimi argumentmi, ktoré pri bližšej analýze nie sú omnoho reálnejšie než povestné cisárove nové šaty z Andersenovej rozprávky. Admatiovej a Hellwigovi pritom ide o takú reguláciu, ktorá by v prípade problémov nezaťažila daňovníka nutnosťou nákladne zachraňovať banky. Ako to presne chcú docieliť?
.viac kapitálu
Aby banky mohli poskytovať úvery či robiť iné investície, požičiavajú si peniaze od jednotlivcov a firiem vrátane iných bánk. No okrem požičaných peňazí (takzvaných cudzích zdrojov) využívajú banky na svoje fungovanie aj vlastný kapitál. Ide najmä o prostriedky, ktoré má banka od svojich akcionárov. Vlastný kapitál si treba predstaviť ako vankúš, umožňujúci banke absorbovať straty v prípade, že jej niektoré obchody nevyjdú. Ak je banka kapitálovo dobre vybavená, bude aj navonok pôsobiť dôveryhodnejšie, keby si chcela v prípade potreby požičať na medzibankovom trhu.
Keď banky niekomu požičiavajú, snažia sa prísne dbať o to, aby ich klienti mali dostatočné vlastné zdroje, ktoré by im umožnili pôžičku splatiť aj v prípade, že nastanú neočakávané problémy. No samotné banky majú tendenciu fungovať na dlh v rozsahu, aký nemá obdobu v prípade bežných firiem. Ich vlastný kapitál sa často pohybuje len okolo piatich percent (alebo menej) voči ich celkovým aktívam. Zaujímavosťou je, že v prvej polovici 19. storočia, keď banky ešte fungovali s neobmedzeným ručením, zodpovedali kapitálové vankúše úrovni 40 – 50 percent celkových aktív bánk. Vlastníci finančných domov boli opatrní, lebo v krajnom prípade ručili za straty svojho biznisu osobným majetkom. Od polovice 19. storočia sa podiel vlastného kapitálu na fungovaní bánk znižoval. Mohol za to nielen vzostup obmedzeného ručenia, ale predovšetkým všestranné garancie štátov voči bankám, ktoré im umožňovali, aby svoju činnosť čoraz viac financovali na dlh. Napríklad okolo roku 1900 sa vo vyspelých krajinách pohybovala úroveň vlastného kapitálu bánk stále ešte na úrovni 20 – 30 percent, až poklesla v posledných desaťročiach na úroveň 6 – 8 percent. Takáto nízka úroveň robí banky prirodzene zraniteľnými. Téza Admatiovej a Hellwiga je teda jednoduchá: Aby banky boli lepšie pripravené na prípadné krízy, mali by zvýšiť vlastný kapitál. A to aspoň na úroveň, zodpovedajúcu 20 – 30 percentám ich celkových aktív. Sú dva spôsoby, ako to banky môžu urobiť. Prvým je nerozdeľovať zisk akcionárom, ale využiť ho na vystuženie kapitálového vankúša, až pokým nedosiahne náležitú úroveň. Druhým spôsobom je vydanie nových akcií bankou. Ak existuje podozrenie, že banka je nesolventná, nemá zisky a o jej prípadné nové akcie by medzi investormi nebol záujem, mal by zasiahnuť regulátor a v krajnom prípade ju zavrieť.
.nedostatočná Bazilej III
V rokoch 2007 a 2008 americké úrady dovolili bankám, aby svojim akcionárom vyplatili tučné dividendy, aj keď už nastala hypotekárna kríza. Admatiová a Hellwig pripomínajú, že dividendy v najväčších bankách vtedy zodpovedali približne polovici toho, čo do nich následne vrazila federálna vláda v rámci záchranného programu TARP. Keby banky nevyplácali dividendy akcionárom a miesto toho doplnili svoj kapitál, náklady daňovníka by boli oveľa nižšie.
Zvýšenie vlastného kapitálu by podľa oboch ekonómov znížilo možnosť hromadného zlyhania bánk a následne pravdepodobnosť drahej finančnej krízy. Navrhované opatrenia by pritom širokú verejnosť dokopy nič nestáli. Naopak, ich výsledkom by bol lepšie fungujúci a odolnejší bankový sektor, ktorý by sa menej obracal na štát so žiadosťami o pomoc.
Samozrejme, návrh autorov - profesorky finančnej ekonómie zo Stanfordu a riaditeľa nemeckého Inštitútu Maxa Plancka pre výskum spoločných statkov - nie je úplne nový. Rovnakým smerom mieri aj medzinárodný bankový regulačný rámec, známy ako Bazilej III či podobné regulačné iniciatívy EÚ. Avšak Admatiová a Hellwig im vyčítajú, že sú polovičaté a nedôsledné. Bazilej III má dlhé prechodné obdobie až do roku 2019, kým autori navrhujú okamžité doplnenie bankových vankúšov. Prekáža im aj nízka úroveň požadovaného kapitálu. Banky by podľa dohody Bazilej III mali dosiahnuť kapitál, zodpovedajúci najmenej 7 percentám takzvaných rizikovo vážených aktív. Očividne je už toto číslo oveľa nižšie, než čo navrhujú Admatiová a Hellwig, navyše rizikovo vážené aktíva sú len zlomkom celkových aktív, s ktorými počítajú obaja ekonómovia. Prekáža im aj komplexnosť pravidiel Bazilej III, ktorá vyvoláva dojem „vedeckosti“, no v skutočnosti akurát vytvára priestor na ich obchádzanie bankami a ďalšie hromadenie rizík. Admatiová a Hellwig nie sú jediní, ktorí obhajujú vyššie kapitálové požiadavky pre banky, no ich kniha je pozoruhodná, pretože ostro vstupujú do polemiky s americkými a západoeurópskymi bankármi. Tí sa vyšším nárokom na kapitál bránia argumentmi, ktoré obaja ekonómovia považujú za zavádzajúce.
.menej úverov?
Bankári často argumentujú, že bezpečnejšie banky môžeme mať len za cenu zníženia hospodárskeho rastu. Vlastný kapitál je totiž drahší ako cudzie zdroje. Vyššie požiadavky naň vraj obmedzia možnosti bánk poskytovať úvery, čo sa zase negatívne prejaví na ekonomike. Admatiová a Hellwig s tým nesúhlasia. Podľa nich nemožno náklady vlastného kapitálu brať ako nemenné, a navyše ako oddelené od celkového mixu vlastného kapitálu a dlhu. Náklady oboch týchto zdrojov financovania bánk sa odvíjajú od rizika ich použitia. Vlastný kapitál je drahý práve preto, že je ho v bankách tak málo v porovnaním s dlhmi. Ak si banka začne menej požičiavať a viac využívať vlastný kapitál, tak by mal zlacnieť.
Tu je dôležité zdôrazniť, že vlastný kapitál nie je nehybne deponovaný v nejakom trezore na spôsob strýka Držgroša, ako niektorí usudzujú. Naopak, využíva sa na prevádzku banky a ak tá kúpi napríklad dlhopis, nie je jasné, či bol kúpený z vlastných alebo cudzích zdrojov. Ak sa po zvýšení vlastného kapitálu banke naskytnú výhodné možnosti pre poskytnutie úverov, tá ich jednoducho využije, poskytnúc úver z nerozdeleného zisku – namiesto toho, aby si na túto transakciu sama musela požičať. A ak vhodnú príležitosť pre poskytnutie úverov nenájde, môže prostriedky z nerozdeleného zisku použiť napríklad na splatenie časti svojich dlhov alebo na investovanie do obchodovateľných cenných papierov. V každom prípade, podľa oboch ekonómov neexistuje dôvod, prečo by viac vlastného kapitálu malo ohroziť schopnosť banky poskytovať úvery. Na trhu pôsobí mnoho nefinančných firiem, ktoré sú úspešné a nemajú žiadne alebo len minimálne dlhy. Rozvíjajú sa prostredníctvom vlastného reinvestovaného zisku a žiadne debaty o škodlivosti vlastných zdrojov (na rozdiel od bánk) nevedú.
Admatiová a Hellwig veľa priestoru venujú fungovaniu symbiózy medzi bankármi a politikmi, ktorá je pre tieto dve skupiny obojstranne výhodná, no z dlhodobého hľadiska na ňu dopláca občan. Vlády majú záujem na tom, aby im banky požičiavali peniaze cez nákup štátnych dlhopisov, prípadne aby financovali štátom preferované politiky – napríklad hypotéky pre sociálne slabšie skupiny. No aj bankári majú na vzťahoch s politikmi zištný záujem. V USA ročne minú finančné inštitúcie asi pol miliardy dolárov na lobing. Politici vytvárajú pre banky prostredie implicitných aj explicitných záruk, ktoré finančníkom umožňuje podstupovať neprimerané riziká. Dohľad je často mäkký, pretože jeho zamestnanci buď v súkromnom finančníctve pôsobili, alebo dúfajú, že by v ňom mohli pôsobiť v budúcnosti. Mnohé verejné prešľapy bánk sa skončia lacným mimosúdnym vyrovnaním. A aj vnútri bánk majú tí, ktorí riziko podstupujú, väčšinou silnejšie postavenie ako tí, ktorí majú riziko manažovať...
.príkladný bankový sektor
Samozrejme, zo Slovenska vyzerajú problémy, o ktorých sa píše v knihe Bankárove nové šaty, trochu inak. Priemerná úroveň vlastného kapitálu v bankách je u nás veľmi slušných 15 percent voči rizikovo váženým aktívam. V podstate dlhodobo smerujeme k hodnotám kapitálovej primeranosti, ktoré navrhujú aj obaja autori a smerovali by sme k nim rýchlejšie, nebyť najvyššieho bankového odvodu v eurozóne. Podľa Marcela Lazniu, analytika Slovenskej bankovej asociácie, je vysoká stabilita nášho bankového sektora dôsledkom dlhodobého zodpovedného správania akcionárov. V rámci dividendovej politiky bánk u nás totiž asi polovica zisku po zdanení zostáva bankám na zvyšovanie kapitálu, kým polovica odchádza akcionárom.
„S tézou, že viac kapitálu znamená stabilnejšie banky, sa dá súhlasiť, ale len do určitej výšky,“ hovorí Laznia. Optimum by sa podľa neho mohlo pohybovať okolo úrovne, zodpovedajúcej 20 percentám rizikovo vážených aktív. No bankám by ponechal čas 5 až 10 rokov na jeho dosiahnutie. „Na druhej strane, polemizoval by som s tézou, že náhly nárast vlastného kapitálu nespôsobí úverovú kontrakciu.“ Podľa analytika sme v Európe počas posledných rokov videli príklady krajín, kde banky na potrebu dosiahnuť vyššiu kapitálovú primeranosť reagovali obmedzením úverov. Ešte sa len ukáže, či Admatiová a Hellwig svojou knihou zmenia debatu o bankovníctve. V konečnom dôsledku je hľadanie vyváženej podoby regulácie bánk aj pre verejné autority predovšetkým dlhodobým procesom učenia - vrátane toho najnákladnejšieho učenia sa z vlastných chýb. l
Anat Admati, Martin Hellwig: The Bankers’ New Clothes; What’s Wrong with Banking and What to Do about It. Princeton University Press, 2013.
.viac kapitálu
Aby banky mohli poskytovať úvery či robiť iné investície, požičiavajú si peniaze od jednotlivcov a firiem vrátane iných bánk. No okrem požičaných peňazí (takzvaných cudzích zdrojov) využívajú banky na svoje fungovanie aj vlastný kapitál. Ide najmä o prostriedky, ktoré má banka od svojich akcionárov. Vlastný kapitál si treba predstaviť ako vankúš, umožňujúci banke absorbovať straty v prípade, že jej niektoré obchody nevyjdú. Ak je banka kapitálovo dobre vybavená, bude aj navonok pôsobiť dôveryhodnejšie, keby si chcela v prípade potreby požičať na medzibankovom trhu.
Keď banky niekomu požičiavajú, snažia sa prísne dbať o to, aby ich klienti mali dostatočné vlastné zdroje, ktoré by im umožnili pôžičku splatiť aj v prípade, že nastanú neočakávané problémy. No samotné banky majú tendenciu fungovať na dlh v rozsahu, aký nemá obdobu v prípade bežných firiem. Ich vlastný kapitál sa často pohybuje len okolo piatich percent (alebo menej) voči ich celkovým aktívam. Zaujímavosťou je, že v prvej polovici 19. storočia, keď banky ešte fungovali s neobmedzeným ručením, zodpovedali kapitálové vankúše úrovni 40 – 50 percent celkových aktív bánk. Vlastníci finančných domov boli opatrní, lebo v krajnom prípade ručili za straty svojho biznisu osobným majetkom. Od polovice 19. storočia sa podiel vlastného kapitálu na fungovaní bánk znižoval. Mohol za to nielen vzostup obmedzeného ručenia, ale predovšetkým všestranné garancie štátov voči bankám, ktoré im umožňovali, aby svoju činnosť čoraz viac financovali na dlh. Napríklad okolo roku 1900 sa vo vyspelých krajinách pohybovala úroveň vlastného kapitálu bánk stále ešte na úrovni 20 – 30 percent, až poklesla v posledných desaťročiach na úroveň 6 – 8 percent. Takáto nízka úroveň robí banky prirodzene zraniteľnými. Téza Admatiovej a Hellwiga je teda jednoduchá: Aby banky boli lepšie pripravené na prípadné krízy, mali by zvýšiť vlastný kapitál. A to aspoň na úroveň, zodpovedajúcu 20 – 30 percentám ich celkových aktív. Sú dva spôsoby, ako to banky môžu urobiť. Prvým je nerozdeľovať zisk akcionárom, ale využiť ho na vystuženie kapitálového vankúša, až pokým nedosiahne náležitú úroveň. Druhým spôsobom je vydanie nových akcií bankou. Ak existuje podozrenie, že banka je nesolventná, nemá zisky a o jej prípadné nové akcie by medzi investormi nebol záujem, mal by zasiahnuť regulátor a v krajnom prípade ju zavrieť.
.nedostatočná Bazilej III
V rokoch 2007 a 2008 americké úrady dovolili bankám, aby svojim akcionárom vyplatili tučné dividendy, aj keď už nastala hypotekárna kríza. Admatiová a Hellwig pripomínajú, že dividendy v najväčších bankách vtedy zodpovedali približne polovici toho, čo do nich následne vrazila federálna vláda v rámci záchranného programu TARP. Keby banky nevyplácali dividendy akcionárom a miesto toho doplnili svoj kapitál, náklady daňovníka by boli oveľa nižšie.
Zvýšenie vlastného kapitálu by podľa oboch ekonómov znížilo možnosť hromadného zlyhania bánk a následne pravdepodobnosť drahej finančnej krízy. Navrhované opatrenia by pritom širokú verejnosť dokopy nič nestáli. Naopak, ich výsledkom by bol lepšie fungujúci a odolnejší bankový sektor, ktorý by sa menej obracal na štát so žiadosťami o pomoc.
Samozrejme, návrh autorov - profesorky finančnej ekonómie zo Stanfordu a riaditeľa nemeckého Inštitútu Maxa Plancka pre výskum spoločných statkov - nie je úplne nový. Rovnakým smerom mieri aj medzinárodný bankový regulačný rámec, známy ako Bazilej III či podobné regulačné iniciatívy EÚ. Avšak Admatiová a Hellwig im vyčítajú, že sú polovičaté a nedôsledné. Bazilej III má dlhé prechodné obdobie až do roku 2019, kým autori navrhujú okamžité doplnenie bankových vankúšov. Prekáža im aj nízka úroveň požadovaného kapitálu. Banky by podľa dohody Bazilej III mali dosiahnuť kapitál, zodpovedajúci najmenej 7 percentám takzvaných rizikovo vážených aktív. Očividne je už toto číslo oveľa nižšie, než čo navrhujú Admatiová a Hellwig, navyše rizikovo vážené aktíva sú len zlomkom celkových aktív, s ktorými počítajú obaja ekonómovia. Prekáža im aj komplexnosť pravidiel Bazilej III, ktorá vyvoláva dojem „vedeckosti“, no v skutočnosti akurát vytvára priestor na ich obchádzanie bankami a ďalšie hromadenie rizík. Admatiová a Hellwig nie sú jediní, ktorí obhajujú vyššie kapitálové požiadavky pre banky, no ich kniha je pozoruhodná, pretože ostro vstupujú do polemiky s americkými a západoeurópskymi bankármi. Tí sa vyšším nárokom na kapitál bránia argumentmi, ktoré obaja ekonómovia považujú za zavádzajúce.
.menej úverov?
Bankári často argumentujú, že bezpečnejšie banky môžeme mať len za cenu zníženia hospodárskeho rastu. Vlastný kapitál je totiž drahší ako cudzie zdroje. Vyššie požiadavky naň vraj obmedzia možnosti bánk poskytovať úvery, čo sa zase negatívne prejaví na ekonomike. Admatiová a Hellwig s tým nesúhlasia. Podľa nich nemožno náklady vlastného kapitálu brať ako nemenné, a navyše ako oddelené od celkového mixu vlastného kapitálu a dlhu. Náklady oboch týchto zdrojov financovania bánk sa odvíjajú od rizika ich použitia. Vlastný kapitál je drahý práve preto, že je ho v bankách tak málo v porovnaním s dlhmi. Ak si banka začne menej požičiavať a viac využívať vlastný kapitál, tak by mal zlacnieť.
Tu je dôležité zdôrazniť, že vlastný kapitál nie je nehybne deponovaný v nejakom trezore na spôsob strýka Držgroša, ako niektorí usudzujú. Naopak, využíva sa na prevádzku banky a ak tá kúpi napríklad dlhopis, nie je jasné, či bol kúpený z vlastných alebo cudzích zdrojov. Ak sa po zvýšení vlastného kapitálu banke naskytnú výhodné možnosti pre poskytnutie úverov, tá ich jednoducho využije, poskytnúc úver z nerozdeleného zisku – namiesto toho, aby si na túto transakciu sama musela požičať. A ak vhodnú príležitosť pre poskytnutie úverov nenájde, môže prostriedky z nerozdeleného zisku použiť napríklad na splatenie časti svojich dlhov alebo na investovanie do obchodovateľných cenných papierov. V každom prípade, podľa oboch ekonómov neexistuje dôvod, prečo by viac vlastného kapitálu malo ohroziť schopnosť banky poskytovať úvery. Na trhu pôsobí mnoho nefinančných firiem, ktoré sú úspešné a nemajú žiadne alebo len minimálne dlhy. Rozvíjajú sa prostredníctvom vlastného reinvestovaného zisku a žiadne debaty o škodlivosti vlastných zdrojov (na rozdiel od bánk) nevedú.
Admatiová a Hellwig veľa priestoru venujú fungovaniu symbiózy medzi bankármi a politikmi, ktorá je pre tieto dve skupiny obojstranne výhodná, no z dlhodobého hľadiska na ňu dopláca občan. Vlády majú záujem na tom, aby im banky požičiavali peniaze cez nákup štátnych dlhopisov, prípadne aby financovali štátom preferované politiky – napríklad hypotéky pre sociálne slabšie skupiny. No aj bankári majú na vzťahoch s politikmi zištný záujem. V USA ročne minú finančné inštitúcie asi pol miliardy dolárov na lobing. Politici vytvárajú pre banky prostredie implicitných aj explicitných záruk, ktoré finančníkom umožňuje podstupovať neprimerané riziká. Dohľad je často mäkký, pretože jeho zamestnanci buď v súkromnom finančníctve pôsobili, alebo dúfajú, že by v ňom mohli pôsobiť v budúcnosti. Mnohé verejné prešľapy bánk sa skončia lacným mimosúdnym vyrovnaním. A aj vnútri bánk majú tí, ktorí riziko podstupujú, väčšinou silnejšie postavenie ako tí, ktorí majú riziko manažovať...
.príkladný bankový sektor
Samozrejme, zo Slovenska vyzerajú problémy, o ktorých sa píše v knihe Bankárove nové šaty, trochu inak. Priemerná úroveň vlastného kapitálu v bankách je u nás veľmi slušných 15 percent voči rizikovo váženým aktívam. V podstate dlhodobo smerujeme k hodnotám kapitálovej primeranosti, ktoré navrhujú aj obaja autori a smerovali by sme k nim rýchlejšie, nebyť najvyššieho bankového odvodu v eurozóne. Podľa Marcela Lazniu, analytika Slovenskej bankovej asociácie, je vysoká stabilita nášho bankového sektora dôsledkom dlhodobého zodpovedného správania akcionárov. V rámci dividendovej politiky bánk u nás totiž asi polovica zisku po zdanení zostáva bankám na zvyšovanie kapitálu, kým polovica odchádza akcionárom.
„S tézou, že viac kapitálu znamená stabilnejšie banky, sa dá súhlasiť, ale len do určitej výšky,“ hovorí Laznia. Optimum by sa podľa neho mohlo pohybovať okolo úrovne, zodpovedajúcej 20 percentám rizikovo vážených aktív. No bankám by ponechal čas 5 až 10 rokov na jeho dosiahnutie. „Na druhej strane, polemizoval by som s tézou, že náhly nárast vlastného kapitálu nespôsobí úverovú kontrakciu.“ Podľa analytika sme v Európe počas posledných rokov videli príklady krajín, kde banky na potrebu dosiahnuť vyššiu kapitálovú primeranosť reagovali obmedzením úverov. Ešte sa len ukáže, či Admatiová a Hellwig svojou knihou zmenia debatu o bankovníctve. V konečnom dôsledku je hľadanie vyváženej podoby regulácie bánk aj pre verejné autority predovšetkým dlhodobým procesom učenia - vrátane toho najnákladnejšieho učenia sa z vlastných chýb. l
Anat Admati, Martin Hellwig: The Bankers’ New Clothes; What’s Wrong with Banking and What to Do about It. Princeton University Press, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.