Richie Havens (21. január 1941) sa narodil v chudobnej rodine brooklynského robotníka a knihárky ako najstaršie zo siedmich detí. K hudbe ho priviedol jeho otec, ktorý vo voľných chvíľach hrával na klavíri. Mladý Richie pôsobil na škole vo vokálnych a gospelových skupinách, no neskôr ho zlákala ulica. Bol členom pouličného gangu, no zo zlej cesty ho odvrátila záľuba v knihách a umení. Keď mal sedemnásť, odišiel zo školy a usadil sa vo štvrti East Village, ktorá patrila bítnikom a folkovým hudobníkom. Na živobytie si privyrábal maľovaním portrétov turistov a popritom vystupoval vo folkových kluboch.
.veľké ruky
Podľa Rolling Stone bol Richie Havens už vtedy neprehliadnuteľnou postavičkou newyorskej scény. Vysoký Afroameričan s indiánskymi predkami, hrajúci na gitare netradičným spôsobom s otvoreným ladením, čím sa tento harmonický nástroj v jeho mohutných rukách, veľkých ako lopata, menil na rytmický nástroj. Dôvodom netradičnej hry boli práve jeho veľké a dlhé prsty, ktoré mu nedovoľovali hrať základné akordy, a tak si vynašiel svoj vlastný spôsob. Jedným z jeho obdivovateľom bol aj Bob Dylan, vtedajšia vychádzajúca hviezda folkovej scény prvej polovicie šesťdesiatych rokov, ktorý si na neho spomenul aj vo svojom prvom diele memoárov Kroniky: „Spevák, ktorého som v tom čase často vídaval, bol Richie Havens. Vždy mal pri sebe krásnu dievčinu, ktorá za neho vyberala do klobúka peniaze. Všimol som si, že Richiemu to šlo veľmi dobre.“ Havens to Dylanovi všetko vrátil, keď do svojho repertoáru zaradil viacero jeho pesničiek vrátane epickej A Hard Rain’s Gonna Fall, ktorú študoval tri dni a noci, aby z nej vytvoril hodnotnú cover verziu. Keď sa vracal po koncerte z pódia do svojej šatne, zastavil ho jeden muž, ktorý mu povedal, že je to najlepšia verzia tejto skladby, akú kedy počul. „Tak sa sa prvýkrát stretol s Bobom Dylanom,“ povedal pre New York Times Richie Havens.
V polovici šiestej dekády vydal na malej nezávislej značke dva albumy, ktoré sa šírili len vo folkových kruhoch. Keď si ho pod svoje ochranné krídla zobral Dylanov manažér Albert Grossman, veci sa začali meniť v Havensov prospech. Úspech psychedelicky ladeného albumu Richard P. Havens, 1983 mu vyniesol pozvánku na hudobný festival vo Woodstosku. Richie mal pôvodne hrať až v piaty v poradí, no keďže sa na úvod nedostavili prví umelci, ktorí uviazli v obrovskej zápche, padla voľba na Havensa. Spevák bol najprv zhrozený, festival už mal trojhodinové meškanie, bál sa, že ho dav, netrpezlivo čakajúci na začiatok, vypíska. Našťastie jeho basgitarista prišiel v momente (tiež uviazol v zápche, nechal tam auto a šiel tridsať míľ pešo s basou v ruke), keď spevák prichádzal na pódium. Od organizátora Johnyho Langa dostal úlohu hrať dovtedy, kým nedorazí prvá skupina. Richie to zvládol bravúrne. S prvými akordmi svojej španielky si hneď získal publikum a jeho vystúpenie dodnes patrí medzi najpamätnejšie okamihy trojdňového festivalu. Festival, okolo ktorého sa vznášala kopa otáznikov, pričom nebolo isté, ako dopadne, sa začal vďaka Richiemu Havensovi, ktorého vystúpenie nakoniec udalo tón celému Woodstocku.
.slovo „sloboda“
Vrcholom jeho koncertu, v rámci ktorého zaspieval svoje veci, ako aj piesne od The Beatles, bola improvizovaná pieseň Freedom, ktorá vznikla priamo na drevenom pódiu. Po trojhodinovom hraní mu došli všetky piesne, a tak začal improvizovať. „Keď som prišiel na pódium a pozrel sa na obrovský dav predo mnou, napadlo mi slovo Freedom (Sloboda),“ spomenul hudobník pre Rolling Stone. Havens sa začal s Freedom hrať, pričom plynulo prešiel do gospelovej skladby Sometimes I Feel Like a Motherless Child, ktorú sa naučil ešte ako dieťa. Výsledkom nebol len jeden z vrcholov celovečerného filmu Woodstock, ale jedna z najkrajších piesní o slobode. „Woodstock nebol len o sexe, drogách a rokenrole. Vďaka bohu za tento dokument, pretože vďaka nemu môžu ľudia pocítiť ducha Woodstocku, ducha ľudí, ktorí sa stali ľuďmi... Vždy sa mi vybavuje krásna spomienka na to, že vtedy som zažil niečo, o čom som vo svojom živote dovtedy ani nesníval. Teda, že sa spojí toľko ľudí s podobnou dušou a zameraním,“ spomínal na vrchol svojej kariéry.
Úspech na Woodstocku mu dopomohol ku kariére. V roku 1971 sa jeho verzia Harrisonovej Here Comes The Sun dostala do prvej dvadsiatky najväčších hitov, no neskôr sa jeho hudba začala z hitparád postupne vytrácať. Nie preto, že by prestal skladať alebo koncertovať. Viac ako komerčný úspech ho zaujímal politický aktivizmus, ekológia alebo herectvo. V pozornosti Američanov sa udržal aj tým, že nahrával hudbu do reklám. V roku 2010 musel podstúpiť operáciu pečene, z ktorej sa nikdy poriadne nevymotal. Minulý rok v marci oznámil na svojej facebookovej stránke, že s koncertovaním končí. Dôvodom bol stále zhoršujúci sa zdravotný stav. Dňa 22. apríla 2013 zomrel vo veku 72 rokov na infarkt vo svojom dome v New Jersey.
.veľké ruky
Podľa Rolling Stone bol Richie Havens už vtedy neprehliadnuteľnou postavičkou newyorskej scény. Vysoký Afroameričan s indiánskymi predkami, hrajúci na gitare netradičným spôsobom s otvoreným ladením, čím sa tento harmonický nástroj v jeho mohutných rukách, veľkých ako lopata, menil na rytmický nástroj. Dôvodom netradičnej hry boli práve jeho veľké a dlhé prsty, ktoré mu nedovoľovali hrať základné akordy, a tak si vynašiel svoj vlastný spôsob. Jedným z jeho obdivovateľom bol aj Bob Dylan, vtedajšia vychádzajúca hviezda folkovej scény prvej polovicie šesťdesiatych rokov, ktorý si na neho spomenul aj vo svojom prvom diele memoárov Kroniky: „Spevák, ktorého som v tom čase často vídaval, bol Richie Havens. Vždy mal pri sebe krásnu dievčinu, ktorá za neho vyberala do klobúka peniaze. Všimol som si, že Richiemu to šlo veľmi dobre.“ Havens to Dylanovi všetko vrátil, keď do svojho repertoáru zaradil viacero jeho pesničiek vrátane epickej A Hard Rain’s Gonna Fall, ktorú študoval tri dni a noci, aby z nej vytvoril hodnotnú cover verziu. Keď sa vracal po koncerte z pódia do svojej šatne, zastavil ho jeden muž, ktorý mu povedal, že je to najlepšia verzia tejto skladby, akú kedy počul. „Tak sa sa prvýkrát stretol s Bobom Dylanom,“ povedal pre New York Times Richie Havens.
V polovici šiestej dekády vydal na malej nezávislej značke dva albumy, ktoré sa šírili len vo folkových kruhoch. Keď si ho pod svoje ochranné krídla zobral Dylanov manažér Albert Grossman, veci sa začali meniť v Havensov prospech. Úspech psychedelicky ladeného albumu Richard P. Havens, 1983 mu vyniesol pozvánku na hudobný festival vo Woodstosku. Richie mal pôvodne hrať až v piaty v poradí, no keďže sa na úvod nedostavili prví umelci, ktorí uviazli v obrovskej zápche, padla voľba na Havensa. Spevák bol najprv zhrozený, festival už mal trojhodinové meškanie, bál sa, že ho dav, netrpezlivo čakajúci na začiatok, vypíska. Našťastie jeho basgitarista prišiel v momente (tiež uviazol v zápche, nechal tam auto a šiel tridsať míľ pešo s basou v ruke), keď spevák prichádzal na pódium. Od organizátora Johnyho Langa dostal úlohu hrať dovtedy, kým nedorazí prvá skupina. Richie to zvládol bravúrne. S prvými akordmi svojej španielky si hneď získal publikum a jeho vystúpenie dodnes patrí medzi najpamätnejšie okamihy trojdňového festivalu. Festival, okolo ktorého sa vznášala kopa otáznikov, pričom nebolo isté, ako dopadne, sa začal vďaka Richiemu Havensovi, ktorého vystúpenie nakoniec udalo tón celému Woodstocku.
.slovo „sloboda“
Vrcholom jeho koncertu, v rámci ktorého zaspieval svoje veci, ako aj piesne od The Beatles, bola improvizovaná pieseň Freedom, ktorá vznikla priamo na drevenom pódiu. Po trojhodinovom hraní mu došli všetky piesne, a tak začal improvizovať. „Keď som prišiel na pódium a pozrel sa na obrovský dav predo mnou, napadlo mi slovo Freedom (Sloboda),“ spomenul hudobník pre Rolling Stone. Havens sa začal s Freedom hrať, pričom plynulo prešiel do gospelovej skladby Sometimes I Feel Like a Motherless Child, ktorú sa naučil ešte ako dieťa. Výsledkom nebol len jeden z vrcholov celovečerného filmu Woodstock, ale jedna z najkrajších piesní o slobode. „Woodstock nebol len o sexe, drogách a rokenrole. Vďaka bohu za tento dokument, pretože vďaka nemu môžu ľudia pocítiť ducha Woodstocku, ducha ľudí, ktorí sa stali ľuďmi... Vždy sa mi vybavuje krásna spomienka na to, že vtedy som zažil niečo, o čom som vo svojom živote dovtedy ani nesníval. Teda, že sa spojí toľko ľudí s podobnou dušou a zameraním,“ spomínal na vrchol svojej kariéry.
Úspech na Woodstocku mu dopomohol ku kariére. V roku 1971 sa jeho verzia Harrisonovej Here Comes The Sun dostala do prvej dvadsiatky najväčších hitov, no neskôr sa jeho hudba začala z hitparád postupne vytrácať. Nie preto, že by prestal skladať alebo koncertovať. Viac ako komerčný úspech ho zaujímal politický aktivizmus, ekológia alebo herectvo. V pozornosti Američanov sa udržal aj tým, že nahrával hudbu do reklám. V roku 2010 musel podstúpiť operáciu pečene, z ktorej sa nikdy poriadne nevymotal. Minulý rok v marci oznámil na svojej facebookovej stránke, že s koncertovaním končí. Dôvodom bol stále zhoršujúci sa zdravotný stav. Dňa 22. apríla 2013 zomrel vo veku 72 rokov na infarkt vo svojom dome v New Jersey.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.