Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kapela snov

.peter Motyčka .časopis .hudba

Viacero kohútov na jednom smetisku zväčša nerobí dobrú krv. V hudbe to však občas neplatí.

Trio gitaristu Wolfganga Muthspiela je napriek dvojici líderských osobností kapelou snov. Už len pre Briana Blada, džezmena s punkovým srdcom. Jeden z najlepších bubeníkov sveta pri všetkých projektoch dokazuje, že aj v rámci skromnej džezovej súpravy možno ešte vždy objavovať nové farby a že prirovnávanie bubeníckych paličiek k sade štetcov nad maliarskym plátnom vôbec nie je nadnesené. Bladovo priestorové „3D hranie“ a jeho schopnosť reagovať na podnety spoluhráčov sú hypnotickými. Pre metafyzické vymedzenie umeleckého priestoru svojho kvarteta si ho „adoptoval“ legendárny saxofonista Wayne Shorter, a preto si ho do štúdia vyžadovali Bob Dylan, Joni Mitchell či v rámci projektu Black Dub sónický čarodejník Daniel Lanois.
V duu s rakúskym gitaristom si Blade dlhé obdobie „vystačil“ na pódiu i v štúdiu. Nie celkom typické obsadenie gitara-bicie nástroje však bolo plnohodnotnou kapelou, v ktorej Muthspiel nad opakujúcimi sa zvukovými slučkami vykresľoval akustickou gitarou kontúry, ktoré Blade nápadito koloroval. V aktuálnom triu to môže byť ešte zaujímavejšie, preto hádam nebude sklamaním, že kontrabasista Larry Grenadier nie je natoľko výrazným „kohútom“ ako jeho spoluhráči. Absolvent anglickej literatúry na Stanforde zrejme mnoho času na čítanie nemá, keďže popri sústavne vyťaženom klaviristovi Bradovi Mehldauovi si ho vo „voľných“ chvíľach prehadzovali John Scofield s Patom Methenym. Tentoraz mal na Grenadiera šťastie Muthspiel a my sa môžeme tešiť, že spoločné trio budeme počuť v piatok 10. mája v Heineken Tower Stagei v Bratislave.
Pokiaľ môžem byť osobný, Muthspielova umelecká vízia ma „dorazila“ pri všetkých stretnutiach. Koncom starého milénia sa mi do ruky dostala nahrávka Vienna Art Orchestra, súboru, ktorý sa vždy staval proti konvenciám a strnulosti v džeze (preto nakoniec musela jeho objavná „modern creative“ koncepcia skončiť, keďže ho šéf Mathias Rüegg pre finančné problémy v júli 2010 rozpustil). Vienna Art Orchestra sa rozhodli osláviť storočnicu Georgea Gershwina sebe vlastným spôsobom: nahrali jeho kľúčové diela – v podstate dvojicu klavírnych koncertov Concerto in F a Rhapsody in Blue – bez klavíra! Pokiaľ pri prvom opuse sólový nástroj nahradil vibrafón, náročného klavírneho partu modrej rapsódie sa chopil práve Muthspiel. A bola to parádna jazda! Hmatník gitary síce neposkytuje efektným „naháňačkám“ taký priestor ako klaviatúra, no Muthspiel so svojou „španielkou“ takmer do bodky stíhal vyhrávky a voľne improvizované pasáže poňal s noblesou, akou priaznivcov Gershwinovho klavíra nemohol uraziť. O pár rokov neskôr som na pódiu zažil „iného“ Muthspiela. Vlastne dvoch, keďže Wolfgang si dobre rozumie so starším bratom Christianom (trombonistom a klaviristom) a spoločný projekt early music bol príjemným zvukovým nahliadnutím do rodinného archívu. Spolu s otcom, chrámovým zbormajstrom, bratia muzicírovali odmalička, preto z renesančných vokálnych skladieb i rakúskych ľudových piesní, zo svojho genetického hudobného kódu, povyťahovali melodické útržky a prostredníctvom zvukových slučiek ich vsádzali do nových kontextov. Ktovie, do akých kontextov vsadí Wolfgang svoje aktuálne trio. V každom prípade by som sa nebál ani vykročenia „naslepo“, pretože táto skupina ľudí nedokáže zradiť svoje cítenie. Aj podľa toho sa pozná kapela snov.

Autor je redaktor mesačníka Hudobný život.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite