Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Island: ako prežiť krízu

.časopis .téma

V roku 2008 zasiahla Island kríza. Skrachovali všetky banky a finančný systém sa zrútil. Neskôr sa niečo podobné stalo v Grécku a na Cypre. Ale prečo sa Island dostal z krízy, má nízku nezamestnanosť a fungujúcu ekonomiku, kým južní Európania sa tak trápia?

Vo štvrtok  25. apríla je na Islande štátny sviatok. Sumardagurinn fyrsti, teda Prvý letný deň sa slávi vždy v prvý štvrtok po 18. apríli a odkazuje na predkresťanský nordický kalendár, ktorý poznal len dve ročné obdobia: zimu a leto. Po dlhej a tmavej zime prichádza o čosi teplejšie, no hlavne svetlejšie leto. Na keflavíckom letisku je plno. Lietadlá privážajú stovky mužov a žien z Európy a severnej Ameriky a tourbusy ich odvážajú do hotelov a z nich na okružné cesty k ľadovcom, gejzírom a lávovým poliam. Turistické agentúry im sľubujú „islandský zážitok”.
Islanďania v tento deň nejdú do práce, na okná či pred domy vyvesia zástavy a idú do parku, na výlet alebo sa poprechádzať po meste. Tento rok im počasie prialo: hoci teploty vystúpili len mierne nad bod mrazu, väčšinou svietilo slnko, príliš nefúkalo a len večer trochu snežilo.
Uplynulý víkend sa však pravý „islandský zážitok” konal v Reykjavíku. Islanďania si volili prvý pokrízový parlament.

.nech nás Boh žehná
Prvýkrát som prišiel na Island v roku 2007. V krajine všetko fungovalo, v kaviarňach a baroch pracovali Francúzi a Angličania ako čašníci, východnú časť Reykjavíku tvorilo obchodné „city” s ultramodernými office buildingami a čulým denným životom. Na letisku v Keflavíku parkovala ustavične sa rozširujúce letka súkromných lietadiel, v móde boli dovolenky na Floride a nakupovacie výlety do Kodane, Londýna či New Yorku. Chudobnejší nakupovali v značkových obchodoch, bohatší si kupovali samotné obchody. Majiteľ siete islandských potravinových samoobslúh Bónus a vlastník novín Fréttabladið Jón Ásgeir Jóhannesson si napríklad v Londýne kúpil legendárne hračkárstvo Hamleys a sieť módnych butikov French Connection. Jeho kolega Björgólfur Thor Björgólfsson spolu so svojím otcom najprv získali podiel v lukratívnej fľaškovacej továrni pri St. Petersburgu a exkluzívnu zmluvu o fľaškovaní pre PepsiCo, vzápätí kúpili pivovar, neskôr získali rozhodujúce balíky v českých, bulharských, poľských, fínskych a islandských telekomunikáciách, kúpili takmer polovicu akcií druhej najväčšej islandskej banky Landsbanki, investovali do niekoľkých farmaceutických firiem a za viac než 100 miliónov dolárov kúpili futbalový klub West Ham United. Islandská národná letecká spoločnosť Icelandair kúpila dánsku nízkonákladovku Sterling a cez ňu získali rozhodujúci podiel v American Airlines.
Nešlo však len o hŕstku nových miliardárov. Ekonomický boom sa dotkol skoro všetkých Islanďanov. „Zavolali mi z banky a pýtali sa ma, či neporozmýšľame o kúpe nového bytu,” spomína na predkrízový Island vedúci jedného kníhkupectva na reykjavíckej hlavnej ulici Laugavegur (a bubeník kapiel Reykjavík! a Prins Póló) Kristján Freyr. „Potom sa bankový úradník pýtal na naše auto, zdalo sa mu absurdné, že nemáme nové a väčšie a snažil sa nám vnútiť zaujímavú pôžičku.” Kristján ponukám odolal. Helga neodolala. „Najprv som žila v Paríži, kde som sa venovala umeniu, po návrate na Island som robila turistickú sprievodkyňu a keďže som potrebovala zaopatriť svoje dieťa, zamestnala som sa v architektonickom štúdiu,” hovorí mi energická žena v strednom veku. „A ako všetci okolo mňa, zobrala som si hypotéku na byt.” Hypotéky, úvery a pôžičky sa zdali výhodné. Najmä, ak boli v cudzej mene. Islandská koruna posilňovala, vďaka vysokej úrokovej miere rástli nominálne príjmy.  Všetky tri islandské banky žili z obrovských úverov. Aktíva Glitniru, Kaupthingu a Landsbanki dosiahli v polovici roku 2008 takmer 15 triliónov islandských korún (120 miliárd eur), kým celý HDP Islandu bol v tom období len 1,3 trilióna korún (10 miliárd eur). Zahraničný dlh krajiny bol okolo 10 triliónov ISK (80 miliárd eur). V tom období sa už z Ameriky šírila úverová kríza a zdroje úverov začali rýchlo vysychať.
V pondelok 6. októbra 2008 vystúpil vtedajší premiér Geir Haarde v televízii s najcitovanejším prejavom v islandskej histórii. „Existuje reálne nebezpečenstvo, že islandská ekonomika môže byť spolu s bankami vtiahnutá do víru, ktorého dôsledkom môže byť bankrot našej ekonomiky,” povedal Haarde s výrazom v tvári, aký si predsedovia vlád zvyčajne nechávajú na výhlásenie vojnového stavu. „Musíme nájsť vnútornú odvahu na to, aby sme sa pozreli do budúcnosti,” pokračoval premiér a prejav zakončil pre sekulárny Island netypickým prianím: „Nech Boh žehná Islandu!”
„Bolo to krátko popoludní, všetci sme sedeli okolo malého rádia a ticho počúvali premiérov prejav,” spomína Helga. „Na druhý deň sme boli všetci prepustení. Architektonické štúdio skrachovalo. Nemali ani peniaze na posledné výplaty,” hovorí ešte aj po takmer piatich rokoch s pohnutím v hlase.

.kreppa: kto je vinný?
Krachom bánk sa na Islande začala „kreppa” – kríza. Island sa na niekoľko týždňov uzavrel pred svetovou ekonomikou, islandská koruna prestala byť zameniteľná. Keď sa koncom roku 2008 zameniteľnosť čiastočne obnovila, koruna stratila viac než polovicu svojej hodnoty. To viedlo k veľkému množstvu nesplatiteľných hypoték a úverov. Viacero firiem skrachovalo, islandská vláda bola nútená rokovať o záchranných pôžičkách, ktoré nakoniec dostala od Medzinárodného menového fondu a od škandinávskych krajín. Budovy bánk a investičných fondov vo východnom Reykjavíku sa vyprázdnili. „Skutočne sme takí hlúpi, že sme nevideli, kam to všetko vedie?” pýtal sa ma – a najmä samého seba – vtedy rešpektovaný novinár Jón Kristínn Snæholm. Vzápätí ma uisťoval o tom, že Islanďania si poradia. „Ženy budú pliesť svetre, muži budú chytať ryby,” hovoril.
Potom na jar 2009 boli na Islande predčasné parlamentné voľby, ktoré vyhrala ľavica. Premiérkou sa stala Jóhanna Sigurðadóttir, prvá žena na čele islandskej vlády, ktorá previedla svoju krajinu zložitým obdobím celkom dobre. Podarilo sa jej stabilizovať ekonomiku, mala odvahu robiť aj nepopulárne opatrenia, znížila výdavky, mierne zdvihla dane a z Islandu znovu urobila dôveryhodného partnera.
„Bežnému človeku sa dnes nežije zle,” hovorí mi kníhkupec Kristján. „Akurát musíš veľa pracovať, ale to je zrejme taká naša islandská mentalita: celý deň si v práci, potom prídeš domov, rýchlo si s deťmi robíš úlohy, rýchlo si musia umyť zuby a potom rýchlo spať.” Kristján pracuje v jednom zo štyroch veľkých kníhkupectiev v centre Reykjavíku. Aj počas nášho rozhovoru odbieha k zákazníkom. „Banky padajú, knihy nie,” vidím napísané na obale fotografickej publikácie o súčasnom Islande. Nie je to prázdna metafora: jedno z dvoch kníhkupectiev celoštátnej siete Eymundsson v centre Reykjavíku v budove bývalej banky skutočne sídli.
Deň pred víkendovými parlamentnými voľbami svietilo v Reykjavíku prudké, chladné slnko, ľudia, s ktorými som sa stretal, však nedokázali skryť obavy z toho, že sa k moci znovu dostanú „strany, ktoré nás doviedli do krízy”, teda pravicová Strana nezávislosti (Sjalfstædisflokkurin) a stredová Progresívna strana (Framsóknarflokkurin).

.ako v Čapkovi
Idem do elektráne Toppstödin v zelenom údolí východne od centra Reykjavíku. Vodnú elektráreň postavili v roku 1948 v rámci Marshallovho plánu. Od konca osemdesiatych rokov je však vzhľadom na zastaranú technológiu nepoužívaná. V roku 2009 sa do jej priestorov nasťahovala skupina dizajnérov, architektov, vynálezcov, biznismenov a výrobcov. Kríza totiž zastavila viaceré veľké projekty, v dôsledku čoho viacero tvorivých mladých ľudí prišlo o prácu. V spolupráci s mestom, univerzitou a s niekoľkými firmami tu vytvorili kreatívny priestor, v ktorom sa snažia vytvárať nové alebo vylepšovať staré veci. V súčasnosti pôsobí v Toppstödine asi 20 ľudí – od módnych návrhárov cez weových programátorov až k tvorcom ekologických automobilov. Priestory elektrárne tak v súčasnosti pripomínajú divadelné kulisy na obzvlášť odvážnu inscenáciu Čapkových R.U.R.: staré turbíny a najrôznejšie merače, okolo nich farebné látky rôznych tvarov, zo stropu visiaca guľa, ktorá (ak do nej strčíte hlavu) zvláštnym spôsobom moduluje váš hlas, v jednotlivých pracovniach, obkolesujúcich centrálny priestor, vidíte na stoloch modely, zvláštne automobilové súčiastky či bábky do marionetového divadla.
Kľúčovou postavou, iniciátorom a predsedom správnej rady Toppstödinu je Andri Snær Magnason, jeden z najpopulárnejších islandských spisovateľov. Andri je autorom vplyvnej knihy Dreamland, ktorá bola reakciou na trend stavania veľkých elektrární a hliníkární na Islande.
Jeho kritika pravice nie je založená na ideológii. Andrimu prekáža úslužný postoj lídrov týchto strán voči výrobcom hliníka, spojený s necitlivosťou voči vlastnej krajine a s ekonomickým diletanstvom. „Firme Alcoa dovolia postaviť obrovskú hlinikáreň, následne zalejú údolie s úžasnou biodiverzitou, aby vytvorili elektráreň, z ktorej za nízke ceny predávajú elektrinu hlinikárni. Tá vyrobí hliník, predá ho, pričom svoje zisky zdaní v daňových rajoch. Aký je z toho zisk pre Island?” Keby bol Island v ťažkej ekonomickej situácii, podobné projekty by podľa Andriho možno mali aké-také opodstatnenie. „Island však už má všetko, čo potrebuje a ešte oveľa viac,” hovorí a opiera sa o riadiaci pult turbíny. „Chytáme 2 percentá všetkých vylovených rýb na svete, získavame dvakrát viac energie, než dokážeme využiť, tvorivý sektor prispieva k HDP väčšou mierou než výroba hliníka.”
„Už mám volieb plné zuby,” hovorí mi v aute, keď ma vezie naspäť do centra mesta. „Potrebujem si od toho oddýchnuť a očistiť sa. Musím napísať rozprávku.”
Islandská ekonomická kríza v niečom pripomína pád komunizmu. Aj tu sa jedna ilúzia rozpadla a hľadá sa vinník. Vinní sú určite jednotlivci (niekoľko bankárov sa na Islande podarilo postaviť pred súd) aj samotné banky, ktoré nafukovali dlhovú bublinu. Vinní sú politici, ktorí boli pri moci. Ale vinní sú aj obyčajní Islanďania, ktorí v nezmyselnej túžbe po bohatstve hromadili dlžoby. A to je nepríjemné konštatovanie. Viniť politikov je ľahšie.

.kosningavaka
„Toto bude deň zmeny,” povedal v deň volieb predseda Strany nezávislosti Bjarni Benediktsson. Pre väčšinu mojich islandských priateľov to znelo ako vyhrážka.
Islandské voľby sú sviatkom. Voliči sa slávnostne oblečú a skoro všetci idú voliť. Súčasťou sviatku je kosningakafi a kosningavaka. Kosningakafi znamená „volebná káva”. Na tú pozývajú voličov jednotlivé strany do prenajatých reykjavíckych kaviarní. Kosningavaka je nočná párty počas sčítavania hlasov. Jedno aj druhé je pre každého otvorené.
V ranných novinách si prečítam, kde sa konajú „kafi” a vyrážam do terénu. Začínam na Laugavegur, hlavnej ulici mesta, kde na kávu pozývajú Sociálni demokrati. Vkusne, v straníckych farbách vyzdobený priestor, za niekoľkými stolmi sedia starší páni a dámy, niekoľko mladších aktivistov ponúka koláče a kávu. Dám si pohár vody a idem ďalej.
Vinstr græn. Ľaví zelení. Zvláštne je, že si vybrali priestor na ulici Borgartún v obchodnej časti mesta, v jednej z moderných skleneno-železných novostavieb. Vo veľkej miestnosti, ktorá sa v zadnej časti otvára na detské ihrisko, je oveľa viac ľudí ako u socdemákov. Prevažujú mladí ľudia, zjavne sa bavia, zopár zaslúžilých členov sedí pri veľkých okrúhlych stoloch. Je tu príjemne, hoci všetci tušia, že vo vláde končia, dobre sa bavia. Dávam si šálku výbornej, samozrejme, organickej kávy a napriek snehovej prehánke odchádzam. Björt framtíð čiže Jasná budúcnosť, asi najzaujímavejšia strana v islandských voľbách, podáva kávu a koláče v malej kaviarni. Žiadne deti, len dospelí. Dávam sa do reči s Björt Ólafsdóttir (vyzerá ako modelka, rozpráva ako intelektuálka), ktorá sa o niekoľko hodín stane poslankyňou parlamentu. Prečo vlastne išla do politiky, pýtam sa. „Nechcela som už len pred televízorom nadávať na politikov. Chcela som niečo urobiť. Viem, že to znie ako fráza, ale naozaj to tak bolo,” vraví so širokým úsmevom. Keďže s týmito ľuďmi plánujem stráviť nočnú Kosningavaka, odchádzam do západnej časti mesta, kde svojich podporovateľov hostí Strana nezávislosti. Prenajatý majú celý jeden drevený dom. Už zdiaľky ho vidno, pretože je oblepený straníckymi plagátmi. Vstupujem dnu a hoci ma slušne privítajú, cítim sa, akoby som sa ocitol na svadbe, na ktorú som nebol pozvaný. Za veľkým stolom sedia starší, dôležito sa tváriaci páni, pri menších stoloch je mládež, v kúte sa hrajú malé deti. Dospelí pijú červené víno (ostatné „kaffi” boli bez alkoholu). Raz darmo. Toto je strana, ktorá priviedla Island k samostatnosti, k ekonomickému boomu a aj k bankrotu. A ešte aj presadila zrušenie zákazu podávania piva v krčmách, kluboch a kaviarňach. A aj nejakú tú hlinikáreň postavila.

.Island a Cyprus
Voľby dopadli podľa očakávania. Presvedčivú väčšinu získala Progresívna strana a Strana nezávislosti.
Nové (Jasná budúcnosť, Piráti a asi aj Ľaví zelení) nezvíťazilo nad starým (všetko ostatné). Napriek nadšeným článkom v európskej tlači o islandskej „priamej demokracii”, na ľadovom ostrove  je stále v móde parlament a tradičné politické strany.
Deň po voľbách sedím v kaviarni s Hallou Gunnarsdóttir, bývalou novinárkou, posledné štyri roky poradkyňou ministra vnútra. Chcem vedieť, v čom je rozdiel medzi Islandom a Gréckom. „Je nás menej a viac pracujeme,” hovorí Halla so smiechom. „A ešte to, že nie sme v EÚ a že sme skutočne skrachovali a mohli sme začať odznova,” dodáva ľavicová euroskeptička.
Večer sa stretávam s niekoľkými muzikantmi v štúdiu Hljóðheimar. Všetci na výsledky volieb nadávajú. Ich stranami sú Jasná budúcnosť alebo Ľaví zelení. „Ale nakoniec, nežijeme zle,” hovorí budeník Maggi. „Mám manželku, deti, byt a počítač. S kapelami som precestoval celý svet, robím to, čo ma baví,” hovorí Maggi. Chvíľu debatujeme o hudbe, potom príde gitarista Baldur, naložíme nástroje a odchádzame do klubu Faktorý. Je nedeľa a Maggi s kamarátmi tu len tak z radosti každú nedeľu hrávajú džez. Kreppa og Kosningar, kríza aj voľby sú za nami.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite