Začnime najprv mierumilovnou aplikáciou. Človek nemusí byť nevyhnutne profesionálnym farmárom, aby mu bolo jasné, že rentabilita veľkopestovania plodín úzko súvisí s rastlinnými výnosmi. Priamo úmerne, isteže. To však prirodzene znamená, že kto polia nehnojí, veľa nezarobí.
.hnojivo
Potrebné „vitamíny“ sa môžu vyčerpanej pôde, samozrejme, dodávať v rôznych formách. Najprirodzenejším spôsobom je nepochybne rozhadzovanie maštaľného hnoja a močovky. Ich zdroje sú však, pochopiteľne, limitované počtom zvierat produkujúcich vzácne fekálie, ktoré ešte navyše vyžadujú aj prácnu a senzoricky frustrujúcu manipuláciu. Nikoho teda asi neprekvapí, že takýto prírodný materiál patrí medzi (naj)drahšie hnojivá. Preto mnoho pestovateľov siaha radšej po (oveľa) lacnejších alternatívach.
Jednou z najpoužívanejších alternatív sú viaczložkové priemyselné NPK hnojivá, obsahujúce dusík (N), fosfor (P) a draslík (K) ako esenciálne výživové prvky rastlín. Nuž a kľúčový dusík je v takejto hnojacej zmesi najčastejšie reprezentovaný práve dusičnanom amónnym (NH4NO3). Pretože ten je nielen účinnou, ale navyše aj lacnou agrochemikáliou. Vyrába sa totiž z fundamentálnych a veľkotonážnych priemyselných chemikálií – kyseliny dusičnej a amoniaku. Dusičnan amónny je obzvlášť efektívny v pôdnej výžive ovocných stromov a obľúbený je taktiež na letné hnojenie trávnatých pastvín.
Napriek mnohým nesporným agrovýhodám má však predsa len jednu veľmi nepríjemnú vlastnosť: za istých okolností dokáže byť mimoriadne výbušný. Ide o to, že hoci je dusičnan amónny za štandardných podmienok relatívne stabilný, pri vysokej teplote sa môže začať rozkladať alebo dokonca spontánne vznietiť. A v prípade, že dôjde k jeho kontaktu s horľavinou, ktorá sa vzápätí zapáli, nastáva nekontrolovateľný výbuch.
.výbušnina
Práve preto podlieha priemyselná výroba a skladovanie dusičnanu amónneho striktným bezpečnostným predpisom. Tie sa však, žiaľ, asi nepodarilo stopercentne dodržať vo fabrike na výrobu hnojív v texaskom mestečku West pred pár dňami. Výsledkom bol enormný výbuch, ktorý bolo počuť až do vzdialenosti 70 km! Bilancia nehody: zatiaľ 14 mŕtvych a vyše dvesto zranených.
Napriek desivým číslam to však ani zďaleka nebola najtragickejšia udalosť súvisiaca s dusičnanom amónnym. Tá sa udiala v roku 1947 (opäť) v americkom Texase, keď v prístave Texas City explodovala loď SS Grandcamp naložená 2 300 tonami hnojiva. Tento prvotný výbuch však následne spôsobil reťazovú reakciu explózií ďalších lodí a blízkych palivových skladov s bilanciou takmer 600 mŕtvych a päťtisíc zranených. Bola to nevídaná katastrofa a na ilustráciu jej rozsahu len dva údaje: zatiaľ čo tlaková vlna explózie zrážala ľudí k zemi ešte aj v 16 km vzdialenom Galvestone, dvojtonovú kotvu z inkriminovanej lode našli ležať zhruba tri kilometre od miesta výbuchu v trojmetrovom kráteri...
Nie všetky katastrofy súvisiace s dusičnanom amónnym však boli priemyselnými nehodami. Jeho nízka cena, široká dostupnosť a explozívne vlastnosti totiž priťahujú aj pozornosť teroristov. Veľkú dodávku nafutrovanú týmto hnojivom použili v roku 1995 Timothy McVeigh a Terry Nichols pri útoku na americkú federálnu budovu v Oklahoma City a zabili pri ňom 168 ľudí. (Obaja atentátnici boli dolapení a za svoj ohavný čin spravodlivo odsúdení. McVeigh bol následne popravený a Nichols si odpykáva doživotný trest bez možnosti prepustenia).
Rovnaký spôsob vraždenia nevinných ľudí zvolil aj Anders Breivik v roku 2011, keď v nórskom Osle odpálil tonu dusičnanu amónneho. Usmrtil osem ľudí a vyše dvesto ich bolo zranených. (V zabíjaní potom pokračoval na ostrove Utøya s bilanciou 69 mŕtvych a vyše sto zranených. V súlade s platnými nórskymi zákonmi, Breivik bol odsúdený na maximálny možný trest – odňatie slobody na 21 rokov s možnosťou predĺženia o ďalších 5 rokov až dovtedy, kým bude pre spoločnosť nebezpečný).
Práve možnosť fatálneho zneužitia dusičnanu amónneho prinútila kompetentné orgány prijať zákonné reguláciie jeho obchodovania. V krajinách EÚ je zakázané predávať ho čistý a na agrochemické účely sa musí miešať s uhličitanom vápenatým. Takúto zmes je totiž podstatne ťažšie použiť na výrobu výbušniny. Navyše, hnojivá s obsahom dusíka vyšším ako 28 percent sa musia vyrábať vo forme veľkých stlačených granúl, ktoré sa len ťažko dajú „napustiť“ horľavinou.
V Austrálii zašli dokonca až tak ďaleko, že najväčší tamojší výrobca dusičnanu amónneho sa minulý rok dobrovoľne rozhodol zastaviť jeho predaj. Toto radikálne rozhodnutie je reakciou na dlhotrvajúce obavy z jeho možného zneužitia, ako tomu bolo v prípade teroristického útoku na Bali v roku 2002, pri ktorom zahynulo 88 Austrálčanov z celkového počtu vyše dvesto obetí.
Autor je chemik.
.hnojivo
Potrebné „vitamíny“ sa môžu vyčerpanej pôde, samozrejme, dodávať v rôznych formách. Najprirodzenejším spôsobom je nepochybne rozhadzovanie maštaľného hnoja a močovky. Ich zdroje sú však, pochopiteľne, limitované počtom zvierat produkujúcich vzácne fekálie, ktoré ešte navyše vyžadujú aj prácnu a senzoricky frustrujúcu manipuláciu. Nikoho teda asi neprekvapí, že takýto prírodný materiál patrí medzi (naj)drahšie hnojivá. Preto mnoho pestovateľov siaha radšej po (oveľa) lacnejších alternatívach.
Jednou z najpoužívanejších alternatív sú viaczložkové priemyselné NPK hnojivá, obsahujúce dusík (N), fosfor (P) a draslík (K) ako esenciálne výživové prvky rastlín. Nuž a kľúčový dusík je v takejto hnojacej zmesi najčastejšie reprezentovaný práve dusičnanom amónnym (NH4NO3). Pretože ten je nielen účinnou, ale navyše aj lacnou agrochemikáliou. Vyrába sa totiž z fundamentálnych a veľkotonážnych priemyselných chemikálií – kyseliny dusičnej a amoniaku. Dusičnan amónny je obzvlášť efektívny v pôdnej výžive ovocných stromov a obľúbený je taktiež na letné hnojenie trávnatých pastvín.
Napriek mnohým nesporným agrovýhodám má však predsa len jednu veľmi nepríjemnú vlastnosť: za istých okolností dokáže byť mimoriadne výbušný. Ide o to, že hoci je dusičnan amónny za štandardných podmienok relatívne stabilný, pri vysokej teplote sa môže začať rozkladať alebo dokonca spontánne vznietiť. A v prípade, že dôjde k jeho kontaktu s horľavinou, ktorá sa vzápätí zapáli, nastáva nekontrolovateľný výbuch.
.výbušnina
Práve preto podlieha priemyselná výroba a skladovanie dusičnanu amónneho striktným bezpečnostným predpisom. Tie sa však, žiaľ, asi nepodarilo stopercentne dodržať vo fabrike na výrobu hnojív v texaskom mestečku West pred pár dňami. Výsledkom bol enormný výbuch, ktorý bolo počuť až do vzdialenosti 70 km! Bilancia nehody: zatiaľ 14 mŕtvych a vyše dvesto zranených.
Napriek desivým číslam to však ani zďaleka nebola najtragickejšia udalosť súvisiaca s dusičnanom amónnym. Tá sa udiala v roku 1947 (opäť) v americkom Texase, keď v prístave Texas City explodovala loď SS Grandcamp naložená 2 300 tonami hnojiva. Tento prvotný výbuch však následne spôsobil reťazovú reakciu explózií ďalších lodí a blízkych palivových skladov s bilanciou takmer 600 mŕtvych a päťtisíc zranených. Bola to nevídaná katastrofa a na ilustráciu jej rozsahu len dva údaje: zatiaľ čo tlaková vlna explózie zrážala ľudí k zemi ešte aj v 16 km vzdialenom Galvestone, dvojtonovú kotvu z inkriminovanej lode našli ležať zhruba tri kilometre od miesta výbuchu v trojmetrovom kráteri...
Nie všetky katastrofy súvisiace s dusičnanom amónnym však boli priemyselnými nehodami. Jeho nízka cena, široká dostupnosť a explozívne vlastnosti totiž priťahujú aj pozornosť teroristov. Veľkú dodávku nafutrovanú týmto hnojivom použili v roku 1995 Timothy McVeigh a Terry Nichols pri útoku na americkú federálnu budovu v Oklahoma City a zabili pri ňom 168 ľudí. (Obaja atentátnici boli dolapení a za svoj ohavný čin spravodlivo odsúdení. McVeigh bol následne popravený a Nichols si odpykáva doživotný trest bez možnosti prepustenia).
Rovnaký spôsob vraždenia nevinných ľudí zvolil aj Anders Breivik v roku 2011, keď v nórskom Osle odpálil tonu dusičnanu amónneho. Usmrtil osem ľudí a vyše dvesto ich bolo zranených. (V zabíjaní potom pokračoval na ostrove Utøya s bilanciou 69 mŕtvych a vyše sto zranených. V súlade s platnými nórskymi zákonmi, Breivik bol odsúdený na maximálny možný trest – odňatie slobody na 21 rokov s možnosťou predĺženia o ďalších 5 rokov až dovtedy, kým bude pre spoločnosť nebezpečný).
Práve možnosť fatálneho zneužitia dusičnanu amónneho prinútila kompetentné orgány prijať zákonné reguláciie jeho obchodovania. V krajinách EÚ je zakázané predávať ho čistý a na agrochemické účely sa musí miešať s uhličitanom vápenatým. Takúto zmes je totiž podstatne ťažšie použiť na výrobu výbušniny. Navyše, hnojivá s obsahom dusíka vyšším ako 28 percent sa musia vyrábať vo forme veľkých stlačených granúl, ktoré sa len ťažko dajú „napustiť“ horľavinou.
V Austrálii zašli dokonca až tak ďaleko, že najväčší tamojší výrobca dusičnanu amónneho sa minulý rok dobrovoľne rozhodol zastaviť jeho predaj. Toto radikálne rozhodnutie je reakciou na dlhotrvajúce obavy z jeho možného zneužitia, ako tomu bolo v prípade teroristického útoku na Bali v roku 2002, pri ktorom zahynulo 88 Austrálčanov z celkového počtu vyše dvesto obetí.
Autor je chemik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.