Dnes musí nemecký majiteľ E.ON Kraftwerke cíťiť pri pohľade na svoju elektráreň v Malženiciach nevoľnosť. S investíciou za vyše 430 miliónov eur si nevie rady.
Minulý rok elektráreň nevyužíval ani na dvadsať percent. A tohto roku už jej generátory stoja úplne. Nemci rozmýšľajú, čo urobiť so svojou technologickou výkladnou skriňou, ktorá už vytvára iba obrovské straty. Riaditeľ elektrárne Vladimír Pestún minulý týždeň na konferencii energetikov v Bratislave vyhlásil, že elektráreň nespustia ani v budúcom roku, ani v roku 2015. Manažéri uvažujú obrovskú investíciu zakonzervovať. Uvažuje sa aj o inej alternatíve: elektráreň rozobrať a presťahovať do Turecka či Brazílie, kde sú lepšie podmienky na biznis v energetike.
.zlý odhad
Nová malženická elektráreň je – popri dostavbe mochovskej jadrovej elektrárne – jedna z najväčších privátnych investícií do výroby elektrickej energie na Slovensku. Výrobná kapacita sa približovala tomu, čo dokázal vyrobiť jeden blok jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach predtým, ako bol zmodernizovaný a zvýšil svoj výkon.
Nemci pri rozhodnutí pustiť sa do stavby elektrárne s inštalovaným výkonom 430 MW zle odhadli vývoj na energetickom trhu. Počítali s tým, že v súčasnosti sa bude jedna megawatthodina špičkovej elektriny predávať za 60 až 70 eur. Na to, aby sa majiteľom elektráreň oplatila elektráreň spúšťať, by cena musela byť aspoň na úrovni 55 eur. No v súčasnosti sa cena, za ktorú by elektráreň vedela predávať svoju produkciu, pohybuje okolo 35 eur za megawatthodinu. Za túto sumu dnes na Slovensku nedokážu nakúpiť ani plyn potrebný na výrobu megawatthodiny elektriny.
Elektráreň sa neoplatí púšťať aj napriek tomu, že sa má unikátne technické parametre. Napríklad jednu z najvyšších účinností turbíny v Európe či mimoriadne rýchly nábeh od času, keď o elektrinu z jej generátorov požiadajú dispečeri energetickej sústavy.
Elektráreň v Malženiciach, ktoré sa nachádzajú neďaleko Jaslovských Bohuníc, bola plánovaná už v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Pre prípad výpadku niektorého z blokov blízkej jadrovej elektrárne. Projektu sa chytili Nemci. Vo firemnom portfóliu totiž majú takmer polovicu akcií Západoslovenskej energetiky a nad firmou, kde spoluakcionárom je štát, držia manažérsku kontrolu.
E.ON začal budovať Malženice v roku 2007. Manažéri rátali, že k úspechu im pomôžu aj európski politici, ktorí ustavične opakovali mantru o potrebe znižovania oxidu uhličitého v ovzduší. Elektráreň na zemný plyn, akú chystali v Malženiciach, sa mala vyznačovať mimoriadne nízkymi emisiami skleníkových plynov. Nebolo teda nutné získavať povolenky na vypúšťanie oxidu uhličitého. Pôvodné výpočty nemeckých plánovačov hovorili, že v tomto období sa mali povolenky predávať za 27 až 30 eur za vypustenú tonu. Dnes sa však obchodujú pod cenou tri eurá za povolenku na vypustenie tony oxidu uhličitého.
Firmy, ktoré investovali do nových, ekologicky prijateľných technológií, sa cítia znevýhodnené a oklamané. Manažéri, ochotní vrhnúť sa do zelených technológií v energetike, si boli istí tým, že emisné povolenky produkciu ekologicky slabých zdrojov zdražia. Preto bude ekonomicky zaujímavé prevádzkovať zdroje, ktoré budú emitovať menej oxidu uhličitého do ovzdušia. Prepočty však nevyšli.
Z nízkych cien povoleniek dnes ťažia spoločnosti, ktoré prevádzkujú klasické tepelné elektrárne na uhlie. Napríklad český ČEZ tohto roku vyhlásil, že kvôli extrémne nízkym cenám povoleniek je pre spoločnosť rentabilné ďalej investovať do uhoľných elektrární.
Politici systém obchodovania s povolenkami na vypúšťanie emisií skleníkových plynov zrejme zablokovali na dlhší čas. V polovici apríla poslanci Európskeho parlamentu neschválili dočasné stiahnutie 900 miliónov povoleniek z trhu, ktorým by ceny povoleniek zvýšili a vypúšťanie oxidu uhličitého zdraželi.
.nie sme v tom sami
Slovensko však nie je jedinou krajinou, kde sa moderná technológia na výrobu elektriny neoplatí prevádzkovať. Elektrárne na zemný plyn stoja aj vo Francúzsku, Taliansku, Španielsku. E.ON s podobným problémom zápasí v Maďarsku. Tam postavili pri Győri takmer identickú elektráreň v rovnakom čase ako v Malženiciach. Samotní majitelia pri jej spúšťaní nadšene označovali nového producenta elektrickej energie ako Formulu jeden medzi paroplynovými elektrárňami. No podobne, ako tá na Slovensku, ani maďarská elektráreň nemala okrem predávanej elektriny zabezpečený odbyt tepla, ktoré utekalo hore komínom nevyužité do vzduchu.
Majitelia menších paroplynových elektrární to až také ťažké nemajú. Vlastnia totiž zariadenia, ktoré si popri výrobe elektrickej energie väčšinou dokážu zabezpečiť odbyt a speňažiť aj teplo. Ak nepresiahnu svojím výkonom 200 megawattov, môžu navyše získať politikmi nadiktovanú finančnú podporu. Nákup od takýchto producentov je dotovaný. Za elektrinu producenti dostanú viac ako je normálna trhová cena elektriny. Napríklad Slovintegra Energy niekdajšieho spolumajiteľa Slovnaftu, Slavomíra Hatinu, v minulom roku mala nárok na extra doplatok 5,3 milióna eur.
Šéf hybernovanej malženickej elektrárne Vladimír Pestún podmienky na slovenskom energetickom trhu iba trpko komentuje: „Je zvláštne, ak treba dotovať zdroje, ktoré nazývame vysokoúčinná kombinovaná výroba elektriny a tepla. Či zdroje, ktoré prinášajú nestabilitu do siete (solárne a veterne energetické parky – pozn. týždeň).“
Slovensko zatiaľ veľkým paroplynovým projektom nepraje. Svoje zámery zatiaľ utlmilo konzorcium MOL-ČEZ s projektom v bratislavskom Slovnafte. A pre svoj zámer vybudovať obrovský paroplyn neďaleko Košíc zrejme podnikateľské duo Juraj Kamarás – Ladislav Krajňák iba ťažko budú zháňať investora.
Autor je spolupracovníkom .týždňa.
Minulý rok elektráreň nevyužíval ani na dvadsať percent. A tohto roku už jej generátory stoja úplne. Nemci rozmýšľajú, čo urobiť so svojou technologickou výkladnou skriňou, ktorá už vytvára iba obrovské straty. Riaditeľ elektrárne Vladimír Pestún minulý týždeň na konferencii energetikov v Bratislave vyhlásil, že elektráreň nespustia ani v budúcom roku, ani v roku 2015. Manažéri uvažujú obrovskú investíciu zakonzervovať. Uvažuje sa aj o inej alternatíve: elektráreň rozobrať a presťahovať do Turecka či Brazílie, kde sú lepšie podmienky na biznis v energetike.
.zlý odhad
Nová malženická elektráreň je – popri dostavbe mochovskej jadrovej elektrárne – jedna z najväčších privátnych investícií do výroby elektrickej energie na Slovensku. Výrobná kapacita sa približovala tomu, čo dokázal vyrobiť jeden blok jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach predtým, ako bol zmodernizovaný a zvýšil svoj výkon.
Nemci pri rozhodnutí pustiť sa do stavby elektrárne s inštalovaným výkonom 430 MW zle odhadli vývoj na energetickom trhu. Počítali s tým, že v súčasnosti sa bude jedna megawatthodina špičkovej elektriny predávať za 60 až 70 eur. Na to, aby sa majiteľom elektráreň oplatila elektráreň spúšťať, by cena musela byť aspoň na úrovni 55 eur. No v súčasnosti sa cena, za ktorú by elektráreň vedela predávať svoju produkciu, pohybuje okolo 35 eur za megawatthodinu. Za túto sumu dnes na Slovensku nedokážu nakúpiť ani plyn potrebný na výrobu megawatthodiny elektriny.
Elektráreň sa neoplatí púšťať aj napriek tomu, že sa má unikátne technické parametre. Napríklad jednu z najvyšších účinností turbíny v Európe či mimoriadne rýchly nábeh od času, keď o elektrinu z jej generátorov požiadajú dispečeri energetickej sústavy.
Elektráreň v Malženiciach, ktoré sa nachádzajú neďaleko Jaslovských Bohuníc, bola plánovaná už v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Pre prípad výpadku niektorého z blokov blízkej jadrovej elektrárne. Projektu sa chytili Nemci. Vo firemnom portfóliu totiž majú takmer polovicu akcií Západoslovenskej energetiky a nad firmou, kde spoluakcionárom je štát, držia manažérsku kontrolu.
E.ON začal budovať Malženice v roku 2007. Manažéri rátali, že k úspechu im pomôžu aj európski politici, ktorí ustavične opakovali mantru o potrebe znižovania oxidu uhličitého v ovzduší. Elektráreň na zemný plyn, akú chystali v Malženiciach, sa mala vyznačovať mimoriadne nízkymi emisiami skleníkových plynov. Nebolo teda nutné získavať povolenky na vypúšťanie oxidu uhličitého. Pôvodné výpočty nemeckých plánovačov hovorili, že v tomto období sa mali povolenky predávať za 27 až 30 eur za vypustenú tonu. Dnes sa však obchodujú pod cenou tri eurá za povolenku na vypustenie tony oxidu uhličitého.
Firmy, ktoré investovali do nových, ekologicky prijateľných technológií, sa cítia znevýhodnené a oklamané. Manažéri, ochotní vrhnúť sa do zelených technológií v energetike, si boli istí tým, že emisné povolenky produkciu ekologicky slabých zdrojov zdražia. Preto bude ekonomicky zaujímavé prevádzkovať zdroje, ktoré budú emitovať menej oxidu uhličitého do ovzdušia. Prepočty však nevyšli.
Z nízkych cien povoleniek dnes ťažia spoločnosti, ktoré prevádzkujú klasické tepelné elektrárne na uhlie. Napríklad český ČEZ tohto roku vyhlásil, že kvôli extrémne nízkym cenám povoleniek je pre spoločnosť rentabilné ďalej investovať do uhoľných elektrární.
Politici systém obchodovania s povolenkami na vypúšťanie emisií skleníkových plynov zrejme zablokovali na dlhší čas. V polovici apríla poslanci Európskeho parlamentu neschválili dočasné stiahnutie 900 miliónov povoleniek z trhu, ktorým by ceny povoleniek zvýšili a vypúšťanie oxidu uhličitého zdraželi.
.nie sme v tom sami
Slovensko však nie je jedinou krajinou, kde sa moderná technológia na výrobu elektriny neoplatí prevádzkovať. Elektrárne na zemný plyn stoja aj vo Francúzsku, Taliansku, Španielsku. E.ON s podobným problémom zápasí v Maďarsku. Tam postavili pri Győri takmer identickú elektráreň v rovnakom čase ako v Malženiciach. Samotní majitelia pri jej spúšťaní nadšene označovali nového producenta elektrickej energie ako Formulu jeden medzi paroplynovými elektrárňami. No podobne, ako tá na Slovensku, ani maďarská elektráreň nemala okrem predávanej elektriny zabezpečený odbyt tepla, ktoré utekalo hore komínom nevyužité do vzduchu.
Majitelia menších paroplynových elektrární to až také ťažké nemajú. Vlastnia totiž zariadenia, ktoré si popri výrobe elektrickej energie väčšinou dokážu zabezpečiť odbyt a speňažiť aj teplo. Ak nepresiahnu svojím výkonom 200 megawattov, môžu navyše získať politikmi nadiktovanú finančnú podporu. Nákup od takýchto producentov je dotovaný. Za elektrinu producenti dostanú viac ako je normálna trhová cena elektriny. Napríklad Slovintegra Energy niekdajšieho spolumajiteľa Slovnaftu, Slavomíra Hatinu, v minulom roku mala nárok na extra doplatok 5,3 milióna eur.
Šéf hybernovanej malženickej elektrárne Vladimír Pestún podmienky na slovenskom energetickom trhu iba trpko komentuje: „Je zvláštne, ak treba dotovať zdroje, ktoré nazývame vysokoúčinná kombinovaná výroba elektriny a tepla. Či zdroje, ktoré prinášajú nestabilitu do siete (solárne a veterne energetické parky – pozn. týždeň).“
Slovensko zatiaľ veľkým paroplynovým projektom nepraje. Svoje zámery zatiaľ utlmilo konzorcium MOL-ČEZ s projektom v bratislavskom Slovnafte. A pre svoj zámer vybudovať obrovský paroplyn neďaleko Košíc zrejme podnikateľské duo Juraj Kamarás – Ladislav Krajňák iba ťažko budú zháňať investora.
Autor je spolupracovníkom .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.