Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Okná do večnosti

.tomáš Hupka .časopis .ostatné

Západný svet po niekoľkých storočiach znovuobjavuje význam, krásu a bohatstvo východných ikon. Ikona sa prirovnáva k

Západný svet po niekoľkých storočiach znovuobjavuje význam, krásu a bohatstvo východných ikon. Ikona sa prirovnáva k oknu: kým cez okno vchádza svetlo do našich miestností, cez ikonu duchovné svetlo presvetľuje náš život.

Podľa kresťanskej tradície prvú ikonu vytvoril evanjelista Lukáš, keď na drevo namaľoval obraz Márie s malým Ježišom. V apokryfných spisoch je zase zmienka o portréte apoštola Jána, ktorý vytvoril jeho žiak. No najvýznamnejšia legenda sa spája s malomocným kráľom Abgarom z Edessy. Ten podľa legendy poslal Kristovi list spolu s maliarom, ktorý mal namaľovať jeho portrét. Keď Kristus odhalil jeho zámer, umyl si tvár a utrel ju do maliarovho plátna. Tak vznikol mandilion – rukou nepísaný portrét Kristovej tváre. Keď sa kráľ dotkol tejto ikony, zázračne sa uzdravil a radikálne zmenil svoj život. Iné legendy však tvrdia, že mandilionov bolo oveľa viac...

.dar z Byzancie
Vznik ikony siaha približne do 4. storočia a je spojený s Byzanciou. Keďže však kresťanstvo vtedy ešte nebolo rozdelené, je spoločným dedičstvom kresťanského východu i západu. Z umeleckého pohľadu ikona nadväzuje na klasické grécko-rímske umenie, z ktorého prebrala dokonalé proporcie, na egyptské pohrebné fresky a rituálne masky, odkiaľ má dôraz na majestátnosť, a na sýrske umenie s jeho charakteristickým stvárnením tváre. Čo sa týka techniky maľby, nadviazala na fresku – maľbu na mokrej omietke.
Zaujímavé je pozadie, ktoré pripravilo pôdu na prijatie ikony v spoločnosti. V tomto období pretrvával u panovníkov „kult cisára“ a medzi jeho prejavy patrilo umiestňovanie cisárovho portrétu do všetkých verejných budov. Portrét panovníka zastupoval počas jeho neprítomnosti a ľudia mu vzdávali úctu. Tak ako vzdávali úctu cisárovi, túžili ju prejaviť aj Kristovi. Tento postoj podporovali aj sami byzantskí panovníci. Na minciach cisára Justiána II. bol na jednej strane zobrazený Kristus (ako kráľ kráľov) a na druhej cisár (ako Kristov služobník). K zrodu ikony prispeli aj východní biskupi, ktorí si uvedomili, že ikona vďaka umeleckému stvárneniu dokáže sprostredkovať tajomstvá viery aj jednoduchým ľuďom.
Ikona sa rozšírila do centier ako Konštantínopol, Solún, Antiochia, Alexandria a Jeruzalem, ale aj do všetkých kútov Byzantskej ríše a neskôr za jej hranice. Na naše územie prišli ikony vďaka byzantskej misii v roku 863. Neskôr sa rozšírili aj do Bulharska a odtiaľ do Rumunska, cez Ukrajinu do Ruska, a tiež do Srbska a ostatných krajín na Balkáne. Do konca 16. storočia už ikony vznikali vo všetkých ortodoxných krajinách.

.predloha od mystika
Zo začiatku sa ikony písali (ako znie tradičný výraz pre ich tvorbu) iba v kláštoroch, keďže mnísi vďaka intenzívnemu duchovnému životu mali mať na to najlepšie predpoklady. Navyše ikonopisca spomedzi mníchov konsekroval biskup a k písaniu ikon dostal požehnanie od svojej rehoľnej komunity. V ikonopiseckých dielňach bol na každú časť ikony vyčlenený odborník a len ten najzručnejší mal na starosti tvár. Keď sa ikonopisecké dielne rozšírili za múry kláštora, vznikla potreba presných pravidiel – kánonu.
Podľa tohto kánonu možno na ikone zobrazovať len svätých alebo udalosť (sviatok). Predlohy ikon často vznikali po konzultácii s mníchom, ktorý mal mystický zážitok. Podľa kánonu sa ikona píše na doske, lebo tá pevnosťou pripomína Boha. Farby sa riedia svätenou vodou a často sa do nich primiešavajú na prach rozdrvené ostatky svätých alebo eucharistický chlieb. Každá farba má svoj význam a symboliku. Ikonopiscom kánon odporúča polomníšsky život a pôst zmyslov, aby ich ikony boli čisté a jednoduché. Ak je ikonopisec nástrojom svätého Ducha, potom farby, symboly, línie, ale aj sama ikona je zduchovnená. Preto sa niekedy hovorí, že ikona sa píše svetlom, ktorého pôvodcom je Duch Svätý. Denníky viacerých svätcov odhaľujú, že mali zjavenie práve vďaka ikone, cez ktorú duchovná bytosť vstúpila do ich života. Tlačeným a lepeným ikonám, ktoré sú v súčasnosti obľúbené, však akoby táto schopnosť chýbala...

.písanie v praxi
Písanie ikony sa začína prípravou dosky. Doska sa ryhuje, aby prípadné pracovanie dreva nepoškodilo a nedeformovalo obraz na ikone. Potom sa na dosku nanesie vrstva, ktorej hlavnou prímesou je krieda (aby písanie na doske pripomínalo maľbu na omietke). Okrem tradičnej dosky sa používa aj doska, do ktorej sa vyhĺbi priehlbina, kde sa nalepí plátno a zaleje sadrou. Do zaschnutej vrstvy sa vyryjú linky a detaily predlohy (ryhy neskôr prekryje farba). Pri riedení farieb sa kedysi používal roztavený vosk, potom vaječná tempera. Od renesancie sa začali používať aj olejové farby.
Každá farba sa nanáša samostatne, v niekoľkých vrstvách (ruský spôsob) alebo malými výraznými čiarami – ťahmi štetca (grécky spôsob) a postupuje sa od najtmavšieho k najsvetlejšiemu odtieňu. Najprv sa zhotoví pozadie, potom možno prejsť na svätožiaru a nakoniec na ostatné časti. Pri svätožiare je najlepšie použiť plátkové zlato, ktoré si vďaka tepaniu a lisovaniu zachováva kovový lesk. Kým pri rúchu, vlasoch či pozadí sa na tieňovanie používajú rôzne odtiene farby, pri končatinách a tvári sa zasvetľuje pomocou žĺtka, ktoré sa nanáša vo veľkom počte vrstiev.
Napokon sa dokončuje rám, boky ikony a jej zadná strana. Na zadnej strane ikony nesmie chýbať nápis (niekedy sa nápis umiestňuje aj na prednú stranu) s informáciou, o akú ikonu ide, čo len dokazuje úzky vzťah medzi predobrazom a jeho sprítomnením. Môže sa uviesť aj meno ikonopisca, dátum a miesto vzniku ikony. Na zaznačenie týchto údajov sa pôvodne používala len gréčtina, latinčina a cyrilika. Na záver sa ikona pokryje lakom (rastlinný olej), ktorý ju chráni pred prachom a poškodením.

.kult ikony
Ľudia si k ikonám vytvárali živý vzťah a táto viera často menila dejiny. Keď v roku 626 „barbari“ obliehali Konštantínopol, nechal patriarcha umiestniť na brány mesta ikonu Bohorodičky – a nepriateľ bol porazený. Viera v ikony bola často zdrojom uzdravenia – hlavne Vladimírska ikona sa tak preslávila v celom Rusku. Mnohé z ikon boli považované za zázračné, lebo z nich vytekal voňavý olej – len v Rusku majú asi 154 takýchto ikon. Kult ikony podporili aj legendy, ktoré sa začali medzi ľuďmi šíriť. Podľa jednej z nich začala ikona Matky Božej v Novgorode po zasiahnutí šípom roniť slzy.
Ikony sa prijímali ako súčasť vlastnej identity – výsledkom sú miestne označenia ako Vladimírska, Donská, Gruzínska, Jeruzalemská... Niektoré ikony sa stali ochrankyňami miest (Panagia Nikopeia – Carihrad), národov (Kazanská – Rusko) alebo patrónom určitej skupiny ľudí (Pečerská – mnísi). Pri mnohých ikonách sa rozšíril zvyk nosiť ich v sprievode na znak úcty a vďaky.

.ikonostas a krásny kútik
Existujú dve miesta, kde má ikona svoju špecifickú úlohu a poslanie. Prvým je ikonostas. Toto slovo pôvodne označovalo stojan pod obrazy v komnatách byzantských cisárov. Ikonostas v chráme oddeľuje svätyňu od chrámovej lode a jeho základy vznikli za Konštantína Veľkého, keď predelil svätyňu a chrámovú loď drevenou ohradou, na ktorú sa neskôr začali vešať ikony. Ikonostas veriacim ukazuje celú históriu Starého a Nového zákona a vysvetľuje kresťanskú náuku.
Okrem ikonostasu je ikona spätá aj s „krásnym kútikom“. Označuje sa tak miesto v dome, kde je ikona umiestnená. Na tomto mieste sa rodina stretáva pri modlitbe. Ikone sa vzdáva rovnaká úcta ako v chráme – najprv poklona spojená so znamením kríža, potom ju možno pobozkať alebo sa jej dotknúť čelom a nakoniec sa pred ňou zapáli sviečka ako symbol neustálej modlitby. V mnohých rodinách je ikona súčasťou rodinnej identity a odovzdáva sa z generácie na generáciu ako rodinné dedičstvo.
Bohatstvo ikony možno objaviť len v kontexte liturgie a duchovného života. Podstatou ikony je totiž duchovná skúsenosť. Cez ikonu sa uskutočňuje dialóg medzi Bohom a človekom a dochádza k odkrytiu tajomstva. Ikona by mala byť nielen oknom, cez ktoré duchovné svetlo presvetľuje život človeka, ale aj dverami, cez ktoré vstupuje do života. Bez tohto vzťahu je ikona len pomaľovanou doskou.

Autor je doktorand na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite