.do akej miery vstupujete do interakcie s neznámymi ľuďmi, ktorých na ulici fotografujete?
To je pre mňa úplne zásadná otázka. Som našťastie veľký introvert a iba zriedka človek verejného priestoru. Vtedy cítim, že mi ulica patrí, že „to ovládam“ a že nie som pre nikoho čudný, nezaraditeľný. Tento pocit prichádza so skúsenosťou, ako na vás ľudia reagujú. Ide o to, kedy ste pre nich prijateľný, kedy máte pre nich empatiu. Alebo kedy máte ten správny výraz tváre. Keď mám chrípku, tak moje chrípkové oči vzbudzujú u ľudí sympatie.
.skutočne?
Áno, ľudia sa na mňa usmievajú a myslia si, že som naladený optimisticky, no pritom sa cítim mizerne. Keď som ľudsky a fotograficky na úrovni toho „dobrého fotografovania“, tak často som pre ľudí akoby nebezpečný. Cítia to, a tak sa pred mnou skrývajú.
.čo cítia?
Že ich nejakým spôsobom pozorujem, že sa do nich takzvane dostávam. Je to stále v oblasti kradnutia duše, toho rituálneho, čo cítia domorodci pri kontakte s fotografom.
.cíti to aj moderný človek?
Iste, ale u nás je to iné v tom, že ľudia majú nasadenú masku, ktorá im umožňuje s istotou prežívať vo verejnom priestore. Verejný priestor nám za minulého režimu nepatril, neovládali sme správanie v ňom, tápali sme. A „hurhajzníci“, politické figúry, tí si boli veľmi vedomí moci, ktorú mali. Vo verejnom priestore mohli rečniť, mohli sa správať nadradene. Týkalo sa to aj podomových obchodníkov alebo „ringlšpilákov“. Bežný človek to nemal.
.vy ste to mali?
Nie, toto som si priviezol až z Kanady, odkiaľ som sa vrátil po piatich rokoch emigrácie po roku 1968. Zisťoval som, čím to je, že na mňa ľudia občas reagujú zle. Keď som fotil v kanadských nákupných strediskách, tak som mal jeden deň emocionálny prepad, nemal som potrebnú empatiu pre ľudí, a zastavovali ma tam esbéeskári od Pinkertona a pýtali sa ma, čo tam robím. Pritom ma poznali, predtým mi dávali požehnanie, nechávali ma vstupovať do butikov. Pretože cítili zo mňa bezúhonného človeka, ktorého nenaháňajú peniaze. A tieto nezaplatiteľné skúsenosti som si po návrate priniesol domov. Aj ľudia tu v Ostrave to zo mňa cítili. Pýtali sa ma, odkiaľ som, či z Prahy. Iní si mysleli, že som od tajnej polície, a preto sa správam tak suverénne. A ja som to, pochopiteľne, využíval, aby som mohol fotiť. Prirodzene, aj tie najintímnejšie situácie. Kontakt s tunajšími robotníkmi bol letmý, ale bol aj obojstranný v tom, že oni ma poznali, no nechali ma fotiť v ich kolóniách.
.nemohli ste sa s nimi zblížiť z dôvodu, že by ste nemohli splniť ich predstavy o kamarátstve?
Presne tak. Pre ľudí v tomto regióne som taký „fajny ostravsky synek“. Myslia si, že je so mnou sranda a dokážem pošpásovať a mám nad tým vrch – a to ja nemám. V tom sa vo mne hlboko mýlili.
.je to z vašej strany trochu hra, keď si ľudí získavate na svoju stranu?
Nie je to neúprimné, no týchto ľudí nemôžem presvedčiť slovom. Musím ich uchlácholiť, že to, čo robím, je dobré. Ale napriek tomu niektorí starší robotníci o mne povedia, že som chuligán. Pretože iba chuligán si tak fotí na ulici. Alebo mi starý Cigán povedali: ty vyzeráš ako minister zdravotníctva (Smiech). Asi preto, lebo mám husté šedivé vlasy. Nevadilo mu, že fotím, no keď som mu povedal, že som fotograf, nepresvedčilo ho to, pretože to nebola nijaká profesia. A dnes už to nie je vôbec nič. Dnes fotia všetci, majú digitály.
.za socializmu vás ľudia na verejných priestoroch v Ostrave akceptovali viac ako dnes?
Áno, medzitým sa človek zmenil, dorástla najmladšia generácia, ktorá si myslí, že je cool, no je veľmi brutálna a nechcú byť prezradení v slabej chvíľke. Oni chcú iba, aby bolo vidno ich veľkolepé ego, ako sa medzi sebou predvádzajú. Kým za normalizácie to bolo autentické; boli to robotníci, banícke dni v Karvinej, zrazy v Hrušove, ľudia sa tam mali radi medzi sebou, popíjali a bavili sa s príbuznými.
.a dnes?
No práve, dnes je moment manipulácie oveľa sofistikovanejší, brutálnejší.
.dá sa povedať, že strácate v tejto dobe pre svoje fotky námety?
Strácam dôvod chodiť medzi ľudí. Pretože vidím, že sú v póze, že to autentické, čo mali predtým, strácajú.
.čo prezradí o fotografovi jeho výzor?
V Kanade mi vravel kamarát: nechceš si dať na seba čosi iné ako ten sivý raglánový kabát? Veď vyzeráš ako Východoeurópan! Ale ja som s tým problém nemal, potom sa však nesmiem čudovať, že sa ľudia na mňa pozerajú ako na emigranta. Ale tak sa na mňa budú pozerať vždy, aj keď si dám kárované sako. Pretože tí diabli sa mi pozrú do očí a povedia: ten je úplne dole, ten tu na nás niečo hrá.
.ctíte zásadu, že na verejnom priestore môžete slobodne fotografovať, alebo rešpektujete súkromie človeka aj tam?
Verejný priestor je pre nás všetkých. No keď vidíme, ako je stále okupovaný komerciou, bilbordmi, ktoré nám z neho kradnú to základné, tak je to pre nás výzva. Otázka mieri správne. Pre mňa ako fotografa je na verejnom priestore najzaujímavejšie to, že sa tam odohrávajú intímne situácie, že sú tam jednotlivci so svojimi príbehmi.
.nemáte problém, že je to stále kradnutie duší? Kladiete si tú otázku?
Áno, často. No idem do toho z vlastného rozhodnutia, so svojou citlivosťou a vnímavosťou, a nikomu to nevnucujem. Ten problém som musel riešiť so svojou minulou knižkou Ostrava obležené město, keď tam bol pri skrinke v šatni do pol pása nahý jeden baník, ktorý celý život rúbal uhlie v podzemí. A teraz dosluhuje niekde na jame Michal. Ten človek, bohužiaľ, nevidel fotky, ktoré som tam urobil, až keď vyšla moja kniha. A dokážem si predstaviť, že keď potom išiel medzi kamarátov a oni ho podpichovali, že ja som si na tom „nahrabal prachy“, čo je, samozrejme, hlúposť, tak ho to škrelo. Dokonca sa súdil s vydavateľom knihy, dával najavo, že tam vypadá hlúpo.
.akou skúsenosťou bola emigrácia do Kanady?
Zásadnou. Molybdenit a firma Thompson, niklová huta. Nebola to až tak fyzicky náročná práca, skôr cez komunikáciu s ľuďmi. Keď zistili, že som iný, cudzorodý, tak ma nenávideli, chceli ma trestať. Bol som tam päť rokov a stále som nebol pre nich Kanaďan. Čo tu ten chlap robí? – pýtali sa.
.ako vás trestali?
Trebárs tak, že ma dali do časti, kde sa ruda chemicky lúhovala. Vedľa toho boli bunkre, z ktorých sa prečerpávala hore kyselina pod tlakom. Zavreli ma tam, pričom mi dali iba základné pokyny. Neurobil som pritom chybu. Tak ma dali do zaplavených strojovní – no ja som sa nenechal. Majstrovi som povedal: ja už to mám za pár, pôjdem preč. A čo budete teraz robiť? – pýtal sa. Čaká ma v Montreale výstava fotografií, povedal som mu.
.prečo ste vlastne Kanade pracovali ako robotník?
Pretože iná práca nebola.
.nemali ste predstavu, že sa presadíte ako fotograf?
Samozrejme, mal som. V International Center of the Photography v New Yorku som stretol Cornela Capu, moja práca ho oslovila. A prečo tie bane? Pretože to bol aj predmet môjho fotografického záujmu. A okrem toho, to bola jediná možnosť, kde som si mohol zarobiť, pri ťažbe molybdenitu v Britskej Kolumbii. Našetriť si na foťák aj na ďalšie živobytie. To sa mi podarilo, no musel som prekonať šialené problémy s ľuďmi.
.aké?
Mohli ma tam zabiť. Alebo vytlačiť z kolektívu. Majster ma nasadil na čistenie koľajníc, ktoré boli každú chvíľu zaplavené. Čudná partia, velil tomu akýsi holohlavý Talian. Rýchlo zistili, že nie som ich človek. Tak ma dali pod akéhosi indiánskeho miešanca, čo mal na starosti vzduchotechniku. Spájali sme rúry, nešlo mi to a on na mňa, pochopiteľne, začal revať. Keby som mu ešte čosi povedal, asi by ma zabil – keby som sa nechal. Ale on našťastie odmietol so mnou spolupracovať, takže ten majster, ktorému som bol sympatický, ma chcel dať k chlapovi, ktorý vozil dynamit. Žiaľ, ten išiel o týždeň na Aljašku, takže som nakoniec skončil v podzemí sám. Vedel som iba to, že to musím vydržať. Nakoniec som sa s tými ľuďmi zblížil. Strávil som tam asi pol roka, zarobil som si na foťák a na živobytie v Toronte. Ukázal som svoje fotky v redakciách a v agentúrach.
.čo povedali?
Vyčítali mi, že sú príliš osobné. Získal som tam krátkodobé granty po tisícdvesto dolárov. Capa mi zaplatil nazväčšovanie výstavy, odrádzal ma od návratu domov. No ja som v roku 1973 cítil, že ľudsky na to mám, aby som sa vrátil do československej normalizácie s určitou vnútornou pevnosťou. Navyše som mal zodpovednosť iba za seba – rodinu som vtedy ešte nemal.
.prišiel trest zo strany režimu?
Odsúdili ma v neprítomnosti na šestnásť mesiacov. Dali mi jasne najavo, že Nová huta je jediná možnosť, kde môžem pracovať. Ako robotník na nakládke. Pracoval som s komunistom, starým Šrámkom, ten nado mnou držal ochrannú ruku, poctivý chlap. Takto som fungoval asi rok a dva mesiace. Vtedy vzniklo veľa fotiek, zásluhou vnútornej disciplíny. Moje zásadné fotky vznikli až po návrate z emigrácie.
Viktor Kolář. Narodil sa v roku 1941 v Ostrave, kde žije dodnes. Prvé fotografie začína robiť pod vplyvom otca ako trinásťročný. Inšpiruje ho humanisticky orientovaná dokumentárna fotografia, najmä dielo Henri Cartier-Bressona. Po emigrácii v Kanade sa živí manuálnou prácou, tiež ako technik vo fotografických laboratóriách. Fotografuje nákupné strediská v Montreale (1971-73). S pocitom vnútornej slobody sa vracia v roku 1973 do Ostravy. Pracuje na tri zmeny v Novej Hute, neskôr ako kulisák v divadle Petra Bezruča. Medzitým fotografuje Ostravu a stáva sa umelcom v slobodnom povolaní. V roku 1991 získava ako jediný československý fotograf cenu nadácie Mother Jones v San Franciscu. Od roku 1994 učí dokumentárnu fotografiu na pražskej FAMU. Je autorom niekoľkých kníh a mnohých výstav.
To je pre mňa úplne zásadná otázka. Som našťastie veľký introvert a iba zriedka človek verejného priestoru. Vtedy cítim, že mi ulica patrí, že „to ovládam“ a že nie som pre nikoho čudný, nezaraditeľný. Tento pocit prichádza so skúsenosťou, ako na vás ľudia reagujú. Ide o to, kedy ste pre nich prijateľný, kedy máte pre nich empatiu. Alebo kedy máte ten správny výraz tváre. Keď mám chrípku, tak moje chrípkové oči vzbudzujú u ľudí sympatie.
.skutočne?
Áno, ľudia sa na mňa usmievajú a myslia si, že som naladený optimisticky, no pritom sa cítim mizerne. Keď som ľudsky a fotograficky na úrovni toho „dobrého fotografovania“, tak často som pre ľudí akoby nebezpečný. Cítia to, a tak sa pred mnou skrývajú.
.čo cítia?
Že ich nejakým spôsobom pozorujem, že sa do nich takzvane dostávam. Je to stále v oblasti kradnutia duše, toho rituálneho, čo cítia domorodci pri kontakte s fotografom.
.cíti to aj moderný človek?
Iste, ale u nás je to iné v tom, že ľudia majú nasadenú masku, ktorá im umožňuje s istotou prežívať vo verejnom priestore. Verejný priestor nám za minulého režimu nepatril, neovládali sme správanie v ňom, tápali sme. A „hurhajzníci“, politické figúry, tí si boli veľmi vedomí moci, ktorú mali. Vo verejnom priestore mohli rečniť, mohli sa správať nadradene. Týkalo sa to aj podomových obchodníkov alebo „ringlšpilákov“. Bežný človek to nemal.
.vy ste to mali?
Nie, toto som si priviezol až z Kanady, odkiaľ som sa vrátil po piatich rokoch emigrácie po roku 1968. Zisťoval som, čím to je, že na mňa ľudia občas reagujú zle. Keď som fotil v kanadských nákupných strediskách, tak som mal jeden deň emocionálny prepad, nemal som potrebnú empatiu pre ľudí, a zastavovali ma tam esbéeskári od Pinkertona a pýtali sa ma, čo tam robím. Pritom ma poznali, predtým mi dávali požehnanie, nechávali ma vstupovať do butikov. Pretože cítili zo mňa bezúhonného človeka, ktorého nenaháňajú peniaze. A tieto nezaplatiteľné skúsenosti som si po návrate priniesol domov. Aj ľudia tu v Ostrave to zo mňa cítili. Pýtali sa ma, odkiaľ som, či z Prahy. Iní si mysleli, že som od tajnej polície, a preto sa správam tak suverénne. A ja som to, pochopiteľne, využíval, aby som mohol fotiť. Prirodzene, aj tie najintímnejšie situácie. Kontakt s tunajšími robotníkmi bol letmý, ale bol aj obojstranný v tom, že oni ma poznali, no nechali ma fotiť v ich kolóniách.
.nemohli ste sa s nimi zblížiť z dôvodu, že by ste nemohli splniť ich predstavy o kamarátstve?
Presne tak. Pre ľudí v tomto regióne som taký „fajny ostravsky synek“. Myslia si, že je so mnou sranda a dokážem pošpásovať a mám nad tým vrch – a to ja nemám. V tom sa vo mne hlboko mýlili.
.je to z vašej strany trochu hra, keď si ľudí získavate na svoju stranu?
Nie je to neúprimné, no týchto ľudí nemôžem presvedčiť slovom. Musím ich uchlácholiť, že to, čo robím, je dobré. Ale napriek tomu niektorí starší robotníci o mne povedia, že som chuligán. Pretože iba chuligán si tak fotí na ulici. Alebo mi starý Cigán povedali: ty vyzeráš ako minister zdravotníctva (Smiech). Asi preto, lebo mám husté šedivé vlasy. Nevadilo mu, že fotím, no keď som mu povedal, že som fotograf, nepresvedčilo ho to, pretože to nebola nijaká profesia. A dnes už to nie je vôbec nič. Dnes fotia všetci, majú digitály.
.za socializmu vás ľudia na verejných priestoroch v Ostrave akceptovali viac ako dnes?
Áno, medzitým sa človek zmenil, dorástla najmladšia generácia, ktorá si myslí, že je cool, no je veľmi brutálna a nechcú byť prezradení v slabej chvíľke. Oni chcú iba, aby bolo vidno ich veľkolepé ego, ako sa medzi sebou predvádzajú. Kým za normalizácie to bolo autentické; boli to robotníci, banícke dni v Karvinej, zrazy v Hrušove, ľudia sa tam mali radi medzi sebou, popíjali a bavili sa s príbuznými.
.a dnes?
No práve, dnes je moment manipulácie oveľa sofistikovanejší, brutálnejší.
.dá sa povedať, že strácate v tejto dobe pre svoje fotky námety?
Strácam dôvod chodiť medzi ľudí. Pretože vidím, že sú v póze, že to autentické, čo mali predtým, strácajú.
.čo prezradí o fotografovi jeho výzor?
V Kanade mi vravel kamarát: nechceš si dať na seba čosi iné ako ten sivý raglánový kabát? Veď vyzeráš ako Východoeurópan! Ale ja som s tým problém nemal, potom sa však nesmiem čudovať, že sa ľudia na mňa pozerajú ako na emigranta. Ale tak sa na mňa budú pozerať vždy, aj keď si dám kárované sako. Pretože tí diabli sa mi pozrú do očí a povedia: ten je úplne dole, ten tu na nás niečo hrá.
.ctíte zásadu, že na verejnom priestore môžete slobodne fotografovať, alebo rešpektujete súkromie človeka aj tam?
Verejný priestor je pre nás všetkých. No keď vidíme, ako je stále okupovaný komerciou, bilbordmi, ktoré nám z neho kradnú to základné, tak je to pre nás výzva. Otázka mieri správne. Pre mňa ako fotografa je na verejnom priestore najzaujímavejšie to, že sa tam odohrávajú intímne situácie, že sú tam jednotlivci so svojimi príbehmi.
.nemáte problém, že je to stále kradnutie duší? Kladiete si tú otázku?
Áno, často. No idem do toho z vlastného rozhodnutia, so svojou citlivosťou a vnímavosťou, a nikomu to nevnucujem. Ten problém som musel riešiť so svojou minulou knižkou Ostrava obležené město, keď tam bol pri skrinke v šatni do pol pása nahý jeden baník, ktorý celý život rúbal uhlie v podzemí. A teraz dosluhuje niekde na jame Michal. Ten človek, bohužiaľ, nevidel fotky, ktoré som tam urobil, až keď vyšla moja kniha. A dokážem si predstaviť, že keď potom išiel medzi kamarátov a oni ho podpichovali, že ja som si na tom „nahrabal prachy“, čo je, samozrejme, hlúposť, tak ho to škrelo. Dokonca sa súdil s vydavateľom knihy, dával najavo, že tam vypadá hlúpo.
.akou skúsenosťou bola emigrácia do Kanady?
Zásadnou. Molybdenit a firma Thompson, niklová huta. Nebola to až tak fyzicky náročná práca, skôr cez komunikáciu s ľuďmi. Keď zistili, že som iný, cudzorodý, tak ma nenávideli, chceli ma trestať. Bol som tam päť rokov a stále som nebol pre nich Kanaďan. Čo tu ten chlap robí? – pýtali sa.
.ako vás trestali?
Trebárs tak, že ma dali do časti, kde sa ruda chemicky lúhovala. Vedľa toho boli bunkre, z ktorých sa prečerpávala hore kyselina pod tlakom. Zavreli ma tam, pričom mi dali iba základné pokyny. Neurobil som pritom chybu. Tak ma dali do zaplavených strojovní – no ja som sa nenechal. Majstrovi som povedal: ja už to mám za pár, pôjdem preč. A čo budete teraz robiť? – pýtal sa. Čaká ma v Montreale výstava fotografií, povedal som mu.
.prečo ste vlastne Kanade pracovali ako robotník?
Pretože iná práca nebola.
.nemali ste predstavu, že sa presadíte ako fotograf?
Samozrejme, mal som. V International Center of the Photography v New Yorku som stretol Cornela Capu, moja práca ho oslovila. A prečo tie bane? Pretože to bol aj predmet môjho fotografického záujmu. A okrem toho, to bola jediná možnosť, kde som si mohol zarobiť, pri ťažbe molybdenitu v Britskej Kolumbii. Našetriť si na foťák aj na ďalšie živobytie. To sa mi podarilo, no musel som prekonať šialené problémy s ľuďmi.
.aké?
Mohli ma tam zabiť. Alebo vytlačiť z kolektívu. Majster ma nasadil na čistenie koľajníc, ktoré boli každú chvíľu zaplavené. Čudná partia, velil tomu akýsi holohlavý Talian. Rýchlo zistili, že nie som ich človek. Tak ma dali pod akéhosi indiánskeho miešanca, čo mal na starosti vzduchotechniku. Spájali sme rúry, nešlo mi to a on na mňa, pochopiteľne, začal revať. Keby som mu ešte čosi povedal, asi by ma zabil – keby som sa nechal. Ale on našťastie odmietol so mnou spolupracovať, takže ten majster, ktorému som bol sympatický, ma chcel dať k chlapovi, ktorý vozil dynamit. Žiaľ, ten išiel o týždeň na Aljašku, takže som nakoniec skončil v podzemí sám. Vedel som iba to, že to musím vydržať. Nakoniec som sa s tými ľuďmi zblížil. Strávil som tam asi pol roka, zarobil som si na foťák a na živobytie v Toronte. Ukázal som svoje fotky v redakciách a v agentúrach.
.čo povedali?
Vyčítali mi, že sú príliš osobné. Získal som tam krátkodobé granty po tisícdvesto dolárov. Capa mi zaplatil nazväčšovanie výstavy, odrádzal ma od návratu domov. No ja som v roku 1973 cítil, že ľudsky na to mám, aby som sa vrátil do československej normalizácie s určitou vnútornou pevnosťou. Navyše som mal zodpovednosť iba za seba – rodinu som vtedy ešte nemal.
.prišiel trest zo strany režimu?
Odsúdili ma v neprítomnosti na šestnásť mesiacov. Dali mi jasne najavo, že Nová huta je jediná možnosť, kde môžem pracovať. Ako robotník na nakládke. Pracoval som s komunistom, starým Šrámkom, ten nado mnou držal ochrannú ruku, poctivý chlap. Takto som fungoval asi rok a dva mesiace. Vtedy vzniklo veľa fotiek, zásluhou vnútornej disciplíny. Moje zásadné fotky vznikli až po návrate z emigrácie.
Viktor Kolář. Narodil sa v roku 1941 v Ostrave, kde žije dodnes. Prvé fotografie začína robiť pod vplyvom otca ako trinásťročný. Inšpiruje ho humanisticky orientovaná dokumentárna fotografia, najmä dielo Henri Cartier-Bressona. Po emigrácii v Kanade sa živí manuálnou prácou, tiež ako technik vo fotografických laboratóriách. Fotografuje nákupné strediská v Montreale (1971-73). S pocitom vnútornej slobody sa vracia v roku 1973 do Ostravy. Pracuje na tri zmeny v Novej Hute, neskôr ako kulisák v divadle Petra Bezruča. Medzitým fotografuje Ostravu a stáva sa umelcom v slobodnom povolaní. V roku 1991 získava ako jediný československý fotograf cenu nadácie Mother Jones v San Franciscu. Od roku 1994 učí dokumentárnu fotografiu na pražskej FAMU. Je autorom niekoľkých kníh a mnohých výstav.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.