Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ako možno žiť na dlh. Dlhodobo.

.david Goldman .časopis .klub

Peter Boone a Simon Johnson, dvaja bývalí hlavní ekonómovia Medzinárodného menového fondu, pred rokom varovali, že po „európskej kríze príde ešte devastujúcejšia kríza, ktorá sa pravdepodobne začne v Japonsku“.

Bývalý riaditeľ rozpočtového úradu David Stockman si pred pár dňami užil svojich pätnásť minút slávy, keď varoval, že praskne „ďalšia neudržateľná bublina“ a „Amerika sa prepadne do éry rozpočtových škrtov a virulentného politického konfliktu, čo zničí aj dnešné slabučké zvyšky ekonomického rastu“. Stockman už bol celebritou vďaka jednej podobnej predpovedi v roku 1981. Vtedy varoval, že Reaganove deficity zruinujú ekonomiku. Nič nie je pôvabnejšie ako kariéra, ktorá je vyše tridsať rokov založená na zlých predpovediach.

Nič neskrachuje, aspoň nie v najbližších rokoch. Nečakajú nás slzy, skôr budeme driemať.  Krajiny, ktoré dokážu splácať úroky za svoj dlh, môžu dlhy akumulovať prekvapivo dlhý čas. Od januára 2000 klesli úroky na japonské desaťročné vládne dlhopisy o tri štvrtiny: z dvoch percent na 0,4 percenta. Pritom pomer japonského dlhu k HDP sa takmer zdvojnásobil. Niečo podobné sa stalo aj v Spojených štátoch, úrok amerických cenných papierov klesol z 6,5 percenta v roku 2000 na 1,69 percenta pred týždňom. Pomer dlhu k HDP však tiež prudko vzrástol.
Japonský dlh jedného dňa skončí v krachu, to je isté, keďže počet japonských pracujúcich sa do roku 2050 zmenší o 35 percent. Amerika si, naopak, zachová biliónové deficity tak dlho, ako len oko dovidí a pokiaľ svet nezanikne. Generácia súčasných ekonómov, expertov a hrdinov z hedgových fondov odíde na dôchodok dlho predtým, než spoznáme konzekvencie fiškálnej nezodpovednosti. A má to celkom jednoduchý dôvod.

Amerika bude do roku 2020 ťažiť viac energetických zdrojov ako Saudská Arábia a kolosálny deficit svojej zahraničnej bilancie zmení na síce malý, ale pohodlný prebytok. Vďaka nemu bude Amerika schopná predávať zvyšku sveta obrovské objemy svojich cenných papierov za primerane nízke úroky.
Existuje dokonca názor, podľa ktorého nás vďaka lacnej energii čaká zlatý vek ekonomického rastu. Pôsobí to panglossiánsky, najmä ak si uvedomíme prepad cien zemného plynu oproti roku 2006. Amerika už prešla energetickou revolúciou a ekonomikou to nepohlo. Lacná energia nedostane ekonomiku zo stagnácie, ale budeme si vďaka nej môcť požičať dosť na to, aby sme zakryli dôsledky hospodárskej stagnácie.

Áno, nikoho to neurobí dvakrát šťastným. Stále budeme počúvať o hospodárskej mizérii a tento trend bude čoraz viac vyhovovať americkej ľavici. Pre republikánov bude čoraz ťažšie vyvolať hnev proti vládnemu dlhu podobný tomu, ktorý v roku 2010 sformoval hnutie Tea Party. Ľudové znechutenie bude namierené proti obidvom hlavným stranám, ale nikto nebude mať silu zjednať nápravu stavu.

Mimochodom, keď ide o Japonsko, milovníci apokalyptických scenárov majú v niečom pravdu. Obrovské súkromné úspory japonských domácností prudko klesajú, vysvetlenie je zrejmé: starnutie populácie. Päťdesiat- a šesťdesiatroční Japonci si v 90. rokoch minulého storočia dokázali našetriť obrovské úspory, po roku 2000, keď odišli na dôchodok, ich však začali míňať. A to je dôležitý rozdiel oproti Spojeným štátom, keďže americké úspory v tom čase síce málo, ale stále rástli.

Deficit japonského štátneho rozpočtu dosahuje takmer desať percent  HDP, zatiaľ čo úspory domácností sú len o málo väčšie ako jedno percento HDP. Do hry preto vstupuje japonská centrálna banka, ktorá „prehĺta“ väčšinu nových vládnych dlhopisov. Banka tlačí nové peniaze a platí nimi za dlh. To však tlačí na znižovanie hodnoty japonskej meny na svetových trhoch. Japonci majú cieľ zvýšiť infláciu, dostať ju z negatívnych čísel na plus dve percentná. Tento proces bude znamenať, že japonským sporiteľom, ktorí vlastnia väčšinu japonského dlhu, budú znehodnotené ich peniaze. Pre vládu v Tokiu je to spôsob, ako dodatočne zdaniť svoje obyvateľstvo. Tento proces môže ešte istý čas pokračovať.
Príde však moment, keď jednoducho nebude dosť Japoncov, ktorých bude možné zdaniť a ktorí si dokážu šetriť. Japonská populácia v produktívnom veku (15-64 rokov) sa do roku 2050 – podľa stredného odhadu OSN  ‒ zníži z 81 na 55 milionov ľudí. Americká populácia v produktívnom veku v tom čase vzrastie z 207 na 242 miliónov ľudí. Pomer ľudí odkázaných na dôchodok však vzrastie a spolu s ním – a pomerne prudko ‒ aj náklady na ich poistenie. V nejakom vzdialenom bode bude aj americký dlh neudržateľný, ale nikto nikdy nevyhral voľby s hrozbou, čo sa stane o 30 rokov.

Autor je americký ekonóm a investičný bankár.


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite