Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hymnu by som zjemnil

.elena Akácsová .peter Bálik .časopis .rozhovor

Za prvého Českého leva mu osobne gratulovala niekdajšia premiérka Iveta Radičová. Za druhého sa mu z vlády už neozval nik. Napísal hudbu k štyrom filmom, mnohým divadelným predstaveniam a k známym svetovým reklamám. Michal Novinski.

.na čo musí človek myslieť, keď píše soundtrack k filmu, ktorý sa odohráva počas stalinských čistiek v Československu?
S Honzom Muchowom, ktorý je dvorným skladateľom režiséra Davida Ondříčka, sme mali voľnú ruku. Pôvodne sme uvažovali o hudbe postavenej na dychových nástrojoch, temnej basgitare s „nadžezlými“ aranžmánmi tej doby, ale keď sme videli výsledný strih, nevedeli sme ju tam dostať. Ako inšpiračný zdroj nám slúžila aj filmová hudba päťdesiatych rokov, zastúpená najmä v osobe Bernarda Herrmanna, Hitchcockovho skladateľa, ktorý robil čarovne  znervózňujúcu hudbu. Výsledný dobový soundtrack autori často kombinovali so štylizovanými ruchmi, no tento typ hudby v spojení s obrazom vyzeral akoby o tridsať rokov starší. Opäť to nefungovalo. Nakoniec sme sa rozhodli ísť po samotnom filmovom príbehu s využitím znakov dobovej filmovej hudby, kombinovanej s modernejším zvukom. Urobili sme to najlepšie, čo sme vtedy vedeli a mohli. Samozrejme, dnes vidím kopu vecí, ktoré mohli byť inak, ale celkovo si myslím, že je to v poriadku.

.vždy máte pochybnosti, keď počúvate výsledok?
Vždy. Keď som robil svoj prvý celovečerný film Nedodržaný sľub, tak som sa z toho skoro zbláznil. Strávil som nad tým dva alebo tri úmorné mesiace, aby hudba na seba do jednotlivých scén pekne nadväzovala, a potom prišiel producent a polovicu z toho poprehadzoval. (Smiech.)

.to sa asi hudobným skladateľom stáva často, nie?
Producenti majú často aj pravdu. Keď si človek pozrie „directors cut“ nejakého slávneho filmu, tak si hovorí, že je to nejaké dlhé. „Našťastie“, producent potom veľa vyhádže, režisér je nešťastný, že prišiel o detailný záber na gombík, ale v konečnom dôsledku to funguje oveľa lepšie.

.ako ste sa dostali k hudbe?
Som najmladší zo štyroch súrodencov, takže na mňa nebolo veľa času. Našťastie. V druhom ročníku na základnej škole som sa sám prihlásil na ĽŠU – dramatický odbor, teda herectvo, ale bolo to príšerné, pretože som nevedel artikulovať ani hrať. Brat a sestra chodili na klavír, ale asi ich to cvičenie tak zomlelo, že dnes sa tomu nevenujú. Doma sme teda mali klavír, ktorého zvuk ma stále dráždil. Najmä možnosť hrať na klavíri do hudby, ktorá šla v rádiu. Vtedy som však nad hudbou špeciálne neuvažoval, venoval som sa najmä atletike.

.a kedy ste nad ňou začali uvažovať?
Keď som mal dvanásť rokov, v našej rodine sa objavil prvý syntetizátor, samohrajka Casio. Malé klávesy, automatický sprievod, rytmy. Jednoducho, úžasná vec. Koncom osemdesiatych rokov som prepadol syntetizátorom úplne, fascinovali ma, pretože mi ponúkali „neobmedzené“ možnosti. Po určitom čase sa aj šport začal zdať bezobsažný. Svoj účel splnil. Za tretie miesto v štafetovom behu v celoslovenskom kole som sa dostal bez prijímačiek na gymnázium. Rozhovory o natrhnutých svaloch, dvojfázových tréningoch a behanie do kopca s pieskovou vestou stratili svoje čaro. Hudba ma bavila čoraz viac.

.ako ste sa dostali ku komponovaniu scénickej hudby?
Počas štúdia na gymnáziu som spolupracoval s amatérskymi divadelnými súbormi. Časť kamarátov začala študovať na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Často potrebovali hudbu k svojim divadelným prácam. Navyše ma v tom čase požiadali robiť hudbu pre balet SND Svetlo v tme, predstavenie, inšpirované životom Franza Kafku.

.hneď do Národného?
To boli 90. roky, všetko bolo možné, naživo som sprevádzal tanečníkov a hercov na klavíri a syntetizátore. Na jednej takej improvizácii sa zúčastnil aj choreograf Ondrej Šoth, ktorý v tom čase pôsobil v pražskej Laterne Magike ako spolupracovník Evalda Schorma v predstavení Odysseus. Hudbu robil Michael Kocáb. Nedosiahnuteľné osobnosti pre začínajúceho devätnásťročného divadelníka. Po jednom z nich ma Ondro oslovil, aby som napísal hudbu pre spomínaný balet. Na plagátoch ani neuvádzali moje meno, dali tam radšej, že hudbu robil Franz Kafka, aby to ľudí príliš nezmiatlo. Bolo to vôbec prvýkrát, čo som nejaký balet videl na vlastné oči. (Smiech.)

.ako vás brali vyštudovaní skladatelia?
Neviem, ku konfrontácii veľmi neprichádzalo, ale ja som mal poriadny mindrák, ktorý trval veľmi dlho. Keď som nahrával hudbu k hre Armagedon na Grbe pre Astorku, rozdal som noty hudobníkom a keď som prišiel do réžie, počul som z nahrávacej sály obrovským rehot. Ešte v tú noc som sa učil, čo je to violový kľúč a aké sú rozsahy jednotlivých nástrojov.

.podobný zážitok má aj Jonny Greenwood z Radiohead, ktorý robil hudbu k hollywoodskym filmom. Aj toho vysmiali, že zle napísal partitúry.
Slovenské prostredie je v tom možno o čosi náročnejšie, lebo tu sú ľudia viac konzervatívni. Je to však otázka sebavedomia. Keď niekto povie, že to sa takto nehrá, tak dnes už viem, ako reagovať. Mojím cieľom je hľadať, skúšať, byť slobodný. Vážim si trpezlivosť a veľkorysosť interpretov pri mojom zápale objavovať objavené. Jeden z mojich raných spolupracovníkov, vynikajúci huslista Peter Krajniak, mi povedal, že v tých obmedzeniach, ktoré odo mňa dostal, sa to snažil urobiť čo najlepšie. Uvedomil som si, že čím majú interpreti väčší dar, tým viac nad svojou hrou rozmýšľajú. Napríklad Stano Palúch stále spochybňuje sám seba, nie hudbu. Zahrá svoj part excelentne hneď na prvýkrát, a potom to stále vylepšuje. Jeho interpretácia často predstihuje moju predstavu.

.takže dnes už noty ovládate?
Po čase som sa ich musel naučiť. Nie preto, aby som machroval, že ich ovládam, ale preto, že hudba je jazyk a takýmto spôsobom, cez noty, sa v nej komunikuje. Hudobníci v orchestri sú ako pokorní vojaci, keby nemali presné noty, nevedeli by, čo majú hrať. Každým nahrávaním som sa zlepšoval. Kým som sa dostal k filmom, spravil som možno viac ako stovku divadelných predstavení. Cez divadlo som sa konečne dostal k filmu.

.mali ste nejakého mentora?
Kamarátil som sa s Mariánom Vargom. Pri mojej konfrontácii s Mariánom som na istý čas nadobudol pocit, že hudbu nemôžem ďalej robiť. K Mariánovi človek pociťuje rešpekt, pretože má obrovský dar. Podvedome som sa ho snažil napodobňovať, ale zistil som, že jeho dispozície vôbec nemám. Každý človek má niečo, čo druhý nemá. Veľmi ho mám rád, ale stretávame sa už zriedkavo. Musel som si nájsť svoju cestu.

.a ako ste sa dali dokopy s Honzom Muchowom, s ktorým ste dostali už druhého Českého leva?
Po derniére predstavenia pražského Národneho divadla Stísněná 22, kde som robil hudbu, ma líder skupiny Kryštof Richard Krajčo oslovil, aby som robil producenta pre jeho nový album. Páčilo sa mu, ako bola moja hudba v predstavení inštrumentovaná a také niečo si predstavoval pre svoj nový projekt. Myslel som si, že producent je na to, aby zháňal peniaze a okrem toho Richard ešte predtým oslovil Jána P. Muchowa. Našťastie, inak by som to musel odmietnuť, pretože by to bolo na mňa príliš veľké „sústo“.

.ako sa dá spoločne komponovať?
Pri práci na Mikrokosme sme zistili, že na niektoré veci máme úplne rovnaké názory. Keď som napríklad nahral fender piano a chcel som povedať Honzovi, že tu sa to dá strihnúť a posunúť o pár taktov niekde inde, len som sa nadýchol a on už to robil. To sa stalo asi päťkrát za sebou. Naše hudobné uvažovanie je skoro totožné.

.nehádate sa potom, kto čo vymyslel?
Vôbec, to sme sa dohodli na začiatku, že ideme von spoločne. Môže sa stať, že niekto spraví viac a niekto menej, ale vždy je to spoločná práca. Keď sa hudba vo filme použije nesprávne, tak sa zničí. V tom je Honza Muchow neprekonateľný. On môže pracovať s akoukoľvek muzikou a vie presne, kde ju má umiestniť. Mne zas ide celkom rýchlo komponovanie a inštrumentácia v orchestrálnej filmovej hudbe, ale niekedy prebehnem cieľom a treba ma zastaviť.

.vo vašich filmoch hrá všetko živý orchester? Žiadne „krabičky“?
Takmer žiadne. Filmovú hudbu, na ktorú sme naučení a máme ju radi, vo väčšine prípadov hrá živý orchester, samozrejme, pokiaľ sa to tam hodí a sú peniaze. Tri zo štyroch celovečerných filmov, ktoré som robil, nahrával orchester.

.elektroniku teda vôbec nepoužívate?
Patrím do generácie, kde to všetko vlastne vznikalo. Elektronický svet, internet, midisystém. Mal som deväť rokov, keď som čítal, že niečo môže samo hrať. Už ten samotný fakt, že to všetko bliká, keď zhasnete svetlo, je úžasný. Tento sen som si splnil, riadiacu vežu, ktorá stále bliká, mám vo svojom štúdiu. Pri príprave filmovej hudby je to obrovská pomoc. Viem pred symfonickou nahrávkou, čo je pomerne veľká investícia, režisérovi či producentovi dodať demo, ktoré je na osemdesiat percent podobné výsledku. Keď to potom nahrá orchester, je to, samozrejme, krajšie.

.keď sa pozeráte na cudzí film, dokážete vypnúť a nepočúvať hudbu v ňom?
Nie som schopný to nevnímať, ale našťastie sú ešte strhujúce filmy, ktoré tak hlboko zasahujú človeka, že si hudbu prestane uvedomovať. Naposledy to bolo napríklad pri filme Moonrise Kingdom. Pritom hudba sa v ňom používala veľmi špeciálne, ale v jedom momente zmizla a ja som si ju uvedomil až v záverečných titulkoch. Alebo hudba Cartera Burwella vo filmoch bratov Coenovcov. Viem, že tam je, ale veľmi rýchlo vie dať prednosť samotnému príbehu.

.počúvate hudbu aj pri oddychu, pri športe, v aute?
Nie, nemôžem ju počúvať len tak. Pre mňa je počúvanie hudby hlavná činnosť, ale nie je jej až tak veľa.

.čo robíte, keď vám komponovanie nejde?
Nič. Sú prípady, že dostanem scenár, prečítam a nič, ani len cudziu hudbu tam neviem použiť. Vôbec neviem, čo sa tam rieši, takú prácu musím odmietnuť. Mne sa musí hudba vybaviť už počas prvého čítania. A najlepšie, ak mi niekto ten príbeh prerozpráva. Niektorí režiséri to majú radi, iní sú z toho nešťastní, že musia odpovedať na moje otravné otázky, kde bude kamera, ako to bude snímané. Ale ja to musím uvidieť, musím si to vedieť predstaviť.

.robili ste hudbu k reklame na pivo, ktorá dodnes beží vo futbalovej Lige majstrov. Ako ste sa dostali k tejto práci?
Je to zatiaľ moja asi najúspešnejšia reklama. Beží už druhý rok v dvesto krajinách sveta. Režíroval ju český režisér a my sme sa k tomu dostali úplne náhodu. Na konkurze, ktorý trval niekoľko mesiacov, boli hudobníci z celého sveta, s Honzom Muchowom sme sa k tomu dostali medzi poslednými. Spravili sme demo a obratom nám oznámili, že to budeme robiť my. O piatej poobede nám zavolali z Amsterdamu, že ešte v ten deň ich máme počkať v štúdiu. Prišiel taký normálny chlapík, ktorý povedal, že by to malo byť ešte šialenejšie. Dosť nás to zaskočilo. Išlo o celosvetovú kampaň, a tento človek nám vysvetľoval, že keď budú diváci spot pozerať, majú si hovoriť: „What the fuck?“ V českom a slovenskom reklamnom prostredí sa reklamná hudba musí na niečo podobať. Úplný opak toho, čo od nás tento agentúrnik chcel. Vlastne mal pravdu. Je to nezmysel, vidíte u nás reklamu na banku, ktorá má spravovať vaše peniaze, ale ako hudbu použije akúsi napodobneninu, čím  spochybní svoju dôveryhodnosť.

.myslíte tzv. soudlike, čo znamená, že v reklame počujete pesničku, ktorá veľmi pripomína Boys Don‘t Cry od The Cure?
Nič proti tomu nemám, keď je to použité ako fór. Inak to považujem za prejav nekultúrnosti. Ten človek z Amsterdamu, naopak, chcel, aby to bolo čo najšokujúcejšie, aby sme boli čo najoriginálnejší. Hudbu sme nahrávali s osemdesiatčlenným orchestrom a tridsaťčlenným zborom.

.niektorí umelci považujú reklamu za podradnú vec, ktorej nechcú venovať ani sekundu svojho voľného času.
Nemohol by som pracovať s takým nasadením pre film alebo divadlo, keby som nerobil reklamy. Ak by som bol majiteľom firmy, ktorá chce odprezentovať svoj výrobok, tak inou cestou ako reklamnou by to pravdepodobne nešlo. A samozrejme by som chcel mať túto prezentáciu čo najlepšiu. Zistil by som si, kto sú tvorcovia mojich obľúbených filmov, piesní, iných reklám a snažil by som sa ich angažovať. Vybral by som si peknú herečku, aby mi pomohla presvedčiť ostatných, že môj výrobok je naozaj kvalitný. S Honzom sme boli nedávno v konkurze na jeden reklamný spot. Nakoniec sme tú prácu nedostali. Spot režíroval Tom Hooper, ktorý získal ten rok Oscara za film Kráľova reč.

.čo hovoríte na tridsaťpercentnú kvótu pre slovenskú hudbu v našich rádiách?
Rozruch okolo toho hovorí hlavne o konflikte dvoch, možno už troch generácií hudobníkov. Sledoval som aktivitu štyroch starších hudobníkov a čítal som aj návrh poslanca, ktorý podmieňuje slovenskú hudbu slovenským textom. Podľa mňa ten návrh nie je veľmi múdry.

.prečo?
Čo je vlastne slovenská hudba? To, že skladba má slovenský text, ale hudba je angloamerická? Slovenská hudba je asi tá, ktorá vzniká na Slovensku a je vytváraná ľuďmi slovenskej národnosti? Alebo má mať prvky folklóru, typického iba pre toto územie? Pri prípravách na jedno divadelné predstavenie som sa stretol s tým, že časť pôvodnej slovenskej hudby je zakonzervovaná v piesňach Slovákov, ktorí asi pred dvestosedemdesiatimi rokmi odišli do srbskej Vojvodiny. To je asi pôvodná slovenská hudba. No nie som si istý, či je to presne to, čo sa má hrať v takej miere v rádiach. Slovensko bude mať vždy ťažkosti udržať svoju identitu a zároveň zrozumiteľne komunikovať so svetom, pričom obe snahy sú veľmi dôležité. To všetko sa ešte deje na pozadí výmeny dvoch politických systémov. Určite by bola staršia generácia hudobníkov viac rešpektovaná, keby v čase svojej najväčšej slávy za socializmu presadzovala v aspoň päťdesiatpercentnom pomere hranosť západnej hudby v rádiu. Dopyt po dostatku slovenskej hudby v rádiach by mal prirodzene vychádzať od poslucháčov, a nie od tvorcov.

.čo by ste zmenili?
Mám problém s našou hymnou, pretože vo mne nevzbudzuje tie správne city. Viem si predstaviť, že by sa hymna zmäkčila, aby sme už toľko nebojovali. Pesnička je v poriadku, ale prečo by mala byť bojovná. Môj brat mi hovoril, že typickým znakom našej histórie je to, že sa zakaždým anuluje a začína sa odznova. Po Rakúsko-Uhorsku sme začali nanovo, potom prišiel slovenský štát, zas nanovo, potom komunizmus, Mečiar, zas nanovo. Keby sme nemali mindráky, mali by sme veľké dejiny. S tým súvisí aj naša hudba. Bolo by to fajn, keby Slováci milovali svoju hudbu ako Chorváti alebo Gréci. Ale tieto veci sa nedajú nanútiť. Je to hudba a všetky takéto nariadenia v umení bývajú kontraproduktívne.

.prečo ste si zmenili meno?
V umeleckej brandži nie je nezvyklé, že si ľudia dávajú iné mená. Naše priezvisko bolo pôvodne Niecziag. Na úradoch to nikdy nevedeli správne napísať, tak to poslovenčili na Ničík. Starý otec mal dva rodné listy. V rodine teda nemáme žiaden špeciálny vzťah k priezvisku a keď sme s priateľkou uvažovali o menách pre naše prípadné deti, žiadne krstné meno sa nám k nemu nehodilo. Až raz ráno pri sprchovaní sa mi zjavilo priezvisko Novinski. Bol v ňom aj náš poľský pôvod, aj to dobre znelo, ideálne do filmových titulkov, ani sa nemusí prechyľovať do ženského rodu. Jednoducho sa mi pod ním dobre robí a lepšie ku mne ide. Povedal som si, že pod novým menom budem robiť menej kompromisov, budem si viac vyberať prácu. Študentské roky zostanú pod menom Ničík. Je to taká hra.

.máte tri Divadelné dosky, dva České levy, čo teraz?
Mám pocit, že som len na začiatku a ešte sa musím veľa naučiť.

.nemali ste ponuky ísť do Los Angeles?
Nemal. Mám kamarátov, čo to tam skúšali, ale mám pocit, že tá „svetová“ kariéra sa dá urobiť ľahšie zo Slovenska. Tu mám blízkych, čo ma podržia.

.vaši bratia sú politici alebo aktivisti, s ktorými určite rozoberáte aj politiku. Má to tu zmysel?
Má. Preto tu žijem a nemusel by som. To, že tu žijem, je to môj občiansky postoj a nepovažujem to tu za márne prostredie. Nemôžem za to, že ľudia kradnú a že ich svet sa začína dverami ich bytu. Myslím, že všetko sa začína u jednotlivca, nech si ľudia najprv upracú doma, potom meter pred svojím domom, pomôžu niekomu, usmejú sa. V skutočnosti nie je dôvod, aby sme boli nešťastní. Táto doba nie je vôbec zlá. Na Slovensku sú miesta, kde nie je práca, ale ani ja som neostal v Žiline, pretože som tam nevedel nájsť podmienky pre to, čo robím. Nie je to ľahké odísť, bolí to, ale prekonávanie je nutné, len vtedy človek môže zmeniť svoj život. Pokiaľ zostanete na jednom mieste a čakáte, že sa svet okolo vás zmení, tak to určite nepríde. My by sme potrebovali Thatcherovú ako soľ, aspoň na chvíľu, aby sme si sami prebrali zodpovednosť za svoj život.
 
Michal Novinski/
Hudobný skladateľ (1971, Žilina) je autorom hudby desiatok divadelných hier, filmov a televíznych inscenácií na Slovensku aj v zahraničí. Za svoju tvorbu získal už niekoľko významných ocenení. Práve dostal ocenenie Českého leva za hudbu do filmu V tieni, ktorú napísal s dlhoročným spolupracovníkom Janom P. Muchowom a za ktorú si spoločne odniesli aj cenu Českej filmovej kritiky. V roku 2011 dostal Českého leva za hudbu k filmu Jana Svěráka Kuky sa vracia. Za svoj vôbec prvý počin pre celovečerný hraný film, pôvodnú hudbu k filmu režiséra Jiřího Chlumského Nedodržaný sľub získal v roku 2009 najprestížnejšie slovenské filmové ocenenie Slnko v sieti. Je autorom hudby väčšiny filmov úspešného slovenského dokumentaristu Pavla Barabáša. Za prácu pre divadlo získal celkom tri ocenenia DOSKY za najlepšiu scénickú hudbu. Pravidelne komponuje hudbu k predstaveniam SND a Národného divadla v Prahe.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite