Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Láska v Severnej Kórei

.časopis .téma

Na satelitnej fotografii Kórejského polostrova, ktorá vznikla v noci, vidno dva odlišné svety. Južná Kórea je celá bodkovaná svetlami, Severná Kórea vyzerá ako čierna diera. Skutočná priepasť čierňavy, nielen politická metafora.

Americká novinárka Barbara Demicková umiestnila túto fotografiu na jednu z prvých stránok svojej brilantnej knihy Nothing To Envy: Real Lives In North Korea (Niet čo závidieť: Ako sa skutočne žije v Severnej Kórei). Tma v Severnej Kórei panuje od pádu Sovietskeho zväzu, ktorý bol pre svojho ázijského komunistického spojenca dodávateľom lacnej nafty. Odvtedy tamojšie elektrárne hrdzavejú a svetiel večer a v noci jednoducho niet. „Keď slnko klesne nad obzor, krajina osivie a malé chalupy pohltí noc. Celé dediny miznú v súmraku.“ Demicková píše, že ešte aj v niektorých oblastiach Pchjongjangu, ktorý je metropolou a výkladnou skriňou režimu, sa stane, že človek v tmavej noci kráča stredom hlavnej ulice a nedovidí na budovy, ktoré ju lemujú.
Barbara Demicková sa rozhodla, že osvetlí Severnú Kóreu aspoň v prenesenom zmysle – a novinársky si posvietila na život jej obyvateľov. Chcela vyrozprávať svetu skutočné ľudské príbehy z tejto uzavretej a zdanlivo úplne nepochopiteľnej krajiny.
Mala na to dobré predpoklady a skúsenosti s prácou v problémových regiónoch sveta. Začiatkom 90. rokov dokumentovala ako zahraničná korešpondentka amerických novín Philadelphia Inquirer vývoj vo východnej Európe, potom pôsobila v Sarajeve počas vojny v Bosne, do roku 2001 písala pre Philadelphia Inquirer zo Stredného Východu. Vie, že ľudské túžby a emócie možno nájsť všade, a že v tvrdých podmienkach býva práve súkromie tou barličkou, ktorá pomáha ľuďom prežiť. Keď v roku 2001 začala pracovať pre noviny Los Angeles Times a stala sa prvou šéfkou odbočky redakcie v Južnej Kórei, odhodlala sa zmapovať osudy konkrétnych ľudí z komunistického Severu. Za knihu Nothing To Envy získala Cenu Samuela Johnsona, ktorú za literatúru faktu udeľuje BBC.

.poškvrnená krv
Život v Severnej Kórei určujú prísne pravidlá, a nie všetky majú pôvod v komunistickej ideológii. Občania severokórejského štátu sa riadia aj pozostatkami konfuciánskych tradícií. Stále tu platí, že mužský potomok je najcennejší, pretože syn je nositeľom rodovej línie a zabezpečí starnúcich rodičov. Občania sú rozdelení do niekoľkých kategórií. Ich spoločenské postavenie neurčuje iba to, či sú verní režimu, ale prečiny rodičov sa prenášajú na deti. Kto je dieťaťom zradcu, nemôže mať prístup k rovnakým školám či práci ako tí, ktorých krv nie je „poškvrnená“.
V knihe Nothing To Envy opisuje autorka príbehy viacerých ľudí z provinčného mesta Čongdžin a jeho blízkeho okolia. Píše na základe informácií získaných v rozhovoroch so Severokórejčanmi, ktorí utiekli do Južnej Kórey. Ich rozprávania porovnávala a overovala. Výsledkom jej pedantného prístupu je faktograficky podložená, no zároveň živá, emocionálne pôsobivá kniha. Dominuje jej príbeh mladej ženy, ktorej Barbara Demicková zmenila meno, aby uchránila pred prenasledovaním jej príbuzných či známych na Severe. Mi-ran, ktorá Sever opustila ako ešte mladá žena, sa teda v skutočnosti nevolá Mi-ran, no všetko ostatné, čo sa dozvieme o jej živote, je pravda.
Mi-ran sa narodila v roku 1973 v rodine, ktorá bola „poškvrnená“. Jej otec žil v južnej časti polostrova a v kórejskej vojne bol vojenským zdravotníkom juhokórejskej armády. Padol do zajatia a po rokoch utrpenia sa konečne mohol oženiť, a dostal tak ako iní zajatci severokórejské občianstvo. Bol to signál, že domov ho už nepustia. Zostal v Severnej Kórei ako večný vydedenec, mlčanlivý muž, ktorý nehovoril o svojom trápení a bez slova znášal ponižovanie od vrchnosti. Celé dni drel v bani, večery však netrávil s inými baníkmi pri popíjaní. Nechcel, aby mu alkohol rozviazal jazyk – to by mohol prezradiť viac zo svojej minulosti.

.bicykel a filmy
Mi-ran bola jeho štvrtou dcérou, nevítaným prírastkom do rodiny, ktorá chcela syna. Keď na piaty pokus prišiel na svet aj vytúžený mužský potomok, o Mi-ran rodičia stratili záujem. Muži – otec a syn – jedávali pri stole ryžu, matka s dcérami v kúte lacnejšiu kukuričnú kašu. Obmedzenia sa netýkali len jedla či oblečenia. „Vtedy sa v Severnej Kórei nepatrilo, aby dievča jazdilo na bicykli,“ píše Barbara Demicková. „Ľudia to považovali za nepekné a sexuálne provokatívne. Strana pracujúcich pravidelne vydávala úradné výnosy, ktoré dievčatám bicyklovanie v podstate zakazovali. Mi-ran to pravidlo ignorovala.“ Uchmatla z domu starý japonský bicykel a vozila sa po cestách, hoci muži, ktorí ju míňali, na ňu vulgárne pokrikovali, že si roztrhne vagínu.
Jediným únikom pred sivou realitou bolo pre Mi-ran kino. Veľký vodca Kim Čong-il kinematografiu ako nástroj propagandy podporoval – to bolo ešte pred pádom ZSSR, keď mala Severná Kórea dosť elektriny. Mi-ran sa ako tínedžerka nadchýnala filmami, ktoré sa premietali, aj keď to boli agitky. Najradšej mala sovietske filmy, romantickejšie a menej politické, hoci aj tie cenzori pozorne vyberali. A práve v kine, na premiére filmu Zrod novej vlády, si Mi-ran všimol mladík, len o niekoľko rokov starší. Zamiloval sa do nej na prvý pohľad.
Bystrý a ambiciózny študent Jun-sang, ako ho pomenovala Barbara Demicková, to tiež nemal ľahké. Stýkať sa s dcérou Juhokórejčana bol v očiach štátostrany rozhodne hriech. A Jun-sang musel dbať na povesť aj preto, lebo ani jeho rodičia neboli „čistí“. Pôvodne žili ako príslušníci juhokórejskej menšiny v Japonsku a po vzniku dvoch kórejských štátov sa vrátili – do toho komunistického. Uvítali ich tam zvláštne pomery. V porovnaní s inými spoluobčanmi boli „japonskí Kórejci“ o niečo bohatší, najmä keď im príbuzní, čo zostali v Japonsku, občas poslali peniaze alebo dary. Ale štát ich považoval za potenciálnych zradcov. Ich deti museli na sebe pracovať desaťnásobne viac ako iní žiaci, aby sa dostali na školy.
 „Po večeroch Jun-sangov otec sedával, fajčil a smutne vzdychal... Rodičia sa neodvážili vyjadriť to, čo skutočne cítili. Nemohli priznať, že najväčšmi zo všetkého túžia opustiť svoj vysnívaný socialistický raj a vrátiť sa do kapitalistického Japonska.“ Jediné, čo rodine zostávalo, bolo vypracovať sa v systéme čo najvyššie, a tak svoje nádeje vložili do inteligentného syna. „Keby sa dostal na univerzitu v Pchjongjangu, možno by ho napokon prijali aj do Strany pracujúcich a rodine by odpustili jej buržoáznu japonskú minulosť.“

.keď lekárka nevie pomôcť
Príbeh lásky Mi-ran a Ju-sanga sa rozvíja v severokórejských rokoch tmy. Každý večer sa vykrádajú zo svojich domov, aby sa stretli, kráčali bok po boku von z mesta a skončili v lesoch, zabratí do rozhovorov. Prísne zásady, s ktorými vyrástli, im nič viac nedovolia. Mi-ran už po emigrácii do Južnej Kórey vraví: „Trvalo tri roky, kým sme sa chytili za ruky. Potom šesť, kým sme sa pobozkali. Neodvážila som sa ani snívať, že by sme zašli ďalej. Keď som odišla zo Severnej Kórey, mala som dvadsaťšesť rokov a bola som učiteľka, ale netušila som, ako vznikajú deti.“
Zato vedela niečo hroznejšie – ako deti umierajú na podvýživu. Ako mladá žena učila v severokórejskej materskej škole a jej päť-šesťroční žiaci viditeľne chradli, upadali. Mnohí podľahli banálnym chorobám či jednoducho hladu.
Ani v nemocniciach nevedeli deťom počas hladomoru, ktorý vypukol v roku 1995, pomôcť. Už bábätká, ktoré sa rodili v 80. a začiatkom 90. rokov, boli menšie, než bývali predtým. Trpeli nedostatkom výživy ešte v maternici. Lekári na detských klinikách dávali matkám, zúfalým z večne chorých a malátnych detí, len biedne rady: „Ak do jedla pridávate trávu alebo kôru zo stromov, musíte ju pomlieť celkom nadrobno, a potom ju veľmi dlho variť, aby zmäkla a dala sa jesť.“ Matky jednoducho nemali čo variť, pretože systém distribúcie potravín sa v Severnej Kórei zosypal.
Deti, ktoré prišli do nemocnice len s obyčajnou hnačkou, jej neraz podľahli. Ani antibiotiká – ak vôbec boli – nedokázali ich slabému organizmu pomôcť. Dojčiace matky, samy podvyživené, nemali dosť mlieka pre novorodencov. „V minulosti,“ čítame v knihe Nothing To Envy, „matky, ktoré nemali dosť mlieka, kŕmili svoje bábätká ryžovým vývarom – rozvarenou ryžou, ktorú rozriedili vodou. Teraz väčšina žien ryžu nemala.“
Doktorka Kim, ktorá tiež emigrovala zo Severnej Kórey, dostala od Barbary Demickovej otázku, či si pamätá na niektoré detí, čo zomreli, keď mala službu v nemocnici. Odpovedala len: „Pamätám si ich všetky.“
Nie všetci Severokórejčania vydržali v týchto pomeroch zbožňovať Vodcu. O svojich pochybnostiach však nehovorili – bolo to nebezpečné. Dvadsaťjedenročný Ju-Sang už študoval v Pchjongjangu, keď krajinou otriasla smrť Kim Il-sunga, zakladateľa. Prekvapilo ho, koľko ľudí za Kimom narieka, no sám necítil zármutok. Niežeby bol nepriateľom štátu. „Veril v komunizmus, alebo aspoň veril tomu, že komunizmus je napriek všetkým svojim chybám rovnoprávnejší a a humánnejší systém ako kapitalizmus,“ píše Barbara Demicková. „Nazdával sa, že jedného dňa vstúpi do Strany pracujúcich a zasvätí život zlepšovaniu pomerov vo svojej vlasti. To sa očakávalo od všetkých absolventov lepších univerzít.“ Keď však okolo seba videl plačúcich spolužiakov, zišlo mu na um, prečo nie je oddaný vlasti tak ako oni. Začal sa obávať aj najlepších priateľov, ak by náhodou vytušili, že smrť vodcu ho nechala chladným.
Zato detská lekárka Kim aj uprostred utrpenia, ktorého bola svedkyňou, za Vodcom plakala. Ani to všetko, čoho bola svedkom v nemocnici, nezmenilo jej oddanosť voči Kim Il-sungovi.

.do svetla
Mladá Mi-ran sa po úteku zo Severnej Kórey usídlila na juhu polostrova a postupne sa prispôsobila životu, aký si predtým v izolácii nevedela predstaviť. Elektrické svetlá, ruch, farby, možnosti zábavy – a filmy. To všetko bolo v Južnej Kórei celkom iné. Príbeh jej lásky však nemal romanticky šťastné zakončenie. Ju-sang zostal na Severe a ona sa na Juhu vydala. Odišla bez rozlúčky s milovaným, pretože sa bála, že jej plán na útek sa nejako prezradí. Keď sa aj on rozhodol stať emigrantom, a keď sa mu útek podaril, stretli sa – ale pre ich vzťah už bolo neskoro. Obaja stále žijú v Južnej Kórei, no ich cesty sa rozdelili. Ju-Sang si užíva každú maličkosť, ktorá súvisí so slobodou. Oblieka sa náročky do džínsoviny, lebo tá bola v jeho starej vlasti zakázaná, hltavo číta knihy, vzdeláva sa. A dúfa, že raz prestane byť severná časť Kórejského polostrova čiernou priepasťou neslobody.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite