V temnom stredoveku mali križiacki bojovníci a morskí piráti okrem chuti zabíjať spoločné ešte aj to, že často trpeli a umierali na zvláštnu chorobu – skorbut. Najprv im začali krvácať ďasná a vypadávať zuby, neskôr sa pridružili bolesti a depresie, pokračovalo to horúčkami a kŕčmi, až sa napokon dostavila smrť.
Paradoxné pritom bolo, že už dávno predtým starovekí Egypťania a po nich aj Hipokrates vedeli o existencii skorbutu. Ako je však pre ľudstvo typické, aj tieto užitočné informácie sa počas stáročí akosi „stratili“, a tak vtedajšia kresťanská spoločnosť musela jeho prevenciu a liečbu nanovo „objaviť“. Takto sa v 16. storočí opäť raz zistilo, že pitie čaju z ihličia tují a konzumácia citrusového ovocia alebo kyslej kapusty zabráni prepuknutiu skorbutu.
Nikto však v tom čase ani len netušil, prečo. Keďže citróny aj kvasená kapusta chutia kyslo, ako prvý tip na vysvetlenie antiskorbutického účinku vtedy ešte neznámeho C-vitamínu sa prirodzene uvádzali kyseliny. (Dodnes je mnoho občanov skalopevne presvedčených o tom, že čo je kyslé, to určite obsahuje vitamín C. Samozrejme, platí iba opačné tvrdenie.) Hypotéza nebola správna, čo okamžite preukázali „vitamínové“ testy kyseliny sírovej.
Pokračovalo sa teda v hľadaní, až sa nakoniec v tretej dekáde 20. storočia podarilo dvom výskumným skupinám nezávisle od seba objaviť skutočný faktor prevencie a liečby skorbutu – kyselinu L-askorbovú. Jedným vedeckým tímom bola maďarsko-americká dvojica Albert Szent-Györgyi a Joseph L. Svirbely a ich konkurentom bola skupina amerického biochemika Charlesa Glena Kinga. Zatiaľ čo Albert Szent-Györgyi ako prvý izoloval vitamín C (najskôr zo zvieracích nadobličiek a neskôr aj z papriky), Joseph L. Svirbely (mimochodom, bývalý spolupracovník C. G. Kinga) ho otestoval na morčatách a nakoniec Charles Glen King definitívne potvrdil jeho antiskorbutický účinok.
Medzi vedcami oboch tímov však vypukli prudké spory ohľadom priority objavu. Szent-Györgyi vyčítal Kingovi, že ho necitoval vo svojich prácach, na oplátku zase King vyčítal Szent-Györgyimu jeho neochotu uskutočňovať zdĺhavé a komplikované testy na zvieratách. Nakoniec to celé dopadlo tak, že po uplynutí iba štyroch rokov od objavu vitamínu C bol Albert Szent-Györgyi v roku 1937 ocenený Nobelovou cenou za medicínu. A ako je už pre kyselinu L-askorbovú typické, ani len táto vznešená udalosť nezostala bez kontroverzií. Niektorí členovia nobelovskej komisie boli totiž neochvejne (a asi právom) presvedčení, že najvyššie vedecké uznanie za jej objav majú dostať aj ďalší dvaja spomínaní chemici, ktorí k nemu významnou mierou prispeli. Po dlhých a vášnivých diskusiách však napokon Švédska akadémia vied udelila najprestížnejšiu vedeckú medailu iba Albertovi Szent-Györgyimu.
Bežne dostupným sa vitamín C stal už v roku 1933, keď ho farmaceutický gigant Hoffmann-La Roche začal veľkom vyrábať a predávať pod názvom Redoxon. V súčasnosti sa kyselina L-askorbová masovo produkuje či už synteticky z glukózy, alebo biotechnologicky pomocou baktérií.
.účinky
Na rozdiel od netopierov, morčiat alebo primátov vrátane ľudí, veľká väčšina rastlín a živočíchov je schopná biosyntetizovať vitamín C z jednoduchých cukrov. My sme však výlučne odkázaní na jeho príjem z ovocia a zeleniny, v extrémnom prípade zo surového mäsa, ako je to napríklad u Eskimákov alebo Inuitov.
V ľudskom organizme je kyselina L-askorbová nevyhnutná pre metabolizmus bielkovín, tukov a sacharidov. Všeobecne sa považuje za antioxidant (reduktant), ktorý pri správnej koncentrácii udržuje množstvo reaktívnych voľných radikálov vo fyziologickej norme. Vitamín C hrá významnú úlohu aj v biosyntéze kľúčového stavebného proteínu – kolagénu – a je potrebný na rast zdravých kostí a zubov, ako aj rôznych tkanív vrátane ďasien, väzív a cievnej výstelky. Kyselina L-askorbová je tiež dôležitou molekulou v produkcii neurotransmitera noradrenalínu, vďaka čomu ovplyvňuje viaceré mozgové funkcie.
Ideálnym zdrojom vitamínu C sú už spomínané rastlinné potraviny, a to nielen z dôvodu jeho obsahu, ale aj formy. Kyselina L-askorbová sa v nich totiž nenachádza izolovaná, ale v komplexe s flavonoidmi. Ten, na rozdiel od syntetických preparátov, napomáha účinnejšie vstrebávanie C-vitamínu v organizme. Avšak bez ohľadu na jeho zdroj, pri vyšších teplotách začína vitamín C degradovať, a preto nie je rozumné vytláčať si citrón do horúceho čaju. (Kyslastý síce bude, avšak nie vďaka céčku, ale kyseline citrónovej.) Podobne sa neodporúča príprava alebo uchovávanie potravín s obsahom C-vitamínu v medených nádobách, pretože kovové katióny ho rýchlo oxidujú na fyziologicky neúčinné deriváty.
.aplikácie
Okrem dnes už jasne dokázaných biologických funkcií kyseliny L-askorbovej v ľudskom organizme kolujú v bežnej populácii aj „zaručené“ informácie o množstve ďalších, avšak vedecky nepotvrdených „indikácií“. Medicínsky fakt, že vitamín C môže byť za istých okolností prevenciou a liečbou nádchy, pozná hádam každý. Hoci ani to nebolo ešte donedávna také jednoznačné. Už 70 rokov totiž trvajú diskusie ohľadom výsledkov množstva klinických štúdií, často s protichodnými interpretáciami. Dnes je už aspoň táto kontroverzia čiastočne vyriešená. Potvrdilo sa totiž, že zvýšený príjem vitamínu C (viac ako 200 mg denne) dokáže objektívne skrátiť liečbu (vírusovej) nádchy u pacientov s nadmernou fyzickou záťažou (maratónci, vojaci) približne o polovicu. Naopak – a v rozpore so všeobecne rozšíreným presvedčením – tento efekt sa v bežnej populácii vôbec nepozoroval.
Horšie je to však s ďalšími ľudovými „indikáciami“ kyseliny L-askorbovej. A najvážnejšia je v tomto kontexte situácia s „protirakovinovým“ účinkom vitamínu C, pričom tento vyše 30-ročný mýtus bol už dokonca opakovane vyvrátený. Za svoj mimoriadne tuhý korienok však vďačí dvojnásobnému americkému nobelistovi Linusovi Paulingovi, ktorý ho neúnavne propagoval celý svoj život. Až do smrti bol totiž presvedčený o tom, že megadávky C-vitamínu (až 10 gramov denne!), ktoré aj sám užíval, liečia nádorové ochorenia. Žiaľ, v tomto prípade sa inak bystrý chemik až nepochopiteľne zmýlil. Navyše stonásobne vyššie než odporúčané dávky vitamínu C sú nielenže neúčinné ako kancerostatiká, ale naopak, môžu dokonca napomáhať rast rakovinových buniek.
Opusťme však „celaskonovú“ mytológiu a venujme sa reálnym fyziologickým účinkom kyseliny L-askorbovej. Nedávno bol napríklad objavený mechanizmus, ktorým C-vitamín pomáha udržiavať pokožku zdravú. A to nielen prostredníctvom rýchlejšieho hojenia povrchových rán, ale aj zvrátením patologických zmien v koži, spôsobených voľnými radikálmi po nadmernom opaľovaní. Tento poznatok má, samozrejme, značný význam nielen pre klinickú dermatológiu, ale aj celý kozmetický priemysel.
Veľkým prekvapením bolo najnovšie zistenie, že pre správne fungovanie nášho zraku sa nervové bunky oka musia doslova „kúpať“ v kyseline L-askorbovej. Nuž a nakoľko sietnica je súčasťou centrálneho nervového systému, zdá sa, že vitamín C bude hrať dôležitú úlohu aj v biochémii ľudského mozgu. Už teda začíname tušiť, prečo vlastne tí stredovekí skorbutickí vrahovia trpeli ťažkými depresiami.
To však ešte zďaleka nie je všetko. Úplne šokujúcim výsledkom je ostatné laboratórne pozorovanie, že vitamín C dokáže „rozpúšťať“ toxické bielkovinové zhluky, aké sa tvoria v mozgoch pacientov s Alzheimerovou chorobou. Zatiaľ sa to síce podarilo len na myších tkanivách, ale v každom prípade ide o mimoriadne zaujímavý fenomén. A vzhľadom na to, že dodnes neexistuje účinná liečba humánnych neurodegeneratívnych ochorení, je každá potenciálna možnosť viac než len sľubná.
Autor je chemik.
Paradoxné pritom bolo, že už dávno predtým starovekí Egypťania a po nich aj Hipokrates vedeli o existencii skorbutu. Ako je však pre ľudstvo typické, aj tieto užitočné informácie sa počas stáročí akosi „stratili“, a tak vtedajšia kresťanská spoločnosť musela jeho prevenciu a liečbu nanovo „objaviť“. Takto sa v 16. storočí opäť raz zistilo, že pitie čaju z ihličia tují a konzumácia citrusového ovocia alebo kyslej kapusty zabráni prepuknutiu skorbutu.
Nikto však v tom čase ani len netušil, prečo. Keďže citróny aj kvasená kapusta chutia kyslo, ako prvý tip na vysvetlenie antiskorbutického účinku vtedy ešte neznámeho C-vitamínu sa prirodzene uvádzali kyseliny. (Dodnes je mnoho občanov skalopevne presvedčených o tom, že čo je kyslé, to určite obsahuje vitamín C. Samozrejme, platí iba opačné tvrdenie.) Hypotéza nebola správna, čo okamžite preukázali „vitamínové“ testy kyseliny sírovej.
Pokračovalo sa teda v hľadaní, až sa nakoniec v tretej dekáde 20. storočia podarilo dvom výskumným skupinám nezávisle od seba objaviť skutočný faktor prevencie a liečby skorbutu – kyselinu L-askorbovú. Jedným vedeckým tímom bola maďarsko-americká dvojica Albert Szent-Györgyi a Joseph L. Svirbely a ich konkurentom bola skupina amerického biochemika Charlesa Glena Kinga. Zatiaľ čo Albert Szent-Györgyi ako prvý izoloval vitamín C (najskôr zo zvieracích nadobličiek a neskôr aj z papriky), Joseph L. Svirbely (mimochodom, bývalý spolupracovník C. G. Kinga) ho otestoval na morčatách a nakoniec Charles Glen King definitívne potvrdil jeho antiskorbutický účinok.
Medzi vedcami oboch tímov však vypukli prudké spory ohľadom priority objavu. Szent-Györgyi vyčítal Kingovi, že ho necitoval vo svojich prácach, na oplátku zase King vyčítal Szent-Györgyimu jeho neochotu uskutočňovať zdĺhavé a komplikované testy na zvieratách. Nakoniec to celé dopadlo tak, že po uplynutí iba štyroch rokov od objavu vitamínu C bol Albert Szent-Györgyi v roku 1937 ocenený Nobelovou cenou za medicínu. A ako je už pre kyselinu L-askorbovú typické, ani len táto vznešená udalosť nezostala bez kontroverzií. Niektorí členovia nobelovskej komisie boli totiž neochvejne (a asi právom) presvedčení, že najvyššie vedecké uznanie za jej objav majú dostať aj ďalší dvaja spomínaní chemici, ktorí k nemu významnou mierou prispeli. Po dlhých a vášnivých diskusiách však napokon Švédska akadémia vied udelila najprestížnejšiu vedeckú medailu iba Albertovi Szent-Györgyimu.
Bežne dostupným sa vitamín C stal už v roku 1933, keď ho farmaceutický gigant Hoffmann-La Roche začal veľkom vyrábať a predávať pod názvom Redoxon. V súčasnosti sa kyselina L-askorbová masovo produkuje či už synteticky z glukózy, alebo biotechnologicky pomocou baktérií.
.účinky
Na rozdiel od netopierov, morčiat alebo primátov vrátane ľudí, veľká väčšina rastlín a živočíchov je schopná biosyntetizovať vitamín C z jednoduchých cukrov. My sme však výlučne odkázaní na jeho príjem z ovocia a zeleniny, v extrémnom prípade zo surového mäsa, ako je to napríklad u Eskimákov alebo Inuitov.
V ľudskom organizme je kyselina L-askorbová nevyhnutná pre metabolizmus bielkovín, tukov a sacharidov. Všeobecne sa považuje za antioxidant (reduktant), ktorý pri správnej koncentrácii udržuje množstvo reaktívnych voľných radikálov vo fyziologickej norme. Vitamín C hrá významnú úlohu aj v biosyntéze kľúčového stavebného proteínu – kolagénu – a je potrebný na rast zdravých kostí a zubov, ako aj rôznych tkanív vrátane ďasien, väzív a cievnej výstelky. Kyselina L-askorbová je tiež dôležitou molekulou v produkcii neurotransmitera noradrenalínu, vďaka čomu ovplyvňuje viaceré mozgové funkcie.
Ideálnym zdrojom vitamínu C sú už spomínané rastlinné potraviny, a to nielen z dôvodu jeho obsahu, ale aj formy. Kyselina L-askorbová sa v nich totiž nenachádza izolovaná, ale v komplexe s flavonoidmi. Ten, na rozdiel od syntetických preparátov, napomáha účinnejšie vstrebávanie C-vitamínu v organizme. Avšak bez ohľadu na jeho zdroj, pri vyšších teplotách začína vitamín C degradovať, a preto nie je rozumné vytláčať si citrón do horúceho čaju. (Kyslastý síce bude, avšak nie vďaka céčku, ale kyseline citrónovej.) Podobne sa neodporúča príprava alebo uchovávanie potravín s obsahom C-vitamínu v medených nádobách, pretože kovové katióny ho rýchlo oxidujú na fyziologicky neúčinné deriváty.
.aplikácie
Okrem dnes už jasne dokázaných biologických funkcií kyseliny L-askorbovej v ľudskom organizme kolujú v bežnej populácii aj „zaručené“ informácie o množstve ďalších, avšak vedecky nepotvrdených „indikácií“. Medicínsky fakt, že vitamín C môže byť za istých okolností prevenciou a liečbou nádchy, pozná hádam každý. Hoci ani to nebolo ešte donedávna také jednoznačné. Už 70 rokov totiž trvajú diskusie ohľadom výsledkov množstva klinických štúdií, často s protichodnými interpretáciami. Dnes je už aspoň táto kontroverzia čiastočne vyriešená. Potvrdilo sa totiž, že zvýšený príjem vitamínu C (viac ako 200 mg denne) dokáže objektívne skrátiť liečbu (vírusovej) nádchy u pacientov s nadmernou fyzickou záťažou (maratónci, vojaci) približne o polovicu. Naopak – a v rozpore so všeobecne rozšíreným presvedčením – tento efekt sa v bežnej populácii vôbec nepozoroval.
Horšie je to však s ďalšími ľudovými „indikáciami“ kyseliny L-askorbovej. A najvážnejšia je v tomto kontexte situácia s „protirakovinovým“ účinkom vitamínu C, pričom tento vyše 30-ročný mýtus bol už dokonca opakovane vyvrátený. Za svoj mimoriadne tuhý korienok však vďačí dvojnásobnému americkému nobelistovi Linusovi Paulingovi, ktorý ho neúnavne propagoval celý svoj život. Až do smrti bol totiž presvedčený o tom, že megadávky C-vitamínu (až 10 gramov denne!), ktoré aj sám užíval, liečia nádorové ochorenia. Žiaľ, v tomto prípade sa inak bystrý chemik až nepochopiteľne zmýlil. Navyše stonásobne vyššie než odporúčané dávky vitamínu C sú nielenže neúčinné ako kancerostatiká, ale naopak, môžu dokonca napomáhať rast rakovinových buniek.
Opusťme však „celaskonovú“ mytológiu a venujme sa reálnym fyziologickým účinkom kyseliny L-askorbovej. Nedávno bol napríklad objavený mechanizmus, ktorým C-vitamín pomáha udržiavať pokožku zdravú. A to nielen prostredníctvom rýchlejšieho hojenia povrchových rán, ale aj zvrátením patologických zmien v koži, spôsobených voľnými radikálmi po nadmernom opaľovaní. Tento poznatok má, samozrejme, značný význam nielen pre klinickú dermatológiu, ale aj celý kozmetický priemysel.
Veľkým prekvapením bolo najnovšie zistenie, že pre správne fungovanie nášho zraku sa nervové bunky oka musia doslova „kúpať“ v kyseline L-askorbovej. Nuž a nakoľko sietnica je súčasťou centrálneho nervového systému, zdá sa, že vitamín C bude hrať dôležitú úlohu aj v biochémii ľudského mozgu. Už teda začíname tušiť, prečo vlastne tí stredovekí skorbutickí vrahovia trpeli ťažkými depresiami.
To však ešte zďaleka nie je všetko. Úplne šokujúcim výsledkom je ostatné laboratórne pozorovanie, že vitamín C dokáže „rozpúšťať“ toxické bielkovinové zhluky, aké sa tvoria v mozgoch pacientov s Alzheimerovou chorobou. Zatiaľ sa to síce podarilo len na myších tkanivách, ale v každom prípade ide o mimoriadne zaujímavý fenomén. A vzhľadom na to, že dodnes neexistuje účinná liečba humánnych neurodegeneratívnych ochorení, je každá potenciálna možnosť viac než len sľubná.
Autor je chemik.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.