Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, Veľkonočné trojdnie, mali na našom území zaužívané podoby. Možno niektoré zvyky aj vy dodnes zachovávate. My vám pre poučenie i na prípadnú inšpiráciu priblížime ich zabudnutý význam.
.zelený štvrtok – vŕby, mravce a judášky
Na Zelený štvrtok sa zaväzujú zvony, v chrámoch utíchne organová hudba a rozhrkocú sa rapkáče, klopačky, klopadlá. V minulosti chodili z jedného konca dediny na druhý chlapci a rapkajúc oznamovali začiatok posvätného ticha. Rapkáče symbolizovali hluk, ktorý sa robil pri ukrižovaní Krista. Počas tohto dňa sa jedol špenát, prípadne iné zelené jedlá podľa možností a počasia. Ak pripadli sviatky Veľkej noci na teplejšie obdobie, čo nám, žiaľ, tento rok nehrozí, pridávali sa do pôstneho jedla aj lístky čerstvej púpavy. Pre deti sa pripravovalo tzv. slepé kura, slíže s makom.
Skoro ráno, ešte pred východom slnka, sa chodili dievčatá česať pod vŕbu, a aby mali vlasy krásne, husté a dlhé ako jej konáre, hovorili pri tom: „Vŕba, vŕba zelená, daj mi vlasy na dva pásy.“ Z tečúcej vody sa nosilo v hrnčeku starším ľuďom, ktorí si zvykli umyť tvár, aby boli zdraví. Okná domov sa vyzdobili zelenými halúzkami.
Niekde bývalo zvykom sypať do izby mravce. Mravce symbolizovali šťastie a usilovnosť. Obdobie zaviazaných zvonov bolo vhodné na výsadbu hrachu, bôbu, maku. Využívala sa tu mágia podobnosti, verilo sa, že tieto plodiny sa tiež zaviažu, teda že bude dobrá úroda. V niektorých obciach na Záhorí sa na Zelený štvrtok zvyklo piecť pečivo jidášky. Mali rôzny tvar a bývali pomazané medom, čo symbolizovalo falošný Judášov bozk.
.veľký piatok – drevená polievka a blchy von
Dnes už mnohí veriaci nedodržiavajú celý 40-dňový predveľkonočný pôst, minimálne na Veľký piatok ho však stále držia. V regióne hornej Nitry sa v ten deň jedla drevená polievka, čo bol vývar zo sušených hrušiek bez zápražky alebo len chlieb a voda. Väčšina ľudí počas tohto dňa jedla len raz denne chlieb s čajom, prípadne zemiakovú polievku.
Umývanie vo vode na Veľký piatok sa považovalo za prevenciu pred kožnými chorobami. Dievky si tak poistili hladkú tvár, sviežosť a krásu na celý rok. Pri umývaní sa zvyklo hovoriť: „Teč vodička čistá od Pána Krista, ty omývaš drevo a kamene, umy aj mňa, hriešne stvorenie.“ Niektorí ľudia sa zvykli na Veľký piatok strihať, aby im vlasy dobre rástli počas celého roka.
Medzi staršie zvyky patrilo aj sadenie a štepenie ovocných stromov, aby sa dobre ujali. V tento deň sa nesmela hýbať zem, čiže sa nesmelo pracovať na poli, pretože by sa nič neurodilo, tiež boli zakázané niektoré druhy domácich prác, napríklad sa nezametalo, lebo by sa nevyliahli kurence, platil zákaz prať bielizeň, priasť, šiť. Všetky tieto vyššie spomenuté zákazy vychádzali z tradície spomienky na deň umučenia Ježiša Krista – preto sa Veľký piatok považoval už za sviatok, keď sa nemalo v domácnostiach robiť veľké upratovanie. Ak mal niekto blchy, najlepšie sa ich zbavil práve na Veľký piatok – skôr než vyšlo slnce, bolo treba uvariť cesnak a potom vodou, v ktorej sa cesnak varil, sa vykropilo šatstvo, posteľ, umyl sa v nej človek, ktorý mal blchy. Posteľ a šaty sa zvykli vyprášiť palicou, pričom sa hovorilo: „Von hostia bez kostia“.
Úkony, ktoré sa robili na Veľký piatok, naznačovali tradičnú vieru v mimoriadnu moc Veľkého piatku, ktorá všetko uzdravuje a napomáha dobrý rast a zdar práce. Vo viacerých regiónoch Slovenska sú známe povesti, že v noci na Veľký piatok sa otvára zem a vydáva svoje poklady, ktoré môže dostať len statočný a smelý človek čistého srdca. Počas Veľkého piatku sa z domu nič nepožičiavalo, aby sa požičaná vec či potravina nestala v rukách bosorky škodiacim nástrojom.
Duchovnou súčasťou Veľkého piatku boli a dodnes sú pašiové hry. Svoj pôvod majú v stredovekých mystériách – sú to hry o umučení a ukrižovaní Ježiša Krista. Hrávali sa už v stredoveku v Bratislave, často boli súčasťou tzv. školských hier a predvádzali ich žiaci. S postupom času sa stali prirodzenou súčasťou ľudového divadla, ochotníci ich nacvičili a predvádzali v kostoloch, alebo pred nimi.
.biela sobota – preč s kapustou aj Judášom
Biela sobota znamenala večerné slávenie vzkriesenia, po západe slnka sa zvyčajne začínali liturgické obrady, ale predpoludnie sa využívalo na drobné práce. Mohol sa siať bôb, prípadne hrach, pretože ešte stále boli zvony zviazané. Gazdinky symbolicky vzali hrsť kyslej kapusty a hodili ju pod strom, čím sa naznačilo, že sa končí čas jedenia kyslej sudovej kapusty, ktorú naši predkovia jedli na sto spôsobov celú zimu. Gazdinky konečne varili huspeninu a šunku. Masť, ktorá sa z nej vyvarila, sa uschovala na liečenie kožných chorôb dobytka.
Gazdinky v domácnostiach robili posledné úpravy interiéru a chystali slávnostné jedlá. Chystalo sa aj jedlo do košíka, ktoré sa nieslo ráno na Veľkonočnú nedeľu na posvätenie do kostola. Počas Bielej soboty, ak sa nestihlo už predtým, maľovali dievčatá pre svojich kúpačov vajíčka.
Liturgické obrady vzkriesenia sa v niektorých lokalitách začínali obradom „pálenia Judáša“. Pred kostolom sa zvyčajne na ohraničenom priestore, v železnom vedre alebo na železnej lopate, zhromaždili zvyšky svätenín, ako boli vlaňajšie halúzky posvätenej vŕby, a spálili sa. Popol z nich sa využil na Popolcovú stredu, keď sa ním označili čelá veriacich. Časť z neho niektorí ľudia zakopali v záhrade či na poli ako magicko-ochranný prostriedok. Po zapálení tohto ohňa, ktorý sa vykresával ocieľkou a kremeňom do smrekovej kôry, kňaz oheň posvätil a od neho sa zapálila hlavná veľkonočná svieca – paškál, ktorá sa niesla tmavým kostolom v sprievode kňaza a miništrantov až k oltáru. Tu sa potom na kňazovo zvolanie: „Hľa, svetlo sveta“ slávnostne rozžal celý kostol.
Po liturgickej slávnosti sa skončil 40-dňový pôst. To znamenalo, že večera bola bohatá, podávala sa údená šunka s chrenom. Chren symbolizoval spomienku na umučenie Ježiša Krista. Na stole nemali chýbať ani iné dobroty ako vajíčka, klobásky, pečené mäso a hydina. Bývalo zvykom, že rodina, zhromaždená vôkol ozdobeného stola, si rozdelila spoločne jedno vajíčko tak, aby z neho každý mohol skonzumovať aspoň malý kúsok, aby bola rodina súdržná a jednotná.
Na východnom Slovensku bol známy archaický zvyk, že pri sobotnom zvonení si všetci utekajú umyť tvár, aby boli celý rok bystrí a zdraví. Matky išli s deťmi na pažiť. Tam na trávniku obkreslili deťom chodidlo, vyrezanú stopu chodidla odlúpnu a obrátia dolu trávou tak, že na vrchu je hlina. Tento úkon sa robil, aby sa v lete deťom nezbierali nohy, keď sa bosé potknú o kameň, alebo keď im do bosej nôžky pichne tŕň.
No a potom už nastala Veľkonočná nedeľa, keď sa mohli konzumovať jedlá z posväteného veľkonočného košíka a nielen z neho. Keď svitol pondelok, radostné polievačky a šibačky sa mohli začať.
Autorka je historička a etnologička, vedecká pracovníčka Múzea mesta Bratislavy. Je autorkou knihy Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch (Fortuna Libri, 2012, ilustrácie Martin Kellenberger).
.zelený štvrtok – vŕby, mravce a judášky
Na Zelený štvrtok sa zaväzujú zvony, v chrámoch utíchne organová hudba a rozhrkocú sa rapkáče, klopačky, klopadlá. V minulosti chodili z jedného konca dediny na druhý chlapci a rapkajúc oznamovali začiatok posvätného ticha. Rapkáče symbolizovali hluk, ktorý sa robil pri ukrižovaní Krista. Počas tohto dňa sa jedol špenát, prípadne iné zelené jedlá podľa možností a počasia. Ak pripadli sviatky Veľkej noci na teplejšie obdobie, čo nám, žiaľ, tento rok nehrozí, pridávali sa do pôstneho jedla aj lístky čerstvej púpavy. Pre deti sa pripravovalo tzv. slepé kura, slíže s makom.
Skoro ráno, ešte pred východom slnka, sa chodili dievčatá česať pod vŕbu, a aby mali vlasy krásne, husté a dlhé ako jej konáre, hovorili pri tom: „Vŕba, vŕba zelená, daj mi vlasy na dva pásy.“ Z tečúcej vody sa nosilo v hrnčeku starším ľuďom, ktorí si zvykli umyť tvár, aby boli zdraví. Okná domov sa vyzdobili zelenými halúzkami.
Niekde bývalo zvykom sypať do izby mravce. Mravce symbolizovali šťastie a usilovnosť. Obdobie zaviazaných zvonov bolo vhodné na výsadbu hrachu, bôbu, maku. Využívala sa tu mágia podobnosti, verilo sa, že tieto plodiny sa tiež zaviažu, teda že bude dobrá úroda. V niektorých obciach na Záhorí sa na Zelený štvrtok zvyklo piecť pečivo jidášky. Mali rôzny tvar a bývali pomazané medom, čo symbolizovalo falošný Judášov bozk.
.veľký piatok – drevená polievka a blchy von
Dnes už mnohí veriaci nedodržiavajú celý 40-dňový predveľkonočný pôst, minimálne na Veľký piatok ho však stále držia. V regióne hornej Nitry sa v ten deň jedla drevená polievka, čo bol vývar zo sušených hrušiek bez zápražky alebo len chlieb a voda. Väčšina ľudí počas tohto dňa jedla len raz denne chlieb s čajom, prípadne zemiakovú polievku.
Umývanie vo vode na Veľký piatok sa považovalo za prevenciu pred kožnými chorobami. Dievky si tak poistili hladkú tvár, sviežosť a krásu na celý rok. Pri umývaní sa zvyklo hovoriť: „Teč vodička čistá od Pána Krista, ty omývaš drevo a kamene, umy aj mňa, hriešne stvorenie.“ Niektorí ľudia sa zvykli na Veľký piatok strihať, aby im vlasy dobre rástli počas celého roka.
Medzi staršie zvyky patrilo aj sadenie a štepenie ovocných stromov, aby sa dobre ujali. V tento deň sa nesmela hýbať zem, čiže sa nesmelo pracovať na poli, pretože by sa nič neurodilo, tiež boli zakázané niektoré druhy domácich prác, napríklad sa nezametalo, lebo by sa nevyliahli kurence, platil zákaz prať bielizeň, priasť, šiť. Všetky tieto vyššie spomenuté zákazy vychádzali z tradície spomienky na deň umučenia Ježiša Krista – preto sa Veľký piatok považoval už za sviatok, keď sa nemalo v domácnostiach robiť veľké upratovanie. Ak mal niekto blchy, najlepšie sa ich zbavil práve na Veľký piatok – skôr než vyšlo slnce, bolo treba uvariť cesnak a potom vodou, v ktorej sa cesnak varil, sa vykropilo šatstvo, posteľ, umyl sa v nej človek, ktorý mal blchy. Posteľ a šaty sa zvykli vyprášiť palicou, pričom sa hovorilo: „Von hostia bez kostia“.
Úkony, ktoré sa robili na Veľký piatok, naznačovali tradičnú vieru v mimoriadnu moc Veľkého piatku, ktorá všetko uzdravuje a napomáha dobrý rast a zdar práce. Vo viacerých regiónoch Slovenska sú známe povesti, že v noci na Veľký piatok sa otvára zem a vydáva svoje poklady, ktoré môže dostať len statočný a smelý človek čistého srdca. Počas Veľkého piatku sa z domu nič nepožičiavalo, aby sa požičaná vec či potravina nestala v rukách bosorky škodiacim nástrojom.
Duchovnou súčasťou Veľkého piatku boli a dodnes sú pašiové hry. Svoj pôvod majú v stredovekých mystériách – sú to hry o umučení a ukrižovaní Ježiša Krista. Hrávali sa už v stredoveku v Bratislave, často boli súčasťou tzv. školských hier a predvádzali ich žiaci. S postupom času sa stali prirodzenou súčasťou ľudového divadla, ochotníci ich nacvičili a predvádzali v kostoloch, alebo pred nimi.
.biela sobota – preč s kapustou aj Judášom
Biela sobota znamenala večerné slávenie vzkriesenia, po západe slnka sa zvyčajne začínali liturgické obrady, ale predpoludnie sa využívalo na drobné práce. Mohol sa siať bôb, prípadne hrach, pretože ešte stále boli zvony zviazané. Gazdinky symbolicky vzali hrsť kyslej kapusty a hodili ju pod strom, čím sa naznačilo, že sa končí čas jedenia kyslej sudovej kapusty, ktorú naši predkovia jedli na sto spôsobov celú zimu. Gazdinky konečne varili huspeninu a šunku. Masť, ktorá sa z nej vyvarila, sa uschovala na liečenie kožných chorôb dobytka.
Gazdinky v domácnostiach robili posledné úpravy interiéru a chystali slávnostné jedlá. Chystalo sa aj jedlo do košíka, ktoré sa nieslo ráno na Veľkonočnú nedeľu na posvätenie do kostola. Počas Bielej soboty, ak sa nestihlo už predtým, maľovali dievčatá pre svojich kúpačov vajíčka.
Liturgické obrady vzkriesenia sa v niektorých lokalitách začínali obradom „pálenia Judáša“. Pred kostolom sa zvyčajne na ohraničenom priestore, v železnom vedre alebo na železnej lopate, zhromaždili zvyšky svätenín, ako boli vlaňajšie halúzky posvätenej vŕby, a spálili sa. Popol z nich sa využil na Popolcovú stredu, keď sa ním označili čelá veriacich. Časť z neho niektorí ľudia zakopali v záhrade či na poli ako magicko-ochranný prostriedok. Po zapálení tohto ohňa, ktorý sa vykresával ocieľkou a kremeňom do smrekovej kôry, kňaz oheň posvätil a od neho sa zapálila hlavná veľkonočná svieca – paškál, ktorá sa niesla tmavým kostolom v sprievode kňaza a miništrantov až k oltáru. Tu sa potom na kňazovo zvolanie: „Hľa, svetlo sveta“ slávnostne rozžal celý kostol.
Po liturgickej slávnosti sa skončil 40-dňový pôst. To znamenalo, že večera bola bohatá, podávala sa údená šunka s chrenom. Chren symbolizoval spomienku na umučenie Ježiša Krista. Na stole nemali chýbať ani iné dobroty ako vajíčka, klobásky, pečené mäso a hydina. Bývalo zvykom, že rodina, zhromaždená vôkol ozdobeného stola, si rozdelila spoločne jedno vajíčko tak, aby z neho každý mohol skonzumovať aspoň malý kúsok, aby bola rodina súdržná a jednotná.
Na východnom Slovensku bol známy archaický zvyk, že pri sobotnom zvonení si všetci utekajú umyť tvár, aby boli celý rok bystrí a zdraví. Matky išli s deťmi na pažiť. Tam na trávniku obkreslili deťom chodidlo, vyrezanú stopu chodidla odlúpnu a obrátia dolu trávou tak, že na vrchu je hlina. Tento úkon sa robil, aby sa v lete deťom nezbierali nohy, keď sa bosé potknú o kameň, alebo keď im do bosej nôžky pichne tŕň.
No a potom už nastala Veľkonočná nedeľa, keď sa mohli konzumovať jedlá z posväteného veľkonočného košíka a nielen z neho. Keď svitol pondelok, radostné polievačky a šibačky sa mohli začať.
Autorka je historička a etnologička, vedecká pracovníčka Múzea mesta Bratislavy. Je autorkou knihy Slovenský rok v ľudových zvykoch, obradoch a sviatkoch (Fortuna Libri, 2012, ilustrácie Martin Kellenberger).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.