Jeho blízki na neho spomínajú ako na nesmierne dobrého a inteligentného človeka s veľkým zmyslom pre humor. Aj dnes, keď sa .týždeň spýtal jeho kamarátov, je jasné, že im veľmi chýba, no keď o ňom rozprávajú, na tvári im zažiari úsmev a vyťahujú rôzne historky. Keď sa ho kamarát pýtal, prečo sa aj po revolúcii živí lepením vreciek, čo bol pre neho hlavný zdroj príjmu, pretože hraním v kluboch sa nedalo naplno uživiť, s humorom dodal: „Ty vole, vieš si vôbec predstaviť dnešný život bez igelitových vreciek?“
.do undergroundu
Milan „Mejla“ Hlavsa sa narodil 6. marca 1952 v pražskom Břevnove. V detstve ho najviac okúzlila romantika Divokého západu z knižiek Karla Maya. Z indiánskeho ošiaľu ho v puberte nakoniec vyslobodila hudba. Najprv prepadol The Beatles a Rolling Stones, no potom objavil hudbu The Velvet Underground, The Fugs a Franka Zappu. Po raných bigbítových pokusoch sa stal členom skupiny The Primitives, jednej z prvých psychedelických skupín, ktorá si získala v Prahe meno za svoju výpravnú šou so svetelnými efektmi a ohňom. Jej rozlet však po roku 1968 pribrzdila nastupujúca normalizácia. Kapela, ktorá sa neskôr podľa Zappovej piesne premenovala na Plastic People OF The Universe, bola nútená stiahnuť sa do undergroundu. Repertoár Plastikov v tom čase tvorili hlavne covery od Velvetov v angličtine, ale Mejla, ktorý sa vypracoval na skladateľského lídra kapely, začal uvažovať nad pôvodným českým repertoárom. Pri tom mu pomohlo stretnutie s básnikom Egonom Bondym, ktorý Plastikov chválil, no vzápätí dodal, že by to bolo ešte lepšie, keby spievali jeho texty. Na základe Bondyho slov Mejla napísal pre skupinu nový repertoár, ktorý vyšiel v exilovom vydavateľstve pod menom Egon Bondy’s Happy Hearts Club Banned. Na ich hudbe nebolo nič politické, ale ich nekompromisný názor na život sa premietol aj do ich tvorby, čoho si napríklad už vtedy všimli západní hudobní kritici, ktorí označili ich hudbu, postavenú na Mejlových hypnotických basových linkách, za čarovné, ale temné stredoeurópske blues.
Hlavsa a spol. a ich priaznivci, ktorí sa odmietli podvoliť tvrdej normalizácii, už boli pod drobnohľadom ŠtB. Plastici boli v prvom rade hudobníci, disidentov z nich nakoniec urobil sám režim. Problém bol v tom, že kapela spolu s manažérom Ivanom Magorom Jirousom sa rozhodla režim úplne ignorovať, čo komunistov vytáčalo ešte viac ako ojedinelé politické protesty disidentov. Odmietli robiť povinné prehrávky, organizovali si koncerty bez súhlasu oficiálnych miest, čo spôsobilo, že slučka okolo nich sa začala čoraz viac a viac sťahovať. Neoblobnosť Plastikov a jej prívržencov nakoniec viedla k veľkému procesu, v rámci ktorého eštebáci zatkli aj Mejla Hlavsu. Moc ho síce neodsúdila, ale strávil niekoľko týždňov v base. Súd s Plastikmi neskôr viedol k vzniku Charty 77.
.šílenství a iné radosti
Plastici pokračovali ďalej a nahrali ďalšie skvelé albumy, ale už nemohli koncertovať a kapela začala stagnovať. Hlavsa už mal zákazov a šikanovania plné zuby a hľadal nové možnosti, ako si konečne zahrať. Ako hosť fungoval s postpunkovou kapelou Garáž, pre ktorú napísal niektoré z najväčších hitov vrátane nesmrteľných Muchomůrek. Keď sa Plastici v roku 1988 rozpadli, založil štýlovo príbuznú skupinu Půlnoc, ktorej sa podarilo ako jednej z mála českých skupín preraziť aj v USA, kde vydali u svetového vydavateľstva Arista album City of Hysteria (1991). Bohužiaľ, Půlnoc dlho nevydržala a Hlavsa bol nútený pustiť sa do ďalšieho dobrodružstva, tentoraz so skupinou Fiction, kde hrali aj bratia Vozáryovci zo skupiny Oceán. Mnohých undergroundových fanúšikov Hlavsov krok prekvapil, no dnes je zrejmé, že Mejla hľadal nový hudobný slovník, ktorý neskôr využil v skvelom projekte Šílenství.
Tento program bol pôvodne určený pre Plastikov, ktorí na podnet Václava Havla obnovili svoju činnosť v roku 1997, no tí ho nakoniec odmietli s odvôvodnením, že je príliš komerčný. V tom čase mali Plastici veľké comebackové turné, vďaka ktorému si ich fanšúikovia mohli splniť sen, ktorý sa im zdal nereálny – vidieť kapelu naživo v akcii. Dovtedy ich počúvali len z nekvalitných pások a zrazu pred nimi stáli Hlavsa, Kabeš, Janíček a Brabenec, opierajúci sa do svojich nástrojov rovnako nekompromisne a naliehavo ako pred rokmi. Po úspešnom comebackovom turné začal pracovať na novom repertoáre pre Plastikov, no v apríli 2000 mu lekári diagnostikovali rakovinou pľúc. Hudobník podstúpil operáciu a chorobu sa mu podarilo poraziť, ale len na krátky čas. Na jeseň bol rakovina späť. Mejla Hlavsa zomrel 5. januára 2001 vo veku 49 rokov. Zostala po ňom manželka Jana Němcová a dve deti.
Plastici nakoniec dokončili album Líně s tebou spím (2001) bez neho, s basgitaristkou Evou Turnovou, a rozhodli sa pokračovať ďalej. Ťažko povedať, či je to osud, alebo náhoda? Eva Turnová bola členkou Hlavsovho projektu Šílenství. Akoby si ju Hlavsa pre Plastikov vychoval. Keď Pavel Zajíček spolu s violončelistom Tomášom Schillom remastrovali album Uměle ochuceno (1992) od skupiny DG307, Hlavsovho bočného experimentálneho projektu, omylom zabudli vypnúť záznam a po niekoľkých minútach ticha sa zrazu ozval jeho hlas, ktorý recituje indiánsku modlitbu. Ani jeden z nich o nej nemali ani potuchy, pretože Hlavsa ju skryl bez ich vedomia ako odkaz vo fľaši, určený pre ďalšie generácie.
.do undergroundu
Milan „Mejla“ Hlavsa sa narodil 6. marca 1952 v pražskom Břevnove. V detstve ho najviac okúzlila romantika Divokého západu z knižiek Karla Maya. Z indiánskeho ošiaľu ho v puberte nakoniec vyslobodila hudba. Najprv prepadol The Beatles a Rolling Stones, no potom objavil hudbu The Velvet Underground, The Fugs a Franka Zappu. Po raných bigbítových pokusoch sa stal členom skupiny The Primitives, jednej z prvých psychedelických skupín, ktorá si získala v Prahe meno za svoju výpravnú šou so svetelnými efektmi a ohňom. Jej rozlet však po roku 1968 pribrzdila nastupujúca normalizácia. Kapela, ktorá sa neskôr podľa Zappovej piesne premenovala na Plastic People OF The Universe, bola nútená stiahnuť sa do undergroundu. Repertoár Plastikov v tom čase tvorili hlavne covery od Velvetov v angličtine, ale Mejla, ktorý sa vypracoval na skladateľského lídra kapely, začal uvažovať nad pôvodným českým repertoárom. Pri tom mu pomohlo stretnutie s básnikom Egonom Bondym, ktorý Plastikov chválil, no vzápätí dodal, že by to bolo ešte lepšie, keby spievali jeho texty. Na základe Bondyho slov Mejla napísal pre skupinu nový repertoár, ktorý vyšiel v exilovom vydavateľstve pod menom Egon Bondy’s Happy Hearts Club Banned. Na ich hudbe nebolo nič politické, ale ich nekompromisný názor na život sa premietol aj do ich tvorby, čoho si napríklad už vtedy všimli západní hudobní kritici, ktorí označili ich hudbu, postavenú na Mejlových hypnotických basových linkách, za čarovné, ale temné stredoeurópske blues.
Hlavsa a spol. a ich priaznivci, ktorí sa odmietli podvoliť tvrdej normalizácii, už boli pod drobnohľadom ŠtB. Plastici boli v prvom rade hudobníci, disidentov z nich nakoniec urobil sám režim. Problém bol v tom, že kapela spolu s manažérom Ivanom Magorom Jirousom sa rozhodla režim úplne ignorovať, čo komunistov vytáčalo ešte viac ako ojedinelé politické protesty disidentov. Odmietli robiť povinné prehrávky, organizovali si koncerty bez súhlasu oficiálnych miest, čo spôsobilo, že slučka okolo nich sa začala čoraz viac a viac sťahovať. Neoblobnosť Plastikov a jej prívržencov nakoniec viedla k veľkému procesu, v rámci ktorého eštebáci zatkli aj Mejla Hlavsu. Moc ho síce neodsúdila, ale strávil niekoľko týždňov v base. Súd s Plastikmi neskôr viedol k vzniku Charty 77.
.šílenství a iné radosti
Plastici pokračovali ďalej a nahrali ďalšie skvelé albumy, ale už nemohli koncertovať a kapela začala stagnovať. Hlavsa už mal zákazov a šikanovania plné zuby a hľadal nové možnosti, ako si konečne zahrať. Ako hosť fungoval s postpunkovou kapelou Garáž, pre ktorú napísal niektoré z najväčších hitov vrátane nesmrteľných Muchomůrek. Keď sa Plastici v roku 1988 rozpadli, založil štýlovo príbuznú skupinu Půlnoc, ktorej sa podarilo ako jednej z mála českých skupín preraziť aj v USA, kde vydali u svetového vydavateľstva Arista album City of Hysteria (1991). Bohužiaľ, Půlnoc dlho nevydržala a Hlavsa bol nútený pustiť sa do ďalšieho dobrodružstva, tentoraz so skupinou Fiction, kde hrali aj bratia Vozáryovci zo skupiny Oceán. Mnohých undergroundových fanúšikov Hlavsov krok prekvapil, no dnes je zrejmé, že Mejla hľadal nový hudobný slovník, ktorý neskôr využil v skvelom projekte Šílenství.
Tento program bol pôvodne určený pre Plastikov, ktorí na podnet Václava Havla obnovili svoju činnosť v roku 1997, no tí ho nakoniec odmietli s odvôvodnením, že je príliš komerčný. V tom čase mali Plastici veľké comebackové turné, vďaka ktorému si ich fanšúikovia mohli splniť sen, ktorý sa im zdal nereálny – vidieť kapelu naživo v akcii. Dovtedy ich počúvali len z nekvalitných pások a zrazu pred nimi stáli Hlavsa, Kabeš, Janíček a Brabenec, opierajúci sa do svojich nástrojov rovnako nekompromisne a naliehavo ako pred rokmi. Po úspešnom comebackovom turné začal pracovať na novom repertoáre pre Plastikov, no v apríli 2000 mu lekári diagnostikovali rakovinou pľúc. Hudobník podstúpil operáciu a chorobu sa mu podarilo poraziť, ale len na krátky čas. Na jeseň bol rakovina späť. Mejla Hlavsa zomrel 5. januára 2001 vo veku 49 rokov. Zostala po ňom manželka Jana Němcová a dve deti.
Plastici nakoniec dokončili album Líně s tebou spím (2001) bez neho, s basgitaristkou Evou Turnovou, a rozhodli sa pokračovať ďalej. Ťažko povedať, či je to osud, alebo náhoda? Eva Turnová bola členkou Hlavsovho projektu Šílenství. Akoby si ju Hlavsa pre Plastikov vychoval. Keď Pavel Zajíček spolu s violončelistom Tomášom Schillom remastrovali album Uměle ochuceno (1992) od skupiny DG307, Hlavsovho bočného experimentálneho projektu, omylom zabudli vypnúť záznam a po niekoľkých minútach ticha sa zrazu ozval jeho hlas, ktorý recituje indiánsku modlitbu. Ani jeden z nich o nej nemali ani potuchy, pretože Hlavsa ju skryl bez ich vedomia ako odkaz vo fľaši, určený pre ďalšie generácie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.