V čase ekonomickej úzkosti, keď slepé developerské projekty luxusného bývania či office parkov zlyhávajú, sú to práve školy (rovnako škôlky ako fakulty univerzít), malé či väčšie centrá kultúry, knižnice, ktoré z verejných financií v iných krajinách pozdvihujú povedomie o dôležitosti kultúrnych a akademických komunít v mestách.
Aj v situácii porovnateľnej s našou paralýzou v oblasti verejných stavieb vznikli architektonické diela, búrajúce stereotypy o tom, že to v tejto časti Európy tak rýchlo nebude možné zmeniť. Stačí si spraviť chvíľu čas a zájsť do novej Národnej technickej knižnice v Prahe (ateliér Projektil, 2009), ak nie pre knižku, tak na kávu a pre osvetu o tom, čím dnes súčasná architektúra verejnej inštitúcie môže byť. Ide o dostupnú plochu, bezprahovo prístupný priestor pre kvalitný život v meste. Exkurzia do dospelej spoločnosti (v tej českej tiež len na jej malý ostrov) otvorená od rána do neskorých nočných hodín.
Mám pohľad skreslený rokmi štúdií v Barcelone, teda v meste, ktoré čas ekonomickej expanzie deväťdesiatych a nultých rokov investovalo do projektov spojených s kultúrou, školstvom a verejným priestorom pre nekomerčné aktivity. Nemám žiadne falošné ilúzie o možnosti Bratislavy kultúrne sa priblížiť tomu, na čom také otvorené mesto rastie kultúrou a pretvára sa tým aj stavebne. Pamätám si však úplne presne, kedy sa tak takmer stalo. Takých súťaží, ktoré naozaj riadne vyhlasovali verejné inštitúcie galérií a škôl, máme smiešne málo aj v stredoeurópskom kontexte. Dve stratené šance boli nezrealizované návrhy súťaží na nový kampus s internátom VŠVU (2001, víťazom bol ateliér Igor Palčo) a prvá súťaž na rekonštrukciu SNG (2000, jedným z víťazov bol Ilja Skoček ml. v spolupráci s Matúšom Vallom a Oliverom Sadovským). Novú budovu, ktorá stojí za zmienku v úvahe o súčasnej architektúre, pre školstvo zrealizovala v Bratislave VŠMU na Svoradovej ul. (ateliér Bogár Králik Urban, 2005).
Súťaž na premýšľanie o využití a pozdvihnutí priestoru nádvoria Filozofickej fakulty Univerzity Komenského prebehla v roku 2007 (realizácia 2011) menej nápadne ako tie spomínané, je však dôkazom toho, ako veľmi sa vyplatí nám aj inštitúcii, akou je univerzita, postupovať správne a medzi takmer dvadsiatimi návrhmi v riadnej súťaži preverovať a hľadať zmysluplné riešenie. Neprekvapuje, že meno ateliéru Igora Palča sa do kvality návrhu aj realizácie prepisuje práve z jedného zo spomínaných precedensov vyhratých súťaží pre univerzitnú architektúru.
Rekonštrukcia objektu významného pre vzdelávanie aj kultúru (okrem fakulty projekt vyzdvihuje aj dôležitosť Moyzesovej koncertnej sály) bola už v zadaní veľmi súčasne definovaná – nehľadala sa nová reprezentatívna budova, ale nový spôsob užívania tej existujúcej, problematicky zmrazenej vo svojej historickej stavbe. Sila zastrešenia predtým neaktívneho priestoru nádvoria presklenou kupolou je síce dôležitá vo výraze ─ ponúka rovnakú kvalitu medzipriestoru, akým napríklad v Londýne prestrešil nádvorie Britského múzea architekt Norman Foster (2000). Kľúčom k podstate projektu je však jednoduchá vložená konštrukcia platformy vyzdvihnutej do úroveň prvého podlažia. Farebná plocha, ktorá sa takmer bezdotykovo vznáša v priestore pod kupolou, je otvorenou štruktúrou na zdieľanie výstav, pre prechody a prestupy cez dve úrovne z prízemia. Stručne a vtipne zhadzuje všetky komplexy arogantného stavania z verejných zdrojov v tomto meste. Nie je priemernou produkciou, ale veľmi súčasným achitektonickým premýšľaním, ktoré si verejná inštitúcia riadne objednala. Aj keď toto mesto zlyháva v chápaní toho, čo je jeho spoločný kultúrny priestor, vďaka takýmto ojedinelým prípadom si pripomíname jeho dôležitosť a potenciálnu kvalitu. Na kvalitný verejný priestor, financovaný z verejných zdrojov, by sme si radi zvykli ako na samozrejmosť a nechali sa ním prirodzene kultivovať.
Autorka je architektka a publicistka.
Aj v situácii porovnateľnej s našou paralýzou v oblasti verejných stavieb vznikli architektonické diela, búrajúce stereotypy o tom, že to v tejto časti Európy tak rýchlo nebude možné zmeniť. Stačí si spraviť chvíľu čas a zájsť do novej Národnej technickej knižnice v Prahe (ateliér Projektil, 2009), ak nie pre knižku, tak na kávu a pre osvetu o tom, čím dnes súčasná architektúra verejnej inštitúcie môže byť. Ide o dostupnú plochu, bezprahovo prístupný priestor pre kvalitný život v meste. Exkurzia do dospelej spoločnosti (v tej českej tiež len na jej malý ostrov) otvorená od rána do neskorých nočných hodín.
Mám pohľad skreslený rokmi štúdií v Barcelone, teda v meste, ktoré čas ekonomickej expanzie deväťdesiatych a nultých rokov investovalo do projektov spojených s kultúrou, školstvom a verejným priestorom pre nekomerčné aktivity. Nemám žiadne falošné ilúzie o možnosti Bratislavy kultúrne sa priblížiť tomu, na čom také otvorené mesto rastie kultúrou a pretvára sa tým aj stavebne. Pamätám si však úplne presne, kedy sa tak takmer stalo. Takých súťaží, ktoré naozaj riadne vyhlasovali verejné inštitúcie galérií a škôl, máme smiešne málo aj v stredoeurópskom kontexte. Dve stratené šance boli nezrealizované návrhy súťaží na nový kampus s internátom VŠVU (2001, víťazom bol ateliér Igor Palčo) a prvá súťaž na rekonštrukciu SNG (2000, jedným z víťazov bol Ilja Skoček ml. v spolupráci s Matúšom Vallom a Oliverom Sadovským). Novú budovu, ktorá stojí za zmienku v úvahe o súčasnej architektúre, pre školstvo zrealizovala v Bratislave VŠMU na Svoradovej ul. (ateliér Bogár Králik Urban, 2005).
Súťaž na premýšľanie o využití a pozdvihnutí priestoru nádvoria Filozofickej fakulty Univerzity Komenského prebehla v roku 2007 (realizácia 2011) menej nápadne ako tie spomínané, je však dôkazom toho, ako veľmi sa vyplatí nám aj inštitúcii, akou je univerzita, postupovať správne a medzi takmer dvadsiatimi návrhmi v riadnej súťaži preverovať a hľadať zmysluplné riešenie. Neprekvapuje, že meno ateliéru Igora Palča sa do kvality návrhu aj realizácie prepisuje práve z jedného zo spomínaných precedensov vyhratých súťaží pre univerzitnú architektúru.
Rekonštrukcia objektu významného pre vzdelávanie aj kultúru (okrem fakulty projekt vyzdvihuje aj dôležitosť Moyzesovej koncertnej sály) bola už v zadaní veľmi súčasne definovaná – nehľadala sa nová reprezentatívna budova, ale nový spôsob užívania tej existujúcej, problematicky zmrazenej vo svojej historickej stavbe. Sila zastrešenia predtým neaktívneho priestoru nádvoria presklenou kupolou je síce dôležitá vo výraze ─ ponúka rovnakú kvalitu medzipriestoru, akým napríklad v Londýne prestrešil nádvorie Britského múzea architekt Norman Foster (2000). Kľúčom k podstate projektu je však jednoduchá vložená konštrukcia platformy vyzdvihnutej do úroveň prvého podlažia. Farebná plocha, ktorá sa takmer bezdotykovo vznáša v priestore pod kupolou, je otvorenou štruktúrou na zdieľanie výstav, pre prechody a prestupy cez dve úrovne z prízemia. Stručne a vtipne zhadzuje všetky komplexy arogantného stavania z verejných zdrojov v tomto meste. Nie je priemernou produkciou, ale veľmi súčasným achitektonickým premýšľaním, ktoré si verejná inštitúcia riadne objednala. Aj keď toto mesto zlyháva v chápaní toho, čo je jeho spoločný kultúrny priestor, vďaka takýmto ojedinelým prípadom si pripomíname jeho dôležitosť a potenciálnu kvalitu. Na kvalitný verejný priestor, financovaný z verejných zdrojov, by sme si radi zvykli ako na samozrejmosť a nechali sa ním prirodzene kultivovať.
Autorka je architektka a publicistka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.