Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vtáčkovia, prasatá a blázni

.časopis .veda

Čo sa môžeme dozvedieť o skutočnosti pozorovaním snov? Čo sa môžeme dozvedieť o človeku pozorovaním zvierat? Aké sny sníval človek, pozorujúci zvieratá? Čo sa môžeme dozvedieť o sebe samých pozorovaním tohto človeka?

Svoju autobiografiu, napísanú pri príležitosti udelenia Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu, začína Konrad Lorenz vetou: „Zážitky z raného detstva považujem za najdôležitejšie pre vedecký a filozofický vývoj človeka“. Sigmund Freud by s týmto výrokom určite súhlasil a pravdepodobne by dodal, že detské zážitky toho ovplyvňujú o čosi viac, než len vedecký a filozofický vývoj.
Obidvaja spomínaní muži vyrástli vo Viedni, obidvaja absolvovali lekársku fakultu tamojšej univerzity (Freud v roku 1881, Lorenz v roku 1928), každý z nich založil v podstate úplne nový vedný odbor (Freud psychoanalýzu a Lorenz etológiu) a obaja
dokázali o svojich objavoch písať tak zručne, že ich knihy sa stali svetovými bestsellermi.
Z týchto kníh sa bežní ľudia o sebe dozvedeli prekvapujúco veľa nových vecí. Prekvapujúce to bolo najmä preto, že predmetom výskumu týchto dvoch mužov neboli bežní ľudia. Freud skúmal ľudí s duševnými poruchami, Lorenz skúmal husi.

.sigmund
V roku 1895 vydali dvaja viedenskí lekári – Jozef Breuer a Sigmund Freud – knižku nazvanú Štúdie o hystérii. Pod hystériou sa tu rozumeli určité symptómy – od rôznych tikov cez nutkavé kašľanie či zvracanie až po halucinácie, kŕče a ochrnutia – vždy psychického pôvodu. Hneď na tretej strane tejto knižky je v krátkom odseku zhrnutý zásadný objav, z ktorého v podstate vyrástla celá psychoanalýza. Ten odsek asi stojí za odcitovanie:
„Zistili sme, zo začiatku na svoje obrovské prekvapenie, že jednotlivé hysterické symptómy ihneď a nenávratne zmizly, ak sa podarilo prebudiť v plnej jasnosti a spolu so sprievodným afektom spomienku na udalosť, ktorá ich vyvolala, a ak potom pacient túto udalosť čo najpodrobnejšie vylíčil a príslušný afekt prejavil slovami. Spomienky bez afektu sú skoro vždy bez účinku; psychický proces, ktorý pôvodne prebehol, sa musí zopakovať tak živo, ako je to len možné a potom mu musí byť daný priechod rečou.“
Na týchto spomienkach bolo fascinujúcich hneď niekoľko vecí. Po prvé to, že dotyční o nich väčšinou vôbec nevedeli a podarilo sa ich vyvolať často len pomocou hypnózy (neskôr Freud používal hypnózu v menšej miere a spomienky nechával „vyplávať“ metódou voľného rozprávania). Po druhé, napriek tomu, že spomienky boli často takmer úplne potlačené, vôbec neboli oslabené – keď sa ich už podarilo vyvolať, väčšinou to bolo so všetkými podrobnosťami. Nuž, a po tretie, a to bolo určite najväčším prekvapením, na vyliečenie symptómov stačilo znovu spomienku prežiť a verbálne ju spracovať.
Freud z toho usúdil, že okrem spomienok, ktoré sú dostupné nášmu vedomiu, máme aj také, ktoré sú nám vedome nedostupné. Do tohto nevedomia zatláčame spomienky a túžby, ktoré sú nám nejakým spôsobom nepríjemné a s ktorými sme sa z takých alebo onakých dôvodov nedokázali vyrovnať. Nevedomie však tieto spomienky a túžby neschová úplne, vedomie je nevedomím veľmi intenzívne ovplyvňované. V niektorých prípadoch to vedie až k neurózam a hystériám, ale vo všetkých prípadoch to veľmi podstatným spôsobom určuje dynamiku nášho psychického života.
Ako môžeme nahliadnuť do nevedomia a dozvedieť sa o ňom aspoň niečo? Jedným z okien, ktoré máme k dispozícii, je podľa Freuda snívanie. V snoch sa podľa neho vedomie snaží vyrovnať s podnetmi, ktoré dostáva z nevedomia. Ak teda dokážeme sny správnym spôsobom interpretovať, získame tým cennú informáciu práve o tých nevedomých podnetoch.
Výklad snov je typickou ukážkou sily a podmanivosti psychoanalýzy. Na jednej strane poskytuje celkom nový diagnostický nástroj v klinickej praxi a na strane druhej poskytuje nesmierne atraktívny materiál na uvažovanie o zdravej psychike a jej mechanizmoch. Zároveň je však dobrou ilustráciou úskalí tejto vedy, ktorú mnohí (napríklad ďalší viedenský rodák Karl Popper) za vedu ani nepovažovali. Ak totiž pracujete s niečím tak ťažko uchopiteľným, ako sú sny, potom sú vaše metódy aj vaše výsledky nevyhnutne v nejakom zmysle krehké a relatívne ľahko kritizovateľné.
Ale či už psychoanalýze priznáme štatút vedy, alebo nie, jedno jej uprieť nemôžeme. Obohatila náš slovník o nesmierne užitočné a plodné pojmy, naučila nás rozmýšľať v týchto pojmoch a ukázala nám, že nášmu rozmýšľaniu o sebe samých je priamo prístupná len malá časť toho, čím naozaj sme.

.konrad
K tomu, čím naozaj sme, nám môže veľa povedať nielen pozorovanie seba samých, ale aj pozorovanie našich bližších či vzdialenejších príbuzných – od ľudoopov cez husi až po akváriové rybičky. Je manželská vernosť výsostne ľudskou vlastnosťou, je homosexualita neprirodzeným ľudským vynálezom, je zverské zabíjanie v ľudských vojnách naozaj zverským zabíjaním? Máločo odpovedá na tieto otázky jasnejšie, než knihy Konrada Lorenza.
Rok husi divej je nádherná kniha s množstvom fotografií voľne žijúcich husí. Fotografie a sprievodný text rozprávajú úžasné príbehy o „manželských“ zväzkoch husí, pretrvávajúcich vo výraznej väčšine prípadov celý život, príbehy nevery a „manželských trojuholníkov“, príbehy celoživotných homosexuálnych partnerstiev gunárov a mnohé iné. A podobne ako pre Freuda, aj pre Lorenza sú tieto pozorovania štartovacou čiarou na hlboké úvahy o mechanizmoch, determinujúcich pozorované javy. Lorenz skúma mechanizmy individuálneho aj spoločenského správania zvierat a niekedy ho porovnáva s analogickým správaním ľudí, ktoré práve vďaka tomuto porovnaniu často vidí v novom, mimoriadne zaujímavom a podnetnom svetle.
Takzvané zlo je menej výpravná, ale ešte dôležitejšia kniha. Lorenz v nej sleduje fenomén vnútrodruhovej agresivity (t.j. agresivity zameranej proti jedincom vlastného druhu), ukazuje evolučnú výhodu tohto fenoménu. Bez korigujúcich mechanizmov by však táto agresivita prinášala viac nevýhod ako výhod, a preto evolúcia vybavila jednotlivé druhy rôznymi mechanizmami, ktoré bránia plnému rozvinutiu agresívneho konania. Zvieratá väčšinou nezabíjajú príslušníkov vlastného druhu, majú voči tomu vybudované inštinktívne zábrany. Tieto zábrany má vybudované aj človek, ale ten sa naučil používať zbrane ďaleko presahujúce jeho prirodzené možnosti. Nuž a voči týmto zbraniam sú evolúciou vyvinuté zábrany prislabé. Práve preto dokáže človek to, čo zvieratá bežne nedokážu – bez problémov zabíjať príslušníkov vlastného druhu. Takéto zabíjanie však nie je ani trochu zverské. Naopak, je to veľmi ľudská vlastnosť.

.adolf
O Sigmundovi Freudovi a Konradovi Lorenzovi treba v súvislosti s vnútrodruhovou agresivitou povedať ešte jednu vec. Prvý z nich bol Žid, druhý antisemita. Keď vtrhli vojská Adolfa Hitlera do Rakúska, prvému z nich zatklo gestapo dcéru, druhý vstúpil do národnosocialistickej strany.
Lorenz mal vtedy 35 rokov a nacistická kariéra mu zrejme mala pomôcť uskutočniť sen o vybudovaní veľkého inštitútu zameraného na pozorovanie zvierat. V jeho prípade však nešlo len o pasívny kariérizmus. Aktívne podporoval myšlienky „rasovej hygieny“ a dokonca bol členom komisie, skúmajúcej rasovú čistotu detí zo zmiešaných nemecko-poľských manželstiev. Získal tak možnosť skúmať zvieratá a uvažovať o odvrátených stránkach ich domestikácie, zatiaľ čo sestry Sigmunda Freuda boli odvážané do táborov smrti vo vozňoch pre dobytok.
Lorenz svoju nacistickú angažovanosť neskôr verejne oľutoval. Prejavená ľútosť je základným predpokladom na odpustenie a kto môže, nech mu odpustí. Ale skutočné odpustenie môže prísť až po jasnom pomenovaní viny. A preto, keď už hovoríme o Takzvanom zle, nemali by sme mlčať ani o zle skutočnom, či už vedomom, alebo nevedomom. Pri všetkej úcte k tomuto mužovi a jeho skvelým objavom teda povedzme celkom zreteľne to, čo sa často uvádza len zaobalene niekde v poznámke pod čiarou: Konrad Lorenz bol nacistické prasa.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite