Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Zemanova Ostrava

.časopis .týždeň vo svete

Chachaři a rajdy. Kratke zobaky. Bezručova Maryčka Magdonova. Banik, Buty, Nohavica. Jediné mesto s americkým príbehom v bývalom Československu, kde bohatstvo uhľobarónov a oceliarov vyrástlo na nesmiernej biede. Najnovší fenomén Ostravska sa volá Miloš Zeman, práve tu dosiahol najväčšie volebné zisky. Prečo?

.je piatok večer, vládne akoby bezčasie a povrchný pocit žúru. Píše sa rok 1985? Alebo iný? Scéna ako zo Zelenkovho alebo aspoň Buňuelovho filmu. V maličkej súkromnej galérii Rubrum v ostravskej časti Přívoz sedia okolo stolov mlčky pri pive asi siedmi ľudia. Pôsobia, že sú duchom neprítomní. Mylný dojem. To iba pozorne počúvajú podmanivý hlas Dana Balabána, staršieho brata kultového ostravského spisovateľa Jana Balabána, toho, ktorý pred tromi rokmi náhle zahynul na zástavu srdca. Hlas vychádza z notebooku, scéna je súčasťou výstavy obrazov „tetičky obou bratrủ“ Milady Schmidtové. Výstava má podtitul Obrazy s nebom ťažkým ako kľúčna kosť galaxie. Přívoz, pred 90 rokmi slávne proletárske centrum aglomerácie, kde sa v kaviarni Korzo po šichte v tlačiarňach opíjal komunistický básnik Laco Novomeský, pričom v archíve sa tu zachovali jeho zápisky („Ostrava je naozaj hrozné peklo“), zdegradoval na rómske geto. Hlúčiky mladistvých v temných ľudoprázdnych uliciach za oknom galérie nebudia pocit dôvery. „Radšej preparkuj,“ zodvihne smerom ku mne hlavu jeden z kontemplujúcich poslucháčov.

.naplaveniny
„Všetci sme tu naplavenina, Ostrava je celá taká,“ povie Ivan Motýl, 45-ročný historik, reportér časopisu Týden a prevádzkovateľ tejto galérie. „Rodičov Balabána poslali ako lekárov sem do Ostravy z Vysočiny za trest. Mal v rodine aj farára, preto jeho knihy, pre ktoré je typická katarzia na konci hrozného príbehu, pôsobia ako kázanie,“ dodáva Motýl s tým, že aj jeho rodina prišila do tohto Rotschildovho mesta (židovskí magnáti tu začiatkom 19. storočia pozdvihli železiarne, a to vďaka výstavbe železničnej trate Viedeň-Krakov) odinakiaľ – z Plzne. Motýlov otec tam v roku 1968 pracoval ako novinár. S kráľovským platom 4-tisíc korún boli, ako vraví ironicky, prežratí biftekmi, ktoré neznášal. Podobne ako neznášal každé leto dovolenky lietadlom do Bulharska.
To všetko je nič oproti tomu, ako si tu v Ostrave žila za socializmu banícka oligarchia. Motýl si ešte živo pamätá na baníkov s desaťtisícovými platmi, na kráľov barov a diskoték, kde nebola núdza ani o ľahšie ženy. Inak, bordely v slávnej Stodolní ulici vznikli ešte za multietnických čias Ostravy česko-nemecko-židovsko-poľskej. Tie časy sú, pochopiteľne, preč. „Iba na kanáloch tu ostali poklopy s nemeckým názvom Witkovicz,“ poznamená stroho ďalší z okolosediacich v galérii, vydavateľ kultúrnej revue Protimluv a organizátor kultúrneho diania v tomto meste Jiří Macháček.
Pred pätnástimi rokmi som písal pre český časopis Reflex reportáž o tom, čo v ére slobody a demokracie robia bývalí ostravskí hrdinovia socialistickej práce. Nič šokujúce. Sú z nich úspešní a bohatí podnikatelia, pochopiteľne. Klišé v podobe luxusného športiaku, na ktorom jeden z nich prišiel na schôdzku, je možno slabé, no pravdivé.
Podmanivý žúr v galérii Rubrum je o deviatej v najlepšom. Párky v hrnci už nemá kto ohriať a nikto ani nesiahne po utopencoch, počet prázdnych fliaš už prevyšuje počet tých plných. Prichádza reč na dve podstatné témy – na politiku a na mentalitu kraja. Miloš Zeman tu získal neuveriteľných 64,76 percenta hlasov, v neďalekej Karvinej dokonca 76 percent. Prvé vysvetlenie je triviálne. Bane v Ostrave síce zavreli v polovici 90. rokov, no viac ako 90 percent obyvateľov tohto vyše 300-tisícového mesta tvoria dodnes robotníci. Či už súčasní, ak pracujú v baniach, v železiarňach, alebo v automobilke Hyundai v okolí, alebo minulí a dnes nezamestnaní. A robotníci volia Zemana, koho iného? To, že tu má nový prezident syna, vedca, ktorý pracuje v nemocnici, pritom ani nemusia vedieť. Hlbší pohľad odhalí spodné prúdy. Teda hnev, strach a frustrácie, ktoré zdanlivo „oteckovský“ Zeman upokojuje. Ostrava, to je najmä mentalita vykorenenosti. A keďže doslova za rohom sa začínajú Sudety, aj mentalita zlého svedomia. „Zo Schwarzenberga tu mali ľudia strach. V neďalekej bývalej sudetskej dedinke Nové Heřmanovice sa šírili pred voľbami nezmyselné reči, že ak vyhrá, polovica obyvateľov príde o baraky, lebo ich vrátia vysídleným Nemcom,“ vysvetľuje Motýl.
Príznačné je, že ak sa vydavateľa Macháčka opýtate na mentalitu Ostravska, začne hovoriť o dvoch trochu odťažitých veciach.  O hroznom ovzduší a o krásnej prírode naokolo. Áno, je to pravda, no oproti minulosti sa kvalita ovzdušia podstatne zlepšila – nemusia tu už ani vyťahovať smogové vlajočky. Európska norma predpisuje, že nebezpečné látky PM10 sa môžu vyskytovať v ovzduší iba 35 dní v roku, no tu v Ostrave normu „hravo“ prekročia už v marci. „Životné prostredie je to posledné, čo tu ľudí zaujíma,“ zhodne sa osadenstvo galérie. A čo je to prvé?

.ostrava z nadhľadu
„Kde tu je mesto?“ pýtal som sa v minulosti sám seba, keď som prichádzal do Ostravy. Všade boli iba nekonečné obchvaty. S fotografom Martinom Popelářom sa v centre mesta vezieme do výšky 73 metrov na vyhliadkovú terasu novej radnice v Moravskej Ostrave. V tej dobe najvyšší výťah v republike (jeho trasa má 51 metrov) prechádza vežou monumentálnej dvojkrídlovej budovy z roku 1930. Na vrchole veže viala najprv československá vlajka,  za protektorátu neónová svastika, po vojne červená hviezda.
Čo ostalo dodnes, je úchvatný výhľad. Na mesto zovreté haldami a železiarňami. Za kostolom na horizonte nemožno prehliadnuť komíny a haly najväčšieho českého brownfieldu – Dolnej oblasti Vítkovice. Od mája minulého roku, keď interaktívne expozície technického múzea sprístupnili verejnosti, ide tiež o najznámejšiu technickú pamiatku našich susedov. Bývalý výrobný závod, ktorý za 162 rokov nepretržitej výroby vyprodukoval 90 miliónov ton surového železa a 42 miliónov ton koksu, sa po štrnástich rokoch „spánku“ akoby prebúdza k novému životu. Stáva sa čoraz populárnejším cieľom rodinných vychádzok.
No pohľad z veže radnice odhalí ešte čosi iné. Nemôžete si nevšimnúť bielu budovu v tvare kocky – miestni jej nepovedia inak ako Fukušima. Pochopiteľne, nejde o jadrovú elektráreň, ale o nové zábavno-nákupné centrum Karolína. Nedávno tam zavítal aj vynikajúci ostravský fotograf Viktor Kolář, ktorý už viac ako 40 rokov vytvára obrazovú esej o tomto meste. „Bola tam akcia, pri ktorej po schodoch jazdili motorkári. Šou s muzikou, s modelkami hore bez a s chlapcami z fitnesov, ktorí sa fotili pri harleyoch. A diváci spoznali, že nefotím to, na čo sa oni pozerajú – teda tú šou. Ale že hľadám niečo zboku a tým ich vlastne skúmam. Začalo im to byť nepríjemné. Nijaká smotánka, bežná cháska to bola,“ hovorí Kolář, ktorý celý život fotografuje ľudí na verejných priestoroch. Príbehy, často intímne, ktoré sa tam odohrávajú, mu pripadajú najzaujímavejšie.
Jeho autentický obraz Ostravy, akokoľvek ide do netušených hĺbok ľudskej prítomnosti na tomto svete, pripadá mnohým miestnym škaredý. Keď v roku 1995 vydal s veršami básnika Jaroslava Žilu knihu Ostrava obležené město, tak magistrát, ktorý ju podporil grantom, bol zdesený. Podobnosť s mečiarovskými vyznávačmi pozitívneho obrazu Slovenska nie je náhodná. „Od začiatku muselo byť všetkým tým normalizačným novinárom, ktorí sa do mňa pustili, jasné, že je to autorská, nie propagačná publikácia,“ spomína Kolář a pokračuje: „Fotíte novú Ostravu tak, ako by to bola stará, vyčítali mi. Je to tá istá Ostrava, ibaže vy chodíte po iných cestách ako ja, oponoval som.“

.taviaci kotlík
Akého jednotlivého človeka teda zachytávajú subtílne Kolářove fotografie? Ich autor hovorí o „prolhaném městě“, a to pre politiku, nie pre ťažkú prácu, pred ktorou má rešpekt. Proletárska monokultúra mala na umelecké elity v Ostrave vždy odstredivý efekt, ani autor Slezských písni  Petr Bezruč už v 30. rokoch baníkov do ničoho neburcoval a užíval si slávu v beskydskom hoteli Charbulák na Gruni. Aj Vilém Závada radšej robil knihovníka v Prahe.
Okolo roku 1820 mala moravská Ostrava iba 6-tisíc obyvateľov. O osem rokov vznikli Vítkovické železiarne – Rotschildovci kúpili krachujúci podnik od Olomouckého arcibiskupstva, rozbehli vo veľkom výrobu, pričom nábor robotníkov robili až na Haliči, na dnešnom ukrajinsko-poľskom pomedzí. Spoločne s nimi prichádzali aj židovskí obchodníci a krčmári, ktorí tu zbohatli. Ostravským pojmom sa stal pálenkový mor, keď tu na prelome 18. a 19. storočia cisár z Viedne dokonca poslal istého doktora Vlasáka, aby napísal správu o hrozivom alkoholizme. Nemusel prifarbiť, skutočnosť bohato postačovala.
Historik a novinár Ivan Motýl skúma dlhé roky etnické menšiny ostravského taviaceho kotlíka. Zaznamenal ich jedenásť, pristavme sa aspoň pri niektorých. Rómov je podľa sčítania ľudu iba 658, v skutočnosti ich je asi 40-tisíc, pričom Ostrava je počtom 330 get hlavné „rómske mesto“ Česka. Dôležitou, kedysi nosnou menšinou sú Nemci. Čísla nepustia: v roku 1880 tvorili Nemci 4 186 z 13 448 obyvateľov mesta (zvyšok tvorili najmä Poliaci), no v roku 2001 sa prihlásilo k nemeckej národnosti iba 574 z 316-tisíc obyvateľov. Príčinou úbytku sú, samozrejme, povojnové odsuny, riadené aj živelné. „V parku za nemocnicou na ostravských Fifejdách sa medzi kríkmi nachádza miesto, kde v troch zasypaných jamách leží asi 230 tiel zavraždených ostravských Nemcov z povojnového internačného tábora Hanke,“ uvádza Motýl s tým, že obete masakru sa nedočkali súdnej exhumácie a nemajú dodnes ani pamätnú tabuľu. V centre Ostravy kedysi stáli Český dom, Poľský dom a Nemecký dom, ktorému Česi hovorili Trucburg. Ten posledný skončil v lete 1945 tristne – internovaní ostravskí Nemci ho museli rozobrať do poslednej tehly. Na druhej strane, odplate predchádzal nacistický teror. Ten si za vojny vyžiadal niekoľko stoviek obetí z radov ostravských Čechov a väčšinu z asi 3 100 tamojších Židov.
Z ostatných menšín  spomeňme ešte dve. Pred dvesto rokmi začínali s predajom klincov, cigórie a lacnej pálenky. No už čoskoro Židia vystavali obchodné domy, banky a fabriky. Významom tamojšia obec prerástla v prvej polovici minulého storočia aj tú pražskú, odkiaľ sa na sever Moravy presťahovali centrály židovských organizácií. „Zatiaľ čo v Prahe starobylá obec oprašovala múzejné exponáty v Židovskom múzeu, v Ostrave sa točili milióny. Za 1. ČSR tam sídlila exekutíva zemskej sionistickej organizácie Hechaluz, centrála Židovskej mládežníckej organizácie aj prezídium Židovskej strany,“ dodáva Motýl. Vojna znamenala smrť 90 percent ostravských Židov a ako spomína jeden z tých, čo prežili, Walter Kranz, aj povzdych Ostravanov po jeho návrate: to sa práve ten náš Žid musel vrátiť!
A napokon Slováci. Tí tvorili v roku 1991 s počtom 17 500 jednoznačne najväčšiu menšinu, o desať rokov už ich počet klesol na 11-tisíc. Asimilácia spôsobila, že zanikla aj jediná slovenská škola v Českej republike. A z Kysúc už nechodia každé ráno za prácou na Ostravsko gastarbeitri v pätnástich autobusoch, ako ešte za spoločného štátu, ale iba v jednom – z Turzovky.
Ešte čosi, fotograf Viktor Kolář aj osadenstvo galérie Rubrum Zemana, pochopiteľne, nevolili.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite