Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O krajine-nekrajine

.časopis .týždeň vo svete

Tradične skôr prosrbsky orientovaná verejná mienka na Slovensku dostáva zabrať. „Srbi vyskakujú proti Slovákovi,“ aj tak by mohla znieť zvodka z názorov slovenskej ulice. Tá z médií by vyznela podobne, len salónnejšie. A to ešte nie všetci rozhorčení Slováci vedia, čo všetko na ich adresu v Bosne a Hercegovine povedali.

Tradične skôr prosrbsky orientovaná verejná mienka na Slovensku dostáva zabrať. „Srbi vyskakujú proti Slovákovi,“ aj tak by mohla znieť zvodka z názorov slovenskej ulice. Tá z médií by vyznela podobne, len salónnejšie. A to ešte nie všetci rozhorčení Slováci vedia, čo všetko na ich adresu v Bosne a Hercegovine povedali.


Premiér bosnianskych Srbov Milorad Dodik sa napríklad o Slovensku vyjadril, že ešte pred desiatimi rokmi bolo na nižšom civilizačnom stupni ako jeho vlasť...

.proti duchu Daytonu?
Lenže nechcene komických tónov je v tejto situácii podstatne menej ako tých vážnych.
Súčasná kríza sa začala, keď Miroslav Lajčák, slovenský diplomat a teraz Vysoký predstaviteľ pre Bosnu a Hercegovinu, predložil opatrenia, ktoré by podľa neho mali sfunkčniť centrálnu vládu Bosny a Hercegoviny. Po ich zavedení by totiž politické strany nemohli tak ľahko blokovať prácu centrálnej vlády a parlamentu Bosny a Hercegoviny. Ako na svojom blogu pre server Aktualne.sk napísal jeden z poradcov Miroslava Lajčáka v Sarajeve Milan Nič: „Navrhované zmeny, ktoré majú platiť od 1. decembra, obmedzujú členov vlády a poslancov v pasívnom blokovaní prípravy zákonov a činnosti týchto vrcholných orgánov cez neúčasť na ich zasadnutiach. Ak sú proti nejakej norme, musia prísť na zasadnutie a zahlasovať.“ Zmeny odmietol najmä premiér vlády bosnianskych Srbov Milorad Dodik – podľa neho povedú k nežiaducej dominancii moslimských Bosniakov nad Srbmi. Vyhlásil, že opatrenia, ktoré považuje za protirečiace duchu Daytonskej zmluvy, neprijme, a ak mu ich Lajčák vnúti, všetci bosnianski Srbi opustia štátne funkcie. To by bol fakticky koniec fungovania štátu menom Bosna a Hercegovina.
Hrozia ďalekosiahle následky. Jedným z nich by bolo predĺženie integrácie Balkánu do EÚ. Ďalším, a veľmi závažným, zase spochybnenie hraníc a usporiadaní daných v roku 1995 v daytonskej mierovej zmluve. Pritom daytonská mierová zmluva, tvrdo vynútená západnými krajinami, sa stala bodkou za krvavým konfliktom v Bosne a Hercegovine  z rokov 1992 až 1995 a podpísali ju tamojší Srbi, Chorváti aj Moslimovia. Podkopanie daytonského systému by Balkán ohrozilo chaosom.


.kompromisy v dejinách
Čo je príčinou tejto krízy? Paradoxne čiastočne aj samotný daytonský systém – riešenie z núdze, do ktorého Západ rozvášnených vojnových protivníkov doslova „dokopal“. Analytik Matyáš Zrno z pražského Občanského institutu považuje daytonský systém za „kompromis, ktorý problémy neriešil, ale zakonzervoval“. A jeho výsledkom je bizarná krajina, ktorá sa v skutočnosti skladá z dvoch entít: Republiky srbskej a Federácie Bosna a Hercegovina. Tieto dva podštátiky spolu ťažko komunikujú a oddeľuje ich päťkilometrový nárazníkový koridor, aby sa medzi nimi nestrhol konflikt. Bosna a Hercegovina má dohromady len okolo štyroch miliónov obyvateľov, ale zato až tri vlády (dve patria podštátikom, jedna je centrálna), štyri stovky ministrov a nad všetkým ešte bdie „protektor“ so siahodlhým titulom Vysoký predstaviteľ medzinárodného spoločenstva a zvláštny predstaviteľ EÚ. Nečudo, že toto klbko zložitosti funguje len s ťažkosťami.
Ale problémy, ktoré sa prejavili aj v terajšej kríze, nie sú len výsledkom Daytonu. Bosna a Hercegovina nemá totiž vlastnú štátnu identitu a nepožíva takmer žiadnu lojalitu svojich obyvateľov. Americký historik a politický analytik Srdja Trifkovic to pre .týždeň vyjadril radikálne: „Ak bola Juhoslávia neudržateľná pre údajne neprekonateľné rozdiely medzi jej etnicko-náboženskými skupinami, Bosna je ešte neudržateľnejšia, pretože tvorí – a to doslova – mikrokozmos Juhoslávie, jej sporov, traumatických kolektívnych pamätí a nekompatibilných nacionalistických zámerov. Tak ako nikdy nevznikol žiadny juhoslovanský národ, neexistuje ani národ bosniansky a nikdy ani nevznikne. Sú tu len tri rôzne etnicko-náboženské komunity, ktoré sa, žiaľ, nenávidia s vášňou, akú Slováci na svoje šťastie vôbec nepoznajú.“
Aj vznik Bosny a Hercegoviny v roku 1945 ako federálnej územnej jednotky v rámci bývalej Juhoslávie bol kompromis – neveľmi delikátne riešil starý spor Chorvátov a Srbov o územie Bosny. V Bosne a Hercegovine odvtedy žili bosnianski Moslimovia, bosnianski Srbi a bosnianski Chorváti. K vlasti mali skutočne rozporuplný vzťah a netešili sa žiadnej „bosniansko-hercegovinskej“ identite. Komunistická Juhoslávia navyše budovanie identít, ktoré by mohlo otriasť tou juhoslovanskou, ani nepodporovala.
Nejednoznačná identita Bosny a Hercegoviny nutne priniesla vášnivé spory o to, ktorý národ je tam vlastne štátotvorný. Nezhody Srbov, Chorvátov a Moslimov prepukli naplno v deväťdesiatych rokoch a angažovali sa v nich aj susedné Srbsko a Chorvátsko. Vybuchol ozbrojený konflikt, prišli etnické čistky. V istom zmysle to bol nevyhnutný vývoj – Bosnu a Hercegovinu nebolo možné rozdeliť bez vojny a zotrvanie Srbov, Chorvátov a Moslimov v jednom štáte vyzeralo nemožné. Napokon toto zotrvanie zabezpečil Daytonský mier – hoci im spoločný štát rozdelil na dve časti a medzi ne umiestnil päťkilometrový nárazníkový koridor. Zatrpknutosť po krvavej vojne však cítiť v krajine stále.

.bosna, Kosovo, Rusi...
Dnešná Bosna a Hercegovina je teda výsledkom ozbrojeného konfliktu a Daytonského mieru, ktorý ho ukončil. Čo v tejto krajine, málokým chcenej, znamenajú rázne opatrenia Miroslava Lajčáka? Nepochybne otestujú, či je Bosna a Hercegovina ako krajina ešte podriadená Daytonu a právomociam Vysokého predstaviteľa, alebo je už Republika srbská taká silná, že sa voči tomuto usporiadaniu môže postaviť a vynútiť si oveľa slabší medzinárodný faktor v krajine. Až teraz sa ukáže, či si Republika srbská ešte želá funkčné spoločné orgány, a teda aj spoločný štát, alebo či odhodlane smeruje inam.
Inam, teda k samostatnosti. Zdá sa totiž, že Milorad Dodik uvažuje takto: keď môže mať nezávislosť maličká Čierna Hora alebo Kosovo, prečo nie 1,5-miliónová Republika srbská? Ak by sa mu podarilo súboj s Vysokým predstaviteľom medzinárodného spoločenstva vyhrať, mohol by o tejto otázke pokojne vyhlásiť referendum. A zatiaľ sa v Srbsku začína otvorene spájať agenda Kosova s agendou Bosny a Hercegoviny. „Opatrenia Lajčáka... majú za cieľ zrušiť rezolúciu OSN číslo 1 244 (o Kosove z roku 1999) a daytonskú mierovú zmluvu (o ukončení bosnianskej vojny z rokov 1992–95), respektíve jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova a rozpustenie Republiky srbskej,“ vyhlásil srbský premiér Vojislav Koštunica. „To je otvorené ohrozenie bytostných záujmov srbského ľudu.“
„Bytostné záujmy“ Srbov sa ponáhľajú obhajovať už tradične Rusi. Nielen ako dávni spojenci, ale aj s obnovenou energiou, akú v poslednom období prejavujú na medzinárodnej scéne. V kontexte ostentatívneho budovania ruských vojenských kapacít a ich usilovného predvádzania, v kontexte vojenských a politických provokácií, bez ktorých by sa Rusku zrejme nerátal ani jediný týždeň, to vyzerá, že práve Balkán sa stane ďalším ihriskom, na ktorom Rusi rozohrajú zápas o svoju pozíciu vo svete.
„Pre Rusko je Balkán predovšetkým jednou z kariet geopolitickej hry so Západom,“ vyjadril sa pre .týždeň Matyáš Zrno. „Faktom je, že Rusko teraz vidieť. Rusi prichádzajú s obrovskými investíciami do Čiernej Hory a Srbska, ruský veľvyslanec v Belehrade je každý týždeň u Milorada Dodika. Je jasné, že Rusko sa vrátilo na scénu. Srbom dodáva pocit, že sú z nich ruskí hráči, sebavedomie. Lajčák si tak teraz nemôže dovoliť odvolať Dodika, čo je vec, s ktorou by žiadny vysoký predstaviteľ OSN napríklad v rokoch 1998 či 1999 nemal problém.“
Nech sa už súčasná kríza skončí akokoľvek, nedá sa práve teraz ignorovať otázka, ku ktorej vývoj v tejto časti sveta očividne vždy a znovu dôjde: Môže vôbec Bosna a Hercegovina fungovať ako samostatný a slobodný štát? Srdja Trifkovic tvrdí, že nie: „Nemá totiž zásadnú vnútornú dynamiku spontánne sa rozvíjajúcej spoločenskej, ekonomickej, kultúrnej a politickej entity založenej na spoločných hodnotách, túžbach a sebavnímaní jej obyvateľov. Vydrží, kým ju budú podporovať vonkajšie mocnosti.“ Aj Matyáš Zrno sa obáva, že bez západnej vojenskej, ale najmä diplomatickej a ekonomickej prítomnosti sa Bosna ešte nejaký čas nezaobíde.
Lajčákove kroky sú v danej situácii aspoň pokusom o riešenie momentálne zablokovaného fungovania centrálnej vlády Bosny a Hercegoviny. Je totiž možné, že keby sa jeho predchodcovia vo funkcii správali aktívnejšie a častejšie uplatňovali takzvané bonnské právomoci na odvolávanie politikov, Srbi by v tom čase neboli natoľko eskalovali napätie – keďže integrácia do EÚ bola pre nich väčším lákadlom ako dnes. Je však možný aj opak – že práve autoritatívny postoj medzinárodného spoločenstva by bol situáciu vyhrotil už skôr. To by však aspoň bolo prinieslo riešenie, a nie dlhodobé tlenie dávnych problémov. Jednu skutočnosť však opatrenia Miroslava Lajčáka určite neovplyvnia, lebo nemôžu: že Bosna a Hercegovina jednoducho štátom nie je – a ak áno, tak len štátom výsostne umelým.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite