Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Viedenská škola

.časopis .veda

Môžu byť peniaze choré? Bohužiaľ, môžu. Môžu od chorých peňazí ochorieť ľudia? Bohužiaľ, môžu. Môže mať táto choroba charakter epidémie? Bohužiaľ, môže. Môže takáto epidémia vypuknúť v dohľadnom čase? Bohužiaľ, môže. Tak prečo nás nikto nevaroval? Ale varoval.

Stretnutia Viedenského krúžku sa konali vždy vo štvrtok večer. Stretnutia Viedenskej školy sa konali v piatok večer. Fyzik Richard von Mises a matematik Karl Menger boli významnými členmi filozofického Viedenského krúžku. Ludwig von Mises, Richardov starší brat, bol neformálnou hlavou ekonomickej Viedenskej školy. Carl Menger, Karlov otec, bol jej zakladateľom.
Viedenská, respektíve Rakúska škola – ako je dnes častejšie nazývaná – nebola nijakou inštitúciou. Išlo o školu myšlienkovú, názorovú. Najvýznamnejšími nositeľmi týchto myšlienok a názorov boli štyria muži: Carl Menger, Eugen Böhm von Bawerk, Ludwig von Mises a Friedrich von Hayek. Nuž, a pri troche šťastia mohli byť všetci štyria naši rodáci.
Každý z nich sa totiž narodil takmer na území dnešného Slovenska. Mengerovým rodiskom je Novy Sacz, Böhm-Bawerk pochádza z Brna, Mises sa narodil v Ľvove a Hayek vo Viedni. Všetko je to len tesne vedľa – pár desiatok kilometrov na sever, na západ, na východ či na juh od dnešných slovenských hraníc – ale je to vedľa. A tak ich svet pozná ako „Rakúšanov“.

.reakcionári
O rakúskych ekonómoch sme sa toho veľa v škole neučili. Pričom, keď sa tak človek nad tým zamyslí, tak je to skoro až prekvapujúce. Socialistická škola prepásla v tomto prípade ideálnu príležitosť ilustrovať na konkrétnom príklade jednu z ústredných postáv marxisticko-leninského dejepisu – postavu reakcionára (reakcionár – ten, čo bráni pokroku). Je pravda, že len málokto by socialistickej škole mohol slúžiť ako lepší príklad reakcionára než spomínaní štyria muži.
Carl Menger, Eugen Böhm von Bawerk, Ludwig von Mises aj Friedrich von Hayek boli všetci drobní, ale predsa len šľachtici. V troch prípadoch je to jasné už len z toho von (aj keď to muselo ísť po prvej svetovej vojne z mena von – taký zákon si odhlasovali v Rakúsku). A nielenže to boli šľachtici, prví dvaja dokonca veľmi aktívne budovali „spuchřelé mocnářství“. Menger bol okrem všeličoho iného aj dvorným radcom a tiež tútorom korunného princa Rudolfa. No a Böhm von Bawerk slúžil cisárovi pánovi ako niekoľkonásobný minister financií.
To všetko však ešte nebolo nič v porovnaní s ich vzťahom ku Karlovi Marxovi. Tohto velikána medzinárodného robotníckeho hnutia nielenže neuznávali, oni jeho prácu v oblasti politickej ekonómie považovali za úplne pomýlenú a dokonca ho s obľubou kritizovali. Nuž, a ich kritika bola presne taká zásadná a zdrvujúca, aká sa od takýchto zarytých reakcionárov dala očakávať.
Na tejto skutočnosti sa dala krásne ilustrovať ďalšia typická vlastnosť reakcionárov, a to ich úskočnosť a rafinovanosť. Spomínaní muži totiž nekritizovali len Marxa a jeho konštrukcie, oni kritizovali prakticky celú klasickú ekonómiu a jej východiská. Tvárili sa teda, že im nejde ani tak o triedny boj, ako o nové premyslenie kľúčových predpokladov a základných metód ekonómie. Dokonca zašli tak ďaleko, že hoci boli reakcionári, centrom svojich úvah urobili človeka a jeho konanie. Ale to už by sa do socialistickej školy nehodilo. Zbytočne by to mohlo deti popliesť.

.ľudia
Asi základným Mengerovým objavom, na ktorý potom jeho nasledovníci znovu a znovu nadväzovali, bol objav dôležitosti subjektívneho prístupu k ekonómii. Ak sa stredom všetkých úvah stane človek a jeho konanie nazerané z jeho subjektívneho pohľadu, potom sa odhalia mnohé veci, ktoré pri inom prístupe zostávajú napriek svojej dôležitosti často celkom skryté.
Ako príklad môžeme uviesť tvorbu cien. Klasická ekonómia opisuje mechanizmus tvorby cien pomocou dvoch kriviek – krivky ponuky a krivky dopytu. Tieto krivky v skutočnosti vôbec neexistujú, v reálnom svete im nič nezodpovedá. To neznamená, že sú úplne nezmyselné – v mnohých prípadoch môžu celkom dobre slúžiť ako akési hrubé priblíženie, ktoré je schopné postihnúť niektoré vlastnosti reálneho sveta. Ak si však začneme pliesť toto priblíženie s realitou, hrozí nám, že sa staneme obeťami vlastného omylu a na tomto omyle vystaviame monumentálnu stavbu ďalších a ďalších omylov.
Subjektívny pohľad nielenže priviedol Mengera k oveľa realistickejšiemu pochopeniu mechanizmu tvorby cien (prostredníctvom takzvaného zákona medzného úžitku), ale aj k porozumeniu vzniku samotných peňazí. Peniazmi sa podľa Mengera stáva nejaká komodita, ktorú ľudia v rámci svojich individuálnych rozhodnutí a konaní začnú používať ako prostriedok výmeny. Funkciu peňazí môže plniť veľa rôznych komodít (dobytok, kožušiny, cigarety, vzácne kovy, ...). O tom, ktorá komodita nakoniec začne  túto funkciu plniť, rozhoduje spontánny evolučný vývoj celého spoločenstva.
Najzaujímavejšie na tom celom je, že ak sa na takéto spoločenstvo pozrieme v určitej fáze jeho vývoja, môže sa nám zdať, že peniaze sú výsledkom nejakého jedného centrálneho rozhodnutia, a nie dôsledkom nespočetných individuálnych subjektívnych rozhodnutí jednotlivých ľudí. Ak tomuto klamu podľahneme (a v rámci klasickej ekonómie sa mu podľahne pomerne ľahko), potom sme na najlepšej ceste začať do tvorby peňazí a cien všelijako zasahovať.
Tieto zásahy môžu mať formu brutálnych komunistických deformácií, jemnejších keynesiánskych deformácií alebo nenápadne sa tváriacich deformácií kvantitatívneho uvoľňovania – v každom prípade to však sú deformácie a narúšajú spontánny poriadok. Vždy takým alebo onakým spôsobom bránia peniazom a cenám v plnení niektorej z ich dôležitých funkcií, väčšinou v plnení funkcie uchovávateľa životne dôležitej ekonomickej informácie.
Umelé deformácie cien, nech už sú vedené akýmikoľvek úmyslami, sú vždy vážnou prekážkou ekonomickej kalkulácie jednotlivých ľudí. V socializme takúto kalkuláciu úplne znemožňujú, v kapitalizme vedú k systematicky chybným kalkuláciám, ktoré nakoniec nevyhnutne vedú ku kríze. Kríza môže mať ľahší či ťažší priebeh, vždy však má formu epidémie. Choroby nezdravých peňazí sa vždy skôr či neskôr prenesú aj na ľudí. A ak je kríza sprevádzaná infláciou či dokonca hyperinfláciou, ničí ľudské duše aj ľudské životy.

.nielen peniaze
O peniaze ide vraj vždy až v prvom rade. Možno to neplatí úplne všade, ale v ekonómii by človek zrejme očakával prejavy tejto cynickej ľudovej „múdrosti“ prakticky na každom kroku. Práve preto je asi trochu prekvapujúce, a určite veľmi potešujúce, že u „Rakúšanov“ sú peniaze len jednou z mnohých dobrých vecí, ktoré vznikajú nezamýšľaným spôsobom v dôsledku individuálnych konaní jednotlivých ľudí.
Podľa Mengera a jeho nasledovníkov vznikajú spontánnou evolúciou okrem peňazí aj mnohé ďalšie ľudské „vynálezy“. Medzi ne patria rôzne spoločenské inštitúcie (pod spoločenskou inštitúciou si môžeme predstaviť napríklad rodinu založenú na monogamnom, respektíve polygamnom zväzku), právne inštitúcie (pod týmto pojmom si môžeme predstaviť napríklad inštitúciu sudcu, respektíve inštitúciu krvnej pomsty) a dokonca aj samotný jazyk.
Práve vďaka takémuto širokému záberu je čítanie kníh „Rakúšanov“ (a to najmä Hayeka a Misesa) hlbokým zážitkom nielen z racionálneho, ale aj z emocionálneho a všeobecne kultúrneho uhla pohľadu. V tých knihách sa podivuhodným spôsobom spája pravda s intelektuálnou krásou. Bláznivé 20. storočie zanovito odmietalo vidieť aj tú pravdu, aj tú krásu. Neukotvené 21. storočie by v tom rado pokračovalo, ale realita, zdá sa, opäť raz nepustí. Je celkom dobre možné, že vývoj európskej aj americkej meny dá „Rakúšanom“ už čoskoro za pravdu. A to, bohužiaľ, veru krásne nebude.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite