Quentinnatural

Prvá vec, ktorá sa v jeho tvorbe nedá obísť, je veľakrát spomínané násilie. Jeho filmy sú veľmi, veľmi noir. Tak ako je v bondovkách rozprávková nezraniteľnosť hlavného hrdinu, tak je u Tarantina rozprávkovým to kvantum mŕtvych. Krv tečie prúdom, potokom, veľtokom, prší ako monzún – keď Uma Thurman rozsekáva Japoncov po plukoch v Kill Bill. Netečie len vtedy, keď sa zabíja hromadným upálením ako v Nehanebných bastardoch. Vtedy sa asi telesné tekutiny s mäsom a kosťami spečú. Umierajú muži, ženy. No, deti zatiaľ nie, ale aj to bude. Keďže je téma tarantinovského násilia tisíckrát premletá, nechajme to tak.
Filozofiou jeho postáv je naturalizmus. Zjem, vypijem, podrogujem, posexujem, zabijem, ukradnem, zabijem, zabíjam, dlho, dlho zabíjam. Povtipkujem. Asi tak. Niet miesta na transcendentno. Porovnajme s Coppolovým Krstným otcom. I tam bolo veľa násilia, len si spomeňte na zavraždenie Sonnyho Corleona. Ale zločincom sa tam občas pošťastilo prejavovať ľudské city. Don Corleone naozaj miloval svoju rodinu, Michael naozaj ľúbil svoju ženu. U Tarantina? Povedať, že jeho hrdinovia sú ako zvieratá, je však tiež nepresné. Nezabíjajú len pre zisk či zo strachu. Všadeprítomný motív je motív pomsty. Pomsta je hodnotovo najvyššou motiváciou, prečo Tarantinove postavy zabíjajú. V tých filmoch nevystupujú dobrí ľudia, len jedni pochybní, ktorým tí veľmi zlí niečo zlého vyparatia, načo sa im tí pochybní strašne, ale strašne pomstia. Tak strašne, že už sú tí pochybní ešte horší.
V antitranscendentnej dobe, kde je každý človek bohom, je najvyšším prejavom božstva rozhodovať o živote iných, teda zabiť. A ak je bôžik vystavený utrpeniu, pomsta je spôsobom, ako urážku božstva zmazať. Ak žijeme v takej dobe, potom sú Tarantinove filmy realistickým vyjadrením doby. Po čase z nich možno túto dobu študovať.