.napísali ste knihu, v ktorej otvorene píšete o svojej rodine, o tom, ako ste sa odpútavali od rómskej komunity, vyštudovali, zamestnali sa, našli si nerómskeho partnera. Prečo ste napísali takúto knihu?
Ľudia mi kládli stále tie isté otázky: Prečo som ja iná? Čím boli moji rodičia? Aké mali vzdelanie? Boli presvedčení, že to, aká som dnes, nejako súvisí s tým, čo som si priniesla zo vzdelanej rodiny, z prostredia, v ktorom som vyrástla. Keď som im porozprávala o realite môjho detstva, boli veľmi prekvapení.
.prečo?
Vôbec nepredpokladali, že by som mohla pochádzať z rodiny, kde otec má šesť tried základnej školy a mama má skončenú základnú školu. Boli strašne prekvapení tým, že mama ma nikdy neviedla k škole. Uvedomila som si, ako ľudia málo vedia o romákoch, a preto je potrebné o tom rozprávať.
.vyrástli ste v Novom Meste nad Váhom. Asi to nebola klasická osada, akú poznáme z východu Slovenska.
Nie, je to také mestské geto. Na okraji mesta vystavali malé sociálne byty a tam sa ocitlo veľa romákov, ktorí boli dovtedy rozptýlení po celom meste. Kým boli rozptýlení, tak problémy neboli také silné, ani sociálna situácia nebola zlá a vôbec tam nebolo to, čo cítim dnes – určitá nevraživosť ku gadžom. Z roka na rok je to horšie. Naši romáci čoraz menej vychádzajú mimo svojho malého geta, všetko zdieľajú spoločne, pomáhajú si, ale spoločne aj nadávajú. Vznikla tam atmosféra, ktorá nie je veľmi príjemná pre človeka, ktorý príde z druhej strany. Keď niekto tvrdí, že u romákov sa neprejavuje rasizmus, tak sa len zasmejem.
.sociológovia hovoria, že rasista musí byť vždy bohatší alebo mocnejší ako ten, nad ktorým sa cíti nadradený.
Neviem, či je vlastne rasizmus v tomto kontexte to správne slovo.
.skúste uviesť príklad rómskeho rasizmu.
Od gadža nikdy nič dobré nečakaj, nikdy nebudeš rovnaký ako on, gadžo ti nikdy nepomôže, gadžo ťa chce iba využiť... Predsudky, averzia?
.zášť?
Áno, zášť. Romák sa cíti menejcenný a chce to gadžovi nejakým spôsobom vrátiť. Z historického hľadiska majú romáci oprávnenosť takto sa cítiť. Stáročia sa stretávali s odmietaním len preto, že sú iní, napríklad už len farbou pleti. Akosi z romákov robia sociálnu vrstvu, nie národnosť. Potom sa úspešnejší romáci nechcú hlásiť k svojej identite.
.vaši rodičia boli zamestnaní, takže vy ste ako dieťa zažili to, že ráno vstali a išli do práce.
Áno, za totality museli byť všetci zamestnaní. Ja som práveže ako dieťa nezažila, že by niekto nechodil do roboty. Vtedy neexistovalo, že nie je práca alebo že sa mi nechce do práce. Ak sa niekomu pracovať nechcelo, pekne si posedel vo väzení. Mnoho našich ľudí malo vďaka robote pekné vzťahy s gadžami. Zhoršenie sociálnej situácie prišlo po prevrate. Moja mama bola medzi tými, čo prišli o prácu medzi prvými. Pritom mala odrobených 20 rokov v maštali a osem rokov ako upratovačka. Za totality mali skoro všetci romáci pôžičky a tie splácali, automaticky sa im strhávali z platu, lenže keď po prevrate prišli o prácu, stali sa neplatičmi. Prišli exekútori, začali teda meniť byty za menšie. Potom prišla možnosť rýchlych pôžičiek a opäť prišli exekútori. Romáci sa dostali do kolobehu, z ktorého nevedeli vyjsť von.
.o novembri 1989 hovoríte ako o prevrate. Nevnímate ho pozitívne?
Stratila som vtedy akúkoľvek istotu. Ja som nepotrebovala cestovať do zahraničia, sedieť v krčme a verejne nadávať na politikov, vtedy som to tak nevnímala, nechýbala mi sloboda, ani mojim rodičom. Pre nich práve tie mantinely, ktoré socializmus vytýčil, boli dobré. Je ešte veľa romákov, ktorí nevedia narábať so slobodou, práve tí tie mantinely stále potrebujú.
.maturovali ste na gymnáziu v roku 1991, na vysokú školu ste už nešli, vaše vzdelanie vám bolo skôr príťažou. Netúžili ste vtedy ostať len obyčajnou Cigánkou?
Nie, nikdy som nechcela byť takou Cigánkou. Vnímala som to tak, že je to niečo, na čo nemám byť hrdá. To označenie ma neposúvalo k nejakej spoločenskej vrstve, ktorá je akceptovaná. Ale naozaj som po gymnáziu stratila zmysel toho, prečo som sa vzdelávala.
.prečo?
Mamka prišla o robotu a už som to mala doma stále na tácke – ty chceš ísť na vysokú a z čoho to budeme platiť. Plánovala som, že pôjdem študovať do Moskvy.
.hádam nie rovno na prestížne MGIMO?
Áno. Vyhrávala som súťaže v ruských recitáciách, v ruských pesničkách. Chcela som ísť na prípravku do Banskej Štiavnice, skúšobné testy z ruštiny som urobila takmer na sto percent. Ale po Novembri už všetko, čo súviselo s Ruskom a ruštinou, bolo zlé. Tak som nikam nešla. To bolo frustrujúce.
.z nádejnej študentky na prestížnej MGIMO bola nezamestnaná Rómka.
Chcela som si dať rok pauzu, no medzitým som spoznala svojho budúceho manžela a otehotnela som. Nemali sme kde bývať, nemali sme peniaze a moja vízia, že pôjdem študovať, sa stratila. Musela som uživiť a vychovať dieťa, a to bolo všetko, na čo som sa vtedy sústredila.
.navyše vaše dieťa malo od malička cukrovku.
Áno, prestala som žiť všetkým tým, čím som žila na gymnáziu.
.vo svojej knižke píšete o „tete Knižnej“, panej z knižnice, ktorá bola podstatným človekom vo vašom živote.
Chodila som ku Knižnej pravidelne a ona mi nabalila knihy, a hoci sa mi aj zdali niektoré nezaujímavé, dočítala som ich, aby sme sa o nich mohli spolu porozprávať. Som nastavená tak, že keď ľudia majú odo mňa nejaké očakávania, tak sa snažím naplniť ich. A tie jej knihy ma vždy niekam posunuli.
.prečo sa vám tak venovala?
Neviem. Asi som mala veľké šťastie na ľudí. A bolo veľa ľudí, ktorí toto vo mne videli.
.čo?
Tú energiu. A keď ja teraz prídem do Nového Mesta nad Váhom, aj ja ju vidím v mnohých Cigánčatách. Sú vnímavé na rôzne podnety, no nie každé má to šťastie nájsť človeka, ako bola moja Knižná. Keď vyšla moja kniha, tak mi zo dvaja či traja mladí ľudia, kedysi tínedžeri, ktorým som sa venovala, napísali, že ja som pre nich taká „Knižná“. Pre mňa to bolo niečo najsilnejšie, že môžem byť pre niekoho tým, čím bola pre mňa teta Knižná. Neviem, kde by som bola, keby nebola ona. Asi by som skĺzla tam dolu.
.prečo sa tak málo ľudí vytiahne z rómskeho geta?
Tá komunita je strašne izolovaná od sveta. Naši romáci, to je veľmi uzavretá komunita a tým, že sú na jednej úrovni, je tam malý rozdiel medzi rodinami, nemá šancu rozvíjať sa. Aj deti sú často iba medzi romákmi, nemajú kde nasávať iné podnety. Aj partnerov si vyberajú len z vlastnej komunity, lebo to je istota. Sú neskutočne závislí od istoty, nepotrebujú sny a vízie do budúcnosti.
.čo s tým?
Ten najdôležitejší vek, kde sa to láme, je medzi tretím a piatym rokom života. Tam treba s deťmi začať pracovať, pekne pomaly. Neočakávať veľa, ale tešiť sa z malých pokrokov. Mám to overené, pracovala som s deckami.
.vy ste vďačná svojej učiteľke, ktorá vás viedla k slovenčine. Majú Rómovia hovoriť po slovensky alebo by sa mal objaviť nejaký rómsky Ľudovít Štúr, ktorý by rozvíjal rómčinu?
Nemyslím, že rómčina je jazyk, ktorý má šancu prežiť bez umelej podpory. Nemá. Ale je to môj subjektívny názor.
.prečo?
Dá sa udržiavať len umelo. Ľudia, ktorí po romácky vedia naozaj dobre, sú už veľmi starí. Už ani moja mama to dobre nevie a aj ona už hovorí čoraz častejšie po slovensky, a nie po cigánsky.
.ale mnoho malých detí, ktoré prídu do školy, nevie po slovensky.
Ony vedia po slovensky, ale adekvátne rómčine. V tom je ten problém. Ony slovenčinu nasávajú, keď pozerajú telenovelu. A dokážu ju aj zreprodukovať. Lebo sú tam jednoduché slová, jednoduché situácie a slová, ktoré existujú aj v rómčine.
.čo by mali urobiť sami Rómovia vo vzťahu k jazyku?
Som zástankyňou toho, že v prvom rade musia dobre ovládať spisovnú slovenčinu, žijeme na Slovensku, tu si potrebujú vybaviť veci na úradoch, uplatniť sa, dohovoriť sa s ľuďmi, nadväzovať sociálne kontakty. Neexistuje predsa rómsky štát, kam by sa odsťahovali. Rómčina má slabú slovnú zásobu, preto sa v nej nedá vzdelávať na vyššej úrovni. Nová doba prináša nové slová, na ktoré neexistuje rómsky ekvivalent, takže čo urobia? Slovenskí romáci vezmú slovenské slovo a dajú príponu es alebo os – a je „počítačos“. Čo s tým? Už teraz je v rómčine veľa skomolenín a Romáci z rôznych krajín sa preto vedia dohovoriť len v základných slovách. Ja to vnímam tak, že pre mňa je slovenčina materinský jazyk.
.rómčinu ste nezabudli?
Nie a teším sa z toho, že rómčine rozumiem, dokonca teraz som schopná v rómčine aj niečo povedať. Ale moje deti už ani necítia potrebu, že by mali vedieť po rómsky. Zdá sa im to zaujímavé, presne tak, ako keď mladý človek z Bratislavy počúva východoslovenský dialekt svojej babky.
.vy ste sa roky venovali vzdelávaniu rómskych detí. Hovorili ste im, že slovenčina je cesta?
Áno, slovenčina je tá cesta, vďaka ktorej sa môžeš rozvíjať. V rómčine takú možnosť nemáš. Človek sa môže rozvíjať v jazyku, v ktorom sú dostupnejšie informácie a vedomosti.
.vo svojej knihe opisujete aj situácie, keď človek musí mať obdiv k silnej solidarite medzi Rómami alebo k schopnosti vašej mamy veľa vecí intuitívne vycítiť. Necítite aj straty z toho, že žijete už ako my – gadžovia?
Je veľa vecí, o ktoré som prišla. Ale keby som sa mala opäť rozhodnúť, idem tou istou cestou. Áno, tá solidarita je krásna, ale nereálna mimo tejto komunity. Moja mama má také užitočné rozmýšľanie, ale je s ním schopná prežiť iba v romáckej komunite. Keby bola nútená ísť žiť medzi gadžov, tak neprežije. Všetko by rozdala, ale späť by sa jej to nevrátilo. Každý, kto sa chce rozvíjať, musí nevyhnutne prekročiť múr svojej komunity.
.ale gadžovský svet vás nevíta s otvorenou náručou.
Romáci stále nie sú súčasťou gadžovského sveta. Je tu mnoho predsudkov a stereotypov. Napríklad, keď mi niekto povie: Mne nevadí, že si Cigánka! Alebo: máš smolu, že si Cigánka. Alebo – Cigán zostane vždy Cigánom. Dávajú mi tak najavo, že to nie je lukratívna identita. Ale ja to, že som Cigánka, nevnímam tak, že som iná sociálna vrstva. A tvrdo bojujem proti tomu, aby „rómstvo“ ľudia pripisovali k nejakej sociálnej skupine.
.nemôže Róm normálne fungovať v gadžovskej spoločnosti a zachovať si aj svoju rómsku identitu?
To je ten ideálny prípad, keď je vlk sýty aj ovca celá. Hodnoty medzi romákmi a gadžami nie sú zase až také rozdielne. Rodina je na prvom mieste aj u gadža, aj u Róma. Ale tie postupy, ako zabezpečiť rodinu, sú rôzne.
.chýbajú Rómom nejaké zručnosti, aby sa nezadlžovali, šetrili, platili účty?
Presne tak. Keď nemáte víziu do budúcnosti, neviete si krokovať veci, dávať si ciele, ľahko uveríte každému, kto vám chce niečo natlačiť. len málokedy sa stretnete s ich vlastným názorom, počúvate len prebraný...
.od koho?
Od autority. A to môže byť pokojne aj gadžo. Niekto, komu romák verí.
.ako sa môže stať gadžo autoritou?
Keď príde do rómskej komunity, romáci dajú najavo pohostinnosť a gadžo to môže vyhodnotiť tak, že fajn, sú ku mne bezprostrední. Ale to je len úcta, nič viac. Romáci sú veľmi citliví na neverbálnu komunikáciu, pozerajú sa priamo do očí. To ma učila aj moja mamka, ak chceš vedieť, čo si naozaj o tebe človek myslí, nepozeraj na to, čo hovorí, pozeraj mu do očí. Keď to gadžo ustojí, tak je pre romákov poloboh. Najprv je on, a potom dlho, dlho nikto.
.potom si Róm od tohto gadža dá aj povedať?
Áno, vo všetkom. Takto to u nás, tam odkiaľ pochádzam, funguje.
.gadžovia často nerozumejú, prečo Rómovia nevedia dodržať slovo.
Slová sú pre romákov niečo, čo myslia vážne v danej chvíli, v konkrétnom momente. Ak sa zmení situácia, často svoje slová odvolajú.. Dať slovo znamená zodpovednosť. A zodpovednosť súvisí s budúcnosťou a znášaním následkov. Rómčina nemá slovo budúcnosť. Budúcnosť sa u nás nerieši. Žijem tu a teraz.
.prečo sú Rómovia prítomnostne orientovaní?
To je historicky dané, nikdy nemali svoj priestor, svoju krajinu, nikdy nevedeli, čo bude ďalej. Necítili sa nikdy súčasťou niečoho, čo sa buduje. V kmeňoch, ktoré kočujú, sa nestretávate s víziou budúcnosti. Ide iba o prežitie.
.za posledných dvadsať rokov sme tu mali mnoho všelijakých stratégií, koncepcií, projektov, ktoré by mali riešiť rómsky problém. Ale funguje niečo?
Iba čiastkové veci. Keď mi niekto povie, že našiel spôsob, ako posunúť všetkých romákov, tak vynašiel perpetuum mobile. Romáci sa strašne líšia, sú na rozdielnej úrovni, preto neexistuje jednotný postup. To, čo funguje na západe Slovenska, vôbec nemusí fungovať na východe. Ale ten najzávažnejší problém nie je v rómskej komunite, ale v majorite.
.prečo?
Ak sa aj nájde jeden, dvaja, traja ľudia, ktorí chcú napredovať, narazia na múr majority a majú len dve možnosti: buď ten múr prerazia, ale to bez pomoci gadžov nemôžu, alebo neuspejú a frustrovaní sa vrátia späť. A vtedy čelia dvojnásobnému poníženiu.
.často je to tak, že keď sa z rómskej komunity dostane silná, ambiciózna žena, skončí napokon v manželstve s gadžom. Váš prvý manžel bol Róm, ale dnes žijete s nerómskym partnerom. Je to zákonité?
Na začiatku hľadáte partnera s podobným pôvodom. Ak vás odlišuje len to, že vy máte lepšie vzdelanie a viac vnútornej sily, tak je to najprv – oproti tomu, čo máte spoločné – nepodstatné. Máte pocit, že sa prispôsobíte. S mojím prvým manželom sme mali na začiatku podobné názory na svet, podobný pohľad na to, ako vychovávať deti a to, že bol romák, bolo pre mňa veľké plus.
.prečo?
Bála som sa, že keby to nebol romák, raz by mi vykričal, že som Cigánka.
.ale toto manželstvo dvoch Rómov nevydržalo.
Keď v tom vzťahu na sebe pracuje len jeden človek a zaujíma sa o to, čo sa deje aj mimo komunity, rýchlo sa vyčerpajú témy, o ktorých sa môžete spolu baviť. Na začiatku sme sa celé večery rozprávali, ale po rokoch sme si už nemali čo povedať. Na to, o čom som sa chcela rozprávať ja, on nedokázal nadviazať, a to bola obojstranná frustrácia. V novom vzťahu to nevidím. Buď má Dalibor nejakú tému a ja o nej nemám poňatia, vysvetľuje mi to tak, aby som pochopila. A je veľa tém, o ktorých viem ja, a snažím sa sprostredovať to isté jemu.
.je to naozaj partnerský vzťah.
Áno, je to seberovný partner.
.a takého ste už nenašli v rómskej komunite.
Nie, no ani som nehľadala. A obávam sa, že je tam málo takých mužov. Skôr sú tam silnejšie ženy.
.keď si spomenieme na výrazné rómske osobnosti, napadnú nám skôr ženy – Elena Lacková, Anna Koptová, Klára Orgovánová... Pritom muž má oveľa silnejšie postavenie v rómskej rodine, nie?
Navonok to vyzerá, že ženy majú podradnejšie postavenie. No v momente, keď sa žena stane matkou, tak má veľmi silné postavenie. Ale muži majú pocit, že oni majú právo byť lídrami. Keď si ženy dokážu vybojovať svoj priestor, sú to bojovníčky s neuveriteľným drajvom.
.máte za sebou aj politickú skúsenosť, kandidovali ste za Most-Híd?
Ako nezávislá na ich kandidátke. Neľutujem to, ale bol to krok mimo. Už na začiatku som vedela, že tomu neviem dať všetko. Chcela som sa skôr poobzerať, či existuje nejaký dôvod, pre ktorý by som sa v budúcnosti mala politike venovať viac.
.je ten dôvod?
Nedozrela som na to. A obávam sa, že ani nikdy nedozrejem. Som pripravená robiť kompromisy, ale nie iba ustupovať.
.ale máte potrebu robiť niečo pre rómsku komunitu.
Nie som aktivistka. Pre mňa je to skoro ako nadávka. Nemám rada ten radikálny aktivizmus, ktorý vidí svet iba čierno-bielo. Problémy sú na oboch stranách. Uvedomujem si, že je veľa romákov, ktorí chcú so sebou niečo robiť a za tých som ochotná bojovať. A uvedomujem si, že majú len malú šancu uspieť, lebo majorita nie je pripravená na schopných romákov. Pracujem v IUVENTE a ľudia sú udivení, že robím niečo, čo sa netýka Cigánov. Párkrát sa mi stalo, že som prišla na školenie a hneď sa ma pýtali, či je to tréning pre Cigánov? Hovorím nie, prečo si to myslíte? Majorita nespochybňuje romákov na miestach, ktoré sa týkajú rómskej témy, ale spochybňuje ich na miestach, ktoré sa romákov netýkajú.
.nechcete byť aktivistkou, ale občas používate slovo misia. Je presnejšie?
Áno. To je vnútorná misia, ktorá nesúvisí s mojou oficiálnou prácou. Verím, že raz prídem do banky a romák tam bude na pozícii, že bude schvaľovať pôžičky gadžom. Nepotrebujeme romácke vzory na miestach rómskych aktivistov, ale na takýchto postoch. Aj ja som pre naše decká často vzorom najmä preto, že ma akceptujú mnohí gadžovia. Keď toto vidia, tak majú pocit, že aj ony majú šancu.
.ako sú vychovávané rómske deti?
Je im vštepovaná jediná vec: so všetkým sa musíš podeliť a doma musíš pomáhať. To je jediný mantinel, ktorý majú. Iný mantinel neexistuje. Neexistujú pravidlá, čo dieťa môže a čo nemôže. Samozrejme, nehovorím o rómskych rodinách, ktoré sú bežne zaradené v spoločnosti.
.vo svojej knihe naznačujete, že vaše deti budú mať možno ešte väčšie problémy vyrovnať sa so svojou identitou.
Áno, bude to chcieť ešte veľa času, kým sa zaradia. Pre mňa vyrovnaním sa so všetkým bola až táto kniha. To bola pre mňa vnútorná katarzia. Až keď som ju dopísala, bolo mi jasné, kto som.
Janette Maziniová/
Narodila sa v roku 1973, pochádza z Nového Mesta nad Váhom. Vyrástla v rómskej rodine. Študovala na gymnáziu, po maturite sa vydala a porodila dieťa. Neskôr vyštudovala sociálnu prácu na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracovala ako robotníčka, ako asistentka učiteľa na základnej škole, manažérka v štátnom úrade. Momentálne je manažérkou pre vzdelávacie projekty v bratislavskej Iuvente. Za svoje blogy získala v roku 2008 Novinársku cenu. Vlani vydala vo vydavateľstve Evitapress knihu Cigánka. Má dve deti z prvého manželstva. Momentálne s priateľom očakáva narodenie tretieho dieťaťa.
Ľudia mi kládli stále tie isté otázky: Prečo som ja iná? Čím boli moji rodičia? Aké mali vzdelanie? Boli presvedčení, že to, aká som dnes, nejako súvisí s tým, čo som si priniesla zo vzdelanej rodiny, z prostredia, v ktorom som vyrástla. Keď som im porozprávala o realite môjho detstva, boli veľmi prekvapení.
.prečo?
Vôbec nepredpokladali, že by som mohla pochádzať z rodiny, kde otec má šesť tried základnej školy a mama má skončenú základnú školu. Boli strašne prekvapení tým, že mama ma nikdy neviedla k škole. Uvedomila som si, ako ľudia málo vedia o romákoch, a preto je potrebné o tom rozprávať.
.vyrástli ste v Novom Meste nad Váhom. Asi to nebola klasická osada, akú poznáme z východu Slovenska.
Nie, je to také mestské geto. Na okraji mesta vystavali malé sociálne byty a tam sa ocitlo veľa romákov, ktorí boli dovtedy rozptýlení po celom meste. Kým boli rozptýlení, tak problémy neboli také silné, ani sociálna situácia nebola zlá a vôbec tam nebolo to, čo cítim dnes – určitá nevraživosť ku gadžom. Z roka na rok je to horšie. Naši romáci čoraz menej vychádzajú mimo svojho malého geta, všetko zdieľajú spoločne, pomáhajú si, ale spoločne aj nadávajú. Vznikla tam atmosféra, ktorá nie je veľmi príjemná pre človeka, ktorý príde z druhej strany. Keď niekto tvrdí, že u romákov sa neprejavuje rasizmus, tak sa len zasmejem.
.sociológovia hovoria, že rasista musí byť vždy bohatší alebo mocnejší ako ten, nad ktorým sa cíti nadradený.
Neviem, či je vlastne rasizmus v tomto kontexte to správne slovo.
.skúste uviesť príklad rómskeho rasizmu.
Od gadža nikdy nič dobré nečakaj, nikdy nebudeš rovnaký ako on, gadžo ti nikdy nepomôže, gadžo ťa chce iba využiť... Predsudky, averzia?
.zášť?
Áno, zášť. Romák sa cíti menejcenný a chce to gadžovi nejakým spôsobom vrátiť. Z historického hľadiska majú romáci oprávnenosť takto sa cítiť. Stáročia sa stretávali s odmietaním len preto, že sú iní, napríklad už len farbou pleti. Akosi z romákov robia sociálnu vrstvu, nie národnosť. Potom sa úspešnejší romáci nechcú hlásiť k svojej identite.
.vaši rodičia boli zamestnaní, takže vy ste ako dieťa zažili to, že ráno vstali a išli do práce.
Áno, za totality museli byť všetci zamestnaní. Ja som práveže ako dieťa nezažila, že by niekto nechodil do roboty. Vtedy neexistovalo, že nie je práca alebo že sa mi nechce do práce. Ak sa niekomu pracovať nechcelo, pekne si posedel vo väzení. Mnoho našich ľudí malo vďaka robote pekné vzťahy s gadžami. Zhoršenie sociálnej situácie prišlo po prevrate. Moja mama bola medzi tými, čo prišli o prácu medzi prvými. Pritom mala odrobených 20 rokov v maštali a osem rokov ako upratovačka. Za totality mali skoro všetci romáci pôžičky a tie splácali, automaticky sa im strhávali z platu, lenže keď po prevrate prišli o prácu, stali sa neplatičmi. Prišli exekútori, začali teda meniť byty za menšie. Potom prišla možnosť rýchlych pôžičiek a opäť prišli exekútori. Romáci sa dostali do kolobehu, z ktorého nevedeli vyjsť von.
.o novembri 1989 hovoríte ako o prevrate. Nevnímate ho pozitívne?
Stratila som vtedy akúkoľvek istotu. Ja som nepotrebovala cestovať do zahraničia, sedieť v krčme a verejne nadávať na politikov, vtedy som to tak nevnímala, nechýbala mi sloboda, ani mojim rodičom. Pre nich práve tie mantinely, ktoré socializmus vytýčil, boli dobré. Je ešte veľa romákov, ktorí nevedia narábať so slobodou, práve tí tie mantinely stále potrebujú.
.maturovali ste na gymnáziu v roku 1991, na vysokú školu ste už nešli, vaše vzdelanie vám bolo skôr príťažou. Netúžili ste vtedy ostať len obyčajnou Cigánkou?
Nie, nikdy som nechcela byť takou Cigánkou. Vnímala som to tak, že je to niečo, na čo nemám byť hrdá. To označenie ma neposúvalo k nejakej spoločenskej vrstve, ktorá je akceptovaná. Ale naozaj som po gymnáziu stratila zmysel toho, prečo som sa vzdelávala.
.prečo?
Mamka prišla o robotu a už som to mala doma stále na tácke – ty chceš ísť na vysokú a z čoho to budeme platiť. Plánovala som, že pôjdem študovať do Moskvy.
.hádam nie rovno na prestížne MGIMO?
Áno. Vyhrávala som súťaže v ruských recitáciách, v ruských pesničkách. Chcela som ísť na prípravku do Banskej Štiavnice, skúšobné testy z ruštiny som urobila takmer na sto percent. Ale po Novembri už všetko, čo súviselo s Ruskom a ruštinou, bolo zlé. Tak som nikam nešla. To bolo frustrujúce.
.z nádejnej študentky na prestížnej MGIMO bola nezamestnaná Rómka.
Chcela som si dať rok pauzu, no medzitým som spoznala svojho budúceho manžela a otehotnela som. Nemali sme kde bývať, nemali sme peniaze a moja vízia, že pôjdem študovať, sa stratila. Musela som uživiť a vychovať dieťa, a to bolo všetko, na čo som sa vtedy sústredila.
.navyše vaše dieťa malo od malička cukrovku.
Áno, prestala som žiť všetkým tým, čím som žila na gymnáziu.
.vo svojej knižke píšete o „tete Knižnej“, panej z knižnice, ktorá bola podstatným človekom vo vašom živote.
Chodila som ku Knižnej pravidelne a ona mi nabalila knihy, a hoci sa mi aj zdali niektoré nezaujímavé, dočítala som ich, aby sme sa o nich mohli spolu porozprávať. Som nastavená tak, že keď ľudia majú odo mňa nejaké očakávania, tak sa snažím naplniť ich. A tie jej knihy ma vždy niekam posunuli.
.prečo sa vám tak venovala?
Neviem. Asi som mala veľké šťastie na ľudí. A bolo veľa ľudí, ktorí toto vo mne videli.
.čo?
Tú energiu. A keď ja teraz prídem do Nového Mesta nad Váhom, aj ja ju vidím v mnohých Cigánčatách. Sú vnímavé na rôzne podnety, no nie každé má to šťastie nájsť človeka, ako bola moja Knižná. Keď vyšla moja kniha, tak mi zo dvaja či traja mladí ľudia, kedysi tínedžeri, ktorým som sa venovala, napísali, že ja som pre nich taká „Knižná“. Pre mňa to bolo niečo najsilnejšie, že môžem byť pre niekoho tým, čím bola pre mňa teta Knižná. Neviem, kde by som bola, keby nebola ona. Asi by som skĺzla tam dolu.
.prečo sa tak málo ľudí vytiahne z rómskeho geta?
Tá komunita je strašne izolovaná od sveta. Naši romáci, to je veľmi uzavretá komunita a tým, že sú na jednej úrovni, je tam malý rozdiel medzi rodinami, nemá šancu rozvíjať sa. Aj deti sú často iba medzi romákmi, nemajú kde nasávať iné podnety. Aj partnerov si vyberajú len z vlastnej komunity, lebo to je istota. Sú neskutočne závislí od istoty, nepotrebujú sny a vízie do budúcnosti.
.čo s tým?
Ten najdôležitejší vek, kde sa to láme, je medzi tretím a piatym rokom života. Tam treba s deťmi začať pracovať, pekne pomaly. Neočakávať veľa, ale tešiť sa z malých pokrokov. Mám to overené, pracovala som s deckami.
.vy ste vďačná svojej učiteľke, ktorá vás viedla k slovenčine. Majú Rómovia hovoriť po slovensky alebo by sa mal objaviť nejaký rómsky Ľudovít Štúr, ktorý by rozvíjal rómčinu?
Nemyslím, že rómčina je jazyk, ktorý má šancu prežiť bez umelej podpory. Nemá. Ale je to môj subjektívny názor.
.prečo?
Dá sa udržiavať len umelo. Ľudia, ktorí po romácky vedia naozaj dobre, sú už veľmi starí. Už ani moja mama to dobre nevie a aj ona už hovorí čoraz častejšie po slovensky, a nie po cigánsky.
.ale mnoho malých detí, ktoré prídu do školy, nevie po slovensky.
Ony vedia po slovensky, ale adekvátne rómčine. V tom je ten problém. Ony slovenčinu nasávajú, keď pozerajú telenovelu. A dokážu ju aj zreprodukovať. Lebo sú tam jednoduché slová, jednoduché situácie a slová, ktoré existujú aj v rómčine.
.čo by mali urobiť sami Rómovia vo vzťahu k jazyku?
Som zástankyňou toho, že v prvom rade musia dobre ovládať spisovnú slovenčinu, žijeme na Slovensku, tu si potrebujú vybaviť veci na úradoch, uplatniť sa, dohovoriť sa s ľuďmi, nadväzovať sociálne kontakty. Neexistuje predsa rómsky štát, kam by sa odsťahovali. Rómčina má slabú slovnú zásobu, preto sa v nej nedá vzdelávať na vyššej úrovni. Nová doba prináša nové slová, na ktoré neexistuje rómsky ekvivalent, takže čo urobia? Slovenskí romáci vezmú slovenské slovo a dajú príponu es alebo os – a je „počítačos“. Čo s tým? Už teraz je v rómčine veľa skomolenín a Romáci z rôznych krajín sa preto vedia dohovoriť len v základných slovách. Ja to vnímam tak, že pre mňa je slovenčina materinský jazyk.
.rómčinu ste nezabudli?
Nie a teším sa z toho, že rómčine rozumiem, dokonca teraz som schopná v rómčine aj niečo povedať. Ale moje deti už ani necítia potrebu, že by mali vedieť po rómsky. Zdá sa im to zaujímavé, presne tak, ako keď mladý človek z Bratislavy počúva východoslovenský dialekt svojej babky.
.vy ste sa roky venovali vzdelávaniu rómskych detí. Hovorili ste im, že slovenčina je cesta?
Áno, slovenčina je tá cesta, vďaka ktorej sa môžeš rozvíjať. V rómčine takú možnosť nemáš. Človek sa môže rozvíjať v jazyku, v ktorom sú dostupnejšie informácie a vedomosti.
.vo svojej knihe opisujete aj situácie, keď človek musí mať obdiv k silnej solidarite medzi Rómami alebo k schopnosti vašej mamy veľa vecí intuitívne vycítiť. Necítite aj straty z toho, že žijete už ako my – gadžovia?
Je veľa vecí, o ktoré som prišla. Ale keby som sa mala opäť rozhodnúť, idem tou istou cestou. Áno, tá solidarita je krásna, ale nereálna mimo tejto komunity. Moja mama má také užitočné rozmýšľanie, ale je s ním schopná prežiť iba v romáckej komunite. Keby bola nútená ísť žiť medzi gadžov, tak neprežije. Všetko by rozdala, ale späť by sa jej to nevrátilo. Každý, kto sa chce rozvíjať, musí nevyhnutne prekročiť múr svojej komunity.
.ale gadžovský svet vás nevíta s otvorenou náručou.
Romáci stále nie sú súčasťou gadžovského sveta. Je tu mnoho predsudkov a stereotypov. Napríklad, keď mi niekto povie: Mne nevadí, že si Cigánka! Alebo: máš smolu, že si Cigánka. Alebo – Cigán zostane vždy Cigánom. Dávajú mi tak najavo, že to nie je lukratívna identita. Ale ja to, že som Cigánka, nevnímam tak, že som iná sociálna vrstva. A tvrdo bojujem proti tomu, aby „rómstvo“ ľudia pripisovali k nejakej sociálnej skupine.
.nemôže Róm normálne fungovať v gadžovskej spoločnosti a zachovať si aj svoju rómsku identitu?
To je ten ideálny prípad, keď je vlk sýty aj ovca celá. Hodnoty medzi romákmi a gadžami nie sú zase až také rozdielne. Rodina je na prvom mieste aj u gadža, aj u Róma. Ale tie postupy, ako zabezpečiť rodinu, sú rôzne.
.chýbajú Rómom nejaké zručnosti, aby sa nezadlžovali, šetrili, platili účty?
Presne tak. Keď nemáte víziu do budúcnosti, neviete si krokovať veci, dávať si ciele, ľahko uveríte každému, kto vám chce niečo natlačiť. len málokedy sa stretnete s ich vlastným názorom, počúvate len prebraný...
.od koho?
Od autority. A to môže byť pokojne aj gadžo. Niekto, komu romák verí.
.ako sa môže stať gadžo autoritou?
Keď príde do rómskej komunity, romáci dajú najavo pohostinnosť a gadžo to môže vyhodnotiť tak, že fajn, sú ku mne bezprostrední. Ale to je len úcta, nič viac. Romáci sú veľmi citliví na neverbálnu komunikáciu, pozerajú sa priamo do očí. To ma učila aj moja mamka, ak chceš vedieť, čo si naozaj o tebe človek myslí, nepozeraj na to, čo hovorí, pozeraj mu do očí. Keď to gadžo ustojí, tak je pre romákov poloboh. Najprv je on, a potom dlho, dlho nikto.
.potom si Róm od tohto gadža dá aj povedať?
Áno, vo všetkom. Takto to u nás, tam odkiaľ pochádzam, funguje.
.gadžovia často nerozumejú, prečo Rómovia nevedia dodržať slovo.
Slová sú pre romákov niečo, čo myslia vážne v danej chvíli, v konkrétnom momente. Ak sa zmení situácia, často svoje slová odvolajú.. Dať slovo znamená zodpovednosť. A zodpovednosť súvisí s budúcnosťou a znášaním následkov. Rómčina nemá slovo budúcnosť. Budúcnosť sa u nás nerieši. Žijem tu a teraz.
.prečo sú Rómovia prítomnostne orientovaní?
To je historicky dané, nikdy nemali svoj priestor, svoju krajinu, nikdy nevedeli, čo bude ďalej. Necítili sa nikdy súčasťou niečoho, čo sa buduje. V kmeňoch, ktoré kočujú, sa nestretávate s víziou budúcnosti. Ide iba o prežitie.
.za posledných dvadsať rokov sme tu mali mnoho všelijakých stratégií, koncepcií, projektov, ktoré by mali riešiť rómsky problém. Ale funguje niečo?
Iba čiastkové veci. Keď mi niekto povie, že našiel spôsob, ako posunúť všetkých romákov, tak vynašiel perpetuum mobile. Romáci sa strašne líšia, sú na rozdielnej úrovni, preto neexistuje jednotný postup. To, čo funguje na západe Slovenska, vôbec nemusí fungovať na východe. Ale ten najzávažnejší problém nie je v rómskej komunite, ale v majorite.
.prečo?
Ak sa aj nájde jeden, dvaja, traja ľudia, ktorí chcú napredovať, narazia na múr majority a majú len dve možnosti: buď ten múr prerazia, ale to bez pomoci gadžov nemôžu, alebo neuspejú a frustrovaní sa vrátia späť. A vtedy čelia dvojnásobnému poníženiu.
.často je to tak, že keď sa z rómskej komunity dostane silná, ambiciózna žena, skončí napokon v manželstve s gadžom. Váš prvý manžel bol Róm, ale dnes žijete s nerómskym partnerom. Je to zákonité?
Na začiatku hľadáte partnera s podobným pôvodom. Ak vás odlišuje len to, že vy máte lepšie vzdelanie a viac vnútornej sily, tak je to najprv – oproti tomu, čo máte spoločné – nepodstatné. Máte pocit, že sa prispôsobíte. S mojím prvým manželom sme mali na začiatku podobné názory na svet, podobný pohľad na to, ako vychovávať deti a to, že bol romák, bolo pre mňa veľké plus.
.prečo?
Bála som sa, že keby to nebol romák, raz by mi vykričal, že som Cigánka.
.ale toto manželstvo dvoch Rómov nevydržalo.
Keď v tom vzťahu na sebe pracuje len jeden človek a zaujíma sa o to, čo sa deje aj mimo komunity, rýchlo sa vyčerpajú témy, o ktorých sa môžete spolu baviť. Na začiatku sme sa celé večery rozprávali, ale po rokoch sme si už nemali čo povedať. Na to, o čom som sa chcela rozprávať ja, on nedokázal nadviazať, a to bola obojstranná frustrácia. V novom vzťahu to nevidím. Buď má Dalibor nejakú tému a ja o nej nemám poňatia, vysvetľuje mi to tak, aby som pochopila. A je veľa tém, o ktorých viem ja, a snažím sa sprostredovať to isté jemu.
.je to naozaj partnerský vzťah.
Áno, je to seberovný partner.
.a takého ste už nenašli v rómskej komunite.
Nie, no ani som nehľadala. A obávam sa, že je tam málo takých mužov. Skôr sú tam silnejšie ženy.
.keď si spomenieme na výrazné rómske osobnosti, napadnú nám skôr ženy – Elena Lacková, Anna Koptová, Klára Orgovánová... Pritom muž má oveľa silnejšie postavenie v rómskej rodine, nie?
Navonok to vyzerá, že ženy majú podradnejšie postavenie. No v momente, keď sa žena stane matkou, tak má veľmi silné postavenie. Ale muži majú pocit, že oni majú právo byť lídrami. Keď si ženy dokážu vybojovať svoj priestor, sú to bojovníčky s neuveriteľným drajvom.
.máte za sebou aj politickú skúsenosť, kandidovali ste za Most-Híd?
Ako nezávislá na ich kandidátke. Neľutujem to, ale bol to krok mimo. Už na začiatku som vedela, že tomu neviem dať všetko. Chcela som sa skôr poobzerať, či existuje nejaký dôvod, pre ktorý by som sa v budúcnosti mala politike venovať viac.
.je ten dôvod?
Nedozrela som na to. A obávam sa, že ani nikdy nedozrejem. Som pripravená robiť kompromisy, ale nie iba ustupovať.
.ale máte potrebu robiť niečo pre rómsku komunitu.
Nie som aktivistka. Pre mňa je to skoro ako nadávka. Nemám rada ten radikálny aktivizmus, ktorý vidí svet iba čierno-bielo. Problémy sú na oboch stranách. Uvedomujem si, že je veľa romákov, ktorí chcú so sebou niečo robiť a za tých som ochotná bojovať. A uvedomujem si, že majú len malú šancu uspieť, lebo majorita nie je pripravená na schopných romákov. Pracujem v IUVENTE a ľudia sú udivení, že robím niečo, čo sa netýka Cigánov. Párkrát sa mi stalo, že som prišla na školenie a hneď sa ma pýtali, či je to tréning pre Cigánov? Hovorím nie, prečo si to myslíte? Majorita nespochybňuje romákov na miestach, ktoré sa týkajú rómskej témy, ale spochybňuje ich na miestach, ktoré sa romákov netýkajú.
.nechcete byť aktivistkou, ale občas používate slovo misia. Je presnejšie?
Áno. To je vnútorná misia, ktorá nesúvisí s mojou oficiálnou prácou. Verím, že raz prídem do banky a romák tam bude na pozícii, že bude schvaľovať pôžičky gadžom. Nepotrebujeme romácke vzory na miestach rómskych aktivistov, ale na takýchto postoch. Aj ja som pre naše decká často vzorom najmä preto, že ma akceptujú mnohí gadžovia. Keď toto vidia, tak majú pocit, že aj ony majú šancu.
.ako sú vychovávané rómske deti?
Je im vštepovaná jediná vec: so všetkým sa musíš podeliť a doma musíš pomáhať. To je jediný mantinel, ktorý majú. Iný mantinel neexistuje. Neexistujú pravidlá, čo dieťa môže a čo nemôže. Samozrejme, nehovorím o rómskych rodinách, ktoré sú bežne zaradené v spoločnosti.
.vo svojej knihe naznačujete, že vaše deti budú mať možno ešte väčšie problémy vyrovnať sa so svojou identitou.
Áno, bude to chcieť ešte veľa času, kým sa zaradia. Pre mňa vyrovnaním sa so všetkým bola až táto kniha. To bola pre mňa vnútorná katarzia. Až keď som ju dopísala, bolo mi jasné, kto som.
Janette Maziniová/
Narodila sa v roku 1973, pochádza z Nového Mesta nad Váhom. Vyrástla v rómskej rodine. Študovala na gymnáziu, po maturite sa vydala a porodila dieťa. Neskôr vyštudovala sociálnu prácu na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Pracovala ako robotníčka, ako asistentka učiteľa na základnej škole, manažérka v štátnom úrade. Momentálne je manažérkou pre vzdelávacie projekty v bratislavskej Iuvente. Za svoje blogy získala v roku 2008 Novinársku cenu. Vlani vydala vo vydavateľstve Evitapress knihu Cigánka. Má dve deti z prvého manželstva. Momentálne s priateľom očakáva narodenie tretieho dieťaťa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.