Keď padol komunizmus, na Slovensku vychádzalo dvanásť denníkov a čoskoro k nim pribudlo ďalších päť. VPN začala vydávať svoju Verejnosť, KDH zas Slovenský denník a vláda si založila svoju Národnú obrodu. Lenže nové denníky zanikli. Denník, ktorý založil Karol Ježík po odchode redakčného tímu z denníka Smena, prežil dodnes. Jeho zakladateľ mu dal víziu, ktorá funguje aj takmer 15 rokov po jeho smrti.
.šport a Smena
Karol sa narodil v roku 1953 v Modranke pri Trnave. Ako chlapec bol vášnivým čitateľom Winnetoua a aj po rokoch dokázal na redakčných poradách citovať pasáže z Mayových kníh. Silne ho ovplyvnili aj ruskí pesničkári, nie náhodou znel na jeho pohrebe zachrípnutý hlas Vladimíra Vysockého.
Po maturite išiel študovať ekonómiu do Prahy. Po polroku sa vrátil do Bratislavy a tu vyštudoval žurnalistiku. Až do roku 1986 pracoval v Československej tlačovej agentúre ako športový novinár. Potom prešiel do denníka Smena, kde opäť pracoval ako športový redaktor, vďaka čomu sa mohol vyhnúť ideologickým článkom.
Po Nežnej revolúcii sa na čelo redakcií dostávali ľudia, ktorí mali prirodzenú autoritu. Tak si kolektív Smeny vybral v roku 1990 Karola Ježíka. Ale nie všetci redaktori videli jeho nástup ako prirodzenú vec. Dlhoročná redakorka Smeny Eva Zelenayová, neskôr poslankyňa za HZDS, v Extra plus o vymenovaní Ježíka napísala: „Som presvedčená, že ide o dôležitý moment, potrebný na pochopenie ďalšieho vývoja v tomto periodiku, lebo navodzuje otázku, či nebol tento počin niekým zvonku riadený. Či sa komunista Ježík náhodou nestal rukojemníkom situácie po zmene režimu dobre pripravených síl a ich záujmov.“
.sME
Karol si v rokoch 1990 až 1992 budoval v Smene vlastný tím ľudí s podobnými názormi. Noviny sa profilovali liberálne, ekonomicky skôr napravo, ale so silným sociálnym akcentom, ktorý bol pre Karola vždy dôležitý. Politicky ich nezväzoval so žiadnou konkrétnou stranou, nemal politické ambície. Nepáčilo sa mu ani označenie „opozičné noviny“. Uvedomoval si, že boj proti mečiarizmu je dočasná záležitosť. Chcel noviny kritické, poctivé a čitateľsky atraktívne, zároveň s jasným názorom. Preto vyšla Smena v deň, keď Mečiar vyhral voľby, v čiernom ráme.
Tým si vedenie Smeny podpílilo konár, pretože noviny boli v tom čase stále súčasťou štátneho vydavateľstva. Zmena vlastníckych vzťahov sa už nestihla uskutočniť. Mečiarovci hneď v prvý pracovný deň nového roka odvolali z funkcie šéfa vydavateľstva aj šéfredaktora Smeny. Urobili to rafinovane, nenatlačili redakcii nejakého aparátnika, ale šéfredaktorkou urobili dlhoročnú reportérku Smeny, ktorá prišla s návrhom robiť nepolitické noviny. Lenže väčšina redakcie už chápala, že ide o zničenie zárodku nezávislej žurnalistiky.
Karol Ježík sa v tých divokých januárových dňoch správal na jednej strane ako anarchista (známa je historka, ako sa zamkol v kancelárii, aby sa k nemu nedostali vyslanci Mečiara), súčasne však konštruktívne pripravoval vznik nového denníka.
Keď v polovici januára 1993 vyšlo prvé číslo SME, v redakcii sa miešali dva pocity – eufória a sklamanie. Eufória z toho, že sa tak rýchlo podarilo rozbehnúť nový denník, a sklamanie z toho, ako tie prvé čísla vyzerajú. To, že vlastne nevieme robiť dobré noviny, sme si paradoxne uvedomili až vtedy, keď sme prešli zo Smeny do SME. Už sme nepracovali v štátnom, skvele zabezpečenom vydavateľstve, museli sme fungovať sami a vo veľmi neštandardných podmienkach, keď moc využila každú príležitosť novinám škodiť. Najviac si celý problém uvedomoval Karol Ježík. Pamätná je jeho veta: „Tak a teraz prestáva hra na noviny.“
.smrteľná únava
Hoci sa okolo SME vytvorila silná fanúšikovská skupina, ktorá v novinách videla najmä statočného bojovníka proti mečiarizmu, Karol bol každý pracovný deň na porade kritický, nespokojný a neraz z porady vychádzali redaktori s červenými očami. No vôbec nemal problém hneď priateľsky ísť so svojimi novinármi na kávu či na pohárik. Jeho manželka Mira Nábělková v rozhovore pre SME napísala: „Bol otvorený a vnímavý k iným, a zároveň nerád komukoľvek zaviazaný. Neprejavoval sa vždy mäkko, bol kritický a požadovačný aj v drobnostiach, na druhej strane bol veľkorysý.“
Ak bol z niečoho Karol sklamaný či naštvaný, tak ani nie z vulgárnej moci, ktorá chcela noviny zničiť, ale z toho, ako pomaly sa SME menili na kvalitné médium. Nebola tu ani silná konkurencia, ani zažitá skúsenosť, ako robiť kvalitné noviny v slobodnej spoločnosti. Ilúzia, že žurnalistika rýchlo dohoní to, čo za socializmu stratila či zabudla, sa ukázala ako falošná.
Karol Ježík zomrel koncom roka 1998 po nešťastnom páde, po ktorom upadol do bezvedomia. Bolo to pár mesiacov po tom, ako Mečiar prišiel o moc.
Tým, čo sme ho poznali, bolo jasné, že útly Karol s krehkým zdravím nemôže totálne pracovné nasadenie dlho vydržať. Alexej Fulmek, šéf vydavateľstva Petit Pres a spolupracovník Karola Ježíka, raz výstižne napísal: „Trval na precízne odvedenej práci a nedokonalosť ho zožierala. Bol príliš unavený na to, aby dokázal žiť dlhšie.“
Autorka pracovala v Smene (1990 až 1992) a v SME (1993 až 1998).
.šport a Smena
Karol sa narodil v roku 1953 v Modranke pri Trnave. Ako chlapec bol vášnivým čitateľom Winnetoua a aj po rokoch dokázal na redakčných poradách citovať pasáže z Mayových kníh. Silne ho ovplyvnili aj ruskí pesničkári, nie náhodou znel na jeho pohrebe zachrípnutý hlas Vladimíra Vysockého.
Po maturite išiel študovať ekonómiu do Prahy. Po polroku sa vrátil do Bratislavy a tu vyštudoval žurnalistiku. Až do roku 1986 pracoval v Československej tlačovej agentúre ako športový novinár. Potom prešiel do denníka Smena, kde opäť pracoval ako športový redaktor, vďaka čomu sa mohol vyhnúť ideologickým článkom.
Po Nežnej revolúcii sa na čelo redakcií dostávali ľudia, ktorí mali prirodzenú autoritu. Tak si kolektív Smeny vybral v roku 1990 Karola Ježíka. Ale nie všetci redaktori videli jeho nástup ako prirodzenú vec. Dlhoročná redakorka Smeny Eva Zelenayová, neskôr poslankyňa za HZDS, v Extra plus o vymenovaní Ježíka napísala: „Som presvedčená, že ide o dôležitý moment, potrebný na pochopenie ďalšieho vývoja v tomto periodiku, lebo navodzuje otázku, či nebol tento počin niekým zvonku riadený. Či sa komunista Ježík náhodou nestal rukojemníkom situácie po zmene režimu dobre pripravených síl a ich záujmov.“
.sME
Karol si v rokoch 1990 až 1992 budoval v Smene vlastný tím ľudí s podobnými názormi. Noviny sa profilovali liberálne, ekonomicky skôr napravo, ale so silným sociálnym akcentom, ktorý bol pre Karola vždy dôležitý. Politicky ich nezväzoval so žiadnou konkrétnou stranou, nemal politické ambície. Nepáčilo sa mu ani označenie „opozičné noviny“. Uvedomoval si, že boj proti mečiarizmu je dočasná záležitosť. Chcel noviny kritické, poctivé a čitateľsky atraktívne, zároveň s jasným názorom. Preto vyšla Smena v deň, keď Mečiar vyhral voľby, v čiernom ráme.
Tým si vedenie Smeny podpílilo konár, pretože noviny boli v tom čase stále súčasťou štátneho vydavateľstva. Zmena vlastníckych vzťahov sa už nestihla uskutočniť. Mečiarovci hneď v prvý pracovný deň nového roka odvolali z funkcie šéfa vydavateľstva aj šéfredaktora Smeny. Urobili to rafinovane, nenatlačili redakcii nejakého aparátnika, ale šéfredaktorkou urobili dlhoročnú reportérku Smeny, ktorá prišla s návrhom robiť nepolitické noviny. Lenže väčšina redakcie už chápala, že ide o zničenie zárodku nezávislej žurnalistiky.
Karol Ježík sa v tých divokých januárových dňoch správal na jednej strane ako anarchista (známa je historka, ako sa zamkol v kancelárii, aby sa k nemu nedostali vyslanci Mečiara), súčasne však konštruktívne pripravoval vznik nového denníka.
Keď v polovici januára 1993 vyšlo prvé číslo SME, v redakcii sa miešali dva pocity – eufória a sklamanie. Eufória z toho, že sa tak rýchlo podarilo rozbehnúť nový denník, a sklamanie z toho, ako tie prvé čísla vyzerajú. To, že vlastne nevieme robiť dobré noviny, sme si paradoxne uvedomili až vtedy, keď sme prešli zo Smeny do SME. Už sme nepracovali v štátnom, skvele zabezpečenom vydavateľstve, museli sme fungovať sami a vo veľmi neštandardných podmienkach, keď moc využila každú príležitosť novinám škodiť. Najviac si celý problém uvedomoval Karol Ježík. Pamätná je jeho veta: „Tak a teraz prestáva hra na noviny.“
.smrteľná únava
Hoci sa okolo SME vytvorila silná fanúšikovská skupina, ktorá v novinách videla najmä statočného bojovníka proti mečiarizmu, Karol bol každý pracovný deň na porade kritický, nespokojný a neraz z porady vychádzali redaktori s červenými očami. No vôbec nemal problém hneď priateľsky ísť so svojimi novinármi na kávu či na pohárik. Jeho manželka Mira Nábělková v rozhovore pre SME napísala: „Bol otvorený a vnímavý k iným, a zároveň nerád komukoľvek zaviazaný. Neprejavoval sa vždy mäkko, bol kritický a požadovačný aj v drobnostiach, na druhej strane bol veľkorysý.“
Ak bol z niečoho Karol sklamaný či naštvaný, tak ani nie z vulgárnej moci, ktorá chcela noviny zničiť, ale z toho, ako pomaly sa SME menili na kvalitné médium. Nebola tu ani silná konkurencia, ani zažitá skúsenosť, ako robiť kvalitné noviny v slobodnej spoločnosti. Ilúzia, že žurnalistika rýchlo dohoní to, čo za socializmu stratila či zabudla, sa ukázala ako falošná.
Karol Ježík zomrel koncom roka 1998 po nešťastnom páde, po ktorom upadol do bezvedomia. Bolo to pár mesiacov po tom, ako Mečiar prišiel o moc.
Tým, čo sme ho poznali, bolo jasné, že útly Karol s krehkým zdravím nemôže totálne pracovné nasadenie dlho vydržať. Alexej Fulmek, šéf vydavateľstva Petit Pres a spolupracovník Karola Ježíka, raz výstižne napísal: „Trval na precízne odvedenej práci a nedokonalosť ho zožierala. Bol príliš unavený na to, aby dokázal žiť dlhšie.“
Autorka pracovala v Smene (1990 až 1992) a v SME (1993 až 1998).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.