Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Potrebujeme terapiu tichom

.jaroslav Daniška .časopis .rozhovor

Ako veriaci človek s istým zveličením hovorí, že na počiatku bola čiara, no ešte predtým bol bod. Svet okolo seba vníma aj ako úpadok štábnej kultúry, najmä na verejnosti. Smerovaním k pokoju a k tichu ho očarila India. Maliar, sochár a ilustrátor Miroslav Cipár.

.mnohí ľudia majú pocit, že kultúrnosť nášho národa stále upadá a je horšia, ako za komunizmu. Prekáža im vulgarita, obscénnosť, násilnosti vo verejnom priestore. Prečo je to tak?
Vidieť to celkom jasne. V bežnej reči sa tomu hovorí úpadok štábnej kultúry, úpadok dohodnutých spôsobov správania, najmä na verejnosti.  Ten trend sa dá opísať napríklad na obliekaní niektorých dievčat. Najskôr nosili krátke sukne, čoskoro to bolo málo. Potom začali nosiť holé brucho, teraz majú obnažené už aj plece. Zrejme to bude ďalej pokračovať a začnú obnažovať prsníky a ktovie čo ešte. Smeruje to k tomu..

.prečo sa to deje?
Pretože to nikomu nevadí, nikto na to neupozorňuje, neprotestuje proti tomu. Kedysi sme vedeli, že sa nepatrí v trenírkach  chodiť na ulici, musíte mať krátke nohavice, alebo keď sedí muž v spoločnosti,  nemôže si vyhrnúť nohavice tak, aby mu bolo vidieť holé nohy. Človek by preto mal mať cit. Problém je, že ak sa takéto veci od útleho veku nevyžadujú, ľudia nevedia, čo sa patrí, čo nepatrí a všetko sa uvoľňuje.

.je ten rozdiel oproti komunizmu taký veľký?
Áno, vtedy ešte platili niektoré pravidlá, patrilo sa, aby si človek zadovážil dederónku, šuštiak a podobne. Boli isté náležitosti, ktoré účasť v spoločnosti vyžadovala.

.hovoríte o dvoch nedostatkoch. Prvý je chýbajúci spoločenský protitlak, druhý problém vo výchove. Dá sa povedať, čo je z toho vážnejšie?
Začiatok je, samozrejme, vo výchove. To je denný dotyk, mladý človek, ktorý uvoľňuje svoje mravy, musí naraziť na nejaké pravidlá.

.prečo ich rodičia, ktorí ich ešte majú, nedokážu odovzdať ďalej?
Ťažko povedať. U nás na Kysuciach sa zvyklo hovoriť: „Nech len veľký narastie, ľudia mu už rozumu dajú.“ Tak asi vnímame u nás výchovu, ako povinnosť zabezpečiť dieťa v nejakom blahobyte, aby sme žili slušne, ale viac sa nestaráme. Ak môžem povedať o vlastnej rodine, ja som mal s týmto problém aj s vlastnými deťmi. V jednom momente sa akoby „utrhli,“ ja som vedel, že sme im dali dostatok   informácií, ale  uvedomil som si, že nemám právo byť na nich viac prísny. Samozrejme, boli už dospelé.

.vráťme sa ešte k tej nekultúrnosti. Kam to až môže viesť? Aké môžu byť dôsledky tohto správania?
Smer je zreteľný, prirovnal by som to k správaniu takzvaných ultras fanúšikov na futbale. Existuje však priam čarovný bod obratu. Vezmite si tribúny na hokejovom Slovane. Nastal tu istý fanúšikovský ošiaľ, kedy ustúpilo vandalstvo, surovosť. Ľudia sa nadchli slušným fandením, drukovaním niečomu spoločnému.

.myslíte si, že tento príklad možno preniesť aj na iné veci v spoločnosti?
Určite áno.

.máte na mysli niečo podobné, ako november ’89 a nadchnutie sa pre slobodu?
To je niečo iné, sloboda a zábava sú dve odlišné veci. Porovnal by som to skôr s umením, kde existovali spoločné podujatia, spoločné túžby, vďaka ktorým sa uskutočnili veci ako Bienale Danuvius v roku 1969, prípadne Bienále ilustrácií, Bratislavská lýra a ďalšie veci. Nič z toho predtým nebolo. A keby to nebolo vzniklo v tom čase, asi by to neskôr nevzniklo. Potrebovalo to spoločnú náladu, naladenie pre kooperatívnosť. Napokon, niečo podobné sa odohralo vtedy aj vo svetovej politike. Podarili sa veci, na ktoré bolo predtým takmer hriechom čo i len myslieť.

.akú náladu máme podľa vás teraz na Slovensku?
Asi stabilne takú, ako to pomenoval ešte Václav Havel. Blbú náladu.

.aj vy máte blbú náladu?
Snažím sa byť optimista, ale nie vždy sa mi to darí. S nádejou sledujem niektorých mladých šikovných ľudí a mám pocit, že keby dostali viac priestoru, že by azda zmĺkli tí, ktorí sú príliš hluční, deštruktívni, stále namietajú.

...nie je to trochu idealistické videnie?
Je.

.koho máte na mysli, mohli by ste uviesť nejaký príklad?
Viacerí mladí výskumníci, vedci, zvyčajne prichádzajúci zo zahraničných univerzít, ale aj naši dizajneri, ktorí sa uplatňujú v zahraničných firmách   v automobilkách , mladí operní speváci a hudobníci.

.čerstvá skúsenosť s protestmi proti Gorile ukázala, že mladá generácia nebola pripravená na väčší priestor.
Iste, ale keď to porovnám s rokom 1989, bolo to v mnohom podobné. Aj tam bolo veľa ľudí, ktorí to mysleli inak, než mnohí z nás. Aj tam nemali všetci jasnú predstavu, vedeli sme proti komu, ale nevedeli sme, čo nás čaká a čo treba robiť.  Napríklad, po tlačovke Havla s Adamcom sa jeden novinár postavil a vážne povedal: „Ale na socializmus nám nesáhnete, že jo?“ V tej vete je niečo úžasné.

.v čom bol podľa vás hlavný rozdiel medzi rokom 1989 a protestmi spred roka?
V kvalite, myšlienke, ideách a už v úvode v nejednote.

.hovoríte, že nádej vkladáte do mladej generácie. Nie je to naopak? Veď aj dnes vulgárnosť v televízii viac ako mladí politici kritizuje bývalý komunista minister Maďarič a mladá generácia skôr hovorí, že sa s tým nedá nič robiť, že je to dôsledok slobody.
Nezjednodušujme, tento problém nie je generačný. Pravda je v mixe, našou chybou je, že „starí“ a „mladí“, tí, ktorí „jedou“, sú oddelení. Pritom by sa to malo viazať jedno na druhé. Inak hrozí, že tam celkom prirodzene nastane prázdno, inými slovami tomu hovoríme vzťah k tradícii. To je životodarný vzťah. V umení je to celkom zreteľné, keď sa hovorí, že stojíme na pleciach svojich predchodcov. Odmietnutím tohto „naviazania“ sa vystavujeme tomu, že všetko začína na zelenej lúke. To sa, samozrejme, dá, ale hrozí tu nihilizmus a niečo zradné.

.generačnosť je istým osudom Slovenska. Fungovali tu generačné časopisy, generačné strany. Daniel Lipšic založil tento rok generačnú stranu, ale generačnou stranou je v podstate aj Smer či KDH. Považujete to za problém?
Asi áno. Aj keď prenášam na to len svoju predstavu, ako to podľa mňa funguje v umení. Mám pocit, že tu chýbajú otázky mladej generácie na staršiu generáciu. Tým nechcem povedať, že potom túžim ja osobne, aby sa ma pýtali, čo si myslím. Ale cítim tu istý predel a tento predel sa zväčšuje. Už to nie je len historický predel medzi generáciami, už sa  to vzťahuje na prijímateľov umenia, ľudí, pre ktorých sa to umenie tvorí a ľuďmi, ktorí ho tvoria.  Akoby ľudia prestávali chodiť do galérií, keďže sa obávajú, že sa dostanú do situácie, že nebudú vedieť, čo si majú myslieť.

.prečo im  to hrozí?
Pretože tam nachádzajú stále nové a nové prekvapenia. Trend určuje, že zaujímavý môže byť len nejaký extrém. To, samozrejme, v umení platí, musí dôjsť k nejakáme pokroku, posunu, nemôže to byť zopakovanie. Ale neznamená to, že by to mal byť extrém v podobe niečoho nestráviteľného. Výtvarníci sa dnes, žiaľ, nezaoberajú výtvarnými problémami, napríklad maľbou, ale riešia sociologické a politologické problémy.

.prečo sa umenie tak prudko zmenilo?
Kedysi, keď som ja prišiel na školu, mal som možnosť študovať maľbu, sochu alebo grafiku. Dnes máte asi päťdesiat špecializácií,  ktoré už spolu nesúvisia. Vznikli nové presahy na iné múzy. Nové médiá.
 
.zmenila sa nejako aj remeselná zručnosť, majú noví umelci zmysel pre svoj fach?
Skôr sa vyžaduje myšlienka ako realizácia. Kedysi stačilo, že huslista, ktorý hral na Stradivariho husle, vedel krásne hrať. Dnes môžu  byť tie husle sklenené a polonahá huslistka môže na nich hrať, stojac niekde v mori.
 
.čo to znamená?
Že tam existuje nejaký prvok, nejaký dôvod, pre ktorý robí to, čo robí. A že je to poznať. Poznám maliarov, ktorí dodnes neprišli na to, prečo maľujú. Je ich množstvo. Sú to nešťastní, smutní a frustrovaní ľudia. Chýba im sila aj talent a z takejto situácie sa nedá len tak utiecť a zmeniť zamestnanie.

.čo noví umelci v porovnaní so staršou generáciou stratili?
Nedávno som sa dočítal, že bohémska generácia vymiera, myslím, že to povedal Klimáček s tým, že oni sú už len tí pragmatici.  Asi tým mal na mysli moju generáciu. Ale čo to znamená bohém? Je to istý spôsob života, páni, čo nosili tie veľké širáky, chodili k Dunaju a potom na víno do nejakej viechy, do klubov. Bol to na jednej strane dosť komótny spôsob života, ale vnútorne dosť intenzívny. Boli sústredení na svoju výkonnosť, aj keď neboli veľmi produktívni. Potom prišla generácia divochov, myslím tým ich pracovitosť, tí , ktorí pracovali od rána do večera a zabudli, že treba chodiť aj do viechy, pestovať spoločenský kontakt a vzťahy. Dnes to už neexistuje. Už ani nie sú miesta, kde sa stretávajú ľudia od jednej alebo druhej múzy a vedú rozhovory bez konca, ako hovorí spisovateľ.

.znamená to, že talentovaní mladí umelci to dnes majú ťažšie, než v minulosti?
Počas komunizmu sme túžili po spoločnej výstave (salóne), po možnosti konfrontovať sa. A to sme nemohli. Dnes akoby v tom množstve výtvarníkov o to nemal nikto záujem, a možno sa to už ani nedá.

.tomáš Štrauss vo svojej novej knihe Moje Košice opísal, ako sa košická moderna, zdanlivo uväznená v meste, ktoré trpelo stratou uhorského štátu, začala pomerovať s Európou a svetom. Celkom neorganizovane a spontánne.  S kým alebo s čím sa pomeruje naše súčasné umenie?
V Sotheby’s nejakého súčasného nášho  umelca zrejme už dávno nedražili, keď, tak nejakého starého autora. Na druhej strane máme mnoho mladých umelcov, ktorí sa dostávajú na veľké výstavy v Berlíne alebo New Yorku. Obávam sa však, že to množstvo zastúpených je akoby ukážkové, nie je to reprezentácia nejakého miestneho názoru, niečo, čo kedysi bolo v Košiciach. Dnes je to vzťah jednotlivca, galeristu alebo manažéra, ktorý bol vybraný, a to je málo. Ďalší problém sú hádky o peniaze, či má vzniknúť Kunsthalle za peniaze, ktoré mali ísť na Danubianu, alebo naopak. Pritom sú to nezmysly, jedna generácia nemôže uzurpovať niečo tej druhej. Ale najmä, problém je, že sa to takto nemá robiť. Existujú predsa príklady, ako napríklad  stanica Záriečie  alebo synagóga v Žiline, kde pochopili, že to musia urobiť sami, že to samo od seba nepríde.

 .mala by byť teda na Slovensku Kunsthalle? A ak áno, mal by ju financovať štát alebo by mala vzniknúť inak?
Kunsthalle celkom evidentne má byť, snažil som sa povedať, že to nemá byť na úkor inej galérie. Problém je, že aktéri, ktorí sa o to usilujú, sa dostali do celkom nezmyselného konfliktu, kde stoja proti sebe a nevedia sa dohodnúť. Podobný problém vidíme aj pri športe, riešime otázku, či postaviť futbalový, alebo hokejový štadión, ale vôbec sa nerieši, aký šport potrebuje mládež, čo by mala byť prvoradá úloha štátu. Namiesto toho sa na šport pozerá politicky, ako na tému, kde ide o vzťahy s biznisom a popularitu.

.ako vnímate novú galériu Nedbalka?
Objavila sa akoby z ničoho, náhle a pritom ponúka solídnu prierezovú zbierku v krásnom priestore. Krásne je, že sa do nej ide z ulice, že k nej nemusíte pristupovať po schodoch alebo nejakými dvormi. Keď ju otvorili, priamo som sa tam hnal.

.platí povestné triedenie  vášho priateľa Milana  Dobeša  o tom, že jeden „umí“ a iný „neumí“ aj na verejný život?
Skôr mám pocit, že na politiku platí to, že kto nie je náš, toho zožerieme, ako to kdesi napísal Igor Očenáš. Ľudia, ktorí tam chceli ničo priniesť, boli rozdupaní. Samozrejme, že sa to odráža aj na kultúre.

.mali sme na mysli niečo iné. A síce to, či je v poriadku, že vo verejnom živote, možno na rozdiel od umenia, môže ktokoľvek, aj keď „neumí“ uspieť?
No nie je to v poriadku. A neviem, čo sa s tým dá robiť. V roku 1989 som bol „vcucnutý“ do koordinačného centra VPN, bolo nás tam trinásť a odrazu sme začali zasadať a rozhodovať o veciach, ktoré mi pripadali úplne streštené.

.aké to boli?
Napríklad to, že sme rozhodovali o tom, kto bude vo vláde, napríklad kto bude minister kultúry. A jedného po druhom sme si kandidátov predvolávali a kládli sme im otázky.

.ako rada starších?
Nie, naopak, práve rada mladších, my sme spovedali napríklad pána Chudíka.

.pripadali ste si na to nekompetentný?
Áno, čo ja mám s týmto robiť, pýtal som sa sám seba.

.čo bola iná možnosť v období radikálnej zmeny režimu, keď neboli pripravení ľudia oddaní demokracii?
To už neviem. Ja iba hovorím o svojich pocitoch. Bol som nepravý človek na tom mieste. Aj som dosť rýchlo odtiaľ odišiel a som rád, že som sa nedostal do ďalšieho súkolia. Ja som volič, môžem sa iba rozhodnúť, koho volím.

.český prezident Václav Klaus povedal, že priama voľba je šialený populizmus, pretože predtým vyberal prezidenta parlament, teraz to robia médiá. Vnímate to tiež tak, že ľudia sú akoby zbavení svojej vôle, že robia to, čo im vnútia médiá?
Asi áno. Mal som to šťastie, že som videl debatu mladej redaktorky s kandidátom na úrad prezidenta Milošom Zemanom. Bolo to niečo desivé, ako mal položenú bradu a mentoroval, bol arogantný.  Už vôbec nepotrebujem vedieť, čo hovorí, stačí sa mi na neho pozrieť. Opotrebovaný človek by nemal byť prezident.

.ste v slovenskej kultúre akoby Aziat, prežili ste tam časť života, komunikujete s ich svetom.
Moji kamaráti mi hovorili, že som učiteľ orientálnych národov. Veľmi sa mi páči, že tam je poučenie náboženstvami, duchovnými koncepciami, čo nás veľmi inšpiruje. Hovorí sa, že Západ by potreboval terapiu buddhizmom.

.čím by nás to mohlo obohatiť?
U nás stupňujeme výkonnosť, tempo. Oni nám, naopak, radia spomaliť, dokonca zastaviť, úplne vyprázdniť myseľ. A že iba vtedy budeme šťastní.

.a budeme?
Áno, terapia tichom a spomalením je asi potrebná. Hovorievam, že tým, ako sa zvyšuje rýchlosť vehiklu, v ktorom sme, to už je nemenné, to už neovplyvníme. Ale mali by sme aspoň brzdiť.

.je taký príbeh, že severoamerickí Indiáni putovali na dlhej ceste, keď odrazu zastali a nechceli ísť ďalej. Čakali, kým ich dobehne ich duša.
To je celý problém civilizácie. Zoberme si náš východ, Košice. Som čitateľ Sándora Máraia. S mojou ženou sme prečítali jeho denníky – spoločne. Raz ona, raz ja. A mali sme z toho hlboké, obrovské zážitky. Tam je jeden krásny moment. Hovorí približne asi toto: teraz sa ľudia usilujú o úspech. Motívom ich činnosti je uznanie, to znamená vyhlásenie nejakého úspechu. A on dodáva, že za jeho čias to nebolo tak, dôvod bol vnútorný. Človek niečo robil preto, že to potreboval robiť. A keď prišlo uznanie, tak povedal svojmu asistentovi: Lajos, položte to na kredenc. To je asi ten rozdiel v postoji. O čo nám to ide? O úspech? Preto sa tak hrozne ženieme?

.ako ste sa dostali do Indie?
Bolo to v rokoch 1971 a 1972. Vyžiadali si ma tam, zúčastnil som sa na medzinárodnom konkurze na obsadenie expertského miesta v zariadení Kongresovej strany Indiry Gándiovej, mali tam komplex svojich kultúrnych podnikov: vydavateľstvo, tlačiareň, časopisy, knihy, knižnicu, múzeum. Chceli vydávať lacné knihy a niekoho na to potrebovali. Na Bienale ilustrácií do Bratislavy poslali požiadavku, ja som im odpísal s balíčkom svojich kníh. Aj som na to zabudol, no asi po trištvte roku mi prišli listiny, návrh zmluvy a moja žena povedala ideme. Upísal som sa na päť rokov, no po roku sme to ukončili.

.prečo?
Bolo to pre mňa málo zaujímavé. Chcel som tam byť s tým, že tam budem robiť svoju prácu. A tá bola limitovaná miestnymi podmienkami. Tam sa stále robí didaktická literatúra, obmieňajú sa eposy typu Rámajána, prerozprávajú sa. Teda všetko dané veci. Okrem toho, vtedy ešte vypukla bangladéšská vojna. Síce to trvalo krátko, no boli nálety, blackout. A bolo mi ľúto za tunajšími vzťahmi, za tunajšou kultúrnou atmosférou.

.u nás aj za socializmu bola pre tých, čo duchovne hľadali a nenachádzali odpovede v kresťanstve, India veľmi atraktívna. Ako pravlasť jogy, buddhizmu. Rôzni hipisáci tam jazdili. Zažili ste aj toto?
Akoby nie, v tom čase, keď som tam bol, tam jazdili beatlesáci.

.realita a duchovné knihy, to sú dve rôzne veci. Alebo nie?
Samozrejme. To je základ zážitku. Viac ako výtvarné cítenie India ovplyvnila moje uvažovanie o svete, o podstate existencie. Zbožnosť tam má úplné iné dimenzie ako u nás.

.v čom iné?
Náboženstvo je tam žité, prítomné v každodennom pohybe. Dostal som sa do kontaktu so skutočnosťou a začal som mať na Indiu názory trošku iné ako turista. So ženou sme tú obrovskú krajinu prešli krížom-krážom. Pri druhej ceste som bol aj v Kašmíre. Vtedy som rozpoznal dimenzie, úžasné rozpätie. Lebo vidieť tých ľudí, ako žijú, čím sa zaoberajú, aké majú radosti a starosti, to bola jedna vec. Ale druhá bola objavenie tantrického umenia, ktoré je spoločné pre hinduizmus a pre buddhizmus a je reprezentované práve výstupom výtvarným. A to je úžasný zdroj aj mojej inšpirácie, kozmologické predstavy o usporiadaní vesmíru, o vzťahoch božstiev a ľudí, podsvätia, diablov.

.v čom?
V porovnaní s nami majú nepomerne sugestívnejšie vykreslenie predstavy pekla alebo nebies. Ich zostava veľmi jasne súvisí s tým, ako to bolo transformované do výtvarnej podoby. Ich umenie nie je poznačené „výmyslami“ našej civilizácie, akým je napríklad perspektíva. Kompozičný princíp je úplne iný, na mňa to ohromne zapôsobilo. Celé to tam smeruje k stíšeniu, k pokoju. Keď sme sa potom vrátili do Československa, s hrôzou sme zistili, že sa odrazu pohybujeme pomalšie ako naši ľudia.

.ako umelca z kresťanskej tradície vás teda India inšpirovala?
No iste. Aj ich formy a spôsob sú neuveriteľné. To je tradícia, ktorá sa zároveň rozvíja aj v ľudovom umení. Kultivuje sa na jednej a stále tej istej báze. Tam neexistujú také „odbočenia“ ako u nás – z renesancie do baroka a potom do rokoka či do moderného umenia. Tam nie, tam sa to stále vrství v tej istej štylizácii.

.v Japonsku vraj máte vysokopostaveného obdivovateľa a obdivovateľku.
(Smiech.) To nie je nič zvlástne. Keď bol Palo Demeš raz v Bruseli, bola tam japonská princezná, alebo dokonca cisárovná, a na párty sa predstavovali. Pýtala sa ho: vy, pane, odkiaľ ste? On na to: z Bratislavy, ale vám to nič nepovie. Jej sa rozžiaril úsmev: Bienále ilustrácií! Bol vtedy poradca prezidenta Kováča, ktorý mal ísťna návštevu Japonska. Urobil som repliku bratislavskej veduty, ktorú tam odniesli. A zavrela sa voda. Nikto mi už nič nepovedal. Ale potom sem prišla japonská princezná a chcela navštíviť Bibianu. Zavolali tam dvoch ilustrátorov, Dušana Kállaya a mňa. Povedali nám, ako sa máme správať. Že nesmieme podávať ruku a klásť otázky, iba odpovedať. Zrazu prišla nadšená princezná, veľmi srdečná, šťastná, že vidí našich výtvarníkov. A vtedy som sa dozvedel, že môj obrázok je v cisárskom paláci.

.pred časom ste mali zase veľkú výstavu v Číne.
Áno, mám ju tam možno doteraz. To je mimoriadne cenné miesto. Výstavu mi chceli urobiť v umeleckej štvrti v Pekingu, ktorá sa volá District 798, najskôr to usporiadali 250 kilometrov od Pekingu, a o rok  potom v tom umeleckom dištrikte (Bloom Gallery). Bol som sa tam pozrieť, vyzerá to tam naozaj ako v Berlíne, v New Yorku.

.ako prijali Číňania vaše dielo, ako ho interpretovali?
Chceli vedieť, čo na tých obrázkoch je, prečo sa to volá tak a tak. Vysvetľoval som im, že to je kvôli identifikácii a nie opis toho, čo je na obrázku. Mal som tam práve také, dosť extrémne kreácie, o výbuchoch podobných, ako je orientálna kaligrafia. Veselé, energické záťahy, tresknutia štetcom o papier. Niektorí na tom našli aj stopy im blízkeho významu.

.na začiatku bolo slovo. Ste človek, ktorý výtvarne prenáša slovo na papier. Pre vás je ťah rukou dôležitý. Čo vypovedá o človeku to, akým spôsobom píše?
Skoro všetko. Ja hovorím, že na počiatku bola čiara a ešte predtým bol bod. Čiara vznikne až roztiahnutím bodu. Uvažoval som, že čiara má množstvo spôsobov. Je dôležité, čím je urobená. Štetcom? Písadlom? Prstom? Do čoho? Na papier? Do vody? Do piesku? Teraz tempo, akým tempom? Akým tlakom? Tam je obrovské rozpätie, každá z tých možností je dôvodom, aby o tom výtvarník uvažoval.

.žijeme v ére, keď mnohí ľudia hovoria, že strácajú schopnosť písať rukou, píšu iba na klávesniciach. Čo to s nami spraví, ak stratíme schopnosť písať rukou?
V Amerike sa už bežne stáva, že ľudia sa nevedia podpísať. Mám dojem, že je to zlé. Pre mňa je písanie rukou veľmi dôležité, som nepokojný, čo sa týka ruky, neustále potrebujem čosi čmárať, kresliť. Tam vznikajú mimovoľnosti, nie sústredené, niekedy robím mechanicky a zisťujem zaujímavé veci, že zakaždým začínam z toho istého miesta. Z toho, kde som zrejme začínal písať ako školák, v ľavom hornom rohu. Odtiaľ začínam aj kresbu. A nebojujem s tým.

.na začiatku bola bodka, čo má byť na konci?
Dvojbodka alebo trojbodka. Miroslav Cipár/
Narodil sa v roku 1935 vo Vysokej nad Kysucou. Študoval na Vyššej pedagogickej škole a na VŠVU v Bratislave (prof. V. Hložník, P. Matejka). Dva roky pôsobil ako knižný expert v New Delhi v Indii. V roku 1987 získal študijný pobyt v USA. Dňa 19. novembra 1989 sa u neho v byte zišli protagonisti Nežnej revolúcie. Venuje sa maľbe, kresbe, grafike, sochárstvu, dizajnu, knižnej ilustrácii, kreslenému filmu a monumentálnej tvorbe. Za svoju tvorbu získal početné medzinárodné ocenenia: Zlatý orol v Nice, Zlatá medaila BIB, Európska cena Univerzity v Padove, cena Ľudovíta Fullu, Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, cena Octogne Paris a iné. Žije v Bratislave.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite