Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

O víťazstve rozhodne naša kultúra

.eduard Chmelár .časopis .téma

Pri skúmaní moderných slovenských dejín treba upozorniť na jeden špecifický znak. Všetky emancipačné procesy sa uskutočnili bez širokej podpory domáceho obyvateľstva a boli viac vyjadrením vôle autoritatívneho vodcu ako demokratického rozhodnutia národa. Štúr vytýčil roku 1848 politický program Slovenska ako samostatnej korunnej krajiny proti vôli väčšiny vtedajších Slovákov. Ani Československo by nikdy nevzniklo, keby o tejto otázke prebehlo na Slovensku referendum, väčšina obyvateľstva by sa rozhodla pre zotrvanie v Uhorsku.

Hlinkova predstava o samospráve Slovenska bola totalitárna. Tisov režim v rokoch 1939 – 1945 bol už iba rozšírením princípov a metód tejto strany na celú spoločnosť. Vojnový slovenský štát bol nacistickým diktátom, ktorý nikto neoslavoval. Ani Husák sa neusiloval o budovanie demokratickej federácie, ale vnútil Slovensku jeho okyptenú komunistickú verziu. Emancipačný proces napokon zavŕšil Vladimír Mečiar, ktorý presadil rozdelenie ČSFR bez referenda. Mečiar a Hlinka sú si v mnohom podobní. Obaja boli vynikajúci rečníci, autokratickí, demagogickí a egocentrickí, obaja mali veľmi slabý intelektuálny podklad a obaja sa k vlastnej politickej agende nedopracovali dlhoročným zápasom, ale čisto mocenským kalkulom. Hlinka v prvých mesiacoch existencie republiky horlivo propagoval jednotu československého národa a na mítingu v Ružomberku nechal prítomných na túto ideu aj prisahať. Po tom, čo ho ponížil Šrobár, ktorý ho odmietol prizvať k účasti na moci, sa urazený vodca ľudákov oboznámil na jar 1919 so znením Pittsburskej dohody, ktorú dovtedy nepoznal.  Program autonómie si zvolil celkom účelovo. Podobne Mečiar, ako slovenský premiér, ešte v decembri 1990 vyhlasoval, že „ak bude treba, tak Čechov do federácie nielen dotlačíme, ale aj dokopeme“, a to v čase, keď Ján Čarnogurský predstavil víziu „samostatnej stoličky a hviezdičky v Európe“. Až po svojom odvolaní z funkcie sa Mečiar začal profilovať nacionalisticky. Je preto paradoxné, že jediný formálne demokratický proces, ktorý umožnil obyvateľom Slovenska rozhodnúť o štátoprávnom usporiadaní, bolo referendum o vstupe do EÚ, na základe ktorého sa občania SR časti suverenity vzdali.
Takže, aké víťazstvo? Iste, po vstupe do EÚ Slováci prvý raz v dejinách ekonomicky dobiehajú západnú Európu. Ale to všetko sa môže stratiť, ak nám chýba pevný kultúrny základ. Najväčšie civilizačné vzopätie neprežila slovenská spoločnosť po dosiahnutí nezávislosti, ale v 60. rokoch minulého storočia. Ak štáty stoja a padajú s ideami, na ktorých vznikli, potom Slovenská republika ani po dvoch desaťročiach svojej existencie nemá takúto ideu. Príčinu treba hľadať v samotnom spôsobe jej vzniku. Nezakladali ju ľudia, ktorí o štáte premýšľali, neboli to dlhoroční bojovníci za štátnu samostatnosť, boli to technokrati moci, ktorých k takémuto riešeniu donútili vonkajšie okolnosti. Tento vnútený charakter republiky bez akejkoľvek filozofickej koncepcie ju poznačuje dodnes. Podpísal sa pod studenú občiansku vojnu, ktorá akoby vnútorne rozpoltila spoločnosť na dva subnacionálne celky. Niet hlbších spoločných záujmov, spoločných vízií ani spoločných cieľov. Je to spoločnosť s rozpoltenou historickou pamäťou, ktorá svoju identitu stavia nielen na dôslednom triedení dejinných udalostí, ale aj na zabúdaní. Ani jedna z týchto subnacionálnych skupín sa v skutočnosti neusiluje o celostné poznanie minulosti, ale o uznanie svojej interpretácie. No ak nedozrieme vnútorne, ak nepochopíme, že jedinú stabilnú zmenu prináša kultúra, a nie politika, naše víťazstvá nebudú podstatné.

Autor je rektor Akadémie médií
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite