Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bolo Slovensko úspešné?

.péter Hunčík .časopis .téma

Možno by sme mali najprv odpovedať na otázku, odkedy dokedy siaha dvadsiate storočie. Od Einsteina po rozlúštenie tajomstva Higgsovho bozónu? Alebo od Fleminga po klonovanie? Od Misa Criolla po Salvadora Daliho či od Chaplina po Johna Lennona? Prípadne od mníchovského pivného puču po Auschwitz? Od dobytia Zimného paláca po gulagy? Potom od gulagov po Veľký pochod a odtiaľ po horu lebiek Pathet Lao?

Dvadsiate storočie! Zmiešanina sérií výstrelov, výkrikov, strašidelných činov a potupení, parádnej biedy a hollywoodskych happyendov. Možno vôbec hovoriť o víťazstve v takomto storočí? Nuž, o víťazstve asi nemôžeme hovoriť, ale týchto sto rokov malo nepochybne aj víťazov.
A neprekrúcajme veci ďalej. Slovensko rozhodne patrí medzi víťazov 20. storočia. Stačí, ak si pozrieme významné dátumy slovenskej histórie: 1918, 1939, 1945, 1968, 1969, 1989, 1993, 1998.
Celé sa to začalo tým, že istý „no name“ národ sa ako kométa objavil na nebi storočia. A možno, že tajomstvom jeho úspechu sa stalo to, že prebehol takú istú rapsodickú dráhu ako samotné storočie. Bolo ostrovom demokracie v srdci Európy, bolo verným poddaným nacistov a bolo aj vzorným žiakom socialistického mierového tábora. Vo svetovej vojne utrpelo porážku tak, že z nej napokon vyšlo ako víťaz. Túžilo po slobode, ale pretrpelo aj útlak. Snívalo o Európe, ale pri prvej príležitosti sa Európe otočilo chrbtom. A keď sa ho už každý zriekol, „otriaslo sa“ a postavilo sa na začiatok radu.
Slovensko vlastne povyhrávalo celé dvadsiate storočie. A skoro vždy vyhralo tak, že vlastne ani raz nezvíťazilo. Jednoducho sa stalo víťazom. Ako v hre loto. Bolo práve tam, kde vytiahli hlavnú výhru.
Podľa Senecu nijaký vietor nie je priaznivý pre námorníka, ktorý nevie, do ktorého prístavu sa chce dostať. Slovensko dokázalo opak tohto tvrdenia. Počas dvadsiateho storočia sa slovenská loď ocitla v rozličných prístavoch, ale posádka si všade „dáko poradila“. Cítila sa dobre. Aj v Berlíne, aj v Moskve, aj s Prahou, aj bez Prahy.
Našlo sa niekoľko osobností veľkého formátu, ktoré boli dosť odvážne a múdre na to, aby sa pozreli do slovenského zrkadla a skríkli, že zle je! Lenže slovenská spoločnosť týchto ľudí vypudila spomedzi seba, ba čo viac, neraz ich aj kriminalizovala.
A v dnešných dňoch jednoduchý slovenský občan aj naďalej odvracia hlavu, len aby sa nemusel pozrieť „do nedozerne hlbokej studne“ vlastnej minulosti.
Uznáva Tisove zásluhy a medzitým sa pokloní aj pri hrobe hrdinov SNP. Hrdo hovorí o Dubčekovi, ale toleruje aj Husákovu činnosť. Považuje sa za verného syna Európy, ale si neuvedomuje, že bez novembra 1989 by sme ani dnes nepatrili k Európe. A ak počuje Hlinkovo meno, bez rozmýšľania odsúva bokom filozofiu, rebríček hodnôt, beží a v parlamente stlačí tlačidlo „áno“.
A slovenská loď sa naďalej zmieta vo vlnobití. Sú takí, ktorí hovoria, že takto je to v poriadku. Veď ak sa všetko bude diať tak, ako za posledných sto rokov, ani v 21. storočí to nebude až také zlé. Nakoniec, veď vo vodnom slalome, na divokej vode sme majstri sveta, hovoria.
Lenže slalomár vie, ktorými bránkami musí prejsť na divokej vode, kde sú nebezpečné víry a jasne vidí aj cieľ, kam sa chce dostať.
 
Autor je psychiater a spisovateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite