Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koaličná kríza pokračuje. Remišová si nevie predstaviť pokračovanie koalície bez sebareflexie

Naozaj sme víťazi 20. storočia?

.roman Holec .časopis .téma

Pri pohľade na 20. storočie, predovšetkým na jeho úvod a záver, sa skutočne môže javiť ako opodstatnená myšlienka, že Slováci patria medzi jeho víťazov. Ich situácia sa totiž radikálne zmenila a zo spochybňovaného národa, bojujúceho o elementárne kultúrne a politické práva, sa za storočie zmenili na akceptovaný subjekt európskej politiky, národ s vlastným štátom, navyše so stále perspektívnym ekonomickým a civilizačným vývojom. Toto konštatovanie by nás mohlo naplniť hrdosťou, keby...

Keby dejiny nikdy neboli úplne priamočiare a takzvaná historická logika nebola len hľadaním jednoduchej odpovede na zložitú otázku. Stačí sa pozrieť nielen na začiatok a koniec 20. storočia, ale aj na jeho stred. Tam sme sa totiž neveľmi vyznamenali, ako keby sme samých seba chceli presvedčiť, že naše holubičie nátury sú len mýtom, nezodpovedajúcim objektívnej realite. Slovenský vojak vtedy pochodoval ďaleko od vlasti a vlastných občanov posielal vlastný štát násilím na smrť. Keď si k tomu pridáme hrôzy v komunistických väzniciach, nemožno byť ani zďaleka na všetko hrdý.
Konštatovanie o víťazoch 20. storočia má aj ďalšie limity. Často sme naháňali líšku za chvost, mnohé okolnosti sme zachraňovali vyslovene v poslednej chvíli. Povstanie ešte stihlo Slovákov zaradiť medzi víťazov, ale jeho charakter doteraz robí mnohým problémy. Sedieť so založenými rukami bolo asi lepším receptom. Okamihy nadšenia v rokoch 1918, 1945, 1968 alebo 1989 obyčajne dlho nevydržali a stali sa skôr prejavom naivity. Rýchlo prišlo vytriezvenie, keďže najrýchlejšie sa vždy spamätali a profitovali tí, proti ktorým boli udalosti pôvodne namierené.
Skutočným slovenským fenoménom bolo, že sme vždy dokázali profitovať z vlastných deficitov a že nič v našich podmienkach nebolo tak úplne naozajstné. Pred maďarizáciou nás ochránil rurálny charakter spoločnosti, teda náš objektívny nedostatok vykázal v konečnom dôsledku pozitívne dôsledky. Aj totality, ktoré sme „budovali“, boli totality deravé. Nebola to cieľavedomá zásluha nikoho, skôr deficit v našej povahe, akýsi šlendrián, ktorý nám nedovoľuje robiť veci nikdy dôsledne. Asi ani fašizmus so všetkým, čo k tomu patrí, sme až tak úplne nechceli, stačilo nám z neho len čosi. To sa týkalo aj našej podoby komunizmu alebo obdobia normalizácie, ktoré ani zďaleka netrpeli takým radikalizmom ako hoci len v Česku. Týkalo sa to, žiaľ, aj demokracie, ku ktorej sme po roku 1989 dospeli a ktorá je niekedy ako ementál. Akoby sme všetko chceli robiť len ako na divadelnej scéne, pričom za kulisami bežal úplne iný, autonómny príbeh. Príbeh, ktorý vôbec nevyvolával hrdosť víťaza. Napokon, aj ku vzniku vlastného štátu sme dospeli najprv s pomocou fašistického tútora a po druhý raz namiesto demokratických nástrojov akosi tak poza bučky a podvodom... Nehovoriac o tom, kam krajinu nakoniec doviedol „otec“ jej samostatnosti! I tu musel zostať v zákulisí zbytočne horký pocit. A tak na konci 20. storočia, v čase nášho „víťazstva“,  sa človek neraz musel hanbiť za svoju krajinu.
Takže pri povrchnom pohľade zhora môže byť slovenský príbeh príkladom rozprávky so šťastným koncom. Len ho radšej neskúmajme príliš detailne, lebo zistíme, že zlo sa nám niekedy len prevtelilo do inej podoby a dobro so spravodlivosťou živoria kdesi na periférii. Záver: rozprávky, kde spravodlivosť víťazí a kde sú jasne pomenovaní víťazi, sú len pre deti.

Autor je historik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite