Keď v marci tohto roku oznámil stoštvrtý arcibiskup z Canterbury Rowan Williams, že sa plánuje vzdať svojej funkcie, ako kandidát na arcibiskupa číslo stopäť sa ani raz nespomenul Justin Welby. Napokon, Justin Welby bol biskupom relatívne krátko – stal sa ním iba koncom roku 2011.
A predsa začiatkom novembra zavládla v súvislosti s jeho menovaním za arcibiskupa istota, aj keď zo strany Anglikánskej cirkvi ešte oficiálne nepadlo ani slovo. Čiastočne z pomerne bizarnej príčiny – vo Veľkej Británii sa na jeho menovanie u bookmakerov ustálili také pomery stávok, až bolo nad slnko jasnejšie, že rozhodovanie šestnásťčlennej komisie nebolo ani náhodou utajené. Niekto si nekresťansky pustil jazyk na špacír.
Išlo však ešte o niečo iné. Mesiace po Williamsovom oznámení sa vliekli a medzi anglikánmi aj bookmakermi sa náhle rozhostilo vedomie, že ani jeden zo služobne starších biskupov, ktorí sa v súvislosti s nástupníctvom na arcibiskupský stolec spomínajú, nie je celkom vhodný. Všetci pôsobili, takpovediac, priemerne.
Ale je to vôbec prekvapivé? Kdeže. Cirkev platí smiešne málo, je nemoderná a neberie do úvahy ženskú polovicu ľudstva. No z bližšieho pohľadu sa predsa len ukázala nádej. Jeden z prítomných mužov mal totiž pomerne výnimočné talenty a k tomu mimoriadne fascinujúci životopis.
Cirkev sa peňazí desí a zároveň ju, keďže ich nemá dosť, fascinujú. A tu sa zrazu objavil muž Písma, ktorý prvých jedenásť rokov svojho profesionálneho života strávil v ropnom priemysle – ajhľa, arcibiskup pre 21. storočie! A tak sa 56-ročný biskup z Durhamu stal náhle z absolútne neznámeho človiečika víťazom. Je možné, že komisiu pri rozhodovaní viedla nebeská inšpirácia. To nemáme ako vedieť. Už teraz sa však zdá pomerne jasné, že nový arcibiskup dostáva s funkciou aj pekelne ťažké bremeno.
Nielenže musí viesť Anglikánsku cirkev, organizáciu, ktorá je v post religióznej krajine v podstate jablkom sváru a zároveň ňou samou prenikajú spory. Zároveň bude de facto šéfovať celosvetovému spoločenstvu anglikánov, ku ktorému sa hlási 80 miliónov veriacich (z nich štvrtina žije v Nigérii) a ktoré aktuálne rozsekla na dva názorové tábory otázka homosexuality. Dr. Rowan Williams, všeobecne obľúbený a uznávaný, sa vzdal nádeje, že niekedy rozhádané frakcie zmieri. Má len 62 rokov, a už sa v zúfalstve stiahol do ústrania Cambridgeu.
Zvládne to biskup Welby lepšie? Dá sa to od neho vôbec očakávať? Určite to nie je úzkoprsý svätuškár. Jeho nebohý otec sa takmer oženil s herečkou Vanessou Regravovou, vzdelanie získal v Etone a v Cambridgei, jeho matka sa po ovdovení vydala za labouristického poslanca, ktorému kráľovná udelila doživotný šľachtický titul, a potom ešte tá ropa! Jeho džob v ropnom priemysle nepatril medzi tie, s ktorými sa spája najväčší lesk a rozruch. Welby mal na starosti financie firmy Enterprise Oil, teda vykonával prácu, ktorá nevzbudzuje záujem väčšiny zamestnancov, zároveň je však pre zdravé fungovanie firmy nevyhnutná.
„Justin bol veľmi bystrý,“ hovorí Andrew Shilston, jeho zástupca a aj nástupca v Enterprise Oil. „Už pred tridsiatkou mal za sebou niekoľko hviezdnych a inovatívnych transakcií. Inštitúcie poskytovali firmám obchodujúcim s nehnuteľnosťami úvery na dvadsať, dvadsaťpäť rokov, pretože zábezpeku spočívajúcu v nehnuteľnostiach jasne videli. On spravil odvážny krok, keď povedal: „My vlastníme ropné pole. To bude mať určite hodnotu aj o dvadsať alebo dvadsaťpäť rokov. Ropné polia môžeme poskytnúť ako zábezpeku úveru.“ Dnes to možno vyznieva ako úplná samozrejmosť, vtedy to bola novinka.“
Pán Shilston, dnes generálny riaditeľ stavebnej skupiny Morgan Crucible, nepochybuje, že z dnešného biskupa Welbyho by sa bola vo finančnom svete stala hviezda. „Bol veľmi sebaistý a presvedčivý.“ A aj spoločenský. „Vychutnával si všetky dobré veci, ktoré život na vysokom poste firmy ponúka. A rád si vypil.“ Naozaj? „Nikdy to však neprehnal.“
Jeho záujem o náboženstvo nebol kolegom neznámy, on ho však nedával okato najavo. Preto keď sa Welby v roku 1989 rozhodol, že zostúpi z firemného rebríčka a pripraví sa na vysvätenie, kolegovia žasli. Dodnes nie je celkom jasné, nakoľko jeho rozhodnutie ovplyvnila smrť jeho malej dcérky pri automobilovej nehode.
Onedlho sa spolu s mladou rodinou, v ktorej sa postupne narodilo ešte päť detí, presťahoval a začal nový život ako evanjelikálny rektor Kostola svätého Jakuba v malom trhovom mestečku Southam vo Warwickshire.
Ak mali vyšší cirkevní hodnostári nejaké pochybnosti, či je vhodný pre kňazské povolanie (počas pohovoru pred vysvätením sa podľa dostupných správ stretol s pohŕdavosťou a nepriateľstvom), bežní veriaci ho jednoznačne podporovali.
„Už vtedy sme hovorili, že jedného dňa z neho bude arcibiskup z Canterbury,“ spomínal si Terence Hill, ktorý mu ako kurátor pomáhal v začiatkoch v Southame. „Mal talent na rozhovory s ľuďmi. Mal charizmu. Ak niekoho o niečo požiadal, ten človek to preňho jednoducho urobil.“
Aj k nemu smerovali mnohé požiadavky – od prosby, aby sa stal predsedom miestneho nemocničného trustu, až po to, aby pomohol diecéze v Coventry viesť jej medzinárodné a zmierovacie misie – tradícia, ktorá odkazuje na hrôzy, ktoré toto mesto prežilo za vojny. Tak sa dostal aj do palebnej línie, keď pracoval s povstalcami v Nigérii a najmenej jedným masovým vrahom v Burundi. „Ten človek mi bol dokonca celkom sympatický, aj keď som dobre vedel, že zabil desiatky tisícov ľudí,“ povedal nedávno Welby. Potom sa stal dekanom v Liverpoole a v tejto funkcii bol ešte väčšmi na očiach verejnosti. Vzápätí ho povýšili na durhamského biskupa.
Za celý ten čas si budoval povesť jedného z najlepšie informovaných analytikov kapitalizmu v anglikánskej cirkvi, a táto reputácia ho priviedla do parlamentnej komisie, ktorá sa zaoberala bankovými normami. Túto stoličku si chce zatiaľ ponechať. Je isté, že nikto z predchádzajúcich sto štyroch arcibiskupov netrávil týždne pred svojím menovaním otázkami o Volckerovom modeli a ovládnutí regulátorov.
Z diel, ktoré sa zaoberajú kapitalizmom, má najradšej encykliku pápeža Leva XIII Rerum Novarum z roku 1891, v ktorej sa píše: „treba rýchlo nájsť nejaké vhodné riešenie biedy a zúfalstva, ktoré tak nespravodlivo dopadajú na väčšinu pracujúcej triedy“, ale zároveň tam stojí: „Zákon... by mal byť v prospech vlastníctva, a cieľom zákona by malo byť, aby čo najviac ľudí podnietil, nech sa stanú vlastníkmi.“
Ach, zmierenie! Do Kostola svätého Jakuba priniesol Welby veselé gitarové melódie sprevádzané potleskom, aké jeho kolegovia evanjelikáli tak milujú, no tradicionalisti odsudzujú, a návštevnosť bohoslužieb ihneď stúpla. No urobil to šikovne – gitary zneli s mierou a len na jednej z troch nedeľných bohoslužieb.
Ocitol sa v oslepujúcej žiare reflektorov a otázka znie, či aj teraz dokáže vyčarovať všetkým na tvárach úsmev – a či mu budú aj ďalej tlieskať. Bude presadzovať morálku podnikania a zachová si dobré vzťahy s ďalším absolventom Etonu, premiérom Davidom Cameronom? Zabráni rozkolu Nigérijčanov, ktorí zo všetkých síl broja proti gejom, a liberálnych Američanov? Presvedčí Angličanov, že cirkev má aj dnes význam? Rozhodne má rovnako dobrú šancu ako ktokoľvek iný.
Autor je redaktor Financial Times, kde text pôvodne vyšiel
A predsa začiatkom novembra zavládla v súvislosti s jeho menovaním za arcibiskupa istota, aj keď zo strany Anglikánskej cirkvi ešte oficiálne nepadlo ani slovo. Čiastočne z pomerne bizarnej príčiny – vo Veľkej Británii sa na jeho menovanie u bookmakerov ustálili také pomery stávok, až bolo nad slnko jasnejšie, že rozhodovanie šestnásťčlennej komisie nebolo ani náhodou utajené. Niekto si nekresťansky pustil jazyk na špacír.
Išlo však ešte o niečo iné. Mesiace po Williamsovom oznámení sa vliekli a medzi anglikánmi aj bookmakermi sa náhle rozhostilo vedomie, že ani jeden zo služobne starších biskupov, ktorí sa v súvislosti s nástupníctvom na arcibiskupský stolec spomínajú, nie je celkom vhodný. Všetci pôsobili, takpovediac, priemerne.
Ale je to vôbec prekvapivé? Kdeže. Cirkev platí smiešne málo, je nemoderná a neberie do úvahy ženskú polovicu ľudstva. No z bližšieho pohľadu sa predsa len ukázala nádej. Jeden z prítomných mužov mal totiž pomerne výnimočné talenty a k tomu mimoriadne fascinujúci životopis.
Cirkev sa peňazí desí a zároveň ju, keďže ich nemá dosť, fascinujú. A tu sa zrazu objavil muž Písma, ktorý prvých jedenásť rokov svojho profesionálneho života strávil v ropnom priemysle – ajhľa, arcibiskup pre 21. storočie! A tak sa 56-ročný biskup z Durhamu stal náhle z absolútne neznámeho človiečika víťazom. Je možné, že komisiu pri rozhodovaní viedla nebeská inšpirácia. To nemáme ako vedieť. Už teraz sa však zdá pomerne jasné, že nový arcibiskup dostáva s funkciou aj pekelne ťažké bremeno.
Nielenže musí viesť Anglikánsku cirkev, organizáciu, ktorá je v post religióznej krajine v podstate jablkom sváru a zároveň ňou samou prenikajú spory. Zároveň bude de facto šéfovať celosvetovému spoločenstvu anglikánov, ku ktorému sa hlási 80 miliónov veriacich (z nich štvrtina žije v Nigérii) a ktoré aktuálne rozsekla na dva názorové tábory otázka homosexuality. Dr. Rowan Williams, všeobecne obľúbený a uznávaný, sa vzdal nádeje, že niekedy rozhádané frakcie zmieri. Má len 62 rokov, a už sa v zúfalstve stiahol do ústrania Cambridgeu.
Zvládne to biskup Welby lepšie? Dá sa to od neho vôbec očakávať? Určite to nie je úzkoprsý svätuškár. Jeho nebohý otec sa takmer oženil s herečkou Vanessou Regravovou, vzdelanie získal v Etone a v Cambridgei, jeho matka sa po ovdovení vydala za labouristického poslanca, ktorému kráľovná udelila doživotný šľachtický titul, a potom ešte tá ropa! Jeho džob v ropnom priemysle nepatril medzi tie, s ktorými sa spája najväčší lesk a rozruch. Welby mal na starosti financie firmy Enterprise Oil, teda vykonával prácu, ktorá nevzbudzuje záujem väčšiny zamestnancov, zároveň je však pre zdravé fungovanie firmy nevyhnutná.
„Justin bol veľmi bystrý,“ hovorí Andrew Shilston, jeho zástupca a aj nástupca v Enterprise Oil. „Už pred tridsiatkou mal za sebou niekoľko hviezdnych a inovatívnych transakcií. Inštitúcie poskytovali firmám obchodujúcim s nehnuteľnosťami úvery na dvadsať, dvadsaťpäť rokov, pretože zábezpeku spočívajúcu v nehnuteľnostiach jasne videli. On spravil odvážny krok, keď povedal: „My vlastníme ropné pole. To bude mať určite hodnotu aj o dvadsať alebo dvadsaťpäť rokov. Ropné polia môžeme poskytnúť ako zábezpeku úveru.“ Dnes to možno vyznieva ako úplná samozrejmosť, vtedy to bola novinka.“
Pán Shilston, dnes generálny riaditeľ stavebnej skupiny Morgan Crucible, nepochybuje, že z dnešného biskupa Welbyho by sa bola vo finančnom svete stala hviezda. „Bol veľmi sebaistý a presvedčivý.“ A aj spoločenský. „Vychutnával si všetky dobré veci, ktoré život na vysokom poste firmy ponúka. A rád si vypil.“ Naozaj? „Nikdy to však neprehnal.“
Jeho záujem o náboženstvo nebol kolegom neznámy, on ho však nedával okato najavo. Preto keď sa Welby v roku 1989 rozhodol, že zostúpi z firemného rebríčka a pripraví sa na vysvätenie, kolegovia žasli. Dodnes nie je celkom jasné, nakoľko jeho rozhodnutie ovplyvnila smrť jeho malej dcérky pri automobilovej nehode.
Onedlho sa spolu s mladou rodinou, v ktorej sa postupne narodilo ešte päť detí, presťahoval a začal nový život ako evanjelikálny rektor Kostola svätého Jakuba v malom trhovom mestečku Southam vo Warwickshire.
Ak mali vyšší cirkevní hodnostári nejaké pochybnosti, či je vhodný pre kňazské povolanie (počas pohovoru pred vysvätením sa podľa dostupných správ stretol s pohŕdavosťou a nepriateľstvom), bežní veriaci ho jednoznačne podporovali.
„Už vtedy sme hovorili, že jedného dňa z neho bude arcibiskup z Canterbury,“ spomínal si Terence Hill, ktorý mu ako kurátor pomáhal v začiatkoch v Southame. „Mal talent na rozhovory s ľuďmi. Mal charizmu. Ak niekoho o niečo požiadal, ten človek to preňho jednoducho urobil.“
Aj k nemu smerovali mnohé požiadavky – od prosby, aby sa stal predsedom miestneho nemocničného trustu, až po to, aby pomohol diecéze v Coventry viesť jej medzinárodné a zmierovacie misie – tradícia, ktorá odkazuje na hrôzy, ktoré toto mesto prežilo za vojny. Tak sa dostal aj do palebnej línie, keď pracoval s povstalcami v Nigérii a najmenej jedným masovým vrahom v Burundi. „Ten človek mi bol dokonca celkom sympatický, aj keď som dobre vedel, že zabil desiatky tisícov ľudí,“ povedal nedávno Welby. Potom sa stal dekanom v Liverpoole a v tejto funkcii bol ešte väčšmi na očiach verejnosti. Vzápätí ho povýšili na durhamského biskupa.
Za celý ten čas si budoval povesť jedného z najlepšie informovaných analytikov kapitalizmu v anglikánskej cirkvi, a táto reputácia ho priviedla do parlamentnej komisie, ktorá sa zaoberala bankovými normami. Túto stoličku si chce zatiaľ ponechať. Je isté, že nikto z predchádzajúcich sto štyroch arcibiskupov netrávil týždne pred svojím menovaním otázkami o Volckerovom modeli a ovládnutí regulátorov.
Z diel, ktoré sa zaoberajú kapitalizmom, má najradšej encykliku pápeža Leva XIII Rerum Novarum z roku 1891, v ktorej sa píše: „treba rýchlo nájsť nejaké vhodné riešenie biedy a zúfalstva, ktoré tak nespravodlivo dopadajú na väčšinu pracujúcej triedy“, ale zároveň tam stojí: „Zákon... by mal byť v prospech vlastníctva, a cieľom zákona by malo byť, aby čo najviac ľudí podnietil, nech sa stanú vlastníkmi.“
Ach, zmierenie! Do Kostola svätého Jakuba priniesol Welby veselé gitarové melódie sprevádzané potleskom, aké jeho kolegovia evanjelikáli tak milujú, no tradicionalisti odsudzujú, a návštevnosť bohoslužieb ihneď stúpla. No urobil to šikovne – gitary zneli s mierou a len na jednej z troch nedeľných bohoslužieb.
Ocitol sa v oslepujúcej žiare reflektorov a otázka znie, či aj teraz dokáže vyčarovať všetkým na tvárach úsmev – a či mu budú aj ďalej tlieskať. Bude presadzovať morálku podnikania a zachová si dobré vzťahy s ďalším absolventom Etonu, premiérom Davidom Cameronom? Zabráni rozkolu Nigérijčanov, ktorí zo všetkých síl broja proti gejom, a liberálnych Američanov? Presvedčí Angličanov, že cirkev má aj dnes význam? Rozhodne má rovnako dobrú šancu ako ktokoľvek iný.
Autor je redaktor Financial Times, kde text pôvodne vyšiel
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.