Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Femme Fatale

.peter Bálik .časopis .hudba

V novembri vyšla reedícia debutového albumu The Velvet Underground, v rámci ktorého hrala jej niekdajšia speváčka Nico dôležitú úlohu.

Nico sa narodila 16. októbra 1938 v Berlíne ako Christa Päffgen. Otca v podstate nikdy nepoznala, keď mala jeden a pol rok, odišiel na front do Ruska ako vojak Wermachtu, kde nakoniec aj zahynul. Christa prežila prvé roky života v bezpečí, pretože sa s mamou presťahovali z Berlína, ktorému hrozili nálety, do pokojného malého mestečka. Odmalička bola zvláštna. Nemala takmer žiadnych kamarátov, parádila sa pred zrkadlom a von chodila vždy tip-top oblečená. Mala krásne dlhé blond vlasy, výrazné veľké oči a symetrickú tvár. Keď mala šesťnásť, objavil ju nemecký fotograf Herbert Tobias pre svet modelingu. Bol to on, kto jej dal nové meno – Nico, podľa svojho priateľa žijúceho v Paríži. Jej pôvodné sa jej aj tak nepáčilo, podľa nej znelo až príliš nemecky.  V sedemnástich rokoch sa presťahovala do Paríža, kde patrila medzi topmodelky, Keď mala sedemnásť, mala podpísať zmluvu s Coco Chanel, no na poslednú chvíľu si to rozmyslela a odletela do New Yorku. Nechcela byť len peknou tvárou v reklamách a rozmýšľala nad kariérou herečky. Na prelome 50. a 60. rokov si zahrala v niekoľkých filmoch vrátane filmu Federica Felliniho La Dolce Vita. Talianskeho režiséra upútala natoľko, že jej ponúkol jednu z vedľajších úloh, pričom hrala seba, Nico. Jej priatelia o nej hovorili ako o žene, ktorá si vždy udržiavala odstup, len aby od seba odlákala davy zamilovaných chlapov. V roku 1962 sa jej narodil syn Ari. Za jeho otca označila slávneho herca Alaina Dellona, s ktorým sa stretla v New Yorku, ale ten sa k otcovstvu nikdy neprihlásil.

.dievča z Chelsea
K hudbe ju priviedol iný prominetný milenec Bob Dylan, s ktorým Nico prežila krátky románik. Nico sa zamilovala do jeho piesní a najmä do jeho textov. Po jednej noci jej Dylan daroval svoju pesničku I'll Keep It With Mine, ktorá sa nakoniec objavila na jej debutovom albume Chelsea Girl. Nico bola módnou ikonou 60. rokov a dvere mala všade otvorené. Na popud Briana Jonesa, gitaristu The Rolling Stones, naspievala pôvabný singel I Am Not Sayin', ktorý síce zapadol, no dostal sa do rúk tým správnym ľuďom. Jedným z nich bol Andy Warhol, ktorý spravil z Nico jednu zo svojich superstar. Jej rukami prešli mnohí hudobníci. Jim Morrison, Iggy Pop, Jackson Browne (vraj sa o ňu neúspešne pokúšal aj Leonard Cohen a David Bowie), no Nico zakotvila v Andyho Factory, kde nakrútila niekoľko experimentálnych filmov. Keďže hudbu k nim robila skupina Velvet Underground, Warhol presvedčil jej lídra Lou Reeda, aby sa Nico stala ich speváčkou. Reed súhlasil, ale na sklamanie Nico, ktorá očakávala, že bude spievať všetky jeho piesne, jej v repertoári vyhradil len zopár skladieb.  Jednou z nich bola pesnička Femme Fatale, ktorú Reed napísal o nej a pre ňu, pričom vystihol jej osobnosť. Nico bola krásná, tajomná, ale nedobytná. V roku 1967 vyšiel debutový album kapely so žltým banánom na obale: The Velvet Underground and Nico. V tom čase sa ledva zmestil do Top 200, dnes je jedným zo základov popmusic. Nico tam má tri piesne. Okrem Femme Fatale aj I'll Be Your Mirror a All Tomorow's Parties. Jej hlboký, istý a pritom nedoladený hlas dáva týmto pesničkám nadpozemský charakter.  
Spolupráca Nico a Reeda trvala krátko. Hudobníkovi sa Warholova predstava o Velvetoch ako o sprievodnej skupine Nico nikdy nepozdávala a speváčku z kapely vyhodil. Nahrávací kontrakt  kapely však speváčke umožnil, aby mohla nahrať svoj prvý sólový album. Chelsea Girl je súborom prevzatých piesní od Lou Reeda, Boba Dylana, Tima Hardina alebo Jacksona Brownea. Má krásne momenty, no Nico sa nevedela zmieriť s ľúbivými aranžmánmi niektorých pesničiek, ktoré producent spravil bez jej vedomia. Sklamaná Nico sa neskôr spojila s bývalým členom Velvetov Johnom Calom, s ktorým nahrala postupne tri albumy, no vydavateľstvo ani samotní poslucháči, odchovaní na kvetinovej hudbe 60. rokov, nevedeli, čo s nimi. The Marble Index, Desertshore, a The End boli výletmi do avantgardnej hudby a počas svojho vzniku museli znieť skutočne ako správy z druhého sveta. Základ tvoril jej spev so silným germánskym prízvukom, texty boli nezrozumiteľné a podivnú temnú atmosféru ešte zdôrazňovalo harmónium, na ktorom sa výhradne sprevádzala. Nico tvrdila, že jej pesničky sú vlastne vytesané epitafy na náhrobných kameňoch. Túto hudbu pochopia až o dvadsať rokov, napísal vtedy hudobný kritik. Mal pravdu.

.priateľ heroín
Albumy Nico sa veľmi nepredávali. Vydavateľstvo ju vyčiarklo zo svojich edičných plánov. Trvalo ďalších sedem rokov, kým vydala nový album. V šesťdesiatych rokoch sa speváčka stránila tvrdých drog, pričom dávala prednosť hlavne LSD alebo ópiu, ktoré vraj užívala preto, aby mala bohaté sny, na základe ktorých písala svoje texty. Heroín okúsila až koncom tejto dekády, no vtedy sa jeho účinku zľakla – vraj v nej vytváral pocit, že sa miluje s niekým, koho nenávidí. Po tom, čo sa jej hudobná kariéra zasekla (očakávala, že svet ju bude uznávať ako obrovskú umelkyňu), skryla sa Nico do vlastného sveta a začala ho brať vo veľkom. Niekdajšia bohyňa sa postupne začala meniť na pustovníčku, ktorá svoje život podriadila tejto droge. Z mesačnej bohyne, ako jej kedysi hovorili americké médiá, sa stala obyčajná feťáčka, ktorá prespávala na dlážke tých najšpinavších bytov. V čase svoju narkomanského obdobia prišla o všetko. O slávu, peniaze, svojho syna Ariho. Ten sa k nej nakoniec vrátil, ale o krátky čas skončil ako ona. Znie to šialene, ale jeho matka ho naučila na heroín.
V polovici 80. rokov sa jej podarilo očistiť od tvrdých drog, heroín nahradila ambulantným metadonom. Vrátil sa k nej jej syn, vydala pomerne slušný album Camera Obscura a pracovala na ďalšom. Dokonca sa jej podarilo dostať za železnú oponu a zahrať si na utajenom koncerte v Brne. Ten ďalší, v Prahe, však eštebáci odhalili a ľudí rozohnali. V lete 1988 si na svojom obľúbenom ostrove Ibiza prenajala chatku. Dňa 18. júla sa vybrala na bicykli do mesta, počas jazdy dostala infarkt a spadla do jarku pri ceste. Tam ju v bezvedomí našiel miestny taxikár, zobral ju do nemocnie, kde jej sestrička omylom diagnostikovala úpal. Nico zomrela vo večerných hodinách na krvácanie do mozgu. Mala len 49. rokov. Jej predčasná smrť prišla v čase, keď nové generácie začali objavovať jednoduchú, ale podmanivú krásu Velvet Underground a s nimi aj nahrávky Nico.      

Povedali o Nico:
John Cale: „I'll Be Your Mirror bola jej najobľúbenejšia pesnička. Je to song o nekonečnej túžbe podivnej forme nehy. Nico ju spievala so svojím nemeckým akcentom na spôsob Marlene Dietrichovej. Znelo to krásne, pokiaľ to so svojím spevom neprestrelila. Je to nádherná skladba. Často sme s ňou otvárali naše koncerty, pretože mala niečo v sebe, o čom bol celý rokenrol, ktorý stojí niekde medzi hĺbavosťou a absolútnou bezprizornosťou. Náš problém s Nico bol ten, že keď dospievala, nevedela, čo má robiť. Na pódiu nemohla byť a nebavilo ju byť ani mimo neho. Bola to jedna z vecí, prečo s nami prestala spievať. No, to že tam raz bola, a potom nie, robila z Velvetov pozoruhodne zvláštnu kapelu... S Nico som neskôr robil na jej sólových albumoch, ktoré považujem za príspevok do súčasnej vážnej hudby.
Iggy Pop: „Spomínam si, ako mi raz v hoteli Chelsea zahrala vtedy svoju novú pesničku. Volala sa Janitor of Lunacy a bola veľmi zvláštna. Uvedomil som si, aký musí mať silný charakter, že dokáže písať takého pesničky. Základy chytila u Velvetov, ale to, čo z nej vychádzalo, bolo niečo úplne unikátne. Mala toho veľa čo povedať, omnoho viac, než veľa ľudí, ktorí píšu hudbu, ale neovládala žiadny z tých trikov, ktoré my často používame, aby sme sa preslávili. Bola úplne mimo, ale urobila dobre, že taká zostala. Bola to priekopníčka."
Andy Warhol: „Nico bola novým typom ženskej superstar. Nevedeli ste jej odhadnúť vek, či mala len päť rokov, alebo päťdesiat. Oproti ostatným hviezdam, ktoré boli otvorené, sociálne naladené a mali rady vzrušenie, Nico bola zvláštna, divná a málovravná. To sa mi na nej strašne páčilo.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite