Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Detstvo zasnežené chladom

.ľubomír Jaško .časopis .literatúra

„Život človeka je pre sirotu vždy príliš krátky, než aby mohol spracovať svoj osud.“ Peter Wawerzinek sa vo svojej Krkavčej láske o to pokúsil. Ide o knihu, v ktorej sa miestami neznesiteľná drásavosť paradoxne spojila s úspechom u čitateľov i kritikov.

Tento druh autobiografických románov nemôže byť relaxačným čítaním. Zápisky z boja s démonmi drogovej závislosti alebo s ťarchou nevyliečiteľnej choroby sú priveľmi skutočné na to, aby kĺzali po povrchu našej pozornosti ako nevinné fikcie.
Peter Wawerzinek (vlastným menom Peter Runkel) sa konfrontuje s údelom siroty. Narodil sa vo východonemeckom Rostocku pár rokov po vojne.  Krátko po narodení ho rodičia opustili, odišli do západnej časti krajiny. Vyrastal v detských domovoch.  
Sneh je to prvé, na čo si spomína. A ten ho bude sprevádzať celý život pri všetkých vážnejších zlomoch ‒ chladný a zakrývajúci stopy. V snehu je stratený celý svet a sklamaná duša,  ľadová doba sa začína v detských domovoch kdesi na brehoch Baltského mora.
Prekvapený bude každý, kto čaká sociálno-kritickú sondu do východonemeckej starostlivosti o opustené deti. Krkavčia láska nerobí politiku. Ide o vrcholne osobnú výpoveď muža, ktorý sa cíti  nezrelou sirotou a neúplným človekom.
Personál detských domovov robil, čo vedel. Vždy sa našla nejaká veľká teta kuchárka, ktorá si Petra pritúlila k sebe. Zažil niekoľko kratučkých pokusov o adopciu, nakoniec zakotvil v rodine pána učiteľa a jeho prísnej manželky, zaťaženej na dobré spôsoby a spoločenský status. Wawerzinek je krutý, záblesky vďačnosti náhradným rodičom (oslovuje ich po celý čas adoptívny otec a adoptívna matka) sú kratšie ako život snehovej vločky. Opisy života v zatuchnutom mikrosvete rodiny, v ktorej sa emócie prejavovali zriedka a placho, sú mimoriadne nekomediálnou verziou dnes takej rozšírenej nemeckej ostalgie.
Peter sa ako dospelý muž (spisovateľ živoriaci v materiálnom nedostatku, depresiách a osamelosti) rozhodne urobiť to, čo vyzerá cestou k vnútornému zmiereniu. Rozhodne sa nájsť biologickú matku. Tisíckrát sa rozhodne vyraziť na cesty a znovu zhasne, až nakoniec sedí v aute, ktoré ho vezie do pekného usporiadaného mesta v bohatom západonemeckom regióne.  „Sirota chce pod krídla ženy, ktorá sa mu zjavila ako matka. Sirota sa podobá bláznom, ktorí všetci určitého dňa šplhajú na svätú horu.“  Tuší správne každý, kto nečaká zásadnú katarziu ani happyend stretnutia dvoch osudov, rozdelených niekdajšou železnou oponou.   
Wawerzinek kašle na dobré spôsoby, nemá žiadne zľutovanie k motívom krkavčej matky. Západ sa na ňom previnil nadutou propagandou, po nej ľuďom na východe „zmäkli mozgy“. To vlastne vychvaľovanie Západu z neho urobilo sirotu. Neplní čitateľskú objednávku, málo je v ňom odpustenia a pokory pred históriou. Nevyčítame mu to. Toto je zžieravé hľadanie človeka, ktorému bolo bez náhrady amputované detstvo.
Autor dvoma spôsobmi ozvláštňuje svoje písanie. Torzá spomienok a príbehov prekladá agentúrnymi správami o odložených, týraných, zavraždených deťoch.  Takto predsa len prekračuje vlastnú bolesť a sprostredkovane preukazuje istú mieru prosociality. Ďalšou odrodou literárneho korenia sú niekoľkoriadkové veršovačky, ktoré sa z ničoho nič objavia v prozaickom texte. Veta sa  rozbehne do rýmu. Dostáva rytmus až sa podobá na riekanku, ktorá zvádza k poskakovaniu na chodníku, a pritom iba rozvíja nekonečný smútok tejto knihy.
Ľudia s amputovanou nohou ju vraj cítia. Tí, ktorým bolo amputované detstvo, sa šialene usilujú o podobný pocit, a nejde to. Nevyrobia si náhradný príbeh. Nakoniec môžu skutočný domov nájsť len sami v sebe.  A za oknami budú ticho padať snehové vločky...

Peter Wawerzinek, Krkavčí  láska, Jota 2012

Autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite