Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Telegraficky o slovenskej literatúre v roku 2012

.radoslav Passia .časopis .téma

Po uzatvorení priestorov asociácie združení pre súčasnú kultúru A4 v budove NOC na Námestí SNP v Bratislave sa ukázalo, že to nebolo len miesto dôležité pre divadlo, hudbu či film, ale že bude chýbať aj slovenskému literárnemu životu.

Väčšie podujatia, ktoré sa tam konali (napr. festivaly Anasoft litera fest a Ars Poetica), sa tento rok museli presunúť inam. Novým prirodzeným centrom literárneho diania sa stalo KC Dunaj, kde sa so súčasnou slovenskou literatúrou v jej rozličných podobách možno stretnúť pravidelne a dosť často.
Literárne dianie zaradilo vyšší rýchlostný stupeň v Košiciach, počas tohto roka sa tam konalo niekoľko podujatí s ambíciou pritiahnuť k literatúre širší okruh záujemcov. Ťažko však teraz povedať, čo z tohto entuziazmu zostane aj po vyčerpaní grantových zdrojov z projektu Európskeho hlavného mesta kultúry Košice 2013. V kultúrnom prostredí je viditeľné košické vydavateľstvo Dive Buki (pozornosť vyvolal najmä prvý diel súborného diela experimentátora Milana Adamčiaka) aj vydavateľstvo so zatiaľ trochu prihonosným názvom Európsky dom poézie, ktoré začalo fungovať v tomto roku a stihlo vydať dve básnické knihy (Ján Buzássy a Laco Novomeský).
Výraznejšie zmeny sa udiali v oblasti literárnych časopisov. V relatívne krátkom čase pribudli až tri – košický Enter (tiež z vydavateľstva Dive Buki) stavil na výrazný dizajn a je po mnohých rokoch ďalším pokusom vydávať štandardný literárny časopis za hranicami Bratislavy. Glosolália je orientovaná na rodové a feministické témy. Kloaka, ktorá už predtým fungovala na internete, samu seba vníma ako platformu pre experimentálnu a nekonvenčnú tvorbu. Skupiny tvorcov, združených okolo týchto nových časopisov sú vitálne, každý z nich si hľadá vlastný, doposiaľ neobsadený umelecký a intelektuálny priestor. Na druhej strane však nepružný dotačný systém MK SR nijako nereflektuje a nepostihuje do očí bijúcu nízku úroveň niektorých zabehnutých časopisov, každoročne menší balík peňazí určených na tieto účely sa tak rozdeľuje medzi čoraz väčší počet projektov. Výsledkom je nielen pozitívna pluralita, ale aj čoraz badateľnejšia a z roka na rok postupujúca amaterizácia vydávania umeleckých časopisov u nás.
V poézii si z tohtoročnej produkcie treba všimnúť nové vydania dôležitých básnikov 20. storočia Jána Ondruša a Štefana Strážaya v edícii Knižnica slovenskej literatúry, na jeseň vyšli aj knižky výrazných predstaviteľov mladšej poézie Michala Habaja a Nóry Ružičkovej. Celkovo sa však tento rok do dejín slovenskej poézie ako výnimočne silný určite nezapíše.
V próze pomerne silno rezonovali knihy niekoľkých mladých autoriek, ktoré okrem nominácie na cenu Anasoft litera, pritiahli aj dosť čitateľov a vyvolali väčšiu kritickú reflexiu a záujem odbornej verejnosti. Knižky Michaely Rosovej, Zusky Kepplovej a Svetlany Žuchovej voľne spojila široko pochopená téma domova, hľadania identity mladej generácie žijúcej v multikultúrnom svete. Spomenutú cenu však oprávnene získal Balla za svoju novelu V mene otca, ktorou prvýkrát prekročil svoju povesť zarytého poviedkara.
Pozornosť si zaslúži pokračujúca renesancia rozličných typov autobiografického písania, iniciovaná pred tromi rokmi knihou Jána Roznera Sedem dní do pohrebu. Tri Roznerove knihy zaujímavým spôsobom doplnili dva výrazné tituly spomienkovej a denníkovej literatúry. Denníky 1938 – 1960 si písali spisovatelia a manželia František Hečko a Mária Jančová. Poskytujú tragikomické, občas až mrazivé čítanie o situácii človeka a spisovateľa v dvoch režimoch, o jeho slabosti, kolaborácii a rezignácii. Druhý titul, ktorý ma v tejto súvislosti zaujal, je knižný biografický rozhovor so známou publicistkou a prekladateľkou Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov, ktorý pripravila Jana Juráňová. Aj táto vydarená kniha má svoje tematické jadro v období od 2. svetovej vojny po začiatok sedemdesiatych rokov. Postupne sa teda skladá čoraz plastickejší obraz slovenskej kultúry a spoločnosti tohto obdobia priamo znútra, očami jeho priamych protagonistov, aj to je jeden z plusov pomaly odchádzajúceho roku v oblasti pôvodnej slovenskej literatúry.

Autor je šéfredaktor časopisu Romboid.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite