Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nečakám na príležitosť

.eva Čobejová .časopis .rozhovor

Hoci stále ešte patrí medzi mladú generáciu, už dnes patrí medzi najvýraznejších slovenských architektov. V posledných rokoch zbiera jednu cenu za druhou. Pritom sám hovorí, že inklinuje k obyčajným a nenápadným veciam. Architekt Martin Jančok.

.ste osem rokov po škole. No už máte dvoch architektonických Cézarov, Cenu ARCH, víťazstvo v prestížnej medzinárodnej súťaži EUROPAN 10, aktuálnu nomináciu na európsku cenu Mies van der Rohe alebo tohtoročnú nomináciu na Piranesi Award a projekt, na ktorom sa spolupodieľate, získal aj cenu nemeckého časopisu Bauwelt. To má čo znamenať?
Neviem, takto cez ceny som sa na to nikdy nepozeral. (Úsmev.)

.príjemný pocit, nie?
Ocenenia sa snažím brať s rezervou, ale áno, poteší to. No s tým prichádza aj prekvapivý mediálny záujem a pomaly už začínam byť alergický sám na seba. Zdá sa mi, že popri ďalších aktivitách trávim viac času publikovaním a robením rozhovorov ako tým, na čo by som mal skutočne sústrediť. Ostáva mi málo času na architektúru.

.čo by za to dali iní vaši kolegovia. Hádam tú publicitu ešte chvíľu vydržíte.
Rozprávať o architektúre má zmysel. V médiách sa jej podľa mňa stále nevenuje dostatočná pozornosť. Navyše vysvetľovať, čo robím, rozoberať projekty a to, na čo sa v nich sústreďujem, je výbornou príležitosťou ich opäť prehodnotiť. Keď človek len produkuje, nezostáva na to veľa času. Keď však jedna z týchto dvoch vecí prevažuje, je to na úkor tej druhej. Treba udržať rovnovážny stav.

.pochádzate z Prešova, ktoré sa občas nazýva slovenským Seattleom, pretože sa tam darí hudbe. Ako je to s architektúrou?
Je tam niekoľko zaujímavých počinov, ale nie je typickým mestom architektúry, ako napríklad Žilina, kde sú stále stopy po silnej etape moderny tridsiatych rokov. A čo sa týka hudby, tej som sa venoval skôr ako architektúre.

.akej hudbe?
Dlhé roky som vystupoval ako DJ Bisley. V princípe je to veľmi podobné práci architekta. Dávate dokopy skladby, snažíte sa vytvoriť zmysluplný celok. Podstatný rozdiel je v odozve. Tá je okamžitá, zatiaľ čo v architektúre to trvá niekoľko rokov.

.kde ste hrávali?
Pár rokov som mal dokonca vlastný večer v Subclube. Svojho času som tým žil veľmi intenzívne. Dnes platne oprášim už len príležitostne.

.ako sa DJ dostane k architektúre?
Pôvodne som chcel študovať grafický dizajn, architektúra bola plán B, pragmatické rozhodnutie po neúspešných prijímačkách na VŠVU.

.štúdium vás vraj príliš nebavilo.
Je pravda, že počas školy som tomu veľa nedával.

.prečo váš škola nezaujala?
Študuje tam veľmi veľa študentov, nie je tam taký osobný kontakt, ako napríklad na VŠVU. Chýbala komunikácia so staršími študentami, škola nepodnecuje k tomu, aby v nej študenti trávili viac času a komunikovali. Nenarazil som na osobnosť, ktorá by ma dokázal pre architektúru nadchnúť, otvoriť mi oči. Ale možno som sa vtedy ešte ani nechcel dať strhnúť. Ono je to veľmi skoro nastúpiť v osemnástich rokoch na vysokú školu takéhoto zamerania. Úplne rozumiem tomu, že sa na školách v zahraničí študuje najprv prvý stupeň a potom, keď sa človek v praxi trochu zorientuje, ide na druhý stupeň, kde nastupuje už s istým názorom.

.je tu niekto zo starších, kto vás inšpiruje?
O generáciu vyššie sú to určite Ján Studený a Irakli Eristavi, zo staršej generácie  Kusý a Paňák. Sú to architekti, ktorých prácu a názor si vážim.

.dosť rýchlo ste sa vrátili do Prešova. Prečo?
Vrátil som sa ešte počas školy, pretože už sme plánovali spoluprácu s Iraklim Eristavim. On sa vtedy po niekoľkých rokoch vrátil zo zahraničia a začal pôsobiť v Prešove. Keď vyhral súťaž na revitalizáciu obytného súboru CMYK, bol to začiatok ateliéru zerozero.

.prešovský súbor sa dodnes uvádza ako jeden z mála úspešných pokusov o revitalizáciu zastaraných obytných štruktúr. Mnohí mladí architekti sa ani nedostanú k poriadnej práci a vy ste sa – ešte nedoštudovaný – dostali hneď k takejto príležitosti. Šťastie?
V tomto prípade som mal zrejme šťastie. No ja sa snažím vytvárať podmienky, aby sa takéto veci mohli udiať, komunikujem s ľuďmi, s ktorými by som chcel spolupracovať. Nesedím za stolom a nečakám, či sa mi niekto ozve. Mnohé projekty, ktoré robíme, vznikli z našej iniciatívy, nečakali sme, že nám niekto donesie príležitosť na podnose.

.ako sa architekt dostane k práci, keďže verejné súťaže u nás takmer nefungujú?
Väčšinou prostredníctvom kamarátov, súkromných investorov, alebo si jednoducho prácu vymyslíme sami a skúsime na to zohnať prostriedky. Ako keď sme spolu s Ľubicou Segečovou pred pár týždňami na fakulte zorganizovali výstavu Archizines Bratislava. Nesnažím sa preraziť medzi etablované ateliéry a ich klientov, preto pre nich ani nie som konkurencia. Fungujem ako keby v inej sfére, komunikujem veľa s neziskovým sektorom.

.dá sa takto prežiť?
Dá, ale je to na hrane. S priateľkou Ľubicou nemáme zatiaľ deti, nemáme ani žiadne zásadné záväzky, ktoré by nás obmedzovali, tak si môžeme dovoliť investovať do toho toľko času a energie. Ale takto to nie je trvalo udržateľné. Za posledný rok sme si nabrali toľko práce, že sme už objavili svoje limity. Robili sme od rána do večera, došlo k vyčerpaniu a to má dôsledky na zdraví, osobnom živote a nakoniec aj na práci to vidno. Preto sa momentálne snažím spomaliť.

.verejnosť vás zaregistrovala najmä vďaka interiéru, ktorý ste urobili s  Alešom Šedivcom pre kníhkupectvo Alexis v bratislavskej Cvernovke. Investor dostal od vás oveľa viac ako skrine na knižky. Čo to bola za skúsenosť?
Do každého projektu vstupujeme s tým, že nechceme splniť len to, čo sa od nás očakáva, ale dostať tam aj niečo, čo investor ani netuší, že by mohol dostať.

.skúste opísať, ako ste postupovali v tomto projekte.
Nikdy sa nesústredíme len na estetiku, zaujíma nás najmä to, čo tá architektúra dokáže, čo umožní. Museli sme na malej ploche zorganizovať viacero aktivít: kníhkupectvo, kaviareň, priestor pre spoločenské podujatia, zázemie a uskladnenie kníh. Využili sme maximum potenciálu miesta. Pozdĺžny trakt, vysoký strop, krásne osvetlenie zhora cez svetlík. Keďže v zadnej časti predajne už bola galéria, urobili sme jednoduchú vec: spojili sme dve úrovne kaskádovitými schodmi. Tie zadefinovali zázemie v „podpalubí", kontinuálny priestor kníhkupectva nad tým a hľadisko pre sprievodné podujatia. Knihy sme zorganizovali po stranách a tým sme uvoľnili stred, kde si mohol zákazník sadnúť, oddýchnuť si a prezrieť knihy. To nám chýbalo v iných kníhkupectvách, s poväčšine stiesnenými priestormi, kde nie je možné listovať si pokojne v knihe bez toho, aby sa človek nemusel niekomu uhýbať.

.zaskočil vás úspech toho interiéru?
Sami sme neverili, že interiér môže mať až taký vplyv na jeho viditeľnosť. Prekvapilo nás, že do kníhkupectva začali zrazu chodiť ľudia kvôli architektúre. Cestou do práce som dvakrát stretol skupinky zahraničných architektov, ktorí sa pýtali, kde to je.

.kníhkupectvo Alexis skončilo veľmi rýchlo. Pocit?
Pri interiéroch je prirodzené, že je to na krátky čas. Ale rok a pol je naozaj málo. To prekvapilo aj nás. Ale smutnejšie je, že to kníhkupectvo ešte mohlo existovať. Majiteľ obchodu nevydržal ten tlak. Vedel, že budúcnosť v tomto objekte Cvernovky je neistá a skúsil sa presťahovať inde. To mu však nevyšlo.

.keď hľadala Slovenská národná galéria architektov, ktorí by vytvorili na jej nádvorí Letný pavilón, oslovili už priamo vás?
Áno, ozvali sa nám s Alešom aj na základe úspechu interiéru Alexis. Pre architekta je to dobrá pozícia, lebo už na začiatku je tam istá dôvera, ale súčasne aj očakávania. Je to niečo úplne iné, ako keď človek začína a musí sústavne dokazovať, že vie, čo robí.

.keď sa objavil na nádvorí SNG Letný pavilón, všetci sme mali pocit, že presne to tam chýbalo. Mohli ste hovoriť aj do toho, čo tam má byť?
Áno, mali sme tú možnosť. Zadanie znelo: letná čitáreň. Nebolo z toho jasné, či to má byť nejaký objekt, alebo mobiliár, scénografia. A bol na to veľmi malý rozpočet a aj málo času. Mali sme viacero návrhov, no keď sme natrafili v skladoch galérie na lešenie, ktoré pred viacerými rokmi použil Imro Vaško v Dvorane Ministerstva kultúry SR, bolo rozhodnuté. Vedeli sme, že program, ktorý sa bude na nádvorí odohrávať, potrebuje nejaké vymedzenie. Navrhli sme preto mriežku z lešenia, ktorá je schopná tieto veci zorganizovať a zároveň je dostatočne subtílna, aby na nádvorí neprekážala a nekonkurovala ani historickému objektu vodných kasární, ani Dedečkovmu premosteniu a aby vynikla aj zeleň, ktorá tam je. Opäť sme len jemne pozmenili vlastnosti miesta.

.sNG chcela za málo peňazí veľa dobrej muziky. Frustrujúce?
Pre nás úplne bežné. Sme zvyknutí pracovať s takýmito obmedzeniami. Keby sme nemali žiadne obmedzenia, asi sa utopíme vo všetkých tých možnostiach.

.zachytilo vás ešte obdobie stavebného boomu, keď boli architekti zavalení prácou?
V podstate to išlo mimo mňa, v tom období som bol ešte v Prešove. Štúdio zerozero vtedy začínalo a všetky veľké projekty okrem CMYKU nás minuli.

.ako sa fungovalo v rokoch stavebného útlmu?
Fungujem sám, aj keď vo väčšine projektov spolupracujem s inými architektmi. Tento flexibilný model mi umožňuje prežiť. Nemám na starosti ateliér, ktorý vyžaduje trvalý prísun zákaziek. Moju prácu teda kríza priamo neovplyvnila. Mysleli sme si však, že kríza prečistí niektoré principiálne veci a po tej rýchlosti stavania, pri ktorej sa len váľali štvorcové metre, príde potreba zvýšenia kvality. No neplatí to. Aleš to raz pomenoval výstižne: „Ľudia očakávajú len tie istoty".

.aké istoty sú v architektúre?
Investori chcú to, čo už videli, čo poznajú. Osvedčené schémy, tradičné stavebné postupy. Nie sú ochotní experimentovať, dokonca aj keby výsledkom experimentu bolo šetrenie alebo získanie niečoho nového. To je na architektúre najzaujímavejšie. Zmeniť nevýhody na výhody, vytiahnuť z tej situácie čo najviac a skúsiť urobiť niečo napriek všetkým nedostatkom. Nie urobiť to čo najlacnejšie – to nie je architektúra, ale efektívne stavebníctvo.

.kríza nezmenila kvantitu na kvalitu?
Zatiaľ to nevidím. Možno to chce viac času. Momentálne vidno len opatrnosť zo strany investorov. Ale radosť mi robia čoraz početnejšie aktivity, ktoré chcú mesto intenzívnejšie využívať. Dianie okolo oživenia Starej tržnice, Dobrý trh a podobné iniciatívy.

.tohto roku ste mali v súťaži aj rodinný dom a porota v Cene ARCH ho označila za brilantný. Aké to je robiť rodinný dom?
Bola to vôbec prvá moja práca, keď som sa vrátil do Bratislavy. Brat môjho kamaráta hľadal architekta. Rodinný dom je asi najťažšou a súčasne najzaujímavejšou architektonickou úlohou, je to veľmi osobné. Ak sa tomu venujete naplno, čas a energiu vloženú do návrhu je len málokto ochotný zaplatiť. Samotná štúdia trvala asi pol roka. Postupne sa medzi nami budovala dôvera. Na začiatku chceli klienti štandardný dom v pôdoryse písmena L. Požiadal som ich, nech mi nehovoria, ako ten dom má vyzerať, ale aké majú od neho očakávania, čo by im ten dom mal umožňovať. Dom nakoniec vyzerá úplne inak a oni sa v ňom vraj cítia veľmi dobre.

.chce to asi aj odvahu, dať si postaviť dom, ktorý podľa architekta Imra Vaška vyzerá ako vyplavený hausbót v krajine.
Investor očakával niečo reprezentatívne až expresívne. Možno zvonka na niekoho pôsobí strašidelne, ale zvnútra je to veľmi príjemný dom. (Úsmev.)

.zaujali ste interiérom, potom exteriérom v SNG a rodinným domom. No robili ste aj urbanistické štúdie. Robíte teda na všetkých frontoch?
Snažím sa nešpecializovať. Nerád by som dostal nálepku.

.čo vás najviac baví?
Baví ma, keď architektúra dokáže viac, než sa od nej primárne očakáva. To sa dá dosiahnuť v interiéri, v domoch rôznych mierok  a rovnako na úrovni celého mesta. Sú to požiadavky, ktoré nie sú súčasťou zadania, ale kladieme si ich my sami.

.napríklad?
Angažovanosť. Na dome v Rusovciach sa podarilo prehovoriť investora, aby si nestaval pred domom plot, pretože dom sám svojou formou oddeľuje súkromnú záhradu od ulice. Vďaka tomu vzniklo veľmi príjemné uvoľnenie inak frustrujúcej úzkej ulice v zovretí múrov na hranách okolitých pozemkov. Je to pozitívne gesto voči okoliu.

.naplno ste sa zapojili do projektu obnovy žilinskej synagógy významného nemeckého architekta modernizmu Petra Behrensa. Obnovu robíte spolu s občianskym združením Truc sphérique. Ide o projekt, za ktorým nie sú žiadne veľké peniaze, združenie chce peniaze vyzbierať cez darcovský portál od verejnosti. Vyjde to?
Musí. Určitou garanciou sú pre mňa skúsenosti a odhodlanie ľudí, ktorí za projektom stoja: Marek Adamov a kultúrne centrum Stanica, Fedor Blaščák a ďalší. Nevzniká to ako jednofázový projekt, ktorý sa navrhne a odovzdá. Vzniká postupne. Najprv sa synagóga vyčistila, urobila sa v nej prvá výstava, druhá a teraz testujeme, ako funguje, ako ju prijímajú ľudia. Postupne sa o tomto objekte dozvedáme viac a prispôsobujeme sa týmto zisteniam. V podstate nemôže byť nikdy ukončená. A to sa mi veľmi páči. Predstavujem si večne sa vyvíjajúci projekt – ideálnu architektúru permanentnej zmeny, kde iba Behrens ostáva nemenný.

.prečo ste do toho išli?
S Marekom sa poznáme a spolupracujeme už dlhé roky. O synagóge sme si často hovorili, že by bolo výborné, keby sa tento zabudnutý monument prinavrátil na mentálnu mapu nielen mesta, ale celého Slovenska. V päťdesiatych rokoch bolo v synagóge divadlo, potom fungovala ako aula vysokej školy, neskôr tam bolo kino. Keď skončilo, židovská náboženská obec vypísala výzvu na nového nájomcu. Marek zavolal Fedorovi a mne, či ideme do toho.

.aká bola vaša odpoveď?
Jasné! Po tom, čo som zložil telefón som si uvedomil, do čoho sme sa vlastne pustili. Do mnohých vecí ideme po hlave a až potom zisťujeme, čo všetko môžu obnášať. Ale na takúto vec sa nedá povedať nie. Môže to vyzerať, ako sebevražedná misia,  ale my veríme, že sa to podarí.

.mali ste hneď predstavu, čo z toho bude?
Nie. A je dobré nemať tú predstavu, lebo potom sa toho človek ťažko zbavuje. Nie sme limitovaní nejakým finálnym návrhom. Nová synagóga funguje aj v medzištádiách. To je jej veľká výhoda. Takto sa včas ukáže, kam až má dorásť. Verím, že prirodzene dorastie len do rozmerov, ktoré budú adekvátne miestu, mestu, funkcii či ľuďom, ktorí to robia. Všetky nové časti, ktoré pridávame, sú demontovateľné, dočasné.

.dočasnosť vám je blízka.
Áno, ale aj v tomto prípade je namieste. Snažíme sa do nej niečo vložiť tak, aby sa to dalo v budúcnosti bez problémov vybrať, aby na stavbe ostali jazvy.

.bežná predstava o práci architekta je taká, že niekde je voľný priestor, príde investor s architektom a niečo tam postavia. A ak je to ambiciózny architekt, tak je to niečo, čo hneď upúta pozornosť.
Áno, to sa asi väčšinou očakáva.

.ale u vás akoby to fungovalo inak.
Vychádza to zo zadaní, ktoré mávam. Ale môj prvý rodinný dom, o ktorom sme už hovorili, je presne taká výrazná stavba, lebo zodpovedá očakávaniam majiteľa. No ja  skôr inklinujem k citlivejším prejavom. V nich sa snažíme maximálne pracovať s tým, čo je už na mieste. Často stačí celkom malá zmena, poukázanie na už existujúcu kvalitu, zarámovanie obrazu. Inklinovanie k obyčajným a nenápadným veciam je zrejme mojou odpoveďou na preteky v originalite a zaujímavostiach za každú cenu, ktoré nás obklopujú a otravujú zo všetkých strán.

.ešte stále tu máme generáciu, ktorá prišla, vybúrala a postavila niečo veľké, bombastické – Matušíkov obchodný dom s hotelom v centre Bratislavy či Dedečkovo premostenie SNG alebo Most SNP. Ako ju vidíte vy?
Nie je to také jednofarebné, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Títo architekti dokázali citlivo reagovať na okolie svojich stavieb. Vytvorili jedny z najkvalitnejších diel slovenskej architektúry 20. storočia. Problém bol podľa mňa skôr ideologický. Vtedajšia moc potrebovala demonštrovať svoje ideály na úkor tradičnejších mestských foriem.


.treba brániť Matušíkov obchodný dom a hotel Kyjev?
Myslím si, že áno. Nepodporujem systematické vyhladzovanie celých generácií stavieb. Veľa ľudí tvrdí, že Bratislava je škaredé mesto. Ja tvrdím, že má veľký potenciál práve pre svoju rozbitosť, rôznorodosť, riedkosť a historickú diskontinuitu. To mesto je raz také, treba s tým pracovať, využiť to a nie bojovať proti tomu.

.váš ateliér je v Cvernovke. Ako vidíte jej budúcnosť?
V lete bola zbúraná časť areálu. Teraz je pokoj. Zatiaľ sme tam. Nikto z nás netuší, čo bude ďalej.

.čo by sa malo urobiť s touto stavbou?
Zbúrať všetko je jeden extrém, zachovať všetko druhý. Nemôže byť všetko múzeum, areál potrebuje oživenie, vitálne funkcie a tie potrebujú špecifické podmienky. Je na architektoch, ako sa s tým popasujú.

.máte doma v zápisníku nejaké vysnívané projekty?
Nemám. Mal som neuveriteľné šťastie, že som sa dostal k projektom, ako je žilinská synagóga. Neviem, či v súčasnosti na Slovensku existuje niečo zaujímavejšie, v čom by som mohol byť namočený. Nie je dôvod snívať o niečom inom.

Martin Jančok/
Narodil sa v roku 1978 v Prešove, vyštudoval Fakultu architektúry STU. Pôsobil v prešovskom ateliéri zerozero, potom odišiel do Bratislavy a pracuje v architektonickom ateliéri Plural. Podieľal sa na oceňovanom interiéri kníhkupectva Alexis, Letnom pavilóne SNG a dnes pracuje aj na obnove Behrensovej synagógy v Žiline.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite