Deň pred voľbami je už v Poľsku moratórium. V televíziách však stále bežia „nepolitické“ spoty s heslom Príď zmeniť svoju krajinu a mimovládni aktivisti masovo posielajú esemesky „Schovaj babke občianku“. Situácia pripomína náš zápas s Mečiarom z roku 1998. Ale iba na prvý pohľad.
Kto čerpal informácie o poľských voľbách napríklad zo slovenských a českých novín, mohol ľahko nadobudnúť presvedčenie, že sa u našich severných susedov rozpútal zásadný zápas o charakter štátu. Titulky ako Poľsko potvrdilo jasné volebné víťazstvo liberálov; Káčeri prehrali, Európa je nadšená či Výrazná väčšina Poliakov odmietla politiku konzervatívcov a nacionalistov navodzovali dojem, že šlo o súboj dvoch nezmieriteľných táborov s úplne odlišnou politickou minulosťou a hodnotami. Nie je to pravda. Na pochopenie súčasnej politickej reality v Poľsku sa však treba obzrieť pár rokov do minulosti.
.omyl od Okrúhleho stola
Keď na konci 80. rokov padali v strednej a východnej Európe komunistické režimy, v žiadnej z týchto krajín neboli nekomunisti tak dobre pripravení na prevzatie moci ako v Poľsku. Na rozdiel od Československa či NDR sa poľská opozícia nesústreďovala len okolo málopočetných „ostrovov pozitívnej deviácie“, ale predstavovala širokú spoločenskú silu. Katolícka cirkev si v Poľsku zachovala značnú nezávislosť a v 80. rokoch už zohrávala významnú politickú úlohu. Existovalo silné odborové hnutie Solidarita a výrazne antikomunistické boli aj elity na vysokých školách. Aj komunisti boli v Poľsku iní ako u nás. Nám dobre známe vstupovanie do strany z pragmatizmu, ospravedlňované kariérou a snahou o lepšiu perspektívou pre rodinu, bývalo v Poľsku skôr výnimkou. Komunistická nomenklatúra síce vládla, ale bola izolovaná uprostred neskrývaného verejného pohŕdania. Britský historik Norman Davies píše o Poľsku tej doby ako o „krajine dvoch národov“. Ten antikomunistický mal výraznú väčšinu.
A predsa sa tam pri páde komunizmu stalo čosi zvláštne. Opozícia uzavrela s komunistami pri známom Okrúhlom stole dohodu o hrubej čiare za minulosťou. V Poľsku tak bola formálne nastolená parlamentná demokracia a voľný trh, neuskutočnili sa však lustrácie a komunisti si mohli spokojne ponechať najvplyvnejšie miesta v silových zložkách a tajných službách. Nie celá opozícia s takýmto postupom súhlasila, lenže skupina volajúca po radikálnej očiste verejného života (patril k nej aj súčasný prezident Lech Kaczynski) svoj zápas vnútri Solidarity prehrala. Nemalou mierou sa o to pričinil aj jeden z hlavných architektov dohody s postkomunistami, šéfredaktor vplyvnej Gazety Wyborczej Adam Michnik. Odporcov dohody s komunistami verejne nazýval „nekvalifikovanými a frustrovanými“, strašil občianskou vojnou a nástupom tradičnej pravice napojenej na Katolícku cirkev.
.tretia republika
Dôsledky hrubej čiary na seba nedali dlho čakať. Postkomunisti sa síce za hriechy predchádzajúceho režimu ospravedlnili, ale vzápätí sa v nových pomeroch vrhli na biznis. Zostali im obrovské majetky po komunistickej strane, mali svojich ľudí na dôležitých miestach v špeciálnych službách, a teda aj informácie. Z veľkej časti ovládli poľský finančný trh, privatizovali a zakladali banky. Nečudo, že roky raného kapitalizmu sa dnes v očiach mnohých Poliakov spájajú najmä so „šikovnosťou“ bývalých komunistov a zväzákov.
Keď v roku 1993 skončila posledná vláda Solidarity na čele s Hannou Suchockou, začali postkomunisti triumfovať aj politicky. Situácia im priala. Hoci práve oni dokázali najviac vyťažiť zo zmeny systému, zároveň profitovali aj z nespokojnosti verejnosti, ktorá nastala po zavedení ekonomických zmien. Vlády lídrov postkomunistickej SLD (Zväzu demokratickej ľavice) Józefa Oleksyho, Wlodzimierza Cimoszewicza a Leszka Millera predviedli celú galériu korupčných škandálov a podozrení zo zneužívania tajných služieb. V Oleksyho prípade sa dokonca objavili informácie o jeho bratríčkovaní sa s bývalými agentmi KGB. V roku 1995 bol za prezidenta zvolený ďalší bývalý komunistický aparátnik Alexander Kwasniewski. Postkomunisti tak výrazne ekonomicky a politicky dominovali značnú časť obdobia rokov 1990 až 2005, ktoré dnes v Poľsku volajú Treťou republikou.
. michnikovčina
K dominantnému postaveniu im okrem nejednotnosti poľskej pravice výrazne pomohli aj viacerí liberálni intelektuáli. Symbolom takéhoto postoja je dnes pre mnohých Poliakov už spomínaný Adam Michnik. Práve Gazeta Wyborcza a ďalšie ním ovládané médiá roky robili z kritikov princípu hrubej čiary extrémistov, novinárov upozorňujúcich na korupčné kauzy SLD (až do vypuknutia kauzy Rywin) obviňovali z „aférománie“ a v Kwasniewskom videli jediného možného garanta integrácie Poľska do EÚ a NATO.
O Michnikovej úlohe pri prepožičaní demokratickej legitimity postkomunistom sa dnes v Poľsku živo diskutuje. Dokonca na túto tému vychádzajú knihy. V jednej z nich, Michnikovčina: Záznam choroby, jej autor, známy komentátor a spisovateľ Rafal Ziemkiewicz, píše: „Adam Michnik bol jedným z hlavných konštruktérov Tretej republiky a podujal sa aj na hlavného ideológa postkomunizmu... Michnikovčina, to nie je len úzky okruh Michnikových vyvolených. To je množstvo ľudí, ktorí šíria jeho propagandu v Gazete Wyborczej a ďalších médiách s ním zviazaných. Ale najmä množstvo adresátov tejto propagandy, ktorí sú s Michnikom emocionálne spojení nemenej pevne, ako sú „babky v mohérových čapiciach“ spojené v obdive k šéfovi Rádia Maryja Rydzykovi. Je to tiež množstvo poľských inteligentov, respektíve polointeligentov, ktorí uviazli v obdive k šéfredaktorovi Gazety Wyborczej ako k najvyššej etickej, politickej a intelektuálnej autorite.
.o čom sa Poliaci boja hovoriť
Odpoveď na otázku, prečo je vyrovnávanie sa s postkomunizmom v Poľsku ešte omnoho dôležitejšie ako v prípade ostatných bývalých socialistických krajín, ponúkajú aj výsledky sociologického výskumu z roku 2003. Na otázku, o čom sa boja rozprávať so svojimi deťmi, väčšina dospelých Poliakov odpovedala, že o najnovšej histórii po roku 1989. Len na porovnanie, podobné výsledky priniesli výskumy, ktoré sa zhruba dvadsať rokov po druhej svetovej vojne konali v Nemecku. Dohodu s postkomunistami, ktorú práve Michnik označuje za „najväčší úspech Poliakov v 20. storočí“, dnes mnohí Poliaci chápu ako obrovskú národnú zradu.
Práve na základe odporu voči postkomunistom a kritiky pomerov Kwasniewského Tretej republiky sa vyprofilovali dve politické strany, ktoré sú dnes v Poľsku najsilnejšie: Občianska platforma (PO) a Právo a spravodlivosť (PiS). Pojem Štvrtej republiky, symbolu skoncovania so starými poriadkami, ktorý sa dnes najčastejšie spája so šéfom PiS Jaroslawom Kaczynským, bol pred voľbami 2005 spoločným projektom oboch strán. Hojne ním operoval aj vtedajší líder PO Jan Maria Rokyta a politici tejto strany sa k nemu stále hrdo hlásia. Občiansku platformu a PiS tak od začiatku spájala silná tradícia odporu k starým poriadkom Tretej republiky.
. na polceste k Mečiarovi?
V redakcii novín Dziennik, ktoré vydáva nemecké vydavateľstvo Axel Springer, je vo volebný deň čulý ruch. Na veľkom monitore svieti zatiaľ len simulácia prvej strany povolebného vydania novín. Titulok Zvíťazila Platforma poodhaľuje väčšinové preferencie redakcie.
„Ja sám som volil PO,“ priznáva zástupca šéfa zahraničnej redakcie Jakub Kumoch. Hneď však dodáva, že s diagnózou postkomunistickej Tretej republiky, tak ako ju opisuje Kaczynski, do bodky súhlasí. Sám sa označuje za konzervatívca a tvrdí, že medzi PO a PiS neexistujú v kultúrno-etických témach žiadne rozdiely. Ak nejaké sú, tak sa týkajú skôr miery zásahov štátu do ekonomiky. Napriek programovej príbuznosti však Kuboch nepovažuje za správne, aby obe strany po voľbách spoločne vytvorili vládu. Príliš by to vraj posilnilo postkomunistickú ľavicu. Vysvetľuje aj motívy svojho volebného rozhodnutia. „Postkomunisti zbohatli na privatizácii. Čo s tým PiS urobila? Nič, iba o tom hovorila. Poľsko je prelezené korupciou. Čo PiS urobila? Zriadila protikorupčnú agentúru, ale neprijala žiadne mechanizmy na zúženie priestoru na korupciu. Nezredukovala byrokraciu, nezmenila podmienky na prideľovanie licencií. Sú to etatisti, pre ktorých sa boj s korupciou zúžil iba na vytváranie nových inštitúcií.“ PiS sa podľa neho tiež snažila získať neadekvátny vplyv vo verejnoprávnej televízii a v ďalších štátnych inštitúciách.
Zlý imidž Kaczynského v zahraničí pripisuje Kuboch niektorým jeho unáhleným vyjadreniam a nie príliš diplomatickému slovníku. Svoj podiel viny však podľa neho nesú aj zahraničné médiá. „Povedzme si otvorene, veľká časť novinárov na západe sú ľavičiari, ktorí informácie o Poľsku čerpajú iba od ľudí, ako sú Adam Michnik a Bronislaw Geremek. Kolega, ktorý vôbec nie je volič PiS, sa nedávno na konferencii v zahraničí len snažil vysvetliť niektoré motívy konania Kaczynských. A nemeckí novinári ho hneď označili za prorežimového,“ hovorí Kuboch. Tvrdí, že zahraničná politika v réžií PO nebude v základných princípoch odlišná, len o čosi salónnejšia.
Svoju analýzu súčasnej poľskej vlády Kuboch zhŕňa do jednej vety: „Kaczynski bojoval správny boj, len mu natoľko zachutila moc, až som sa začal báť, že o štyri roky by sa už podobal vášmu Mečiarovi.“
.republika 3,5?
Mladá sociologička z Varšavskej univerzity Elzbieta Cizewska má takmer navlas rovnaké politické názory ako Kuboch. Niektoré výhrady na adresu Tretej republiky, postkomunistov či Gazety Wyborczej dokonca formuluje umiernenejšie. Napriek tomu je rozhodnutá voliť PiS. „To, ako sa u nás správali poskomunistické elity v Kwasniewského ére, ma vyslovene urážalo. V krajine sa však zakorenili a na ich eliminovanie je potrebná rozhodná politika. Platforma má podobné ciele ako PiS, len chcú všetko robiť tak trochu v rukavičkách. Nie som si istá, či líder PO Donald Tusk bude mať potrebnú guráž,“ vysvetľuje motívy svojho rozhodnutia.
Zároveň je však kritická ku Jaroslawovi Kaczynskému. Nedokázal si vraj okolo seba vybudovať silný tím. Svojou neschopnosťou tolerovať popri sebe iné silné osobnosti dohnal viacerých schopných politikov k odchodu zo strany. Na druhej strane sa podľa nej pričinil o to, že z politickej mapy Poľska po týchto voľbách zmiznú extrémistické strany ako Sebaobrana a Liga poľských rodín.
Keď v noci po voľbách s Elzbietou rozoberáme výsledky, hovoríme aj o prejave exprezidenta a lídra strany postkomunistov LiD (Ľavica a demokrati) Alexandra Kwasniewského. Ten krátko po zverejnení prvých odhadov vyhlásil, že Štvrtá republika sa skončila. „Nemyslím si to, aj keď to možno bude už len taká tri a polovičná republika,“ usmieva sa Elzbieta.
.falošná optika
Nie, v poľských voľbách vôbec nešlo o súboj liberálnych a konzervatívnych hodnôt či európskej a antieurópskej politiky, ako o tom presviedčajú niektoré média. Nie je pravda, že by sa teraz nejaké temné „Poľsko bratov Kaczynských“ poberalo na smetisko dejín, hnané osvietenými liberálmi.
Skôr stojí za pozornosť, že dve pravicové strany získali pri slušnej volebnej účasti viac ako 70 percent hlasov. Pritom ide o strany, ktoré sa v ideových veciach od seba líšia len minimálne. Tuskova Občianska platforma je v kultúrnych otázkach minimálne taká konzervatívna ako slovenské KDH. Poľsko sa teda už v druhých voľbách za sebou priblížilo k írskemu modelu, kde vo voľbách nezápasí ľavica s pravicou, ale dve pravicové strany.
O čo v poľských voľbách skutočne šlo, asi najlepšie vystihol v povolebnej analýze týždenník Wprost: „Tohtoročné voľby boli prvými od roku 1989, v ktorých sa vôbec nediskutovalo o potratoch či mieste náboženstva vo verejnom živote. Boli aj prvé, v ktorých sa Katolícka cirkev správala absolútne neutrálne. Biskupi si boli vedomí, že záujmy katolíkov nie sú ohrozené, takže niet o čo bojovať. Spor sa ani tak netočil okolo základných programových bodov, ako sú vojna s korupciou či lustrácie, ako okolo štýlu, akým sa tieto princípy majú realizovať.“
.jozef Majchrák
Kto čerpal informácie o poľských voľbách napríklad zo slovenských a českých novín, mohol ľahko nadobudnúť presvedčenie, že sa u našich severných susedov rozpútal zásadný zápas o charakter štátu. Titulky ako Poľsko potvrdilo jasné volebné víťazstvo liberálov; Káčeri prehrali, Európa je nadšená či Výrazná väčšina Poliakov odmietla politiku konzervatívcov a nacionalistov navodzovali dojem, že šlo o súboj dvoch nezmieriteľných táborov s úplne odlišnou politickou minulosťou a hodnotami. Nie je to pravda. Na pochopenie súčasnej politickej reality v Poľsku sa však treba obzrieť pár rokov do minulosti.
.omyl od Okrúhleho stola
Keď na konci 80. rokov padali v strednej a východnej Európe komunistické režimy, v žiadnej z týchto krajín neboli nekomunisti tak dobre pripravení na prevzatie moci ako v Poľsku. Na rozdiel od Československa či NDR sa poľská opozícia nesústreďovala len okolo málopočetných „ostrovov pozitívnej deviácie“, ale predstavovala širokú spoločenskú silu. Katolícka cirkev si v Poľsku zachovala značnú nezávislosť a v 80. rokoch už zohrávala významnú politickú úlohu. Existovalo silné odborové hnutie Solidarita a výrazne antikomunistické boli aj elity na vysokých školách. Aj komunisti boli v Poľsku iní ako u nás. Nám dobre známe vstupovanie do strany z pragmatizmu, ospravedlňované kariérou a snahou o lepšiu perspektívou pre rodinu, bývalo v Poľsku skôr výnimkou. Komunistická nomenklatúra síce vládla, ale bola izolovaná uprostred neskrývaného verejného pohŕdania. Britský historik Norman Davies píše o Poľsku tej doby ako o „krajine dvoch národov“. Ten antikomunistický mal výraznú väčšinu.
A predsa sa tam pri páde komunizmu stalo čosi zvláštne. Opozícia uzavrela s komunistami pri známom Okrúhlom stole dohodu o hrubej čiare za minulosťou. V Poľsku tak bola formálne nastolená parlamentná demokracia a voľný trh, neuskutočnili sa však lustrácie a komunisti si mohli spokojne ponechať najvplyvnejšie miesta v silových zložkách a tajných službách. Nie celá opozícia s takýmto postupom súhlasila, lenže skupina volajúca po radikálnej očiste verejného života (patril k nej aj súčasný prezident Lech Kaczynski) svoj zápas vnútri Solidarity prehrala. Nemalou mierou sa o to pričinil aj jeden z hlavných architektov dohody s postkomunistami, šéfredaktor vplyvnej Gazety Wyborczej Adam Michnik. Odporcov dohody s komunistami verejne nazýval „nekvalifikovanými a frustrovanými“, strašil občianskou vojnou a nástupom tradičnej pravice napojenej na Katolícku cirkev.
.tretia republika
Dôsledky hrubej čiary na seba nedali dlho čakať. Postkomunisti sa síce za hriechy predchádzajúceho režimu ospravedlnili, ale vzápätí sa v nových pomeroch vrhli na biznis. Zostali im obrovské majetky po komunistickej strane, mali svojich ľudí na dôležitých miestach v špeciálnych službách, a teda aj informácie. Z veľkej časti ovládli poľský finančný trh, privatizovali a zakladali banky. Nečudo, že roky raného kapitalizmu sa dnes v očiach mnohých Poliakov spájajú najmä so „šikovnosťou“ bývalých komunistov a zväzákov.
Keď v roku 1993 skončila posledná vláda Solidarity na čele s Hannou Suchockou, začali postkomunisti triumfovať aj politicky. Situácia im priala. Hoci práve oni dokázali najviac vyťažiť zo zmeny systému, zároveň profitovali aj z nespokojnosti verejnosti, ktorá nastala po zavedení ekonomických zmien. Vlády lídrov postkomunistickej SLD (Zväzu demokratickej ľavice) Józefa Oleksyho, Wlodzimierza Cimoszewicza a Leszka Millera predviedli celú galériu korupčných škandálov a podozrení zo zneužívania tajných služieb. V Oleksyho prípade sa dokonca objavili informácie o jeho bratríčkovaní sa s bývalými agentmi KGB. V roku 1995 bol za prezidenta zvolený ďalší bývalý komunistický aparátnik Alexander Kwasniewski. Postkomunisti tak výrazne ekonomicky a politicky dominovali značnú časť obdobia rokov 1990 až 2005, ktoré dnes v Poľsku volajú Treťou republikou.
. michnikovčina
K dominantnému postaveniu im okrem nejednotnosti poľskej pravice výrazne pomohli aj viacerí liberálni intelektuáli. Symbolom takéhoto postoja je dnes pre mnohých Poliakov už spomínaný Adam Michnik. Práve Gazeta Wyborcza a ďalšie ním ovládané médiá roky robili z kritikov princípu hrubej čiary extrémistov, novinárov upozorňujúcich na korupčné kauzy SLD (až do vypuknutia kauzy Rywin) obviňovali z „aférománie“ a v Kwasniewskom videli jediného možného garanta integrácie Poľska do EÚ a NATO.
O Michnikovej úlohe pri prepožičaní demokratickej legitimity postkomunistom sa dnes v Poľsku živo diskutuje. Dokonca na túto tému vychádzajú knihy. V jednej z nich, Michnikovčina: Záznam choroby, jej autor, známy komentátor a spisovateľ Rafal Ziemkiewicz, píše: „Adam Michnik bol jedným z hlavných konštruktérov Tretej republiky a podujal sa aj na hlavného ideológa postkomunizmu... Michnikovčina, to nie je len úzky okruh Michnikových vyvolených. To je množstvo ľudí, ktorí šíria jeho propagandu v Gazete Wyborczej a ďalších médiách s ním zviazaných. Ale najmä množstvo adresátov tejto propagandy, ktorí sú s Michnikom emocionálne spojení nemenej pevne, ako sú „babky v mohérových čapiciach“ spojené v obdive k šéfovi Rádia Maryja Rydzykovi. Je to tiež množstvo poľských inteligentov, respektíve polointeligentov, ktorí uviazli v obdive k šéfredaktorovi Gazety Wyborczej ako k najvyššej etickej, politickej a intelektuálnej autorite.
.o čom sa Poliaci boja hovoriť
Odpoveď na otázku, prečo je vyrovnávanie sa s postkomunizmom v Poľsku ešte omnoho dôležitejšie ako v prípade ostatných bývalých socialistických krajín, ponúkajú aj výsledky sociologického výskumu z roku 2003. Na otázku, o čom sa boja rozprávať so svojimi deťmi, väčšina dospelých Poliakov odpovedala, že o najnovšej histórii po roku 1989. Len na porovnanie, podobné výsledky priniesli výskumy, ktoré sa zhruba dvadsať rokov po druhej svetovej vojne konali v Nemecku. Dohodu s postkomunistami, ktorú práve Michnik označuje za „najväčší úspech Poliakov v 20. storočí“, dnes mnohí Poliaci chápu ako obrovskú národnú zradu.
Práve na základe odporu voči postkomunistom a kritiky pomerov Kwasniewského Tretej republiky sa vyprofilovali dve politické strany, ktoré sú dnes v Poľsku najsilnejšie: Občianska platforma (PO) a Právo a spravodlivosť (PiS). Pojem Štvrtej republiky, symbolu skoncovania so starými poriadkami, ktorý sa dnes najčastejšie spája so šéfom PiS Jaroslawom Kaczynským, bol pred voľbami 2005 spoločným projektom oboch strán. Hojne ním operoval aj vtedajší líder PO Jan Maria Rokyta a politici tejto strany sa k nemu stále hrdo hlásia. Občiansku platformu a PiS tak od začiatku spájala silná tradícia odporu k starým poriadkom Tretej republiky.
. na polceste k Mečiarovi?
V redakcii novín Dziennik, ktoré vydáva nemecké vydavateľstvo Axel Springer, je vo volebný deň čulý ruch. Na veľkom monitore svieti zatiaľ len simulácia prvej strany povolebného vydania novín. Titulok Zvíťazila Platforma poodhaľuje väčšinové preferencie redakcie.
„Ja sám som volil PO,“ priznáva zástupca šéfa zahraničnej redakcie Jakub Kumoch. Hneď však dodáva, že s diagnózou postkomunistickej Tretej republiky, tak ako ju opisuje Kaczynski, do bodky súhlasí. Sám sa označuje za konzervatívca a tvrdí, že medzi PO a PiS neexistujú v kultúrno-etických témach žiadne rozdiely. Ak nejaké sú, tak sa týkajú skôr miery zásahov štátu do ekonomiky. Napriek programovej príbuznosti však Kuboch nepovažuje za správne, aby obe strany po voľbách spoločne vytvorili vládu. Príliš by to vraj posilnilo postkomunistickú ľavicu. Vysvetľuje aj motívy svojho volebného rozhodnutia. „Postkomunisti zbohatli na privatizácii. Čo s tým PiS urobila? Nič, iba o tom hovorila. Poľsko je prelezené korupciou. Čo PiS urobila? Zriadila protikorupčnú agentúru, ale neprijala žiadne mechanizmy na zúženie priestoru na korupciu. Nezredukovala byrokraciu, nezmenila podmienky na prideľovanie licencií. Sú to etatisti, pre ktorých sa boj s korupciou zúžil iba na vytváranie nových inštitúcií.“ PiS sa podľa neho tiež snažila získať neadekvátny vplyv vo verejnoprávnej televízii a v ďalších štátnych inštitúciách.
Zlý imidž Kaczynského v zahraničí pripisuje Kuboch niektorým jeho unáhleným vyjadreniam a nie príliš diplomatickému slovníku. Svoj podiel viny však podľa neho nesú aj zahraničné médiá. „Povedzme si otvorene, veľká časť novinárov na západe sú ľavičiari, ktorí informácie o Poľsku čerpajú iba od ľudí, ako sú Adam Michnik a Bronislaw Geremek. Kolega, ktorý vôbec nie je volič PiS, sa nedávno na konferencii v zahraničí len snažil vysvetliť niektoré motívy konania Kaczynských. A nemeckí novinári ho hneď označili za prorežimového,“ hovorí Kuboch. Tvrdí, že zahraničná politika v réžií PO nebude v základných princípoch odlišná, len o čosi salónnejšia.
Svoju analýzu súčasnej poľskej vlády Kuboch zhŕňa do jednej vety: „Kaczynski bojoval správny boj, len mu natoľko zachutila moc, až som sa začal báť, že o štyri roky by sa už podobal vášmu Mečiarovi.“
.republika 3,5?
Mladá sociologička z Varšavskej univerzity Elzbieta Cizewska má takmer navlas rovnaké politické názory ako Kuboch. Niektoré výhrady na adresu Tretej republiky, postkomunistov či Gazety Wyborczej dokonca formuluje umiernenejšie. Napriek tomu je rozhodnutá voliť PiS. „To, ako sa u nás správali poskomunistické elity v Kwasniewského ére, ma vyslovene urážalo. V krajine sa však zakorenili a na ich eliminovanie je potrebná rozhodná politika. Platforma má podobné ciele ako PiS, len chcú všetko robiť tak trochu v rukavičkách. Nie som si istá, či líder PO Donald Tusk bude mať potrebnú guráž,“ vysvetľuje motívy svojho rozhodnutia.
Zároveň je však kritická ku Jaroslawovi Kaczynskému. Nedokázal si vraj okolo seba vybudovať silný tím. Svojou neschopnosťou tolerovať popri sebe iné silné osobnosti dohnal viacerých schopných politikov k odchodu zo strany. Na druhej strane sa podľa nej pričinil o to, že z politickej mapy Poľska po týchto voľbách zmiznú extrémistické strany ako Sebaobrana a Liga poľských rodín.
Keď v noci po voľbách s Elzbietou rozoberáme výsledky, hovoríme aj o prejave exprezidenta a lídra strany postkomunistov LiD (Ľavica a demokrati) Alexandra Kwasniewského. Ten krátko po zverejnení prvých odhadov vyhlásil, že Štvrtá republika sa skončila. „Nemyslím si to, aj keď to možno bude už len taká tri a polovičná republika,“ usmieva sa Elzbieta.
.falošná optika
Nie, v poľských voľbách vôbec nešlo o súboj liberálnych a konzervatívnych hodnôt či európskej a antieurópskej politiky, ako o tom presviedčajú niektoré média. Nie je pravda, že by sa teraz nejaké temné „Poľsko bratov Kaczynských“ poberalo na smetisko dejín, hnané osvietenými liberálmi.
Skôr stojí za pozornosť, že dve pravicové strany získali pri slušnej volebnej účasti viac ako 70 percent hlasov. Pritom ide o strany, ktoré sa v ideových veciach od seba líšia len minimálne. Tuskova Občianska platforma je v kultúrnych otázkach minimálne taká konzervatívna ako slovenské KDH. Poľsko sa teda už v druhých voľbách za sebou priblížilo k írskemu modelu, kde vo voľbách nezápasí ľavica s pravicou, ale dve pravicové strany.
O čo v poľských voľbách skutočne šlo, asi najlepšie vystihol v povolebnej analýze týždenník Wprost: „Tohtoročné voľby boli prvými od roku 1989, v ktorých sa vôbec nediskutovalo o potratoch či mieste náboženstva vo verejnom živote. Boli aj prvé, v ktorých sa Katolícka cirkev správala absolútne neutrálne. Biskupi si boli vedomí, že záujmy katolíkov nie sú ohrozené, takže niet o čo bojovať. Spor sa ani tak netočil okolo základných programových bodov, ako sú vojna s korupciou či lustrácie, ako okolo štýlu, akým sa tieto princípy majú realizovať.“
.jozef Majchrák
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.