.čomu sa venujete?
Na univerzite prednášam desať rokov medzinárodné právo, ľudské práva, predtým som prednášala históriu politického myslenia. Som zástupkyňa šéfky katedry medzinárodných vzťahov, pred štyrmi rokmi som s kolegom založila think tank Global Political Trends Center.
.ako ste sa dostali do Turecka?
Môj manžel je Turek, vydala som sa sem pred trinástimi rokmi. Vtedy bolo veľmi jednoduché získať turecké občianstvo. Dnes je to takmer ťažšie ako na Slovensku, päť rokov pobytu, skúšky, hymna, história.
.viete tureckú hymnu?
(Smiech.) Nie.
.ako sa zmenilo Turecko za ten čas, čo tu žijete?
Veľmi. Ekonomický rast je viditeľný vo všetkom. Nielen nové cesty a obchodné domy. Istanbul mal dvanásť miliónov, teraz sedemnásť. Čo sa týka architektúry, niektorí sa hnevajú, že nám tu rastú mrakodrapy, no keď som sem prišla, boli tu samé slumy a potom iba staré mesto pre turistov.
.ako sa zmenila turecká spoločnosť?
V 2002, po nástupe AKP, sa mnohí obávali iranizácie Turecka. Asi pred piatimi rokmi sme tu mali vášnivé debaty o tom, či ženy môžu chodiť na univerzitu so šatkou na hlavách. Predtým to bolo striktne zakázané, aj v štátnej správe. Mám s tým skúsenosti zo svojich prednášok. Študentky, ktoré veria, že je hriech ukázať vlasy, chodili s parochňou na hlave alebo s čiapkou. Ja som bola zástankyňou toho, že nech si hlavu zahalí a nechodí s parochňou, aby som z toho potom mala zlý pocit, že ona má zlý pocit.
.boli to veľmi emotívne diskusie?
Na politickej úrovni a v médiách áno. „Bieli Turci“, čo boli pri moci predtým, sa obávali „tmavých Turkov“. To nie je o farbe pokožky, ale o fundamentálnom sekularizme kontra religiozite. Dnes už môžu byť študentky zahalené, nemusia si dávať parochne alebo sedieť doma pri platni.
.sú ešte tabuizované témy, o ktorých sa tu nehovorí?
Už ani nie. Dva najväčšie symptómy neboli šatky, ale diskusie o arménskej genocíde a o kemalizme. Tie tureckú spoločnosť oživili a ozdravili. Turci sami seba vnímajú ako syntézu koreňov Západu a Východu. Prijali jedno a ponechali si aj druhé. Keď som sem prišla, bolo tu tabu povedať niečo o Atatürkovi. Možno sa to zdá nepatričné, no nedovoliť si povedať nijakú kritiku, to mi ozaj veľmi pripomína leninizmus. Mala som akurát dosť nášho socializmu, a teraz som tu opäť videla zlatú bustu na bordovom podklade na baldachýne. Vy to tu ešte stále držíte? – pýtala som sa. Dávaj si pozor na to, čo hovoríš, to je náš Ata, náš Otec, reagovali. Alebo arménska tragédia. Teraz je otázka diskusie, či to bola genocída, predtým sa to nedalo ani spomenúť. Neuveriteľný posun.
.vnímate niektoré oprávnené argumenty, prečo by sa Turecko nemalo stať členom EÚ?
Rozumné nie. Niektoré majú istú váhu, no nižšiu ako tie opačné. Z krátkodobého hľadiska nevidím dôvod, prečo by sa Turecko malo stať členom EÚ, a to ani pre Úniu, ani pre Turecko. No z dlhodobého hľadiska áno. Tu je omnoho väčšia demokratická samokontrola spoločnosti ako na Balkáne. Iste, chápem obavy Európanov. Strach je ale krátkodobý. Nikto nehovorí, že Turecko by malo byť členom EÚ zajtra alebo o päť rokov.
.ale kedy?
Tak o desať, dvanásť rokov.
Na univerzite prednášam desať rokov medzinárodné právo, ľudské práva, predtým som prednášala históriu politického myslenia. Som zástupkyňa šéfky katedry medzinárodných vzťahov, pred štyrmi rokmi som s kolegom založila think tank Global Political Trends Center.
.ako ste sa dostali do Turecka?
Môj manžel je Turek, vydala som sa sem pred trinástimi rokmi. Vtedy bolo veľmi jednoduché získať turecké občianstvo. Dnes je to takmer ťažšie ako na Slovensku, päť rokov pobytu, skúšky, hymna, história.
.viete tureckú hymnu?
(Smiech.) Nie.
.ako sa zmenilo Turecko za ten čas, čo tu žijete?
Veľmi. Ekonomický rast je viditeľný vo všetkom. Nielen nové cesty a obchodné domy. Istanbul mal dvanásť miliónov, teraz sedemnásť. Čo sa týka architektúry, niektorí sa hnevajú, že nám tu rastú mrakodrapy, no keď som sem prišla, boli tu samé slumy a potom iba staré mesto pre turistov.
.ako sa zmenila turecká spoločnosť?
V 2002, po nástupe AKP, sa mnohí obávali iranizácie Turecka. Asi pred piatimi rokmi sme tu mali vášnivé debaty o tom, či ženy môžu chodiť na univerzitu so šatkou na hlavách. Predtým to bolo striktne zakázané, aj v štátnej správe. Mám s tým skúsenosti zo svojich prednášok. Študentky, ktoré veria, že je hriech ukázať vlasy, chodili s parochňou na hlave alebo s čiapkou. Ja som bola zástankyňou toho, že nech si hlavu zahalí a nechodí s parochňou, aby som z toho potom mala zlý pocit, že ona má zlý pocit.
.boli to veľmi emotívne diskusie?
Na politickej úrovni a v médiách áno. „Bieli Turci“, čo boli pri moci predtým, sa obávali „tmavých Turkov“. To nie je o farbe pokožky, ale o fundamentálnom sekularizme kontra religiozite. Dnes už môžu byť študentky zahalené, nemusia si dávať parochne alebo sedieť doma pri platni.
.sú ešte tabuizované témy, o ktorých sa tu nehovorí?
Už ani nie. Dva najväčšie symptómy neboli šatky, ale diskusie o arménskej genocíde a o kemalizme. Tie tureckú spoločnosť oživili a ozdravili. Turci sami seba vnímajú ako syntézu koreňov Západu a Východu. Prijali jedno a ponechali si aj druhé. Keď som sem prišla, bolo tu tabu povedať niečo o Atatürkovi. Možno sa to zdá nepatričné, no nedovoliť si povedať nijakú kritiku, to mi ozaj veľmi pripomína leninizmus. Mala som akurát dosť nášho socializmu, a teraz som tu opäť videla zlatú bustu na bordovom podklade na baldachýne. Vy to tu ešte stále držíte? – pýtala som sa. Dávaj si pozor na to, čo hovoríš, to je náš Ata, náš Otec, reagovali. Alebo arménska tragédia. Teraz je otázka diskusie, či to bola genocída, predtým sa to nedalo ani spomenúť. Neuveriteľný posun.
.vnímate niektoré oprávnené argumenty, prečo by sa Turecko nemalo stať členom EÚ?
Rozumné nie. Niektoré majú istú váhu, no nižšiu ako tie opačné. Z krátkodobého hľadiska nevidím dôvod, prečo by sa Turecko malo stať členom EÚ, a to ani pre Úniu, ani pre Turecko. No z dlhodobého hľadiska áno. Tu je omnoho väčšia demokratická samokontrola spoločnosti ako na Balkáne. Iste, chápem obavy Európanov. Strach je ale krátkodobý. Nikto nehovorí, že Turecko by malo byť členom EÚ zajtra alebo o päť rokov.
.ale kedy?
Tak o desať, dvanásť rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.