Odborný názov je akútny (čiže rýchly) infarkt (čiže odumretie tkaniva vinou nedokrveniua) myokardu (čiže srdcového svalu). Znie to paradoxne, ale je to naozaj tak: srdce, ktoré pumpuje krv do celého tela, odumiera často práve vinou nedokrvenia.
Srdce potrebuje krv rovnako ako iné orgány. Preto si ju skratkou dodáva cez dve koronárne artérie, ktoré sa ďalej delia až do vlásočníc, ktoré obhospodarujú celé srdce. Cievy v stene srdca sú však zvláštne – nepomáhajú si ako v iných orgánoch. Každý kúsok srdca je zásobený len z jednej malej vetvy a keď tá prestane fungovať, je problém.
Ale prečo by to nemalo fungovať? Najčastejšie za to môže ateroskleróza, ktorá zužuje cievu niekedy len na 10 percent pôvodného priesvitu. To síce môže ešte stále stačiť, ale väčšinou iba v pokoji. Takže netreba viac, než trochu fyzickej námahy alebo rozčúlenie pri správach, a potreby srdca začnú byť väčšie ako pokryje krv, ktorú sú koronárne cievy schopné dodať. Často dokonca netreba ani námahu, ani správy, stačí malá zrazenina, ktorá upchá zvyšok priesvitu tepny. Vo všetkých týchto prípadoch vzniká nedokrvenosť a ak to pretrváva dlhšie, bunky srdca začnú odumierať. Vtedy ide o infarkt.
Srdce má okrem spomínaných egoistických ciev, ktoré si nepomáhajú, ešte aj ďalší drobný problém. Na rozdiel od takého bicepsu si srdce nemôže oddýchnuť, aj keby veľmi chcelo. Musí biť a pumpovať krv ustavične, pomaly či rýchlejšie, ale prestávku si neurobí. Z toho vyplývajú aj jeho vysoké nároky na kyslík, a teda na okysličenú krv. Aj krátky alebo malý nedostatok vedie k závažným dôsledkom. Ak je nedokrvenie iba dočasné, doktor to nazýva angina pectoris – bolesť na hrudníku.
Či pri bolesti na hrudníku ide o anginu, alebo infarkt, vie zistiť aj sám pacient, najmä ak už niečo podobné zažil. Pacienti majú so sebou často sprej, ktorým si streknú pod jazyk nitroglycerín – áno, ten, ktorý sa dá zneužiť aj na výrobu výbušnín. Našťastie, množstvo v spreji na teroristické útoky nestačí. Ak po spreji a v pokoji bolesť ustúpi, bola to angina pectoris. Ak neustúpi, hrozí infarkt.
.čo robiť
Čo teda urobíte, keď sa pri vás niekto chytá za hrudník? Či už ste laik, zle zaplatená sestrička, vystrašený medik bez praxe, štrajkujúci lekár, alebo s platom spokojný kardiológ s bohatou praxou, to najdôležitejšie, čo pre pacienta s infarktom myokardu môžete spraviť, je rýchlo zavolať záchranku. Čas je totiž faktor, ktorý rozhoduje, koľko svaloviny odumrie, a teda či pacient prežije. Niekedy nie je dôležité iba to, koľko svaloviny odumrie, ale aj kde. Srdce má aj svoj vlastný generátor a elektrické vedenie a keď sa tieto veci pri infarkte poškodia, hoci na krátkom úseku, prognóza je horšia.
Záchranku ste zavolali, čo ďalej? No, v každom prípade neodchádzať. Ak má pacient viazanku, šál, košeľu, uvoľníme dýchacie cesty, aby sa krv mohla čo najviac okysličiť. Človek s infarktom sa bojí, strach spôsobuje stres, uvoľnenie adrenalínu a ten bičuje srdce do vyšších frekvencií. Tým však nároky srdca stúpajú a situácia sa len zhoršuje. Preto pacienta treba usadiť, upokojiť, hovoriť s ním. Pokoj aj v tomto prípade lieči. Ľahnúť si nie je dobrý nápad, horizontálna poloha srdce len ďalej zaťaží. Takže už len vydržať, sanitka sa blíži.
Čo urobia lekári alebo záchranári v sanitke? Najprv určia diagnózu, na to stačí EKG a kvapka krvi, z ktorej sa stanovia bielkoviny z mŕtvych buniek srdca. Ak obe vyšetrenia ukážu, že ide o odumretie srdcovej svaloviny, diagnóza je jasná.
Liečba, to je celý kokteil liekov. Lekári dávajú lieky proti bolesti, lebo bolesť spôsobuje strach a ten, ako už vieme, všetko len zhoršuje. Iné lieky blokujú receptory adrenalínu, aby srdce vinou stresu nebolo nútené biť ako o dušu čoraz rýchlejšie. Ďalšie zas znížia tlak, proti ktorému srdce musí pumpovať krv. Inak povedané, snažíme sa srdce odbremeniť, aby klesli jeho nároky. To však nestačí, treba sa ponáhľať a na to má sanitka maják.
Lenže, nie je jedno, kam sanitka s pacientom ide. Ideálne ide do kardiocentra. Takých máme medzičasom na Slovensku veľa. Tam čakajú odborníci, ktorí dokážu cez stehennú tepnu špeciálnou hadičkou ísť hore až k srdcu a tam sa pozrieť do odstupov oboch koronárnych ciev. A nielenže vidia, kde je problém, čiže kde je napríklad zrazenina, ale môžu ju aj vybrať.
Dá sa to aj jednoduchšie a bez hadičky v stehennej tepne – zrazeninu možno rozpustiť infúziou špeciálnych enzýmov – trombolytík. Tie však môžu zaberať aj inde, než by sme chceli, a preto je lepšie nechať si pošpárať hadičkou v koronárnych cievach (ak by vám lekári teda dali si jedného dňa predsa len vybrať).
Niekedy sa stane, že pacient s infarktom príde k lekárovi až po šiestich hodinách alebo ešte neskôr. Dôvodov môže byť veľa, napríklad aj ten, že sa nenájde nikto, kto by záchranku zavolal. V každom prípade, ak sa pacient dostane k lekárovi neskôr, je problém.
.kyslíkový paradox
Predstavme si, že sme bunka srdcového svalu. Kontrahujeme sa o dušu, až zrazu infarkt! My sa o ňom dozvieme tak, že sa dusíme, lebo nemáme kyslík. Niektoré naše kamarátky bunky to zabalia, my si však spomenieme, čo sme to robili pred približne 500 miliónmi rokov.
Naša prabunka vtedy dokázala existovať aj bez kyslíka. Iste, nebolo to ktoviečo, ale dalo sa prežiť. A presne tak prežívame aj my teraz počas infarktu v tzv. ischemickej (nedokrvenej) zóne. Šetríme energiou a prestaneme produkovať všelijaké veľké bielkoviny, ktoré nepotrebujeme. Napríklad tie antioxidačné, ktoré nás chránili pred kyslíkom, ktorý vie byť riadne toxický. Teraz sa pred ním chrániť netreba, veď žiadny naokolo nie je.
Bez ochrany proti kyslíku vydržíme takto šesť hodín. Toľko totiž trvá, kým sa rozpadnú antioxidačné enzýmy, ktoré sme vyprodukovali dovtedy. A potom už radšej nijaký kyslík nedostať, respektíve nedostať ho priveľa naraz.
Ak teda natrafíme na hyperaktívneho lekára, ktorý nám zrazeninu rozpustí alebo vyberie aj takto neskoro, môže sa stať, že kyslík, ktorý príde, nám urobí viac zla ako dobra. Práve preto, že sme sa adaptovali na život bez kyslíka a nevieme sa mu už brániť. Tomu lekári nadávajú reperfúzne poškodenie a jeho príčinou je aj kyslíkový paradox. Paradox, lebo kyslík, ktorý bunkám pacienta tak chýbal, mu teraz robí zle.
A prečo vlastne stále píšem o „ňom“ a nie aj o „nej“? Infarkt môže postihnúť muža i ženu, ale mužské pohlavie je popri veku výrazným neovplyvniteľným rizikovým faktorom, aspoň do menopauzy. Potom sa riziko mierne vyrovnáva. Je zrejmé, že to bude pohlavnými hormónmi, ale tak úplne tomu zas nerozumieme.
Podobne nerozumieme genetickému riziku. Už roky vieme, že naša DNA do značnej miery rozhoduje o tom, či dostaneme ischemickú chorobu srdca – to je tá, ktorá sa prejavuje okrem iného infarktom. No až posledné roky výskumu odhalili, že najdôležitejším genetickým faktorom je jedno konkrétne miesto na krátkom ramienku deviateho chromozómu. Tam, na jednom z mnohých miest, kde sa od seba líšime sekvenciou DNA, sa rozhoduje o našom riziku pre infarkt. Takže sa zdalo, že sme odhalili genetickú príčinu infarktu, ale všetko sa ukázalo komplikovanejšie, než to na prvý pohľad vyzeralo.
Vedci totiž zistili, že inkriminovaná časť DNA je takzvaná génová púšť – široko-ďaleko žiadny gén, ktorému by sme mohli pripísať vinu. Zdá sa, že tam je kódovaná krátka RNA, regulujúca všeličo, čomu však my zatiaľ vôbec nerozumieme. Vieme len, že to je dôležité a že keď to raz pochopíme, hádam budeme môcť aj lepšie predchádzať infarktom. Uvidíme.
Autor je lekár a vedec.
Srdce potrebuje krv rovnako ako iné orgány. Preto si ju skratkou dodáva cez dve koronárne artérie, ktoré sa ďalej delia až do vlásočníc, ktoré obhospodarujú celé srdce. Cievy v stene srdca sú však zvláštne – nepomáhajú si ako v iných orgánoch. Každý kúsok srdca je zásobený len z jednej malej vetvy a keď tá prestane fungovať, je problém.
Ale prečo by to nemalo fungovať? Najčastejšie za to môže ateroskleróza, ktorá zužuje cievu niekedy len na 10 percent pôvodného priesvitu. To síce môže ešte stále stačiť, ale väčšinou iba v pokoji. Takže netreba viac, než trochu fyzickej námahy alebo rozčúlenie pri správach, a potreby srdca začnú byť väčšie ako pokryje krv, ktorú sú koronárne cievy schopné dodať. Často dokonca netreba ani námahu, ani správy, stačí malá zrazenina, ktorá upchá zvyšok priesvitu tepny. Vo všetkých týchto prípadoch vzniká nedokrvenosť a ak to pretrváva dlhšie, bunky srdca začnú odumierať. Vtedy ide o infarkt.
Srdce má okrem spomínaných egoistických ciev, ktoré si nepomáhajú, ešte aj ďalší drobný problém. Na rozdiel od takého bicepsu si srdce nemôže oddýchnuť, aj keby veľmi chcelo. Musí biť a pumpovať krv ustavične, pomaly či rýchlejšie, ale prestávku si neurobí. Z toho vyplývajú aj jeho vysoké nároky na kyslík, a teda na okysličenú krv. Aj krátky alebo malý nedostatok vedie k závažným dôsledkom. Ak je nedokrvenie iba dočasné, doktor to nazýva angina pectoris – bolesť na hrudníku.
Či pri bolesti na hrudníku ide o anginu, alebo infarkt, vie zistiť aj sám pacient, najmä ak už niečo podobné zažil. Pacienti majú so sebou často sprej, ktorým si streknú pod jazyk nitroglycerín – áno, ten, ktorý sa dá zneužiť aj na výrobu výbušnín. Našťastie, množstvo v spreji na teroristické útoky nestačí. Ak po spreji a v pokoji bolesť ustúpi, bola to angina pectoris. Ak neustúpi, hrozí infarkt.
.čo robiť
Čo teda urobíte, keď sa pri vás niekto chytá za hrudník? Či už ste laik, zle zaplatená sestrička, vystrašený medik bez praxe, štrajkujúci lekár, alebo s platom spokojný kardiológ s bohatou praxou, to najdôležitejšie, čo pre pacienta s infarktom myokardu môžete spraviť, je rýchlo zavolať záchranku. Čas je totiž faktor, ktorý rozhoduje, koľko svaloviny odumrie, a teda či pacient prežije. Niekedy nie je dôležité iba to, koľko svaloviny odumrie, ale aj kde. Srdce má aj svoj vlastný generátor a elektrické vedenie a keď sa tieto veci pri infarkte poškodia, hoci na krátkom úseku, prognóza je horšia.
Záchranku ste zavolali, čo ďalej? No, v každom prípade neodchádzať. Ak má pacient viazanku, šál, košeľu, uvoľníme dýchacie cesty, aby sa krv mohla čo najviac okysličiť. Človek s infarktom sa bojí, strach spôsobuje stres, uvoľnenie adrenalínu a ten bičuje srdce do vyšších frekvencií. Tým však nároky srdca stúpajú a situácia sa len zhoršuje. Preto pacienta treba usadiť, upokojiť, hovoriť s ním. Pokoj aj v tomto prípade lieči. Ľahnúť si nie je dobrý nápad, horizontálna poloha srdce len ďalej zaťaží. Takže už len vydržať, sanitka sa blíži.
Čo urobia lekári alebo záchranári v sanitke? Najprv určia diagnózu, na to stačí EKG a kvapka krvi, z ktorej sa stanovia bielkoviny z mŕtvych buniek srdca. Ak obe vyšetrenia ukážu, že ide o odumretie srdcovej svaloviny, diagnóza je jasná.
Liečba, to je celý kokteil liekov. Lekári dávajú lieky proti bolesti, lebo bolesť spôsobuje strach a ten, ako už vieme, všetko len zhoršuje. Iné lieky blokujú receptory adrenalínu, aby srdce vinou stresu nebolo nútené biť ako o dušu čoraz rýchlejšie. Ďalšie zas znížia tlak, proti ktorému srdce musí pumpovať krv. Inak povedané, snažíme sa srdce odbremeniť, aby klesli jeho nároky. To však nestačí, treba sa ponáhľať a na to má sanitka maják.
Lenže, nie je jedno, kam sanitka s pacientom ide. Ideálne ide do kardiocentra. Takých máme medzičasom na Slovensku veľa. Tam čakajú odborníci, ktorí dokážu cez stehennú tepnu špeciálnou hadičkou ísť hore až k srdcu a tam sa pozrieť do odstupov oboch koronárnych ciev. A nielenže vidia, kde je problém, čiže kde je napríklad zrazenina, ale môžu ju aj vybrať.
Dá sa to aj jednoduchšie a bez hadičky v stehennej tepne – zrazeninu možno rozpustiť infúziou špeciálnych enzýmov – trombolytík. Tie však môžu zaberať aj inde, než by sme chceli, a preto je lepšie nechať si pošpárať hadičkou v koronárnych cievach (ak by vám lekári teda dali si jedného dňa predsa len vybrať).
Niekedy sa stane, že pacient s infarktom príde k lekárovi až po šiestich hodinách alebo ešte neskôr. Dôvodov môže byť veľa, napríklad aj ten, že sa nenájde nikto, kto by záchranku zavolal. V každom prípade, ak sa pacient dostane k lekárovi neskôr, je problém.
.kyslíkový paradox
Predstavme si, že sme bunka srdcového svalu. Kontrahujeme sa o dušu, až zrazu infarkt! My sa o ňom dozvieme tak, že sa dusíme, lebo nemáme kyslík. Niektoré naše kamarátky bunky to zabalia, my si však spomenieme, čo sme to robili pred približne 500 miliónmi rokov.
Naša prabunka vtedy dokázala existovať aj bez kyslíka. Iste, nebolo to ktoviečo, ale dalo sa prežiť. A presne tak prežívame aj my teraz počas infarktu v tzv. ischemickej (nedokrvenej) zóne. Šetríme energiou a prestaneme produkovať všelijaké veľké bielkoviny, ktoré nepotrebujeme. Napríklad tie antioxidačné, ktoré nás chránili pred kyslíkom, ktorý vie byť riadne toxický. Teraz sa pred ním chrániť netreba, veď žiadny naokolo nie je.
Bez ochrany proti kyslíku vydržíme takto šesť hodín. Toľko totiž trvá, kým sa rozpadnú antioxidačné enzýmy, ktoré sme vyprodukovali dovtedy. A potom už radšej nijaký kyslík nedostať, respektíve nedostať ho priveľa naraz.
Ak teda natrafíme na hyperaktívneho lekára, ktorý nám zrazeninu rozpustí alebo vyberie aj takto neskoro, môže sa stať, že kyslík, ktorý príde, nám urobí viac zla ako dobra. Práve preto, že sme sa adaptovali na život bez kyslíka a nevieme sa mu už brániť. Tomu lekári nadávajú reperfúzne poškodenie a jeho príčinou je aj kyslíkový paradox. Paradox, lebo kyslík, ktorý bunkám pacienta tak chýbal, mu teraz robí zle.
A prečo vlastne stále píšem o „ňom“ a nie aj o „nej“? Infarkt môže postihnúť muža i ženu, ale mužské pohlavie je popri veku výrazným neovplyvniteľným rizikovým faktorom, aspoň do menopauzy. Potom sa riziko mierne vyrovnáva. Je zrejmé, že to bude pohlavnými hormónmi, ale tak úplne tomu zas nerozumieme.
Podobne nerozumieme genetickému riziku. Už roky vieme, že naša DNA do značnej miery rozhoduje o tom, či dostaneme ischemickú chorobu srdca – to je tá, ktorá sa prejavuje okrem iného infarktom. No až posledné roky výskumu odhalili, že najdôležitejším genetickým faktorom je jedno konkrétne miesto na krátkom ramienku deviateho chromozómu. Tam, na jednom z mnohých miest, kde sa od seba líšime sekvenciou DNA, sa rozhoduje o našom riziku pre infarkt. Takže sa zdalo, že sme odhalili genetickú príčinu infarktu, ale všetko sa ukázalo komplikovanejšie, než to na prvý pohľad vyzeralo.
Vedci totiž zistili, že inkriminovaná časť DNA je takzvaná génová púšť – široko-ďaleko žiadny gén, ktorému by sme mohli pripísať vinu. Zdá sa, že tam je kódovaná krátka RNA, regulujúca všeličo, čomu však my zatiaľ vôbec nerozumieme. Vieme len, že to je dôležité a že keď to raz pochopíme, hádam budeme môcť aj lepšie predchádzať infarktom. Uvidíme.
Autor je lekár a vedec.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.