Kľúčovou postavou skupiny Tornádo Lue je bratislavská speváčka Jana Tóthová, ktorá má s filmovou postavou veľa spoločného. Keby sa niekedy robil remake tejto skvelej komédie, Jana Tóthová by sa do tejto roly hodila ako uliata. V bratislavskom klube New Spirit Club má Jana na sebe čierny obtiahnutý kostým, z ktorého jej trčia červené pančucháče, na tvári výraz s pohľadom upretým do neznáma. „Udělala jsem to znova, jeden rok z každých deseti to provedu...,” spieva Jana do rytmických tónov skvelej skladby Lady Lazarus. .týždeň je svedkom nahrávania živého albumu, ktorý Tornádo Lue nahralo počas troch po sebe idúcich dní v klube. Koncertný záznam by sa mal ešte tento rok objaviť na iTunes cez vydavateľstvo Pavian Records. Kapela hrá v netradičnom zložení. Jana spieva, hrá na elektrickej gitare a občas zabúcha na malej súprave bicích. Juraj Hladký, ktorý dovtedy fungoval ako bubeník, obsluhuje klávesy a Paľo Murín, niekdajší basgitarista, brnká na swingovej gitare so zanietením člena rockabilly skupiny. Napriek tomu, že chýbajú celé bicie a basgitara, čiže rockový základ, to Jane a spol. svedčí. Veď Tornádo Lue mali vždy niečo spoločné s kabaretom.
.bez sentimentu
„Najmä druhý deň nám vyšiel. Priblížil sa mojej predstave o tom, aké by to malo celé byť. Mala som pocit, že tá speváčka išla v kuse predo mnou a mohla som sa na ňu dívať, čo všetko robí. Dala som do toho, čo treba a zvládla som pri tom ešte dýchať. Pre mňa to bol bombastický až gigantický pocit,“ hovorí Jana deň po sérii klubových vystúpení v bratislavskej kaviarni, kde sedíme s ňou, Paľom a Jurajom. Trojica pôsobí trochu unavene, tri koncerty po sebe sú dosť aj pre profesionálov, ale vyzerá, že je s výsledkom spokojná. Miestami ich vystúpenie pripomínalo starý šansónový recitál, žáner, kde sa spevák pozerá späť na svoju kariéru cez svoje piesne a ktorý z popmusic takmer vymizol, no Jane sa toto slovo vôbec nepáči. „To je dobre, že vymizol!“ smeje sa speváčka. „Sentiment, minulosť, spomínanie, to nie sú dôvody, prečo to robím. Pesnička je fenomém, kde sa čas zmazáva. Všetky svoje piesne nosím v sebe, je jedno, či je jedna staršia ako tá druhá. Pesničky žijú mimo času,“ vysvetľuje speváčka.
Mimo času funguje aj jej kapela, ktorej hudba akoby vôbec nepatrila do moderného sveta. Jana je Slovenka, no texty spievala výhradne v češtine. Buď si písala vlastné slová, alebo vyberala z básní americkej poetky Sylvie Plath alebo českého spisovateľa Bohumila Hrabala. Niekto by mohol namietať, že sa za češtinu skrýva, ale ono to skutočne funguje ako dobrý trik. Keď na pódiu rozpráva po slovensky, pôsobí neistým až plachým dojmom, ale keď začne spievať po česky, zmení sa na iného človeka. „Spievam po česky, lebo to nie je môj rodný jazyk. Ľahšie sa pri ňom môžem odosobniť,“ odpovedala na otázky speváčka. Od začiatku Tornádo zneli trochu ako Tom Waits, trochu ako temná kapela z Berlína, trochu ako klezmer, trochu ako kabaret, trochu ako swingová partia, hrajúca v zafajčenej miestnosti po záverečnej. „Punkový šansón, čardášový rock, to všetko sa o nás popísalo. Pravda je, že my sme napríklad klezmer nepoznali, keď sme robili prvé CD. My sme si naivne mysleli, že sme vynašli úplne novú hudbu, až potom povedali, že to, čo hráme, je klezmer,“ hovorí Paľo Murín. Debutový album Tornádo Lue vyšiel v malom nezávislom vydavateľstve Zoon Records v roku 1993. Pôvodne skupina uvažovala, že pesničky nahrá v normálnom nahrávacom štúdiu, no po niekoľkých pokusoch, pri ktorých sa im nepodarilo preniesť energiu z koncertov na pás, to vzdala a nakoniec dala prednosť demo nahrávke zo začiatku deväťdesiatych rokov, ktorá síce už kolovala medzi fanúšikmi, no znela správne drzo a špinavo.
.klezmer z Podunajska
V prvej polovici 90. rokov sa Tornádo Lue stalo v susednom Česku kultovou kapelou, ktorá si úplne podmanila tamojšie publikum, vychované na silnej undergroundovej kultúre. „Na mňa pôsobili ako oživená scéna z Lynchovho filmu, aj keď ten klarinet odkazoval trochu na klezmer a Podunajsko,” spomína na Tornádo známy český hudobný kritik Pavel Klusák a dodáva: „Pochopiteľne nám lichotilo, že spievajú Sylviu Plath v českých prekladoch Jana Zábranu. Tiež boli prví, kto siahol po krásnych raných Hrabalových básniach, bol to veľmi bystrý ťah. Na našej scéne málokto vie byť dekadentný tak, aby zároveň nebol kŕčovito štylizovaný. V tom smere bolo Tornádo bravúrne, dekadencia čistá, elegantná, občas v nepochopiteľných zásnubách temného pocitu so svetlým. A Jana je výnimočná osobnosť.”
No ustavičné koncertovanie, v ktorého rámci sa Tornádo dostalo aj na šnúru do Anglicka, dostalo kapelu pod silný tlak. V roku 1996 ešte stihli vydať v českom vydavateľstve Rachot druhý album Vlky, ktorý nakoniec vyšiel, keď už kapela neexistovala. „Je to bezprecedentné mrhanie talentom," napísal o nich vtedy Pavel Klusák. Príčinou rozpadu boli spory vnútri skupiny, ktoré cez klasickú ponorkovú chorobu prerástli do nenávisti medzi jej členmi. Krátko pred rozpadom hrali Tornádo Lue vo vypredanom klube Charlie's, ale v zákulisí sa nevedeli dohodnúť ani na poradí pesničiek a počas koncertu na seba len zazerali. Gitarista Dušan Palko sa krátko na to zbalil, za pár drobných predal svoje gitary a odišiel do Austrálie, kde sa oženil a žije tam dodnes. Paľo Murín sa začal venovať tanečnému projektu Happy Melon, ktorý nemal nič spoločné s tornádovskou hudbou. Jana Tóthová a Juraj Hladký sa stiahli z bratislavského hudobného života, rovnako ako klarinetista Jozef Čech. Lenže fanúšikovia, medzi ktorých patrí aj český režisér Bohdan Sláma, na nich nezabudli. Dve pesničky z albumu Vlky (Kozmická kráva a Beatles – jak to doopravdy bylo) použil vo svojom filme Divoké včely, čím udržal kapelu v povedomí, aj keď to vtedy vyzeralo, že Tornádo Lue sú definitívne minulosťou. Nikto si nevedel predstaviť kapelu bez Dušana Palka, ktorého swingová a klezmerovská gitara dávala hudbe Tornáda Lue ten správny drajv. „Keď odišiel Dušan Palko, brala som jeho odchod fatálne. Nevedela som si bez neho kapelu predstaviť, ale potom som si uvedomila, že je to blbosť,“ spomína Jana a Paľo s Jurajom dodávajú: „Dušan vytváral ducha Tornáda Lue. Na prvých dvoch albumoch toho veľa vymyslel, no na skladaní pesničiek sme sa podieľali všetci. Nie je problém zobrať pesničku a zahrať ju tak, ako chceme, pretože nikdy sme neboli Dušanovou sprievodnou kapelou. My všetci sme vytvárali štýl s názvom Tornádo Lue. “
.čokoládová tyčinka
Na comeback kapely došlo v roku 2002 náhodou, keď na bratislavskej ulici na seba narazili Paľo a Juraj, ktorí od rozpadu medzi sebou neprehovorili ani slovo. Obaja šli rovno do skúšobne, kde hneď vymysleli dve nové pesničky. Niekdajšia iskra bola opäť zažatá s tým rozdielom, že Paľo, ktorý hral v pôvodnom zložení na base, si zobral do ruky gitaru. Klarinetista Jozef Čech pribral klávesy a Tornádo Lue, verzia pre druhé tisícročie, bola opäť na svete. Keď pripravovali piesne na tretí album, cestu im skrížil známy filmový producent Čestmír Kopecký, ďalší z ich veľkých fanúšikov, ktorý zafinancoval nahrávanie albumu. Nebeskí jazdci (2004) síce neprekonali ich prvé dva albumy, no stále obsahujú pesničky, ktoré kapela vyťahuje aj na dnešných koncertoch. A najmä objavila v sebe ďalšiu polohu – disco! No potom sa kapela opäť vytratila.
„Prečo Tornádo druhýkrát skončilo? Otehotnela som. Ale nechcela by som obe veci spájať, že práve tehotenstvo bolo jedinou príčinou. Boli tam aj iné dôvody. Kapela sa rozbiehala smerom, ktorým som nechcela ísť. Takže mi to dieťa prišlo aj vhod, mala som čas na zmenu. Sú aj dôležitejšie veci ako veta, prečo končiť, keď sme do toho všetko dali. Ja som sebec v tom, že chcem niečo zažiť,“ vysvetľuje speváčka, ktorá sa nasledujúce roky s Jurajom Hladkým venovala výchove ich syna, no po čase ju hudba zavolala späť. „Keď uplynulo päť rokov, čo sme nehrali a ja som sa snažila odovzdať softvér môjmu synovi, cítila som, že na to dozrel čas. Jeden večer som sedela doma a prosila nebesia, aby mi vnukli nejaký nápad. Ráno som sa zobudila a došlo mi, že Ďuro vie hrať na klavíri a že vlastne nič viac nepotrebujem. Zavolala som Ďurovi, aby doniesol nejaký synťák, večer sme si k tomu sadli, zahrali sme si a bolo to. Pritom ráno nemám žiadne myšlienky, pripadám si ako mátoha (smiech.),“ hovorí Jana. Kapela skúšala rôzne polohy, zavolala aj pôvodnému členovi a klarinetistovi Jozefovi Čechovi, no ten návrat do Tornáda odmietol. Nakoniec sa ustálila v trojčlennej zostave. Prekvapením je pozícia Juraja na poste klaviristu, lebo v Tornáde hral roky na bicích. Na klavíri sa učil ešte na základnej škole vďaka učiteľke, ktorá v ňom videla talent a každú nedeľu s ňou chodil hrávať do miestnosti, kde bolo veľké koncertné krídlo. Za odmenu dostal čokoládovú tyčinku. „Nakoniec ma to prestalo baviť a už som tam neprišiel. Vrátil som sa k tomu až teraz. Aj tak na tom klavíri hrám ako na bicích, nebúcham do toho, ale snažím sa, aby hudba plynula,“ hovorí Juraj.
Tornádo pracuje na nových pesničkách a rozmýšľa o novom albume. Nedávno Radio_FM začalo hrať novú pesničku Mein Schatz. Pokiaľ to ide, snaží sa koncertovať. Vzhľadom na náklonnosť českého publika má viac vystúpení tam ako doma na Slovensku. Jana rozpráva o tom, ako má na prednom skle ich auta dodnes vytlačený bozk od fanúšika po nedávnom koncerte v Písku. „Keď tam hráme, mám pocit, akoby som sa vrátila domov,“ dodáva femme fatale našej popmusic. Vitaj späť, Tornádo Lue!
.bez sentimentu
„Najmä druhý deň nám vyšiel. Priblížil sa mojej predstave o tom, aké by to malo celé byť. Mala som pocit, že tá speváčka išla v kuse predo mnou a mohla som sa na ňu dívať, čo všetko robí. Dala som do toho, čo treba a zvládla som pri tom ešte dýchať. Pre mňa to bol bombastický až gigantický pocit,“ hovorí Jana deň po sérii klubových vystúpení v bratislavskej kaviarni, kde sedíme s ňou, Paľom a Jurajom. Trojica pôsobí trochu unavene, tri koncerty po sebe sú dosť aj pre profesionálov, ale vyzerá, že je s výsledkom spokojná. Miestami ich vystúpenie pripomínalo starý šansónový recitál, žáner, kde sa spevák pozerá späť na svoju kariéru cez svoje piesne a ktorý z popmusic takmer vymizol, no Jane sa toto slovo vôbec nepáči. „To je dobre, že vymizol!“ smeje sa speváčka. „Sentiment, minulosť, spomínanie, to nie sú dôvody, prečo to robím. Pesnička je fenomém, kde sa čas zmazáva. Všetky svoje piesne nosím v sebe, je jedno, či je jedna staršia ako tá druhá. Pesničky žijú mimo času,“ vysvetľuje speváčka.
Mimo času funguje aj jej kapela, ktorej hudba akoby vôbec nepatrila do moderného sveta. Jana je Slovenka, no texty spievala výhradne v češtine. Buď si písala vlastné slová, alebo vyberala z básní americkej poetky Sylvie Plath alebo českého spisovateľa Bohumila Hrabala. Niekto by mohol namietať, že sa za češtinu skrýva, ale ono to skutočne funguje ako dobrý trik. Keď na pódiu rozpráva po slovensky, pôsobí neistým až plachým dojmom, ale keď začne spievať po česky, zmení sa na iného človeka. „Spievam po česky, lebo to nie je môj rodný jazyk. Ľahšie sa pri ňom môžem odosobniť,“ odpovedala na otázky speváčka. Od začiatku Tornádo zneli trochu ako Tom Waits, trochu ako temná kapela z Berlína, trochu ako klezmer, trochu ako kabaret, trochu ako swingová partia, hrajúca v zafajčenej miestnosti po záverečnej. „Punkový šansón, čardášový rock, to všetko sa o nás popísalo. Pravda je, že my sme napríklad klezmer nepoznali, keď sme robili prvé CD. My sme si naivne mysleli, že sme vynašli úplne novú hudbu, až potom povedali, že to, čo hráme, je klezmer,“ hovorí Paľo Murín. Debutový album Tornádo Lue vyšiel v malom nezávislom vydavateľstve Zoon Records v roku 1993. Pôvodne skupina uvažovala, že pesničky nahrá v normálnom nahrávacom štúdiu, no po niekoľkých pokusoch, pri ktorých sa im nepodarilo preniesť energiu z koncertov na pás, to vzdala a nakoniec dala prednosť demo nahrávke zo začiatku deväťdesiatych rokov, ktorá síce už kolovala medzi fanúšikmi, no znela správne drzo a špinavo.
.klezmer z Podunajska
V prvej polovici 90. rokov sa Tornádo Lue stalo v susednom Česku kultovou kapelou, ktorá si úplne podmanila tamojšie publikum, vychované na silnej undergroundovej kultúre. „Na mňa pôsobili ako oživená scéna z Lynchovho filmu, aj keď ten klarinet odkazoval trochu na klezmer a Podunajsko,” spomína na Tornádo známy český hudobný kritik Pavel Klusák a dodáva: „Pochopiteľne nám lichotilo, že spievajú Sylviu Plath v českých prekladoch Jana Zábranu. Tiež boli prví, kto siahol po krásnych raných Hrabalových básniach, bol to veľmi bystrý ťah. Na našej scéne málokto vie byť dekadentný tak, aby zároveň nebol kŕčovito štylizovaný. V tom smere bolo Tornádo bravúrne, dekadencia čistá, elegantná, občas v nepochopiteľných zásnubách temného pocitu so svetlým. A Jana je výnimočná osobnosť.”
No ustavičné koncertovanie, v ktorého rámci sa Tornádo dostalo aj na šnúru do Anglicka, dostalo kapelu pod silný tlak. V roku 1996 ešte stihli vydať v českom vydavateľstve Rachot druhý album Vlky, ktorý nakoniec vyšiel, keď už kapela neexistovala. „Je to bezprecedentné mrhanie talentom," napísal o nich vtedy Pavel Klusák. Príčinou rozpadu boli spory vnútri skupiny, ktoré cez klasickú ponorkovú chorobu prerástli do nenávisti medzi jej členmi. Krátko pred rozpadom hrali Tornádo Lue vo vypredanom klube Charlie's, ale v zákulisí sa nevedeli dohodnúť ani na poradí pesničiek a počas koncertu na seba len zazerali. Gitarista Dušan Palko sa krátko na to zbalil, za pár drobných predal svoje gitary a odišiel do Austrálie, kde sa oženil a žije tam dodnes. Paľo Murín sa začal venovať tanečnému projektu Happy Melon, ktorý nemal nič spoločné s tornádovskou hudbou. Jana Tóthová a Juraj Hladký sa stiahli z bratislavského hudobného života, rovnako ako klarinetista Jozef Čech. Lenže fanúšikovia, medzi ktorých patrí aj český režisér Bohdan Sláma, na nich nezabudli. Dve pesničky z albumu Vlky (Kozmická kráva a Beatles – jak to doopravdy bylo) použil vo svojom filme Divoké včely, čím udržal kapelu v povedomí, aj keď to vtedy vyzeralo, že Tornádo Lue sú definitívne minulosťou. Nikto si nevedel predstaviť kapelu bez Dušana Palka, ktorého swingová a klezmerovská gitara dávala hudbe Tornáda Lue ten správny drajv. „Keď odišiel Dušan Palko, brala som jeho odchod fatálne. Nevedela som si bez neho kapelu predstaviť, ale potom som si uvedomila, že je to blbosť,“ spomína Jana a Paľo s Jurajom dodávajú: „Dušan vytváral ducha Tornáda Lue. Na prvých dvoch albumoch toho veľa vymyslel, no na skladaní pesničiek sme sa podieľali všetci. Nie je problém zobrať pesničku a zahrať ju tak, ako chceme, pretože nikdy sme neboli Dušanovou sprievodnou kapelou. My všetci sme vytvárali štýl s názvom Tornádo Lue. “
.čokoládová tyčinka
Na comeback kapely došlo v roku 2002 náhodou, keď na bratislavskej ulici na seba narazili Paľo a Juraj, ktorí od rozpadu medzi sebou neprehovorili ani slovo. Obaja šli rovno do skúšobne, kde hneď vymysleli dve nové pesničky. Niekdajšia iskra bola opäť zažatá s tým rozdielom, že Paľo, ktorý hral v pôvodnom zložení na base, si zobral do ruky gitaru. Klarinetista Jozef Čech pribral klávesy a Tornádo Lue, verzia pre druhé tisícročie, bola opäť na svete. Keď pripravovali piesne na tretí album, cestu im skrížil známy filmový producent Čestmír Kopecký, ďalší z ich veľkých fanúšikov, ktorý zafinancoval nahrávanie albumu. Nebeskí jazdci (2004) síce neprekonali ich prvé dva albumy, no stále obsahujú pesničky, ktoré kapela vyťahuje aj na dnešných koncertoch. A najmä objavila v sebe ďalšiu polohu – disco! No potom sa kapela opäť vytratila.
„Prečo Tornádo druhýkrát skončilo? Otehotnela som. Ale nechcela by som obe veci spájať, že práve tehotenstvo bolo jedinou príčinou. Boli tam aj iné dôvody. Kapela sa rozbiehala smerom, ktorým som nechcela ísť. Takže mi to dieťa prišlo aj vhod, mala som čas na zmenu. Sú aj dôležitejšie veci ako veta, prečo končiť, keď sme do toho všetko dali. Ja som sebec v tom, že chcem niečo zažiť,“ vysvetľuje speváčka, ktorá sa nasledujúce roky s Jurajom Hladkým venovala výchove ich syna, no po čase ju hudba zavolala späť. „Keď uplynulo päť rokov, čo sme nehrali a ja som sa snažila odovzdať softvér môjmu synovi, cítila som, že na to dozrel čas. Jeden večer som sedela doma a prosila nebesia, aby mi vnukli nejaký nápad. Ráno som sa zobudila a došlo mi, že Ďuro vie hrať na klavíri a že vlastne nič viac nepotrebujem. Zavolala som Ďurovi, aby doniesol nejaký synťák, večer sme si k tomu sadli, zahrali sme si a bolo to. Pritom ráno nemám žiadne myšlienky, pripadám si ako mátoha (smiech.),“ hovorí Jana. Kapela skúšala rôzne polohy, zavolala aj pôvodnému členovi a klarinetistovi Jozefovi Čechovi, no ten návrat do Tornáda odmietol. Nakoniec sa ustálila v trojčlennej zostave. Prekvapením je pozícia Juraja na poste klaviristu, lebo v Tornáde hral roky na bicích. Na klavíri sa učil ešte na základnej škole vďaka učiteľke, ktorá v ňom videla talent a každú nedeľu s ňou chodil hrávať do miestnosti, kde bolo veľké koncertné krídlo. Za odmenu dostal čokoládovú tyčinku. „Nakoniec ma to prestalo baviť a už som tam neprišiel. Vrátil som sa k tomu až teraz. Aj tak na tom klavíri hrám ako na bicích, nebúcham do toho, ale snažím sa, aby hudba plynula,“ hovorí Juraj.
Tornádo pracuje na nových pesničkách a rozmýšľa o novom albume. Nedávno Radio_FM začalo hrať novú pesničku Mein Schatz. Pokiaľ to ide, snaží sa koncertovať. Vzhľadom na náklonnosť českého publika má viac vystúpení tam ako doma na Slovensku. Jana rozpráva o tom, ako má na prednom skle ich auta dodnes vytlačený bozk od fanúšika po nedávnom koncerte v Písku. „Keď tam hráme, mám pocit, akoby som sa vrátila domov,“ dodáva femme fatale našej popmusic. Vitaj späť, Tornádo Lue!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.