Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kto je Harry Nilsson?

.peter Bálik .časopis .hudba

Who Is Harry Nilsson? ‒ tak znie prvá časť názvu dokumentárneho filmu o americkom hudobníkovi, ktorého takmer každý pozná podľa jeho piesní, ale nevie si spomenúť na jeho meno.

Harry Nilsson bol skvelý americký songwriter a spevák, ktorý sa preslávil vďaka hitom Everybody Talkin z filmu Polnočný kovboj a Withouth You. Za svojho života zložil mnoho skvelých šlágrov, ktoré rokmi zapadli, ale dnes svet znovu objavuje ich krásu.  

5 babiek za pieseň
Hudobník sa narodil ako Harry Edward Nilsson III. 15. júna 1941 v newyorskom Brooklyne. Jeho predkovia boli švédski imigranti, ktorí sa po príchode do USA živili ako vzdušní akrobati v cirkuse. Jeho život už v troch rokoch poznačil odchod otca z rodiny, ktorý sa jedného dňa prosto neukázal doma a už ho odvtedy nikto nikdy nevidel. Jeho mama alkoholička bola šesťkrát vydatá a ustavične bez peňazí. Rodina sa neskôr presťahovala do Kalifornie, kde bývali v prívese ako najposlednejší chudáci. Harry mal talent na všetko, čoho sa dotkol, v podstate sa naučil hrať sám na rôznych nástrojoch a popritom začal skladať vlastné pesničky. Vraj preto, lebo si nevedel zapamätať tie cudzie.   
Harry si od tínedžerských čias pomáhal predávaním lístkov v kine. Keď ho v roku 1960 zavreli, zamestnal sa v susednej banke, kde mal na starosti počítačový systém. Ked’sa neskôr prevalilo, že pri vstupnom teste klamal (tvrdil, že má za sebou vysokú školu, ale v skutočnosti vychodil len deväť tried), mohli ho vyhodiť, ale neurobili to. Nikto to nevedel s počítačmi lepšie ako on. Po nociach pracoval v banke, no cez deň skladal svoje pesničky, ktoré sa pokúšal predať rôznym vydavateľom. Niektoré z nich napríklad predal istému Scottovi Turnerovi. Pieseň za päť dolárov. Keď sa ho Turner pokúšal po rokoch kontaktovať s tým, koľko peňazí by chcel za znovuvydanie Nilssonových starých vecí, Harry mu odpovedal: „Nič, veď si mi už zaplatil. Päť dolárov za pieseň, nepamätáš?“ Zvesť o šikovnom songwriterovi sa začala šíriť po celom Hollywoode. Harry bol skladateľom starého strihu, ktorý skladal piesne takým spôsobom, akoby ich vyťahoval ako karty z rukáva. Jeho pesničky vychádzali zo štandardov,  čiže veľkého amerického spevníka, no mali v sebe bezstarostnosť a hravosť šesťdesiatych rokov. Na rozdiel od iných skladateľov, ktorí si tak maximálne pískali pomedzi fúzy, bol Harry skvelý spevák. Keď predspieval Little Richardovi pieseň, ktorú pre neho zložil, príjemne šokovaný rokenrolista len konštatoval: „Na to, že si beloch, spievaš výborne.“
 V roku 1966 podpísal zmluvu s firmou RCA Victor, v ktorej vyšiel jeho debutový album Spotlight Of Nilsson (1966). Nebol to žiadny veľký hit, no debut a nasledujúci album Pandemonium Shadow Show (1967) boli plné piesní, ktoré si zapožičali iní hudobníci ‒ od stepujúceho šoumena Freda Astaira až po rockových The Yardbirds. Veľkú reklamu mu spravil aj obdiv členov skupiny The Beatles, ktorí Nilsssona označili za svojho najobľúbenejšieho amerického hudobníka.
Keď Bob Dylan nestihol termín s dodaním titulnej piesne do filmu Midnight Cowboy (mala to byť jeho Lay, Lady, Lay), tvorcovia si nakoniec vybrali skladbu Everybody Talkin z tretieho Nilssonovho albumu Aerial Ballet (1968). Za interpretáciu skladby, ktorú napísal folkový pesničkár Fred Neil, dostal Harry svoju prvú Grammy. Vďaka úspechu sa mu darilo aj s nasledujúcim albumom Harry (1969), no skutočným trhákom bol až ďalší album s parodickým názvom Nilsson Schmillson (1971), ktorý sa dostal do Top 5 americkej a anglickej hitparády. Za podanie piesne Without You dostal ďalšiu Grammy. Už vtedy bol Harry kráľom hollywodských večierkov, s pitím sa dovtedy krotil, ale prílišný úspech mu začal prekážať. Pozornosť, po ktorej netúžil, kompenzoval nadmernou konzumáciou alkoholu. Ďalší album Son of Schmilsson, ktorý mal potvrdiť štatút novej popovej hviezdy, vznikal v podivnej a nezdravej atmosfére plnej nezhôd s producentom Richardom Perrym. Spevák chodil na nahrávanie priamo z nočného žúru, často nepripravený, akoby sa mu nechcelo pracovať. Hlavnou príčinou jeho nezáujmu bol rozvod s jeho prvou ženou, ktorý podľa jeho priateľov niesol ako katolík veľmi ťažko. Napriek niektorým pesničkám album nebol taký úspešný ako jeho predchodca, a to aj vďaka Harryho tvrdohlavosti, keď odmietol zmeniť „Fuck You“ v najchytľavejšej piesni You Breakin My Heart. Samozrejme, rádiá ju odmietli hrať.
V tom čase sa naplno skamarátil s Johnom Lennonom, ktorý v roku 1973 prišiel do Los Angeles po rozchode s Yoko Ono. Harry a John vytvorili nerozlučnú dvojicu, ktorá sa venovala predovšetkým nekonečnému žúrovaniu a spolu s ďalšou partiou kamarátov - hudobníkov ovládli ako vlčia svorka všetky nočné bary v Los Angeles. V stave najvyššej opitosti prichádzalo aj ku konfliktom. Je známa fotografia opitého Lennona s Nilssonom, ako sa naťahujú s personálom miestneho baru. Veď toto obdobie sa v Lenonnovej biografii aj označuje ako Lost Weekend (Stratený víkend). Lennon mu dokonca aj produkoval album Pussy Cats, ktorý vtedy viac-menej zapadol, no dnes je skrytým Nilssonovým klenotom. Počas nahrávania Nilsson takmer prišiel o hlas, keď sa s Lennonom predbiehal v tom, kto vydá väčší škrekot. Svedkovia tvrdia, že na mikrofóne sa našli stopy po krvi. Hlas sa mu vrátil až o rok neskôr, aj keď nie v plnej miere. Od toho momentu to s ním šlo z kopca. No nielen s ním, ale s celou hollywoodskou smotánkou. Znie to bizarne, ale v jeho hollywodskom apartmáne zomrela v roku 1974 Mama Cass, bývalá členka Mamas and Papas a o štyri roky neskôr na tom istom mieste poslednýkrát vydýchol aj bubeník The Who Keith Moon.

Vo výslužbe
V druhej polovici 70. rokov sa začal postupne vytrácať z popmusic. Sám seba označoval za hudobníka vo výslužbe. Viedol vcelku spokojný rodinný život s novou ženou a deťmi. Popri tom skladal filmové pesničky do disneyovských filmov alebo muzikálov. Z pokojného života ho nakrátko vytrhla správa, že zastrelili jeho priateľa Johna Lenonna. Aj keď zo svojho životného štýlu pomerne zľavil, pohárik so šampanským v ruke neopustil. V roku 1991 ho v aute zastavili policajti počas rutinnej prehliadky a v krvi mal trikrát viac alkoholu,  než bolo povolené. V roku 1993 len tak-tak prežil masívny infarkt. S vidinou blížiaceho sa konca stihol nahrať ešte finálny album nových piesní, ktorý dodnes nevyšiel a skompiloval výberovku svojich najlepších vecí Personal Best. Jej vydania sa už nedožil. Harry Nilssson zomrel 15. januára 1994 v spánku na infarkt v kalifornskom meste Agoura Hills. Mal len 52 rokov. Hudba ho však prežila. Keď do kín prišiel hit Magnolia, jednou z jeho hlavných piesní bola skladba One, jednoduchý beatlesácky popevok, ktorý na soundtrack naspievala Aimme Mann. Pieseň, ktorú Harry napísal ešte v roku 1968, je taká krásna a krehká, že by sa pokojne mohla stať hymnou osamelosti ľudskej duše. Hviezdu Harryho Nilssona v roku 2006 oprášil film Who Is Harry Nilsson? (And Why Is Everybody Talkin About Him). Dokument ho predstavil ako všestranne nadaného speváka a skladateľa, ktorý sa mohol rovnať tým najlepším, lenže jemu to bolo jedno. Znie to neuveriteľne, ale počas svojho života neodohral vlastný koncert! Harry Nilsson  na svoju kariéru nemyslel, bola mu ľahostajná. Jediné, čo od života chcel, bolo baviť seba aj ostatných.



Povedali o Harry Nilssonovi:
Ringo Starr: Sú iba traja ľudia na svete, o ktorých som si povedal, že v dokumentoch nebudem o nich nikdy rozprávať – John Lennon, George Harrison a Harry Nilsson.
Van Dyke Parks: „Harry Nilsson bol jedinou americkou odpoveďou na The Beatles.
Randy Newman: Verím, že Harry o sebe vedel, že je výborný. Vždy sa zhadzoval a robil si zo seba srandu.
Jimmy Webb: Krátko pred svojou smrťou ma zobral na výlet autom, pristavili sme sa pri oceáne a z kufra vybral zbierku rôznych kaziet. Začal mi púšťať svoje pesničky. Niektoré som poznal, iné boli úpne nové. Trvalo to niekoľko hodín. Keď skončil, otočil sa na mňa a povedal: Toto je moje celoživotné dielo. Ďakujem, že si si to vypočul. Bolo to poslednýkrát, čo som ho videl.
Eric Iddle (Monty Pythons): „Keď mal Harry pohreb, postihlo Los Angeles zemetrasenie. Stáli sme nad rakvou a zem sa začala triasť. Niekto vtedy poznamenal, že to bolo asi preto, že Harry v nebi zistil, že je zavretý bar.“
Micky Dolenz (The Monkees): „Krátko po pohrebe sme sa išli pozrieť na jeho náhrobok. Bol tam aj George Harrison, ktorý sa medzi rečou na mňa otočil a hovorí: Vieš, ktorá je moja najobľúbenejšia pieseň od Harryho? Tá, kde sa spieva Fuck You! A zrazu sme všetci začali svorne spievať ten verš: You Breaking My Heart, You Tort Its Apart, so Fuck You! (Lámeš mi srdce, trháš ho na kusy, tak sa….) a zrazu sme mali všetci úsmev na tvári. To by sa Harrymu určite páčilo!“
Paul McCartney a John Lennon na tlačovej konferencii v deň založenia firmy Apple na otázku, kto je ich najobľúbenejší spevák: „Nilsson!“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite