Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Betkine záhrady

.časopis .umenie

Tento týždeň (do štvrtka) je posledná možnosť navštíviť výstavu Bety K. Majerníkovej Pozemské záhrady v bratislavských kúpeľoch Grössling.

Keď človek odíde, zostane po ňom záhrada. Miesta, ktoré mu boli blízke, veci, ktoré mal rád, hudba, ktorú počúval, kvety, ktorých vôňu mal rád, ľudia a sny, ktorí tvorili jeho svet. Bety K. Majerníková strávila na tomto svete 33 rokov. Odišla nečakane, skoro ráno. Deň sa ešte len začínal a už sa skončil. Bolo to 22. mája 2012.
Ani nie o päť mesiacov neskôr vstupujeme do Betkiných Pozemských záhrad v Grösslingu. Plurál je namieste: sú to totiž mnohoraké záhrady. Sú to záhrady zvláštnych šperkov. „Najprv som si robila pre seba všelijaké maličkosti, neskôr som objavila, že sa dá tvorbou šperku vyjadrovať výtvarne. Nejde teda v prvom rade o to, či je prsteň nositeľný, ale skôr o to, čo ten prsteň znamená," hovorila nám Bety v roku 2008 v prvom z mnohých rozhovorov pre tento časopis. Je to skutočne tak. Jej šperky sú artefakty, v ktorých sa prelína krása s hravosťou, pričom nikdy nechýba nápad, príbeh, myšlienka. To, že ide o šperky, akoby dielam pridávalo ďalší komunikačný rozmer: veď šperkom, podobne ako oblečením chceme niečo o sebe povedať. Bety tvorila šperky v tematických sériách: od bojovnej série WRAF cez prázdnotu komunikácie odkrývajúce Bubbles a TVs až k sérii HOME, ktorú tvoria staré rodinné fotografie v nových kontextoch. Úplne posledná séria, ktorej sa Bety K. Majerníková venovala, má názov Pozemské záhrady. Tvoria ich štylizované kvety, odkazujúce na krásu, ale aj na krutosti a bizarnosti nášho sveta. Dnes sa nám zdá, akoby Betka, tvoriac tieto šperky, už dýchala svieži vzduch z iných, nie pozemských záhrad.
Výstava je nádherne inštalovaná na dne prázdneho bazénu chátrajúcich kúpeľov Grössling. Kráčate po dne, stojíte na miestach, ktoré by normálne mali byť zaliate vodou, pod nohami svietia sklenené vitríny s exponátmi. Niektoré sú zapustené do dna, iné z neho vytŕčajú. Ak si ich chcete prezrieť, musíte sa k nim skloniť. Niektorí ľudia si k ním sadnú, iní si kľakajú na kolená. Na dne miestnosti, ktorá bola kedysi krásna (dodnes je majestátna a pôsobivá), no roky pozvoľna chátra, je čistá krása.
Na vernisáži je bazén plný ľudí, pri jeho hlbokom konci hrá ambientný set duo Longital. Tóny, predĺžené ozvenou, napĺňajú priestor. Ľudia chodia od vitríny k vitríne, a potom postávajú na dne bazéna a na jeho krajoch. Betkina najbližšia rodina, priatelia výtvarníci, členovia skupiny Noisecut, kamaráti. Mrazivé pocity sa striedajú s pohnutou radosťou. Vystavovať v Grösslingu bol Betkin sen. Priatelia jej ho naplnili. Vybavili všetky potrebné povolenia, vyrobili vitríny, vyčistili špinavé priestory kúpeľov a teraz prišli, aby aspoň na chvíľu boli s človekom, ktorý stále tak veľmi chýba.
Ono sa to tak ľahko konštatuje, že Bety nikdy neodišla, že je tu stále s nami. Odišla a nie je. A predsa: prezerajúc si jej šperky, počúvajúc hudbu, rozprávajúc sa s ľuďmi, s ktorými nás spojila, je ten pocit Betkinej prítomnosti nepopierateľný.
„A to je všetko?" spieva Shina z Longitalu a znie to mrazivo. Bety odišla, zostali po nej Pozemské záhrady plné krásy. A my, ktorí ju v nich stále vidíme. Vôbec to nie je málo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite