Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Netúžim napísať niečo veselé

.časopis .literatúra

Päť dní v týždni pracuje na úrade práce, cez víkend oddychuje a píše knihy. Blízka mu je literatúra úzkosti a strachu, jeho kniha V mene otca získala Cenu Anasoft litera za rok 2012. Spisovateľ Balla.

.stále pracuješ na úrade práce v Nových Zámkoch?
Stále.

.nikdy si nerozmýšľal nad tým, že zmeníš zamestnanie?
Nie.

.teba to baví?
V podstate baví.

.čo ťa na tom baví?
To, že to nie je úradnícka práca.

.čiže ty si v tom úrade na „manažérskej pozícii"?
Áno, ale našťastie nemusím ako manažér vyzerať. Nemusím byť tak oblečený. Moja práca nie je primárne nejaké papierovanie.  Je to kontrolná činnosť, čiže aj práca v teréne, dobrodružná a niekedy aj zábavná.

.ja si neviem predstaviť, čo na tom môže byť dobrodružné.
Napríklad kontrola nelegálnej práce. Skrátka, tá práca sa dá vydržať. Až na to, že každé štyri roky sa tam život začína odznova.

.politickí nominanti?
Presne tak.

.ty si študoval ekonomiku?
To bolo v „temnom socializme” a nemá to nič spoločné s tým, čo robím teraz. Je dobré,  že mám nejaký titul, lebo je nevyhnutný, ale ináč mi to pre prax veľa nedalo.

.kedy si začal písať?
Ešte na gymnáziu, ale to boli skôr také slohové práce. O „vážnejšie” texty som sa pokúšal až neskôr, spolu s mojím spolužiakom z gymnázia, dnes už slávnym spisovateľom Petrom Macsovszkým. Prebiehala medzi nami živá literárna komunikácia, písali sme si navzájom recenzie, len tak, sami pre seba.

.ty si Maďar?
Povedzme, že neviem. Viem toľko, že moja mama Maďarka zrejme nebola, otec asi hej, jeho rodičia nevedeli po slovensky.

.keď si bol dieťa, hovorili ste doma po maďarsky?
Spočiatku.  Ale keď bol malý môj brat, ktorý je o štyri roky starší odo mňa, hovorili rodičia takmer výlučne po maďarsky. Neskôr sa to zmenilo. Môj brat po maďarsky zabudol a ja som maďarčinu možno ani nikdy neovládal.

.ale rozumieš po maďarsky?
Rozumiem, čítam knižky, pozerám politické diskusie v maďarskej opozičnej televízii, ale hovoriť neviem, tie slová mi napadajú príliš pomaly.

.na strednej škole si teda písal „slohové práce" a na vysokej si už začal písať „vážne".
Ja som si vlastne od začiatku myslel, že to, čo píšem, je dosť vážne.

.čo ťa viedlo k tvorivému písaniu?
Pokiaľ si pamätám, tak pri tých slohoch ma motivoval najmä samotný fakt, že mi to ide.  No a témy sa príliš vyberať nedali.

.chválila ťa pani učiteľka?
Vtedy ešte hej. Dnes ma už ani nezdraví ‒ ale ani ja ju. V deväťdesiatych rokoch sa stala veľkou matičiarkou, recitovala na národniarskych stretnutiach, takže sme sa od seba, mierne povedané, vzdialili.

.neskôr si mal k písaniu asi hlbšiu motiváciu?
O dosť neskôr. Lebo v detstve a puberte som čítal najmä detektívky a tých pár v tom čase dostupných hororov.  Niežeby sa niečo kvalitnejšie nedalo zohnať,  ale mňa to nezaujímalo. Ale vďaka Macsovszkému som neskôr začal objavovať  literatúru, najmä v maďarských prekladoch, o akej som predtým ani netušil. Zistil som, že sa dá písať aj inak, že sa dá vyjadrovať čosi zásadnejšie a dôležitejšie o človeku, nielen nejaké triviálne príbehy, prípadne ideologické agitky.

.ako by si tú literatúru definoval?
Literatúra úzkosti, strachu. Úzkosti z toho, že nechápeme, ako funguje svet, čo v ňom hľadáme a ako v ňom môžeme prežiť. Mimochodom, to je pre mňa záhadou dodnes.  

.čím ti to imponovalo?
Tí autori prenikali kamsi hlbšie do bytia, premýšľali o základných, rozhodujúcich, ťaživých otázkach. Príbehy boli u nich v podstate druhoradé. Ja som sa o to tiež chcel pokúsiť, dúfal som, že raz napíšem práve také texty, aké som osobne túžil čítať od iných. Napríklad v slovenskej literatúre som spočiatku nič také nenašiel, len v tej staršej, zo začiatku 20. storočia, Gejza Vámoš je pre mňa v tomto zmysle dodnes veľkou hviezdou. Našťastie, postupne som objavil aj ďalších, väčšinou súčasných slovenských autorov, ktorých sa oplatí čítať.

.takže písanie sa začalo objavovaním kníh.
V tých knižkách bol zachytený aj môj vlastný životný pocit. U Vámoša, Kafku či Becketta...  Ale hľadal som spôsob, ako to všetko vyjadriť ešte trochu inak, dnes by som možno mohol povedať ‒ „ballovsky". Niekedy sa mi zdá, že som si tým hľadaním vlastného výrazu vybudoval literárne väzenie...

.téma úzkosti ti je vlastná. Ja som v jednom blogu napísal, že si „kartograf odvrátených strán našich životov."
Je to tak, ale s tým, že aj na odvrátenej a temnej strane hľadám nejakú nádej, hoci väčšinou márne. V iných sférach sa však pohybovať neviem, sú mi príliš vzdialené a cudzie.   

.je tento prístup k písaniu pre teba niečo ako pre bluesmana blues?
Áno. To je dobrý príklad. Blues nie je veľmi rozmanitá forma, ale dobrý muzikant v nej dokáže byť tvorivý. A keď má robiť niečo, čo už nie je blues, cíti sa nesvoj. Keď občas dostanem ponuku, aby som prispieval do nejakej rubriky v časopise,  aby som komentoval či glosoval spoločenské dianie, musím odmietnuť, lebo by som to asi nezvládol a ani ma to príliš nezaujíma. Na to tu máme rozhľadenejších, veselších a asi aj objektívnejších publicistov.     

.pri čítaní tvojich starších knihách som si myslel, že ty sa schválne sústreďuješ na tú temnú stránku vecí.
Nie schválne. Ja veci takto vidím celkom prirodzene. Nemám pocit, že by som mal napísať niečo veselé, takým tým „normálnym" spôsobom a o „normálnom” svete.  Veď o tom píšu všetci. Celé kníhkupectvá žiaria farebnými obálkami kníh, v ktorých je všetko to, o čom ja nechcem písať, prípadne, čo vidím celkom inak.

.čo ťa vedie k tomu, že po únavnom pracovnom dni si sadneš a ideš písať?
Mal som kedysi taký režim, asi odkukaný od Kafku, že keď som sa vrátil z práce, šiel som na tri hodiny spať, aby som potom vládal niečo vytvoriť. Keby som nešiel spať, nedokázal by som ani čítať, nieto ešte písať. Lenže dnes je to tak, že síce idem spať, ale potom, keď vstanem, nič nerobím, lebo naďalej nevládzem. Písanie sa tak obmedzuje na víkendy. Aj preto sú moje knihy čoraz tenšie. A možno aj „hustejšie”. Text by mal byť  zbavený každej zbytočnosti.  Raz neviem, o čom závažnom a nevyhnutnom píše nejaký románopisec na 500 stranách. Keď vezmem do rúk napríklad Houllebecqa alebo Murakamiho, čítam, čítam a neviem, načo je to napísané. Priveľa hlušiny. Z tých kníh je až príliš zrejmé, že oni sa písaním živia. Znie to kacírsky, ale väčšina textov by sa možno mohla  zredigovať na 100-stranovú kvalitnú literatúru. Myslím, že nedostatok času a skromná kvantita pozitívne vplývajú na kvalitu. Aká-taká úroveň niektorých mojich textov je teda vlastne z núdze cnosť.

.cez víkend by si však namiesto písania mohol ísť na ryby alebo pozerať futbal...
Lenže na ryby nechodím a futbal nepozerám.

.dobre, tak môžeš čítať, alebo ísť na koncert...
No veď práve: toto naozaj robím a preto píšem ešte o čosi menej, než by som mohol.

.aj tak: prečo si nakoniec sadneš a predsa len čosi napíšeš?
Ešte pred samotným písaním musím byť zakaždým buď dosť nahnevaný, alebo frustrovaný, alebo zúfalý, a zároveň sebastredný – to preto, aby som uveril tomu,  že práve ja sa mám písomne vyjadriť. A väčšinou to ešte musí byť tak, že si najprv otvorím nejakú knihu, začítam sa a napadne mi, že viem písať lepšie, než daný autor. Aj keď to nie je pravda, musím si to myslieť. Bez tohto prvotného presvedčenia by to nešlo. Lebo, načo by písal niekto, kto nie je najlepší? Takže v takomto rozpoložení začnem niečo zaznamenávať, potom zbadám, že danému autorovi nesiaham ani po členky, ale keď som už začal, tak pokračujem. Aj keď nie vždy a nie dlho.

.v roku 1992 bola publikovaná tvoja prvá poviedka v Dotykoch. Odvtedy ti vyšlo deväť kníh. To zase nie je až tak málo.
Ale keby sa to všetko vydalo súborne, tak by z toho vznikli nanajvýš dva hrubšie zväzky, a možno iba jeden.

.ale veď Hemingway napísal toľko beletristických kníh za celý život!
Ibaže on, ak sa nemýlim, zabíjal čas dokonca aj rybárstvom! Takže nie div.

.človeka, ktorý vydal deväť kníh a získal minimálne dve prestížne ocenenia, už možno bez obáv nazvať spisovateľom...
Nepamätám sa, kedy presne som sa prestal desiť označenia „Balla, spisovateľ". Dlho som to bral ako neoprávnené vyznamenanie a zároveň ako čosi  nepravdivé. Teraz mi je to už takmer jedno. Ani neviem, kedy sa to zlomilo. Spomínam si, ako sme sa v tej našej novozámockej literárnej mikrokomunite kedysi veľmi tešili, keď nám niekde publikovali poviedku či báseň. Tá radosť trvala niekedy aj týždeň. No v poslednom čase ju vôbec nepociťujem, dokonca sa zakaždým zľaknem, keď mi niečo publikujú: čo som tam zas napísal zle?

.ty si taký pochybujúci človek?
Pochybujem ustavične a o všetkom. Je to dosť únavné.  

.čiže, aj keď čítaš vlastnú knižku, vidíš, čo by si najradšej zmenil?
Žiaľ, najmä vtedy. Po funuse. Keď som na Pohode mal čítať úryvok z mojej čerstvo publikovanej knihy Oko, tak som si na vystúpenie vlastne pripravil celkom novú stručnú knižku, lebo nič dlhšie a súvislé sa z tej existujúcej v danej chvíli vybrať nedalo.  Napokon sa mi to aj tak nepodarilo zrozumiteľne predniesť, takže to bola zbytočná námaha. Až keď je knižka napísaná, vidím, že rozhodne nie je pre každého a nie na každú príležitosť. To znamená, že vždy sa nájde chvíľa, keď niektorú časť považujem za zbytočnú alebo za nesprávne umiestnenú. Z toho vyplýva, že žiadnu knihu nemožno nikdy vyhlásiť za ukončenú. Keď ju čítam dnes, je to iné, ako keď ju budem čítať zajtra. Vo všeobecnosti platí, že nie každá kniha je určená pre všetkých, niektoré texty sú veľmi špecifické a patria do rúk len istému typu prijímateľa. Najnovšie to vidno na príklade pána Danišku a jeho čítania knihy V mene otca. Táto knižka sa po jej ocenení v Anasoft litere zákonite dostane k oveľa väčšiemu publiku, lenže na Slovensku je na takýto typ literatúry nastavených možno 500, možno 1 000 ľudí a keď si ju teraz prečíta povedzme 5 000 čitateľov, tak 4 000 z nich bude pobúrených alebo sklamaných.

.keď píšeš, tak rozmýšľaš aj nad tým, kto to bude čítať?
Samozrejme, ale snažím sa tomu vyhnúť. Keď si predstavím konkrétneho čitateľa X, tak vidím, že kniha je dobrá, ale keď si predstavím čitateľa Y, tak vidím, že je zlá. Je lepšie nikoho si nepredstavovať, inak by som nikdy nič nedokončil.

.čo hovoríš na spomínaný text môjho kolegu Jaroslava Danišku Ballova správa o rodine, ktorý bol nedávno uverejnený v .týždni?
Pán Daniška vyjadril svoj názor, a to je v poriadku. Prekážalo mi však, že buď vedome, alebo v dôsledku uponáhľanosti klamal.

.to je dosť silné konštatovanie! V čom podľa teba klamal?
Píše niečo v tom zmysle, že autor ku koncu knihy síce pateticky zvolá, že „synovia nepoznajú svojich otcov", ale v skutočnosti vzťahy medzi otcami a synmi  odmieta spoznať. Lenže v tej knihe žiadny autor nič nezvolá, a už vôbec nie pateticky. Vyskytuje sa tam veta, ktorá sa končí bodkou a je vyslovená chladne, možno s istou dávkou trpkosti, a vysloví ju postava otca a zároveň rozprávača, vysloví ju úplne nepateticky, konštatuje, že synovia svojich otcov nepoznajú. To vyslovil otec o svojich synoch. Konkrétny otec, postava knihy, o konkrétnych synoch, postavách knihy. To je celé. A to, čo tvrdí pán Daniška, je minimálne nadinterpretácia. Ale neprekvapuje ma to. Ja ako autor, ktorý píše v podstate extrémne veci, musím byť pripravený, že sa stretnem s extrémnymi názormi na moje texty. Umenie má vyvolávať otázky a inšpirovať na rôzne postoje a názory, preto som rád, že pán Daniška napísal svoj článok.

.niekedy sa hovorí, že spisovateľ má byť svedomím národa. Čo si o tom myslíš?
Dnes je svedomím občanov  ‒ pojem „národ” nemám rád – každý jeden človek, každý jeden z nás. Každý má šancu vyjadriť a publikovať svoj názor, priestor na to má, minimálne na blogoch. Niektorý názor je, samozrejme, vychytený, sledovaný a šírený a má väčší vplyv, niektorý zaúčinkuje menej. Čo má znamenať to  „svedomie národa"? To, že niekto sleduje, čo národ robí, a vyhodnocuje to? Napríklad, čo robil v 2. svetovej vojne v čase vraždenia židov? A to svedomie potom kričí, že ten a ten národný postoj je hanbou?   

.no, myslí sa asi to, že keď židov zabíjajú, ozve sa statočný spisovateľ a povie, žo to je zlo...
Dnes by mohlo päť miliónov ľudí verejne vyjadriť svoj názor a protestovať proti všeličomu zlému. Problém je v tom, že väčšinou, keď sa ozvú, vyjadria niečo úplne iné, a nie protest proti zlu.  

.pred mesiacom si dostal najprestížnejšiu literárnu cenu na Slovensku. Zaznamenal si odvtedy nejakú zmenu vo vzťahu k tebe a tvojej tvorbe?
Deň po vyhlásení výsledkov som prišiel do práce a čakal, čo bude. V ten prvý deň o cene vedeli dvaja kolegovia asi z dvoch stoviek. Neskôr sa o tom postupne dozvedelo asi päť percent kolegov, a tak to už aj ostalo. V práci si teda naďalej hoviem v príjemnej literárnej anonymite. Ale zaznamenal som záujem médií. Dostávam žiadosti o rozhovor, pozvania na besedy. Je toho dosť.  

.ty si bol vždy jedným z autorov, ktorých dielo literárna kritika reflektovala.
Považujem to za šťastie. Hoci niektoré knihy boli prijaté takmer výlučne negatívne. Napríklad moja druhá kniha Outsideria radikálne rozdelila čitateľov aj recenzentov a vyvolala extrémne protichodné názory. Kdesi som čítal, že je to vôbec najhoršia slovenská kniha v histórii, inde zasa, že najlepšia. Oba názory ma potešili.  

.čítaš recenzie svojich kníh?
Čítam, ale keď už na začiatku uhádnem, že recenzia bude asi pozitívna, hanbím sa ju dočítať. Niektoré som naozaj v polovici nechal tak, zdalo sa mi to všetko nejaké príliš pekné. Na druhej strane, keď je recenzia negatívna, tak napriek tomu, že mám strašne zlú pamäť, niektoré zvraty a slovné spojenia si navždy zapamätám. Napríklad tvrdenie, že autor pateticky zvolal, hoci nezvolal. Aj keď neviem naspamäť napríklad ani jeden verš nejakej básne, toto mi utkvelo. Alebo Martin Hudymač, medzičasom už v podstate môj kamarát, raz prirovnal Macsovszkého, Tomáša Horvátha a mňa k baletkám, ktoré robia svoje piruety, hoci diváci už dávno odišli.

.výborný obraz!
Perfektný. Aj preto ma tak veľmi zasiahol.

.ako sa ti robia tie promo aktivity, ktorých je teraz po Cene Anasoft litera tak veľa?
Moje prvé verejné čítanie bolo pred pár rokmi vo Wroclavi na jednom festivale.  Povedal som si, že to môžem skúsiť, veď tam  ma už nikdy v živote neuvidia, neuľpie na mne žiadny biľag, ako sa ľubozvučne hovorieva. Je to však stále paradox: niekto napíše deväť kníh o tom, ako nevie komunikovať, ako sa nechce stretávať s ľuďmi, ako sa ich bojí, a potom má o tom verejne rozprávať, má verejne účinkovať. Utrpenie! Zarazilo ma, keď som sa kedysi dozvedel, že Kafka veľmi rád čítal svoje texty verejne, že sa v tom vyžíval. V tom je teda medzi ním a mnou obrovský rozdiel. A potom ešte v literárnej kvalite.

.svojho času si robil niečo ako redaktora rukopisov pre Kaliho Kertésza Bagalu...
To, čo som robil, bolo veľmi divné, aj keď užitočné ‒ ani neviem, či sa také čosi robí aj v iných vydavateľstvách. Kali mi dal rukopisy textov, o ktorých vydaní uvažoval, ja som si ich čítal a rovno do nich písal amatérske poznámky a komentáre, ako bežný čitateľ, nie redaktor. Väčšinou som sa pri tom tak nahneval, že som tam popísal strašné veci. Niektorí autori to ocenili, iní sa urazili, viacerým to však pomohlo. Nezožali hanbu, lebo si to s vydaním knihy rozmysleli. Ja som také šťastie nemal. V každom prípade dúfam, že mi Kali zase čoskoro dá nejaký rukopis, už mi to chýba.

.takže si to robil rád, nielen kvôli priateľstvu s Kalim?
Bavilo ma to. Hoci, opakujem, tie rukopisy ma niekedy neskutočne nahnevali, ale ja mám tento druh hnevu rád. V Nových Zámkoch sa pravidelne stretávame pri káve s literárnym vedcom a skvelým človekom Zoltánom Rédeym, na stole máme nejaké tlačoviny ‒ napríklad časopis Kultúra, Literárny dvojtýždenník alebo Slovenské pohľady ‒ čítame si to a hneváme sa, ako môžu vôbec niektoré texty existovať. Napríklad tie od Drahoša Machalu. To sú krásne chvíle! Pritom tie časopisy čítame práve so zámerom nahnevať sa, veď vieme, čo od nich môžeme očakávať. Toto ma baví. Ale predsa len, čítanie rukopisov má väčší zmysel.

.ako vnímaš náboženstvo?
Skôr by som sa vyjadril k tomu, čo si myslím o veriacich: vážim si ich, lebo ich viera je dôkazom toho, že rozmýšľajú o vážnych a zásadných otázkach. Menej si vážim to, k čomu tým rozmýšľaním, prípadne cítením, dospeli. Ale kdesi som čítal, že za náboženské cítenie ‒ aj  za náboženské „necítenie”, v prípade ľudí ako ja ‒ môžu nejaké gény. Nebol to vtip, hoci pravda to tiež nemusí byť. Skrátka, niekto má gény na to, aby veril v Boha, niekto ich nemá, a preto je ateista. Ale podľa veriacich je predsa aj prideľovanie génov božím dielom! Je to teda ťažko riešiteľná dilema. V každom prípade, veriacich akceptujem a vážim si ich za rozumovo-citový výkon a dúfam, že aj oni akceptujú neveriacich.

.aký máš pocit zo slovenskej politiky?
Momentálne je to hlboké zúfalstvo. A nevidím žiadnu nádej. Len tú, ktorá je vlastne beznádejou: že vlna, ktorá vyniesla k moci súčasnú vládu, raz opadne, že aj na túto vládu raz jej priaznivci zanevrú ako na Mečiara, aj dnešný vodca prestane byť zaujímavý. Ale to nebude veľké víťazstvo dnešnej nedôveryhodnej opozície, skôr únava materiálu. Vidím červenú líniu, doslova čevenú, ktorá sa tiahne od bývalého režimu až po dnešok. Očakával som, že výmenou generácií sa to samo od seba vyrieši, ale nevyriešilo sa. A potom, keď sa to raz vyrieši, vznikne otázka, kam a ako ďalej. Lebo zatiaľ to tu v skutočnosti vôbec neriešime, len sa voči komusi vymedzujeme. Ja najmä voči tomu, čo nazývam „zľahčovanie totality". Stále tu niekto tvrdí ‒ a veľmi úspešne ‒ že vlastne v tej totalite nebolo všetko zlé. Ja som v totalite žil a tvrdím, že pre mňa bolo zlé všetko. Všetko. Samozrejme, okrem tých vecí, ktoré sú rovnaké vo všetkých režimoch. Napríklad rodina, útle detstvo, farba trávy, mačky, psy, a tak ďalej.

.čo hovoríš na vládnucu ľavicu?
Nepovažujem ju za ľavicu. Je to skôr pragmatické združenie ľudí, využívajúcich  na získanie a udržiavanie moci sentiment voličov, ktorým sa v živote momentálne alebo aj dlhodobo príliš nedarí. Témy Smeru nie sú témami dnešnej európskej ľavice. Také sú skôr témy Michala Havrana a s ním sa občas dá aj súhlasiť. Vládnuca slovenská ľavica, paradoxne, v mnohom prízračne pripomína FIDESZ, čiže vládnucu maďarskú pravicu. Robertovi Ficovi asi ani nejde o ľavicu, ale o moc, o právo na jej distribúciu, a z ideologického hľadiska o oživovanie mŕtvoly, ktorú niektorí oplakávajú aj po dvadsiatich dvoch rokoch.

Balla / Narodil sa v roku 1967 v Nových Zámkoch. Po skončení gymnázia študoval na Vysokej škole ekonomickej, pracuje na novozámockom Úrade práce. Je víťazom viacerých literárnych súťaží, ako aj laureátom Ceny Ivana Krasku a Ceny Anasoft litera. V roku 1996 vyšla kniha jeho poviedok Leptokaria, nasledovalo ďalších osem útlych kníh. Píše úsporným, presným štýlom, väčšinou poviedky alebo novely. Jeho knihy vyšli v poľských, slovinských a českých prekladoch. Už niekoľko rokov je literárnymi kritikmi považovaný za jedného z najzaujímavejších slovenských spisovateľov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite