Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dominujú ľudia so zlou mentalitou

.martin Hanus .časopis .rozhovor

Štefanovi Harabinovi na zasadaní Súdnej rady povedal, že sa hanbí za to, že bol kedysi jeho učiteľom. Vláda Roberta Fica ho nedávno z tejto rady odvolala. Patrí k naším najvýznamnejším právnym filozofom a teoretikom. Alexander Bröstl.

.pôsobili ste rok a pol v Súdnej rade, až kým vás minulý mesiac vláda neodvolala. Prekvapilo vás to?
Osobne ma to neprekvapilo. Bolo mi jasné, že po konci Radičovej vlády, ktorá ma spolu s ďalšími dvoma kolegami nominovala do Súdnej rady, sa náš čas kráti. Ale je úsmevné, keď sa o nás hovorí, že sme mali plniť niečie politické pokyny. O tom nebola nikdy reč, osobne si neviem predstaviť, že by mi mohol niekto dávať politické pokyny.

.súdna rada je najvyšší orgán správy súdnictva, ktorý rozhodujúcou mierou ovplyvňuje atmosféru v súdnictve. Čo ste tam zažili?
Z hľadiska spôsobu vedenia tohto orgánu som nič podobné nezažil. Isteže, je úplne poriadku, ak dochádza k ostrým výmenám názorov, je úplne v poriadku, ak sa nenájde zhoda, to všetko patrí k životu. Ale spôsob, akým sa rokovalo, som v iných orgánoch nezažil. Zdesil ma spôsob, akým si sudcovia, predstavitelia Súdnej rady, vykladajú zákony, napríklad tie o právomociach Súdnej rady.

.máte na mysli správanie predsedu Súdnej rady a Najvyššieho súdu Štefana Harabina?
Poviem to takto: sudca Aharon Barak, bývalý predseda Najvyššieho súdu v Izraeli, napísal knihy o osobnosti, o integrite sudcu. Ak je vlastnosť, ktorú podľa Baraka sudca nemá mať, tak je to arogancia. A práve arogancia bola pracovnou metódou pri vedení Súdnej rady.

.je známe, že Harabin vás nazval komunistickým teoretikom leninského práva. Vy ste vraj o ňom povedali, že sa hanbíte za to, že ste boli jeho učiteľom na fakulte v Košiciach.
Áno, v tomto zmysle som to povedal.

.aj ste ho učili?
Keď som v roku 1976 skončil štúdium, on začínal ako študent, ja ako učiteľ. Neviem, kto z nás si toho druhého lepšie pamätá. (Smiech.)

.aký bol študent?
Nijako osobitne sa vtedy nevynímal. Na Súdnej rade mi povedal, že si „pamätáme na tvoje prednášky, máme ich zapísané“, takže vraj vie, čo som bol zač. Len dodávam, že ako mladý asistent som neprednášal, viedol som len zopár seminárov. Viem, že v rovnakej študijnej skupine bola aj neskoršia ministerka spravodlivosti pani Petríková, asi aj pán Chlebovič, ktorého vláda teraz vymenovala do Súdnej rady. Označenie za komunistického teoretika neberiem. Od nástupu na fakultu v roku 1976 boli mojím predmetom dejiny politického a právneho myslenia. V osemdesiatych rokoch som začal prednášať, možno paradoxne v širokom zábere od antiky po súčasnosť, dnes sa venujem redukovane 19. a 20. storočiu. V tej dobe bol však môj predmet výnimočný, mohol som načrieť do zdrojov právneho myslenia, vysvetľovať, odkiaľ vychádza a vstrebávať a šíriť európsku právnu kultúru, do čoho mi nikto nezasahoval.

.ako je možné, že na Slovensku udávajú tón súdnictvu ľudia, ktorí sú jeho hanbou?
To je sugestívna otázka. Vyjadrím sa len k tomu, kto udáva tón v politike a justícii. Je zaujímavé, že v ústavných funkciách dominujú predstavitelia trestného práva. Dokonca by som to mohol plus-mínus zredukovať na jednu katedru a jej širšie okolie. Mohli by sme začať pánom prezidentom, docentom Gašparovičom, pokračovať profesorom Čičom, bývalým predsedom Ústavného súdu, docentom Ficom ako predsedom vlády, doktorkou Macejkovou ako predsedníčkou Ústavného súdu, pridajme docenta Kandráča, bývalého verejného ochrancu práv. Alebo doktor Valo, bývalý generálny prokurátor, doktor Karabín, bývalý predseda Najvyššieho súdu, napokon doktor Harabin stále bol a je trestným sudcom...

.to je ten hlavný problém?
To zaiste nie, je to skôr ilustrácia širšieho javu. Po 90. roku vznikla ozajstná šanca pre súdnu moc, keďže súdnictvo pred rokom 1989 nebolo štandardnou nezávislou mocou. Mnohí sudcovia v 90. rokoch odchádzali do iných právnických povolaní, pričom silná generácia z oblasti trestného práva skôr ostala. Dnes na súdoch asi dominuje generácia okolo 50-ročných. Ich mentalita, stereotypy, ako aj vzdelanie sa, žiaľ, veľmi nezmenili a mnohých sa základné spoločenské zmeny až tak nedotkli.

.skúste bližšie opísať ich mentalitu.
Tam, kde my hovoríme o základných právach a slobodách, ktoré treba občas obhajovať aj proti štátu, tam mnohí z nich pred štátom priam „cukajú“. Pred rokom 1989 boli trestní sudcovia vychovávaní v duchu, že najhoršie, čo existuje, sú trestné činy proti republike. Štát, ten je predsa na prvom mieste, pretože všetko je tu kvôli štátu. Táto mentalita sa dodnes nezlomila, pričom zásada, že štát chráni občana a jeho základné práva a slobody a nie je tu pre seba, stále nie je vžitá. Vezmite si, že sudcov je okolo 1 300. Nie je to obrovské číslo, takže je to štruktúra, ktorú možno riadiť a ovládať. Iste, sudca je štátny orgán, ale pre koho tu je a ako rozhoduje? Aký je výber sudcov, ako sa možno stať sudcom? Je tu snaha premeniť súdnictvo na nástroj presadzovania záujmov konkrétnych strán? Bol som v Nemecku po znovuzjednotení, teda v období, keď sa tam reformovalo súdnictvo bývalej NDR, ktoré bolo ešte väčšmi nasiaknuté komunistickou propagandou. Lenže tam sa to všetko robilo ľahšie, keďže východným Nemcom poskytol Západ takpovediac „hotové nové súčiastky“, došlo tam teda k výmene generácií a bolo zabezpečené aj vzdelávanie.

.no za posledných 20 rokov prišlo aj k istej obmene, do súdnictva prišli noví ľudia, ktorí majú dnes okolo 40 rokov a vyštudovali už v nových podmienkach. Ak týchto ľudí nie je cítiť, nie je teda problém súdnictva aj vo vzdelávaní na právnických fakultách?
Som rád, že poznám sudkyne a sudcov z mladšej generácie, ktorí sa presadili a sú naozaj osobnosťami. Vzdelanostný problém nemožno obísť, ale začína sa už skôr, na stredných školách a úrovni vedomostí ich absolventov. Pritom jazykovo aj počítačovo sú vybavení čoraz lepšie, ale až príliš sa spoliehajú na to, že aj tak je všetko na internete. Bez cieľavedomej práce, poctivého štúdia to však nejde. V otvorenej diskusii o vážnych problémoch, pri ktorej nebude web, vyjdú najavo všetky nedostatky.

.otázka znie, nakoľ ko ich po strednej škole posunie univerzitné štúdium.
Mám obavu, že niektoré veci nie sú nastavené najlepšie. Študenti práva dnes majú stále prehustený študijný program. V anglosaskom svete, ale aj v ďalšej kontinentálnej Európe sa veľa zaoberajú prípadmi z praxe, na nich získavajú skutočné právne zručnosti, dnes už nikoho neohúrite tým, že viete naspamäť citovať zákon, alebo poučky.

.už 36 rokov učíte dejiny právneho myslenia, aké je postavenie vášho predmetu?
Právne myslenie je povinne voliteľný predmet, vďaka čomu stretávam dosť študentov, ktorí majú oň aj reálny záujem. Inak je právna filozofia vytláčaná na okraj a ako samostatný kurz sa vytráca z osnov. To sa však nedeje len u nás, ale napríklad aj v Nemecku, kde sa zrodila. Jednak generačne doznieva a aj nemecké fakulty uvažujú o profesorských miestach inak než v minulosti, a posilňujú praktické pozitívnoprávne predmety. Ale ešte stále sa tam nájde pár klasických osobností, právnych filozofov.

.tento predmet je vytláčaný preto, že sa javí ako málo užitočný?
Vyzerá neprakticky. Načo príliš veľa filozofovať, treba vziať zákon a rozhodovať. Zdôrazňuje sa, že najlepšia teória je prax, čomu zasa príliš neverím. No na druhej strane mi prekáža, že sa učia teoretické veci, ktoré sú pre prax nepotrebné. Ale fundament je fundament, rozmýšľame o tom, čo robíme a ako to máme robiť.

.nie je výsledkom tejto špecializácie, že univerzity potom chrlia právnych fachidiotov?
S mojím kolegom Pavlom Holländerom sa na túto tému často rozprávame, obaja dobre poznáme Nemecko, on pôsobil skôr na severe, ja na juhu. Keď sa bavíme s tamojšími mladými právnikmi, naozaj zisťujeme, že im chýba poznanie súvislostí, ktoré ich generační predchodcovia ešte mali. Skrátka cítiť, že už absolvovali právnické vzdelanie s inými akcentmi.

.dá sa tomu rozumieť tak, že slovenský absolvent práva nie je na tom v zmysle klasického právneho vzdelania horšie ako nemecký absolvent práva?
Z hľadiska štruktúry a obsahu právnického vzdelania rozdiely nevyzerajú dramaticky. Ale myslím si, že nemeckí študenti sú lepšie prakticky pripravení. V Nemecku sú profesori nastavení skôr na vedeckú prácu, skúšky sú náročné a stále sa veľký priestor ponecháva pre samostatné štúdium vo výborných podmienkach.

.naše fakulty práva sú tradične pod masovým náporom. Aký podiel študentov však má skutočný záujem o právo?
Z vlastných skúseností by som podiel záujemcov, teda tých, ktorí vedia, čo chcú, odhadol asi na jednu šestinu. Približne tri desiatky mojich študentov majú naozaj vyhranený záujem, baví ich to, chcú študovať, aj v zahraničí, chcú pokračovať v doktorandskom štúdiu, chcú sa stať sudcami. Oni sú vlastne tou budúcou špičkou. Musia však vydržať.

.čo sa s takýmito perspektívnymi študentmi stane po štúdiu?
To je problém, ktorý ma trápi. Často sú sklamaní, ťažko hľadajú a nájdu miesto. Mnohí, napríklad, odchádzajú ešte stále do Prahy, kde sa uplatnia ako advokátski koncipienti vo veľkých kanceláriách.

.ústavný súd nevie už takmer rok rozhodnúť, či prezident, ktorý odmieta vymenovať parlamentom zvoleného generálneho prokurátora Jozefa Čentéša, postupuje v súlade s Ústavou. Čo si o tom myslíte ako bývalý ústavný sudca?
Stále pôsobím na Ústavnom súde ako externý poradca, budem teda pri komentovaní zdržanlivý. Aj z bežného pohľadu je zaujímavé, že ani po 20 rokoch od prijatia Ústavy nevieme, ako sa má v jednotlivom kontexte realizovať ústavná právomoc „prezident vymenúva...“. Malo to byť jasné už z doby, keď sa tvorila Ústava, je to záležitosť modelu vzťahov medzi najvyššími orgánmi a v jeho rámci ústavného postavenia prezidenta a výkonu jeho právomocí.

.je známe, aký bol úmysel pri tvorbe Ústavy?
Mal by byť čitateľný.

.teda podľa vás by to mala byť úplne jasná vec?
Čo už je jasné v práve? Malo by to byť jasne rozhodnuté.

.prečo to stále nie je jasné na ÚS?
Hovoríme o výklade Ústavy, ak je vec sporná. Výklad Ústavy je druh konania, ktorý patrí aktuálne do právomoci pléna Ústavného súdu. Keď rekapitulujem výklady, vraciam sa k historicky aj k prvému príkladu, keď Ústavný súd v júni 1993 vyslovil tieto vety: „Hoci vláda Slovenskej republiky je najvyšším orgánom výkonnej moci (čl. 108), ústavné postavenie prezidenta Slovenskej republiky je v skutočnosti dominantné voči ústavnému postaveniu vlády. Bez prejavu vôle prezidenta nedôjde k vzniku ani zániku členstva vo vláde (čl. 111).“

.z toho potom vyplýva, že prezident má podľa vás naozaj právo nevymenovať poslancami zvoleného generálneho prokurátora?
Každé prezidentovo „vymenúva“ z článku 102, ods. 1 Ústavy je trochu iné. Ústavný súd nám azda o chvíľu povie, ako je to v tejto veci skombinované s voľbou Národnej rady.

.ako je možné, že o takej naliehavej veci nevedia sudcovia rozhodnúť už rok, kým napríklad nemecký ústavný súd je schopný o takej komplexnej veci ako euroval rozhodnúť v priebehu dvoch mesiacov?
Nebudem komentovať rýchlosť rozhodovania. Problém vnímam v širšom svetle. Štátna moc, ktorá pochádza od občanov, sa má vykonávať permanentne. V právnom štáte nemôže dochádzať k „pauzám“, keď dlhodobo nie sú obsadené ústavné funkcie.

.ste autorom aforizmu: Každej dobe pristane trochu iné drístanie. Aké drístanie prevláda dnes v práve?
Toho drístania si môžeme skutočne užiť dosť. Naši učitelia rímskeho práva a tí, čo nás učili právnickému vyjadrovaniu, by žasli nad tým, aké pojmy či slovné spojenia sa používajú. Právnický jazyk je osobitný druh jazyka, presný, odborný, vzorom môže byť právnická latinčina. Všetky tie nepresnosti a nadbytočnosti, ktorými je dnes zamorený verejný priestor, to je občas hrôza. Keď niekto povie, že niečo nie je legislatívne ošetrené, a že nás zachráni, keď to zrazu niekto legislatívne ošetrí, tak ma striasa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite