Vyrastal som v Poprade, len pár minút chôdze od hokejového štadióna – vždy poznajúc svoj tím, trénera a pripravený fundovane debatovať o zložení útočných pätíc. Aj koniec letných prázdnin mal radostnú hokejovú príchuť Tatranského pohára a definitívne znamenal výmenu futbalovej lopty za hokejky a loptičku. Popradu som zanietene drukoval mnoho sezón v národnej aj federálnej lige, respektíve v samostatnej extralige proti ktorémukoľvek súperovi.
Špeciálnu príchuť malo vždy východniarske derby s Košicami. Ale naozajstná elektrizujúca atmosféra na pokraji šialenstva – to boli zápasy proti bratislavskému Slovanu. Kto nezažil, tomu to takmer nemožno opísať. To, že raz budem mať nielen svoje obľúbené miesto na belasom štadióne, ale že budem s dlaňami vytlieskanými dočervena a vykričanými hlasivkami fandiť Slovanu Bratislava, by mi ani vo sne nenapadlo.
V Bratislave žijem takmer pätnásť rokov a na extralige som bol naozaj mnohokrát, ale priľnúť ku klubu, ktorý má svoje miesto v kategórii rivalov, sa mi nedarilo. Minimálne nie na úrovni fanúšika – srdciara. A to napriek osobnému priateľstvu s ľuďmi zo štruktúr klubu, známostiam s jednotlivými hráčmi, aj faktu, že popradskí spolurodáci zanechali v Slovane veľa dojmov a kus dobre odvedenej práce. Napríklad susedia zo sídliska – Rataj, Pavličko, alebo svojho času superkanonier Martin Kuľha či Dávid Skokan. Nie.
Potom vypukol v Poprade hokejový amok. Po mnohých pochybnostiach a nedôvere vstúpil do KHL klub HC Lev. Úvod sezóny sa odohral v mrákotach jaroslavľskej tragédie, ale neskôr si fajnšmekerský popradský fanúšik prišiel na svoje. Rýchlosť, presnosť, nasadenie, hviezdy zvučných mien – skrátka, hokej svetovej úrovne, taký odlišný od šedivých extraligových zápasov, kde neviete, ako bude váš tím hrať. V KHL sa hralo vždy rovnako – naplno. Vždy „plný dom“ a neuveriteľná atmosféra. Okolie popradského štadióna začali v deň zápasu bežne zapĺňat autá s poznávacimi značkami KE, SN, MT, ZA, alebo LM.
Keď sa do tejto elitnej ligy dostal Slovan Bratislava, vedel som, že to je hokej, na ktorý chcem a budem chodiť. To, že sa podarilo do kádra získať v podstate jadro úspešnej reprezentácie z tohtoročných MS, je čerešnička na torte a pre mnohých mimobratislavských fanúšikov bonus v podobe už vybudovaného vzťahu k tímu – bez ohľadu na klubovú príslušnosť. Pretože Slovan je mojou optikou a v danej konštelácii predovšetkým slovenským, až potom bratislavským klubom.
Keď kráčam do Slovnaft Arény, nemám chuť na debaty o tom, koľko hala stála a čo by bolo, keby nebolo. Nezaujímajú ma konšpiračné teórie o hrách ruských oligarchov a finančných machináciach. Prepáčte. Popravde, sú mi ukradnuté, lebo to, čo sa odohráva na ľade a v hľadisku, je potrava pre najfajnovejších hokejových gurmánov. A tak s vždy vypredaným hľadiskom na konci zápasu aj popradský Slovanista hrdo vstáva, tlieska a teší sa, že je „belasý“. Úprimne.
Autor je moderátor Fun Rádia
Špeciálnu príchuť malo vždy východniarske derby s Košicami. Ale naozajstná elektrizujúca atmosféra na pokraji šialenstva – to boli zápasy proti bratislavskému Slovanu. Kto nezažil, tomu to takmer nemožno opísať. To, že raz budem mať nielen svoje obľúbené miesto na belasom štadióne, ale že budem s dlaňami vytlieskanými dočervena a vykričanými hlasivkami fandiť Slovanu Bratislava, by mi ani vo sne nenapadlo.
V Bratislave žijem takmer pätnásť rokov a na extralige som bol naozaj mnohokrát, ale priľnúť ku klubu, ktorý má svoje miesto v kategórii rivalov, sa mi nedarilo. Minimálne nie na úrovni fanúšika – srdciara. A to napriek osobnému priateľstvu s ľuďmi zo štruktúr klubu, známostiam s jednotlivými hráčmi, aj faktu, že popradskí spolurodáci zanechali v Slovane veľa dojmov a kus dobre odvedenej práce. Napríklad susedia zo sídliska – Rataj, Pavličko, alebo svojho času superkanonier Martin Kuľha či Dávid Skokan. Nie.
Potom vypukol v Poprade hokejový amok. Po mnohých pochybnostiach a nedôvere vstúpil do KHL klub HC Lev. Úvod sezóny sa odohral v mrákotach jaroslavľskej tragédie, ale neskôr si fajnšmekerský popradský fanúšik prišiel na svoje. Rýchlosť, presnosť, nasadenie, hviezdy zvučných mien – skrátka, hokej svetovej úrovne, taký odlišný od šedivých extraligových zápasov, kde neviete, ako bude váš tím hrať. V KHL sa hralo vždy rovnako – naplno. Vždy „plný dom“ a neuveriteľná atmosféra. Okolie popradského štadióna začali v deň zápasu bežne zapĺňat autá s poznávacimi značkami KE, SN, MT, ZA, alebo LM.
Keď sa do tejto elitnej ligy dostal Slovan Bratislava, vedel som, že to je hokej, na ktorý chcem a budem chodiť. To, že sa podarilo do kádra získať v podstate jadro úspešnej reprezentácie z tohtoročných MS, je čerešnička na torte a pre mnohých mimobratislavských fanúšikov bonus v podobe už vybudovaného vzťahu k tímu – bez ohľadu na klubovú príslušnosť. Pretože Slovan je mojou optikou a v danej konštelácii predovšetkým slovenským, až potom bratislavským klubom.
Keď kráčam do Slovnaft Arény, nemám chuť na debaty o tom, koľko hala stála a čo by bolo, keby nebolo. Nezaujímajú ma konšpiračné teórie o hrách ruských oligarchov a finančných machináciach. Prepáčte. Popravde, sú mi ukradnuté, lebo to, čo sa odohráva na ľade a v hľadisku, je potrava pre najfajnovejších hokejových gurmánov. A tak s vždy vypredaným hľadiskom na konci zápasu aj popradský Slovanista hrdo vstáva, tlieska a teší sa, že je „belasý“. Úprimne.
Autor je moderátor Fun Rádia
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.