V 80. rokoch vyhlásil, že neregulované prisťahovalectvo môže poškodiť austrálsku spoločnosť. Ani sám nečakal búrku, ktorú tým na seba privolal. Historik Geoffrey Blainey sa stal takmer symbolom odporu proti politickej korektnosti.
.skoro všetci Austrálčania sú prisťahovalci. Odkiaľ pôvodne pochádza vaša rodina?
Moji predkovia prišli do Austrálie hľadať zlato v polovici 19. storočia. Posledný predok sa prisťahoval v roku 1859. Po ňom sú už všetci v mojom rodokmeni narodení v Austrálii. Moje priezvisko je waleské, ale dievčenské meno mojej mamy je cornwallské, pochádza z regiónu Cornwall v juhozápadnom Anglicku. Takže moji predkovia majú zväčša keltský pôvod.
.zlatá horúčka vo Viktórii prebehla v rovnakom čase ako v Kalifornii. Bolo množstvo zlata porovnateľné s tým kalifornským?
Áno, dá sa to porovnať. V rokoch 1845 – 1870 Kalifornia aj Viktória produkovali najviac svetových zásob zlata. Podobne ako San Francisco, aj Melbourne sa tak stalo jedným z najväčších svetových prístavov.
.ako zlatá horúčka zmenila austrálsku spoločnosť?
V prvom rade za necelú dekádu strojnásobila počet obyvateľstva. Predstavte si, že by o desať rokov bolo v Austrálii nie dvadsať miliónov ľudí, ale šesťdesiat. Určite by to malo veľký vplyv na celú spoločnosť. A tak to bolo aj vtedy.
.prečo ste sa rozhodli stať historikom?
Dejiny ma zaujímali zhruba od pätnástich rokov. Začal som teda študovať históriu na Melbournskej univerzite. Chcel som písať knihy a môj prvý výskum sa zameriaval na banícky región Lyell na západnom pobreží Tasmánie. Kniha s názvom Štíty Lyellu vyšla v roku 1954. Dosť ma prekvapilo, že bola úspešná a mnohokrát ju znovu vydali. Jej posledné vydanie ešte stále nájdete v kníhkupectvách.
.austrálske dejiny majú niekoľko etáp a pri pohľade na ne nepanuje medzi historikmi zhoda. Kontroverzná je napríklad tzv. politika bielej Austrálie, ktorá sa na tomto kontinente uplatňovala až do konca druhej svetovej vojny. Čo si o nej myslíte?
Politika, ktorá mala obmedziť prisťahovalectvo cudzincov inej pleti ako bielej, bola prijatá v 50. rokoch 19. storočia, keď do zlatých baní vo Viktórii prichádzalo veľa Číňanov. Neskôr ju rozšírili aj na iné etniká. Lenže musíme ju chápať v kontexte doby. V tom čase nebola výnimočná. Myslím si, že v tej dobe by podobne postupovala hociktorá európska krajina – a ázijská tiež. V mnohých ázijských krajinách neradi vidia cudzincov dokonca aj dnes.
.začiatkom 80. rokov ste sa stali mediálne známym ako oponent príliš rýchleho prisťahovalectva. Vtedy to bolo v súvislosti s príchodom veľkého množstva Vietnamcov do Austrálie. Neľutujete to?
Nie. Stále si myslím, že neregulované prisťahovalectvo môže poškodiť austrálsku spoločnosť. Spoločnosť má jednoducho isté limity, maximálnu rýchlosť, ktorou dokáže absorbovať nových prisťahovalcov.
.niektorí vaši akademickí kolegovia vtedy vaše názory označovali za politicky neprijateľné, ba až extrémne.
Polemika je pri diskusii bežná vec. Musím však dodať, že moji vtedajší kritici boli presvedčení, že ľudia budú žiť automaticky v harmónii. Neverili, že také veci ako 11. september alebo bombové útoky na Bali a v Španielsku sa môžu stať. Ale ony sa stali.
.aký je váš názor na ideu multikulturalizmu, ktorá v mnohých krajinách prevládla?
Existuje viacero foriem multikulturalizmu. Ak je jeho forma extrémna a agresívna, môže to škodiť. Ak sa k multikulturalizmu pristupuje rozumne, nevidím v ňom problém. Noví prisťahovalci by si však mali vybudovať lojalitu ku krajine, do ktorej prišli žiť.
.vo vašej knihe Tyrania vzdialenosti píšete, že vzdialenosť a veľká rozloha významne ovplyvnili dejiny Austrálie. Je vzdialenosť pre Austráliu problémom aj dnes, v čase lietadiel a rýchlej dopravy?
Myslím si, že je. Dnes hodinové omeškania znamenajú pre ľudí a biznis toľko, čo niekedy mesačné. Jeden príklad za všetky. Sydney je dnes finančné centrum Austrálie. Prečo predbehlo Melbourne? V povojnovej ére malo lepšie letecké spojenie so zahraničím ako Melbourne. Keď zahraniční investori prichádzali do Austrálie, prileteli do Sydney a tam museli hodiny čakať na prípoj do Melbourne. Časom preto založili svoje pobočky v Sydney.
.austrália a Nový Zéland sú jedinými krajinami západnej civilizácie v južnej hemisfére. Snažia sa ekonomicky spolupracovať s ázijskými krajinami, alebo s nimi skôr súťažia?
Musíme sa snažiť o spoluprácu aj o súťaž. Od roku 1955 sa hlavné obchodné cesty z Austrálie odkláňajú od Európy k Ázii. Kedysi bola naším najvýznamnejším obchodným partnerom Veľká Británia. Dnes jej miesto prebrali Japonsko a Čína.
.venujete sa ešte aj práci?
Veľa čítam a z času na čas ešte prednášam ako hosťujúci profesor. Práve som sa vrátil z prednášky na najväčšej osobnej lodi na svete, Queen Mary 2. Cestoval som ňou zo San Francisca cez Honolulu, Samou a Auckland až do Sydney.
.takže veľa cestujete. Boli ste niekedy v strednej Európe?
V roku 1966 som cestoval z Hongkongu cez Čínu a transsibírskou magistrálou cez Rusko až do Poľska, východného Nemecka a Holandska. Napísal som o tom knihu Naprieč červeným svetom. Bol som zopárkrát na Ukrajine, krátko v Rumunsku a v Maďarsku. Už dvakrát som navštívil Česko a nevynechal som ani Rakúsko. Dúfam, že raz sa pozriem aj na Slovensko.
.andrej Dorič
.skoro všetci Austrálčania sú prisťahovalci. Odkiaľ pôvodne pochádza vaša rodina?
Moji predkovia prišli do Austrálie hľadať zlato v polovici 19. storočia. Posledný predok sa prisťahoval v roku 1859. Po ňom sú už všetci v mojom rodokmeni narodení v Austrálii. Moje priezvisko je waleské, ale dievčenské meno mojej mamy je cornwallské, pochádza z regiónu Cornwall v juhozápadnom Anglicku. Takže moji predkovia majú zväčša keltský pôvod.
.zlatá horúčka vo Viktórii prebehla v rovnakom čase ako v Kalifornii. Bolo množstvo zlata porovnateľné s tým kalifornským?
Áno, dá sa to porovnať. V rokoch 1845 – 1870 Kalifornia aj Viktória produkovali najviac svetových zásob zlata. Podobne ako San Francisco, aj Melbourne sa tak stalo jedným z najväčších svetových prístavov.
.ako zlatá horúčka zmenila austrálsku spoločnosť?
V prvom rade za necelú dekádu strojnásobila počet obyvateľstva. Predstavte si, že by o desať rokov bolo v Austrálii nie dvadsať miliónov ľudí, ale šesťdesiat. Určite by to malo veľký vplyv na celú spoločnosť. A tak to bolo aj vtedy.
.prečo ste sa rozhodli stať historikom?
Dejiny ma zaujímali zhruba od pätnástich rokov. Začal som teda študovať históriu na Melbournskej univerzite. Chcel som písať knihy a môj prvý výskum sa zameriaval na banícky región Lyell na západnom pobreží Tasmánie. Kniha s názvom Štíty Lyellu vyšla v roku 1954. Dosť ma prekvapilo, že bola úspešná a mnohokrát ju znovu vydali. Jej posledné vydanie ešte stále nájdete v kníhkupectvách.
.austrálske dejiny majú niekoľko etáp a pri pohľade na ne nepanuje medzi historikmi zhoda. Kontroverzná je napríklad tzv. politika bielej Austrálie, ktorá sa na tomto kontinente uplatňovala až do konca druhej svetovej vojny. Čo si o nej myslíte?
Politika, ktorá mala obmedziť prisťahovalectvo cudzincov inej pleti ako bielej, bola prijatá v 50. rokoch 19. storočia, keď do zlatých baní vo Viktórii prichádzalo veľa Číňanov. Neskôr ju rozšírili aj na iné etniká. Lenže musíme ju chápať v kontexte doby. V tom čase nebola výnimočná. Myslím si, že v tej dobe by podobne postupovala hociktorá európska krajina – a ázijská tiež. V mnohých ázijských krajinách neradi vidia cudzincov dokonca aj dnes.
.začiatkom 80. rokov ste sa stali mediálne známym ako oponent príliš rýchleho prisťahovalectva. Vtedy to bolo v súvislosti s príchodom veľkého množstva Vietnamcov do Austrálie. Neľutujete to?
Nie. Stále si myslím, že neregulované prisťahovalectvo môže poškodiť austrálsku spoločnosť. Spoločnosť má jednoducho isté limity, maximálnu rýchlosť, ktorou dokáže absorbovať nových prisťahovalcov.
.niektorí vaši akademickí kolegovia vtedy vaše názory označovali za politicky neprijateľné, ba až extrémne.
Polemika je pri diskusii bežná vec. Musím však dodať, že moji vtedajší kritici boli presvedčení, že ľudia budú žiť automaticky v harmónii. Neverili, že také veci ako 11. september alebo bombové útoky na Bali a v Španielsku sa môžu stať. Ale ony sa stali.
.aký je váš názor na ideu multikulturalizmu, ktorá v mnohých krajinách prevládla?
Existuje viacero foriem multikulturalizmu. Ak je jeho forma extrémna a agresívna, môže to škodiť. Ak sa k multikulturalizmu pristupuje rozumne, nevidím v ňom problém. Noví prisťahovalci by si však mali vybudovať lojalitu ku krajine, do ktorej prišli žiť.
.vo vašej knihe Tyrania vzdialenosti píšete, že vzdialenosť a veľká rozloha významne ovplyvnili dejiny Austrálie. Je vzdialenosť pre Austráliu problémom aj dnes, v čase lietadiel a rýchlej dopravy?
Myslím si, že je. Dnes hodinové omeškania znamenajú pre ľudí a biznis toľko, čo niekedy mesačné. Jeden príklad za všetky. Sydney je dnes finančné centrum Austrálie. Prečo predbehlo Melbourne? V povojnovej ére malo lepšie letecké spojenie so zahraničím ako Melbourne. Keď zahraniční investori prichádzali do Austrálie, prileteli do Sydney a tam museli hodiny čakať na prípoj do Melbourne. Časom preto založili svoje pobočky v Sydney.
.austrália a Nový Zéland sú jedinými krajinami západnej civilizácie v južnej hemisfére. Snažia sa ekonomicky spolupracovať s ázijskými krajinami, alebo s nimi skôr súťažia?
Musíme sa snažiť o spoluprácu aj o súťaž. Od roku 1955 sa hlavné obchodné cesty z Austrálie odkláňajú od Európy k Ázii. Kedysi bola naším najvýznamnejším obchodným partnerom Veľká Británia. Dnes jej miesto prebrali Japonsko a Čína.
.venujete sa ešte aj práci?
Veľa čítam a z času na čas ešte prednášam ako hosťujúci profesor. Práve som sa vrátil z prednášky na najväčšej osobnej lodi na svete, Queen Mary 2. Cestoval som ňou zo San Francisca cez Honolulu, Samou a Auckland až do Sydney.
.takže veľa cestujete. Boli ste niekedy v strednej Európe?
V roku 1966 som cestoval z Hongkongu cez Čínu a transsibírskou magistrálou cez Rusko až do Poľska, východného Nemecka a Holandska. Napísal som o tom knihu Naprieč červeným svetom. Bol som zopárkrát na Ukrajine, krátko v Rumunsku a v Maďarsku. Už dvakrát som navštívil Česko a nevynechal som ani Rakúsko. Dúfam, že raz sa pozriem aj na Slovensko.
.andrej Dorič
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.