Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bin Ládina sme nešli zabiť

.časopis .týždeň vo svete

Médiá neinformovali o smrti Bin Ládina správne, tvrdí autor knihy Neľahký deň. Z bezpečnostných dôvodov sa ukrýva za pseudonymom Mark Owen. Aj o tom je táto kniha. O utajovaní, správnom i nesprávnom hodnotení informácií. O pravde a lži.

Ťažké je opísať, aké má človek pocity vo vrtuľníku, ktorý sa rúti k zemi. Moja myseľ zrejme celkom nevnímala, čo sa dialo... Vždy som si predstavoval, že zomriem v prestrelke, nie pri havárii vrtuľníka,“ píše muž, ktorého budeme aj v tomto článku pomenúvať pseudonymom Mark Owen, o sekundách krátko pred prienikom do obytného komplexu v pakistanskom meste Abbottabád. V tomto obytnom komplexe podľa informácií CIA dlhodobo žil Usáma bin Ládin. A vrtuľník, ktorý priviezol členov elitnej jednotky SEAL, aby Usámu dostali, mal na začiatku akcie vážne problémy.
Najhľadanejší terorista sa ukrýval len o niekoľko metrov ďalej. Muži z elitnej jednotky SEAL, ktorá je súčasťou amerického vojenského námorníctva, však v týchto dramatických chvíľach mysleli len na to, ako prežiť. Owen sa zúfalo pokúšal posunúť vo dverách padajúceho vrtuľníka tak, aby pri náraze aspoň neprišiel hneď o nohy.
Napokon k osudovej havárii nedošlo, ale len vďaka takmer nadľudskému výkonu pilotov. Nebyť ich, celá misia s cieľom zajať, prípadne zabiť Usámu bin Ládina by sa bola skončila neúspechom. A nebol by to prvý neúspech. Mark Owen už začínal túto sériu dosiaľ márneho pátrania po pohlavárovi al-Káidy brať osobne. Na možnosť dostať Usámu bin Ládina čakal celé roky.

.nespoľahlivý zdroj z CIA
Poľovačka na bin Ládina, strojcu útokov z 11. septembra 2001, bola od začiatku vecou správnych a nesprávnych informácií. Bez informácií by muži ako Mark Owen nemohli zavŕšiť dlhoročnú snahu jednou úspešnou rýchlou akciou, ktorá sa skončí – tak ako tá v Abbottabáde – do necelej hodiny.
Pred misiou v Abbottabáde mal však Mark Owen veľké pochybnosti práve o kvalite informácií, ktoré dostával jeho tím od spravodajských služieb. Nebol si istý, či misiu z najvyššieho velenia vôbec odsúhlasia, a ak áno, aký bude jej výsledok.
Nielen on, ale aj jeho kolegovia z tímu si totiž až príliš živo spomínali na rok 2007. Vtedy dostali z CIA informáciu, že v horách, v juhovýchodnej afganskej provincii Chost, sa ukrýva muž, ktorý je s veľkou pravdepodobnosťou hľadaným vodcom al-Káidy. „Provincia Chost patrila k miestam, kde podstúpili výcvik únoscovia lietadiel, ktorí zaútočili na Svetové obchodné centrum. Stále tam boli prítomní bojovníci z Talibanu a z al-Káidy, bez ťažkostí prechádzali ta a naspäť cez hranicu so susedným Pakistanom.“ Približne v polovici pobytu v Choste prišla správa z „jedného z popredných zdrojov CIA“, že na vlastné oči videl Usámu bin Ládina neďaleko Tora Bory. Bolo to to isté miesto, kde ho v roku 2001 Američania takmer chytili, píše Mark Owen. Vtedy, v roku 2001, totiž panovalo presvedčenie, že Bin Ládin prežíva v komplexe jaskýň v Bielych horách neďaleko Chajbarského priesmyku. Ani po päťdňových bojoch v Tora Bore sa nepodarilo vodcu teroristov zajať ani zabiť. O šesť rokov neskôr, v roku 2007, sa teda CIA vďačne chytila zvestí, ktoré považovala za dostatočne podložené – že Usáma bin Ládin je opäť v Tora Bore. Vyslala tam tím elitných vojakov, ktorého členom bol aj Mark Owen. Operácia sa však zakladala na jedinom ľudskom zdroji, a hoci nad Tora Borou dňom i nocou lietali špionážne lietadlá, tzv. drones, informáciu o zahliadnutom „vysokom mužovi vo vejúcom bielom rúchu“ sa nepodarilo potvrdiť.
V roku 2007 zlyhala nielen CIA, ktorá uverila nespoľahlivému informátorovi, ale aj pakistanská armáda, ktorá veľmi neochotne a zle spolupracovala so svojimi americkými spojencami. Owen, ktorý mal v tom čase na starosti porovnávanie dát zo špionážnych lietadiel s informáciami od pakistanských vojenských veliteľov, si vôbec nebol istý, či môže pakistanskej strane dôverovať. To, čo počúval od pakistanského styčného dôstojníka, nie vždy zodpovedalo tomu, čo videl na záberoch z lietadiel. Keď napríklad uvidel tábor s ozbrojenými mužmi v civilnom oblečení, pakistanská strana mu tvrdila, že ide o bežný hraničný priechod. To, že muži na záberoch pripomínali skôr islamských militantov, Pakistanci jednoducho neuznali za hodné komentára.

.sto percent, alebo desať percent?
V roku 2011 mali teda muži, ktorí sa chystali na akciu do Abbottabádu, zmiešané pocity. Na jednej strane sa tešili, že boli vybraní na takúto prestížnu misiu. Na druhej strane sa obávali, či znovu nevyrážajú za Usámom bin Ládinom zbytočne. Krátko pred zahájením misie sa Mark Owen zhováral s analytičkou z CIA (pomenúva ju iba ako Jen), ktorá už roky pracovala na vypátraní vodcu teroristickej siete. Opýtal sa jej, ako hodnotí kvalitu informácií, na základe ktorých idú do Abbottabádu.
„Povedzte mi úprimne,“ oslovil som Jen, „aká je pravdepodobnosť, že je to on?“ „Sto percent,“ takmer urazene odsekla. Vedel som, že... v tíme pátrajúcom po Ládinovi pracuje posledných päť rokov.
Owen uznával odbornosť analytikov a prácu Jen si vážil, napriek tomu bol skeptický. Slová „sto percent“ počul v minulosti pričasto a už sa mu z nich dvíhal žalúdok. „Pozor na také reči,“ povedal bojovne naladenej analytičke. „Keď vaši ľudia povedia, že je niečo na sto percent pravda, je to skôr na desať percent. A keď povedia, že šanca je desať percent, je to skôr tých sto.“ Keď jej pripomenul, že aj v roku 2007 sa hovorilo o stopercentnej šanci na dolapenie muža vo „vejúcom bielom rúchu“, len prevrátila oči a priznala: „To nebola dobrá stopa.“ Owenove pochybnosti pretrvávali, no priznanie Jen, pracovníčky CIA, že jej agentúra mala pochybný zdroj informácií, ho aspoň trochu potešilo. Dodalo mu nádej, že tentoraz si už ľudia z kancelárií dali pri analýze väčší pozor.

.vodca, ktorý nebojoval
Muži zo SEAL-u nešli do Abbottabádu preto, aby Usámu bin Ládina zabili. Toto tvrdenie nájdeme v knihe No Easy Day niekoľkokrát a niet dôvodu, aby sme mu neverili. Zásahový tím mal presné pokyny a jedným z nich bolo, aby, pokiaľ to bude možné, priviezli vodcu al-Káidy živého. Ako zdroj nových informácií by bol Usáma pre americkú stranu neoceniteľným úlovkom. Na stretnutí so „skupinou VIP“, v ktorej bol admirál Mike Mullen, admirál Eric Olson a viceadmirál Bill McRaven, ale aj právnik, ktorý patril buď pod ministerstvo obrany, alebo prišiel z Bieleho domu, sa ozvala otázka, či je cieľom misie zabiť Usámu bin Ládina. Právnik odpovedal takto: „Ak bude nahý, ak bude mať ruky nad hlavou, neeliminujete ho... Nemienim vám prednášať, ako máte vykonávať svoju prácu. Tvrdíme len to, že ak nebude predstavovať hrozbu, zadržte ho.“
Či existovala reálna pravdepodobnosť, že Usáma bin Ládin nebude predstavovať hrozbu, nad tým sa Mark Owen v knihe mimoriadne nezamýšľa. Napokon sa však ukázalo, že najhľadanejší terorista na svete nebránil pred prepadovým komandom ani seba, ani svoju rodinu.
Muži, ktorí vnikli na územie jeho obytného komplexu v Abbottabáde, museli zneškodniť jeho pobočníkov, ktorí na nich strieľali, Usáma bin Ládin však na rozdiel od týchto podriadených nepadol v boji. Dokonca nie je úplne jasné, či sa krátko predtým, ako vojaci vošli do jeho izby, kde sa nachádzal aj s manželkami a deťmi, nepokúsil o samovraždu. Keď totiž vojaci počas zásahu vstúpili do spálne, našli ho ležať ťažko zraneného na zemi. Ešte niekoľkokrát doňho vystrelili, pretože v zlej viditeľnosti sa nedalo určiť, či nedrží v ruke napríklad zariadenie, ktorým by mohol aktivovať výbušniny. Mark Owen dodnes s nechuťou spomína na to, že Usáma bin Ládin, ktorý poslal na smrť množstvo ľudí, ktorý presvedčil mohutné šíky svojich nasledovníkov, že smrť vo svätom boji je najvyšší cieľ, nebol schopný zdvihnúť zbraň na obranu svojich – nepochybne šialených – ideálov.

.zabezpečia Obamovi znovuzvolenie?
Owen vystupuje ako nepolitický rozprávač, v závere sa však neubráni prejavom trpkosti na adresu sveta politiky. Členovia komanda, ktoré dostalo Usámu bin Ládina, si od začiatku uvedomovali, že ak bude ich misia úspešná, určite si ju politici šikovne privlastnia. Medzi sebou žartovali o tom, že takto zabezpečia Barackovi Obamovi aj druhé volebné obdobie v prezidentskom kresle. Už predtým zažili, ako sa na najvyšších miestach v spravodajských službách aj medzi politikmi narába so zásluhami, ktoré v skutočnosti krvou zaplatil niekto iný.
Nebolo to inak ani tentoraz. Oslavný prejav prezidenta Spojených štátov bol plný vďaky a holdu všetkým, ktorí sa na polapení Usámu podieľali. No Barack Obama zároveň nezabudol pripomenúť, že tento úspech je dôkazom správneho smerovania jeho zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
„Nikto z nás nebol Obamovým fanúšikom. No mali sme k nemu úctu ako k najvyššiemu vojenskému veliteľovi a aj za to, že nám dal zelenú a povolil túto misiu,“ píše Owen a na margo politikov dodáva: „Sme len ich nástrojmi a vždy, keď sa niečo podarí, chvália sa tým. Nafukujú vlastné zásluhy. Aj tak je dobre, že sme to dokázali. Bolo to správne. Bez ohľadu na politiku, ktorá sa s touto misiou spájala, bol jej výsledok niečo, po čom sme všetci túžili.“ Keď Owen na záver uvádza, že Obama sľúbil pozvať členov komanda „na pivo“ do Bieleho domu, no napokon tento sľub nedodržal, nevyznieva to príliš zatrpknuto. Omnoho vyčítavejšie píše o tom, ako ľudia na najvyšších miestach vo Washingtone sami dodávali médiám informácie o úspešne zavŕšenej misii. Namiesto prejavov vďaky by bolo zrejme postačilo diskrétne mlčanie, aby sa muži, ktorí Usámu bin Ládina dostali, dnes mohli cítiť bezpečnejšie.
Až potom, čo už tak či onak vyšlo najavo primnoho skutočností, rozhodol sa Mark Owen napísať knihu No Easy Day. Dal si však záležať, aby v nej nevyzradil nič, čo by mohlo niekoho ohroziť, preto je plná vymyslených mien, ktoré ukrývajú skutočných ľudí. Pentagón napriek tomu vyhlasuje, že jej vydanie bolo porušením vojenského tajomstva. Owen sa bráni, že to už bolo porušené dávno, a nie z jeho strany.

No Easy Day, The Firsthand Account of the Mission that Killed Osama Bin Laden vyšla vo vydavateľstve Dutton, ktoré patrí pod vydavateľskú skupinu Penguin Group. Napísal ju Mark Owen spolu s Kevinom Maurerom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite