Počúvam
Rád počúvam ľudí, najmä v lete v Radošine, som vlastne taká stará vŕba. Svoje košaté príbehy mi najčastejšie rozprávajú chlapi, niektorí sa ma počas roka nemôžu dočkať, potrebujú sa vyrozprávať. Raz mi jeden z nich naozaj zaujímavo porozprával o svojom chlapskom smútku a osamelosti. Zrazu som bol plný toho všetkého... a o tri dni som o Tiborovi napísal hru. Mám rád autentické príhody, ani nemusia mať pointu, len nech majú hlavu a srdce. Ale zato hrozne neznášam vtipy. Keď niekto povie: A ten poznáte? – tak by som ho najradšej zaškrtil.
Učím sa
Divadlo som sa učil robiť spolu s divákmi, pozorne som sledoval, ako reagujú na každé slovo, lebo moja prvá hra bola pre mňa poriadnym zauchom, aké mi ani otec nikdy nedal. Dodnes počujem vtedajšie desivé ticho, hrozný odkaz z hľadiska, že divákov to nezaujíma, tie moje mladícke táraniny. Bože môj, ešte teraz sa vidím, ako porazený prichádzam domov, ako sa moja mama skrýva pod duchnu a hanbí sa ísť po dedine, že jej syn pohorel na očiach verejnosti.
Po víne sladké
Víno nie je neresť, víno je víno. Mal som víno rád a aj ho mám, hoci už ôsmy rok abstinujem. Chcel som len sám seba vyskúšať, či dokážem byť bez toho, čo mám najradšej, povedzme mesiac, dva mesiace, pol roka. Dnes sa teším, keď si iní dajú a pritom pôžitkársky mľaskajú, aké je skvelé. Odkedy nepijem alkohol, mám rád zákusky, menovite orechové. Dcéra vždy raz do týždňa toho napečie až-až, takto si ma roky rozmaznáva.
Milujem perá
Môj otec murár mal sen, otvoriť si v Radošine predajňu kníh a papiera. Po vojne sa mu to podarilo, no komunisti mu predajňu čoskoro, samozrejme, zavreli. Mali sme potom plný dom ceruziek, kníh, kružidiel, spolužiaci si chodili k nám brať. Tá vôňa papiernictva vo mne zostala. Rád nakupujem guľôčkové perá s čiernou náplňou, ani neviem prečo.
Mobil mi nechýba
Denne napíšem rukou aspoň dvadsať riadkov textu, hoci na počítači píšem už dvadsať rokov. Mám vlastne všetky hry v digitálnej podobe. Na internete si ráno prečítam správy, odpovedám na maily, ale mobil nemám. Zatiaľ som ani raz nezbadal, že by mi chýbal. Možno keby som bol v núdzi, pri nehode, tak vtedy je mobil dobrá vec... Ľudia sa prestali rozprávať, furt telefonujú, alebo sa len tak na mobiloch hrajú; smutné pohľady na mojich blížnych...
Fotografujem vášnivo
Syn má fúru aparátov, je kameraman, teraz vlastne režisér, ale na digitál som ešte poriadne nefotil. Nedávno mi kúpil tablet, v lete som ním skúšal fotiť, nič mimoriadne. V Radošine mám bohatý archív, možno päťtisíc fotiek, portréty starých Radošinčanov, pohreby, svadby a tak. Teraz, keď robím hru o 20. storočí, sa mi to vlastne píše samo. Prezerám si staré fotky, ožívajú mi situácie pred očami: teda, ako boli tí pred nami oblečení, domýšľam si, čo asi práve v tamtej chvíli hovoria... Kráča z obchodu chlap a má preplnené vrecká. Čo v nich môže mať, čo si v roku 1933 mohol kúpiť v neďalekom židovskom obchode?
Zastanem
Krásne a šarmantné ženy ma odjakživa priťahovali. Keď máme konkurz, príde ich aj sto, zväčša herečky, a vtom vyjde na javisko niekto, keď treba spozornieť, ani neviete prečo... Alebo idem po ulici, oproti sa blíži niečo ženské a pekné, hneď mám chuť zastaviť ju, opýtať sa, či nehrá divadlo. Máme v divadle mladé a šikovné herečky, keď sa na ne sem-tam pozerám, hovorím si, bodaj by sa vám na javisku darilo. Aby vás mali naši diváci tak radi na očiach ako ja.
Rád počúvam ľudí, najmä v lete v Radošine, som vlastne taká stará vŕba. Svoje košaté príbehy mi najčastejšie rozprávajú chlapi, niektorí sa ma počas roka nemôžu dočkať, potrebujú sa vyrozprávať. Raz mi jeden z nich naozaj zaujímavo porozprával o svojom chlapskom smútku a osamelosti. Zrazu som bol plný toho všetkého... a o tri dni som o Tiborovi napísal hru. Mám rád autentické príhody, ani nemusia mať pointu, len nech majú hlavu a srdce. Ale zato hrozne neznášam vtipy. Keď niekto povie: A ten poznáte? – tak by som ho najradšej zaškrtil.
Učím sa
Divadlo som sa učil robiť spolu s divákmi, pozorne som sledoval, ako reagujú na každé slovo, lebo moja prvá hra bola pre mňa poriadnym zauchom, aké mi ani otec nikdy nedal. Dodnes počujem vtedajšie desivé ticho, hrozný odkaz z hľadiska, že divákov to nezaujíma, tie moje mladícke táraniny. Bože môj, ešte teraz sa vidím, ako porazený prichádzam domov, ako sa moja mama skrýva pod duchnu a hanbí sa ísť po dedine, že jej syn pohorel na očiach verejnosti.
Po víne sladké
Víno nie je neresť, víno je víno. Mal som víno rád a aj ho mám, hoci už ôsmy rok abstinujem. Chcel som len sám seba vyskúšať, či dokážem byť bez toho, čo mám najradšej, povedzme mesiac, dva mesiace, pol roka. Dnes sa teším, keď si iní dajú a pritom pôžitkársky mľaskajú, aké je skvelé. Odkedy nepijem alkohol, mám rád zákusky, menovite orechové. Dcéra vždy raz do týždňa toho napečie až-až, takto si ma roky rozmaznáva.
Milujem perá
Môj otec murár mal sen, otvoriť si v Radošine predajňu kníh a papiera. Po vojne sa mu to podarilo, no komunisti mu predajňu čoskoro, samozrejme, zavreli. Mali sme potom plný dom ceruziek, kníh, kružidiel, spolužiaci si chodili k nám brať. Tá vôňa papiernictva vo mne zostala. Rád nakupujem guľôčkové perá s čiernou náplňou, ani neviem prečo.
Mobil mi nechýba
Denne napíšem rukou aspoň dvadsať riadkov textu, hoci na počítači píšem už dvadsať rokov. Mám vlastne všetky hry v digitálnej podobe. Na internete si ráno prečítam správy, odpovedám na maily, ale mobil nemám. Zatiaľ som ani raz nezbadal, že by mi chýbal. Možno keby som bol v núdzi, pri nehode, tak vtedy je mobil dobrá vec... Ľudia sa prestali rozprávať, furt telefonujú, alebo sa len tak na mobiloch hrajú; smutné pohľady na mojich blížnych...
Fotografujem vášnivo
Syn má fúru aparátov, je kameraman, teraz vlastne režisér, ale na digitál som ešte poriadne nefotil. Nedávno mi kúpil tablet, v lete som ním skúšal fotiť, nič mimoriadne. V Radošine mám bohatý archív, možno päťtisíc fotiek, portréty starých Radošinčanov, pohreby, svadby a tak. Teraz, keď robím hru o 20. storočí, sa mi to vlastne píše samo. Prezerám si staré fotky, ožívajú mi situácie pred očami: teda, ako boli tí pred nami oblečení, domýšľam si, čo asi práve v tamtej chvíli hovoria... Kráča z obchodu chlap a má preplnené vrecká. Čo v nich môže mať, čo si v roku 1933 mohol kúpiť v neďalekom židovskom obchode?
Zastanem
Krásne a šarmantné ženy ma odjakživa priťahovali. Keď máme konkurz, príde ich aj sto, zväčša herečky, a vtom vyjde na javisko niekto, keď treba spozornieť, ani neviete prečo... Alebo idem po ulici, oproti sa blíži niečo ženské a pekné, hneď mám chuť zastaviť ju, opýtať sa, či nehrá divadlo. Máme v divadle mladé a šikovné herečky, keď sa na ne sem-tam pozerám, hovorím si, bodaj by sa vám na javisku darilo. Aby vás mali naši diváci tak radi na očiach ako ja.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.