Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mladá, nadaná a čierna

.peter Bálik .časopis .hudba

Kritici ju nazývali „najvyššou kňažnou soulu“, no Nina Simone bola viac než to. Táto americká speváčka bola jednou z najväčších speváčok minulého storočia.

Počas svojho života nezaznamenala taký veľký úspech ako iné afroamerické speváčky, ale o to viac jej hudba dnes žiari. Nina Simone sa narodila 21. februára 1933 ako Eunice Kathleen Waymon v meste Tryon v Severnej Karolíne ako šieste z ôsmich detí do rodiny metodickej farárky. Odmalička preukazovala veľké hudobné nadanie. Už v troch rokoch hrávala na klavíri a svojou hrou neskôr sprevádzala aj bohoslužby. V dvanástich mala svoj prvý koncert, na ktorom prvýkrát vážne pocítila, čo znamená byť čierny. Jej rodičia si museli presadnúť z prvého radu do posledného, kde boli miesta vyhradené pre černochov. Keď to ich dcéra uvidela, odmietla hrať, pokiaľ jej rodičov nevrátili do predných sedadiel. Nadaná hudobníčka sa pôvodne pripravovala na kariéru prvej čiernej pianistky, no na prestížnu hudobnú školu vo Filadelfii ju neprijali. Neskôr povedala, že to bolo pre farbu jej kože. Smutná Eunice s takým scenárom vôbec nepočítala. Aby mala z čoho žiť, živila sa ako učiteľka klavíra a popri tom si privyrábala ako klaviristka a speváčka v nočných baroch. Jej mama nebola nadšená, podľa nej boli kluby miesta, kde horia „plamene pekelné“, a tak si Eunice radšej zmenila meno na Nina Simone, aby bola svojej rodine menej na očiach. Nina jej hovoril jej bývalý priateľ, pretože „niňa“ znamená po španielsky dievčatko. Druhé meno Simone si dala po francúzskej herečke Simone Signoret. V roku 1958 sa prvýkrát vydala. Jej manželstvo s Davidom Rossom však nevydržalo ani dva roky.  

.militantná rebelka
Keď mala dvadsaťštyri rokov, vydala debutový album Little Girl Blue, korý sa skladal z repertoáru z jej barových koncertov. Jeho súčasťou bol aj jej najväčší hit My Baby Just Cares For Me, no napriek tomu, že sa táto pieseň hrá dodnes, z tantiémov nevidela počas života ani cent, pretože podpísala extrémne nevýhodnú zmluvu. Táto skúsenosť ju naučila byť oveľa obozretnejšou v hudobnou šoubiznise. V tom čase sa druhýkrát vydala, tentoraz  za súkromného detektíva Andrewa Strouda, ktorý sa neskôr sa stal jej manažérom. Spolu mali jednu dcéru.
Začiatkom šesťdesiatych rokov odmietla niekoľko lukratívnych ponúk a podpísala zmluvu s malou značkou Colpix Records, len preto, že jej garantovala absolútnu umeleckú slobodu. Tam nahrala niekoľko dôležitých albumov, na ktorých s ľahkosťou preskakovala z jedného štýlu do druhého, a stala sa tak nočnou morou hudobných kritikov. Keď ju chceli navliecť do džezovej kategórie, ohradila sa, že džez nehrá. Podľa nej slovo džez znamená niečo špinavé, čo bieli prisudzujú černochom, ona hrá čiernu hudbu. Kritici začali rozoberať, aký štýl vlastne hrám a pokúšali sa hľadať šuplík, kam by ma založili.  Mali to ťažké, hrávala som populárne piesne s klasickým klavírom, no moja hra bola ovplyvnená aj kokteilovým džezom. A potom som zaradila spirituály, detské piesne, ktoré boli automaticky priradené k folku. Takže v mojej hudbe bolo všetko, ale zároveň to bolo aj o prekračovaní žánrov, kde fanúšik folku sa mohol dostať ku klasike alebo džezu a naopak,“ povedala speváčka, ktorá počas svojho života nahrala 60 albumov na rôznych, zväčša menších hudobných značkách, čo bol aj dôvod, prečo nebola až tak komerčne úspešná. Je pravda, že v jej bohatej diskografii (za svojho života nahrala 60 albumov) sa vyznajú len jej najfanatickejší fanúšikovia.
Jej hudba však mala ešte ďalší rozmer. Od začiatku sa nebála spievať proti všadeprítomnému útlaku čiernych Američanov. Jej zlosť proti segregácii bola taká silná, že na rozdiel od mierumilovného kňaza Martina Luthera Kinga vyzývala na ozbrojenú revolúciu. Neskôr povedala, že chcela len rovnaké práva pre čiernych aj bielych. V roku 1964 nahrala protestsong Mississippi Goddamm, ktorý si vtedy vyslúžil zákaz v niekoľkých amerických štátoch, pretože jeho text odkazoval na podpaľačský útok na černošskú školu v Alabame, pri ktorom zahynuli štyri deti. „Nemôžem predsa spievať milostné pesničky. To, čo dnes ľudia potrebujú, sú protestsongy,“ dodala speváčka.
V druhej polovici šesťdesiatych rokov nahrala viacero komerčnejšie ladených albumov, no nikdy nezľavila zo svojich názorov. V roku 1967 zložila pieseň Backlash Blues na poslednú báseň čierneho básnika Langstona Hughesea. O tri roky spravila ďalšiu rebelskú vec Young, Gifted and Black na počesť afroamerickej dramatičky Lorraine Hansberry. Politický aktivizmus, ktorý zhŕňal aj jej protest proti vietnamskej vojne,  ju stál nakoniec aj domov. Keď zistila, že na ňu americká vláda chystá zatykač za daňové úniky, utiekla na ostrov Barbaros, kde vraj prežila krátky románik s tamojším premiérom. Neskôr  žila v Libérii, Švajčiarsku, Holandsku, až sa nakoniec sa usadila neďaleko francúzskeho mesta Aix-en-Provence. Do rodnej krajiny sa neskôr vracala, ale už len ako hosť.

.osamelá žena
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch ju sprevádzala povesť výstrednej hudobníčky s bizarným spôsobom správania. Keď sa publikum počas jej koncertu rozprávalo, zdvihla sa a odišla preč. Povestné boli jej minúty ticha, ktorými trýznila ľudí v hľadisku, kým nespustila ďalšiu pieseň. Koncom osemdesiatych rokov prišla na vystúpenie v londýnskom klube v norkovom kožuchu, športových teniskách a igelitových vreckách v rukách. Namiesto toho, aby hrala svoj najväčší hit Feeling Good, ktorý sa hral v rádiách a televíziách, dávala prednosť Brechtovi. V sedemdesiatych rokoch mala vystúpiť na Bratislavskej lýre, ale keď priletela v deň koncertu lietadlom, bola taká opitá, žu ju organizátori v tichosti ubytovali v Modre-Harmónii a na druhý deň poslali domov.
Odmietala prirovnávanie k Billie Holiday, pretože to bola „feťáčka“, oveľa radšej mala opernú speváčku Mariu Callas. Ale keď mala dobrý deň, jej koncerty boli „lekciami ľudskosti“, plné krásnej hudby, spirituálnych zážitkov a vtipných monológov tejto speváčky, ktorá prežila druhú polovicu života v exile. Posledný radový album nahrala v roku 1993. Jeho názov A Single Women poukazoval na osamelý spôsob jej života. Keď sa jej novinári pýtali, prečo žije sama, povedala, že je na lásku už príliš stará. Z času na čas plnila správy francúzskeho bulváru, keď vystrelila na dvoch synov svojho suseda svojou puškou, pretože ju rušili pri koncentrácii, pričom jedného z nich ľahko zranila. Musela zaplatiť veľké odškodné a od súdu vtedy dostala osemnásťmesačnú podmienku. Krátko na to strieľala vo svojom dome na svojho vydavateľa,  o ktorom si myslela, že ju chce okradnúť na tantiémoch. Jej skratové správanie sa neskôr vysvetlilo tým, že Nina Simone trpela bipolárnou poruchou, ktorá v nej spôsobovala radikálne zmeny správania. Na túto psychickú chorobu sa liečila  už od konca šesťdesiatych rokov. Nina Simone zomrela po boji s rakovinou prsníka 21. apríla 2003, smrťou, ktorou odchádzajú spravodliví ľudia – v spánku. Mala 70. rokov.

Povedali o Nine Simone:
Peter Gabriel: „Je iba zopár pesničiek, ktoré som vo svojom živote počul a považoval ich za nové, zmyselné a sexy. Jedns z nich je I Put a Spell On You od Niny Simone.“
Anna Calvi: „Mám rada spevákov, ktorí spievajú ako žijú. Nina Simone. Jej hlas je silný, ale zároveň extrémne zraniteľný. Znie drsne, nebojácne a je cítiť, že speváčka dáva do spevu všetko bez toho, aby sa čo len trochu šetrila. Jej spev je plný citu. To sa dnes nenosí.“
John Lennon: „Zoberte si pesničku Michelle. Paul a ja sme niekde zostali trčať a spievali sme si prvé verše, z ktorých vznikla táto pesnička, ale nevedeli sme, ako ďalej. Nakoniec som si spomenul, ako som počúval Ninu Simone, ktorá uprostred piesne zakričala: I Love You!, čo ma priviedlo k myšlienke spievať v refréne I Love You. Michelle bola hotová.“
Elizabeth Frazer (Cocteau Twins): „Nina Simone, toľko si toho spravila. O jej živote toho veľa neviem, čo mi neprekáža, pretože som sa všetko o nej dozvedela z jej piesní. Je taká zraniteľná. Veľa jej piesní je o sklamaní. Viem, že bola dysfunkčnou osobou a dysfunkční ľudia priťahujú iných dysfunkčných  ľudí. To je asi dôvod, prečo sa mi jej hudba páči. Aj ja mám za sebou pomerne drsný život.“
Jeff Buckley: Vyrastal som na rôznych hudobných vplyvoch – na Patti Smith, Nusrat Fateh Ali Khan alebo na Nine Simone. Ukázali mi, že hudba môže byť slobodná, prenikavá a povzbudzujúca.“
Mary J. Blige: „Raz som ju počula spievať vo francúzštine. Aj keď som nerozumela ani slovu, rozplakala som sa. Nina bola fantastická speváčka. Vedela zaspievať úplne všetko. Bodka.“
Elton John: „Nina, bola si najlepšia, milujem ťa!“ (Odkaz na smútočnom venci, ktorý Elton John poslal na pohreb Niny Simone.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite