Splácal som hypotéku za jednoizbový byt na Šancovej ulici v Bratislave a nemal som na splátky. Kamarát, ktorý v turizme pracuje už štrnásty rok, mi navrhol, aby som skúsil niečo úplne iné. Dvojtýždňové turnusy som trávil na veľkých turistických lodiach, aké môžete vidieť v dunajskom prístave. Loď je pohyblivý hotel. Veľa firiem ponúka päťhviezdičkový komfort, tá naša skôr štvor-, ale niekedy len trojhviezdičkový. Bol som tour manažér, dohliadal som na to, aby program skupiny na palube aj na súši perfektne fungoval. Denne som však bol aj tlmočník z angličtiny a nemčiny, občas sprievodca a keď nastala krízová situácia, tak „muž pre všetko“. A tie krízové situácie prichádzali stále, a ako naschvál o tretej v noci alebo o piatej ráno. Kto pracuje s dôchodcami, ten vie, že sú často chorí, unavení, netrpezliví aj zábavní – vlastne ako deti. Mnohí moji kolegovia na lodiach boli literárni prekladatelia, sociológovia s doktorátmi, politológovia, mladí ľudia, ktorí tam pracovali z núdze o dobre platenú prácu v Maďarsku, Bulharsku či Rumunsku – generácia krízy a večných úverov.
Asi najviac si s odstupom cením skúsenosť s kapitalizmom devätnásteho storočia, ktorý tam pretrval dodnes. Občas som si pripadal ako v Dickensovom románe. Také vykorisťovanie pracovníkov si už v dnešnom európskom sociálnom systéme sotva vieme predstaviť, ale na amerických lodiach je to bežná vec. Okolo vedenia firmy panoval takmer náboženský kult a ich metódy boli neuveriteľne despotické. Ľudí prepúšťali počítače a vyhadzovy boli na dennom poriadku, takže nejeden kolega zostal v Russe s kufrom v ruke na svitaní na nábreží, aby ho cestujúci náhodou nevideli. Bola to drsná, ale dôležitá škola života.
Po dvoch rokoch na palube som si hovoril, že buď zošaliem, alebo sa o tom pokúsim napísať román. Potom som sa zaprisahal, že už o rieke nikdy písať nebudem, ale aj v novej knižke bude jedna kapitola venovaná Dunaju. Pred rokom som sa totiž opäť plavil, z Belehradu do Viedne, no už s literárnym projektom. Všetky tie zážitky a skúsenosti mi Dunaj neznechutili, zamiloval som si ho ešte viac. Túto jeseň trávim v Budapešti a denne chodievam k rieke. Či som v Novom Sade, alebo v Linzi, keď vidím Dunaj, som doma.
Autor je spisovateľ
Asi najviac si s odstupom cením skúsenosť s kapitalizmom devätnásteho storočia, ktorý tam pretrval dodnes. Občas som si pripadal ako v Dickensovom románe. Také vykorisťovanie pracovníkov si už v dnešnom európskom sociálnom systéme sotva vieme predstaviť, ale na amerických lodiach je to bežná vec. Okolo vedenia firmy panoval takmer náboženský kult a ich metódy boli neuveriteľne despotické. Ľudí prepúšťali počítače a vyhadzovy boli na dennom poriadku, takže nejeden kolega zostal v Russe s kufrom v ruke na svitaní na nábreží, aby ho cestujúci náhodou nevideli. Bola to drsná, ale dôležitá škola života.
Po dvoch rokoch na palube som si hovoril, že buď zošaliem, alebo sa o tom pokúsim napísať román. Potom som sa zaprisahal, že už o rieke nikdy písať nebudem, ale aj v novej knižke bude jedna kapitola venovaná Dunaju. Pred rokom som sa totiž opäť plavil, z Belehradu do Viedne, no už s literárnym projektom. Všetky tie zážitky a skúsenosti mi Dunaj neznechutili, zamiloval som si ho ešte viac. Túto jeseň trávim v Budapešti a denne chodievam k rieke. Či som v Novom Sade, alebo v Linzi, keď vidím Dunaj, som doma.
Autor je spisovateľ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.