Zrada

Je 6. október 1849. Dva mesiace po kapitulácii pri Világoši. Uhorské povstanie je porazené Moskvou, cisár sa spojil s cárom. Rusi napriek slovu dôstojníka vydajú zajatých Uhrov do rúk Viedne. Zrada. V Arade Rakúšania popravujú dvanástich generálov a jedného plukovníka povstaleckej armády. Plukovník Vilmos Lázár dostáva guľku do hlavy. Bol vojvodinský Armén, Ernő Kiss zas sedmohradský. Preto tie maďarské mená. V to ráno zomiera spolu s Lázárom. Ostatných jedenástich, piatich Nemcov, štyroch Maďarov, Srba a Chorváta, zastrelia alebo natiahnu na škripec spolu s nimi.
Je 31. august 2012. Maďarsko vydáva jedného azerbajdžanskeho vraha do jeho vlasti. Jeho meno tu nenapíšem, takíto ľudia nemajú mať mená. Tento netvor pred ôsmimi rokmi zavraždil arménskeho dôstojníka Gurgena Margarjana. Zákerne, v noci, sekerou, na budapeštianskej hotelovej izbe. Dvadsiatimi šiestimi údermi. Sekeru si dopredu zabezpečil z hypermarketu. Po poprave si zapaľuje cigaretu, špak potom hodí na mŕtvolu. Obidvaja boli na akomsi kurze Severoatlantickej aliancie. Po návrate do vlasti hneď dostáva milosť od svojho prezidenta. Napriek dohode s maďarskou vládou, že si tam odsedí to svoje doživotie. Zrada. Následne toho magora povýšia do hodnosti majora.
Maďarsko potrebuje investície a lacnú ropu. Azerbajdžan má peniaze aj ropu. Viktor Orbán by potreboval rozum. Ach, zradili sme Arménov. Majora Akopjana, plukovníka Lázára, generála Kissa a celú túto prvú kresťanskú krajinu na svete.
Bratia, prepáčte.