Umelci zo západu, ktorí hľadajú inšpirácie na Slovensku, môžu pre nejedného našinca pôsobiť na prvý pohľad podozrivo. Zdanlivo si chcú od miestnych prisvojiť industriálny duch panelákových sídlisk a budovateľské časy navrátiť výletmi do prázdnych fabrík. Poprípade hľadajú múzu v šedivosti a nevľúdnosti prostredia, ktoré je pre mnohých synonymom postkomunistickej Európy
Jonnyho Foxa, Angličana, ktorý už vyše roka žije v Bratislave, však netreba upodozrievať z podobných pohnútok. Najprv prichádzal na Slovensko najmä kvôli vizuálnym projektom a výstavám. Kresba je jeho vášeň, ktorú možno vidieť na jeho blogu, alebo na vlastnoručne vytvorených obaloch albumov vydavateľstva Exitab. Keďže umelci sú veľmi sociálne tvory, netrvalo dlho a čoskoro už chodil na Slovensku za priateľmi. S nimi nakoniec v Bratislave aj ostal a začal sa naplno venovať komponovaniu elektronickej hudby.
Jeho prvá štúdiovka Glass Lip vydaná pod zvláštnym pseudonymom Aches (z angl. bolesti) je záznamom dvoch vecí, ktoré ovplyvnili jeho život. Tým prvým a hmatateľnejším je rozhodnutie zotrvať na Slovensku a začleniť sa do tunajšej nezávislej scény. Zaujala ho jej príjemná otvorenosť a životaschopný rast. Akoby prišiel študovať evolúciu alternatívnej scény od jej počiatkov. Výber vydavateľstva Exitab, ktoré je domovom skvelých kapiel Gwerkova, Moustache alebo The Ills, je len potvrdením príslušnosti k určitej komunite. Tou je skupina priateľov, ktorí žijú svojou hudbou bez ohľadu na zástupy poslucháčov.
Napriek prítomnosti priateľov si Jonny prešiel vlnou malého kultúrneho šoku, ktorý je čiastočnou inšpiráciou intímneho názvu albumu: sklenené pery. S tým už súvisí druhý faktor, formujúci zvukovú rovinu. Je ním cielené rozhodnutie nahrať kompaktný album, ktorý by zachytil všetky jedinečnosti súvisiace so zmenou prostredia. Kým ešte pred vyše rokom len zbieral nápady, ktoré sa časom rozplynuli v tematickom vzduchoprázdne, Glass Lip už dokumentuje koncentráciu a cieľavedomosť.
Samotný prísup k tvorbe nie je preto vôbec prekvapujúci: všetky nápady pochádzajú z nekonečných hodín improvizácií na gitare, kde sa medzi vatou ukryli aj niekoľké hodnotné motívy. Po hodinách improvizácií prišli dni zvukového inžinierstva a mravčej práce na každej jednej ozvene, filtri alebo terénnej nahrávke.
Celkom príznačné pre abstraktný charakter Glass Lip je fakt, že Jonny nerozpráva o tom, čo preňho hudba znamená, ale ako ju vníma. Základnou črtou je hudba ako obraz, dynamicky sa meniaca vizualizácia myšlienok. Hudba ustavične plynie vpred a v súlade s týmto prúdom myšlienok sa menia aj obrazové podnety. Voda ako symbol premenlivosti a nepoddajnosti je pravdepodobne najvýraznejšou metaforou na hladkú a často organickú elektroniku Achesa s nánosmi snov a penou smútku. Tá sa ponára do meditatívnych rovín Boards Of Canada, v hybnejších častiach pripomína zasnených Autechre, akustická gitara zas navodzuje atmosféru deväťdesiatych rokov a prácu akusticko-elektronického dua Dictaphone.
Nemenej esenciálnou vlastnosťou jeho hudby je aj sugestívne navodzovanie priestorovosti. Vďaka kvalitnému masteringu a výbornému výberu filtrov a efektov plynie album skrze rôzne formované priestory; raz je to intimita malej izby chvíľu pred východom slnka, klaustrofobický smútok (‘Trjus Refresh’), inokedy ohromujúca rozľahlosť slnečnicového poľa (‘Stop Breathing’). Tieto zmeny len umocňujú obrazotvornú stránku albumu a zaručujú pestrosť inak jedným smerom zameranej elektroniky. Výborným stimulantom rozdielnosti sú zmanipulované vokály citlivého androida, ktorý občas zašepká „všetko bude v poriadku.” Nájsť rovnováhu medzi detailom a prehnaným ponorom je náročné a Glass Lip sa chvíľami vychyľuje práve smerom k preprodukovanosti. Dokonca aj zoradenie skladieb do súvislého celku zabralo niekoľko týždňov práce, nehovoriac o testovaní albumu na všemožných reproduktoroch. Nečudo teda, že sa nahrávka v strednej časti ponára do preprodukovaných detailov, čo spôsobuje poslucháčovu stratu koncentrácie a prechod z aktívneho počúvania do podmazového polovnímania. Na druhej strane však zaručuje úžasný zážitok pre audiofilov, ktorých poteší aj luxusný biely vinyl s nádherným obalom od samotného Jonnyho a s fotkami Jána Ďurinu.
Keď sa Jonny Fox rozreční o hudbe, jeho ruky začínajú žiť vlastným životom a celé telo akoby bolo v nadšenom pohybe. Je príjemné pozorovať umelca, ktorý plynie tempom svojej tvorby, zhmotnenia svojich strachov a túžob. Hoci je zvukové remeselníctvo v centre pozornosti, vystupovanie a spätné počúvanie napĺňa Jonnyho najviac zo všetkých aktivít spojených s nekonečným cyklom tvorenia. Aj keď je Glass Lip žánrovo vyhranenou nahrávkou, Jonny Fox má potenciál prekvapiť niečím prístupnejším a zároveň rovnako iným. Oko pre pohyb a ucho pre melódiu má, stačí prekročiť prah spálne a otvoriť sa svetu dokorán.
Aches: Glass Lip Exitab, 2012.
Autor je spolupracovník .týždňa.
Jonnyho Foxa, Angličana, ktorý už vyše roka žije v Bratislave, však netreba upodozrievať z podobných pohnútok. Najprv prichádzal na Slovensko najmä kvôli vizuálnym projektom a výstavám. Kresba je jeho vášeň, ktorú možno vidieť na jeho blogu, alebo na vlastnoručne vytvorených obaloch albumov vydavateľstva Exitab. Keďže umelci sú veľmi sociálne tvory, netrvalo dlho a čoskoro už chodil na Slovensku za priateľmi. S nimi nakoniec v Bratislave aj ostal a začal sa naplno venovať komponovaniu elektronickej hudby.
Jeho prvá štúdiovka Glass Lip vydaná pod zvláštnym pseudonymom Aches (z angl. bolesti) je záznamom dvoch vecí, ktoré ovplyvnili jeho život. Tým prvým a hmatateľnejším je rozhodnutie zotrvať na Slovensku a začleniť sa do tunajšej nezávislej scény. Zaujala ho jej príjemná otvorenosť a životaschopný rast. Akoby prišiel študovať evolúciu alternatívnej scény od jej počiatkov. Výber vydavateľstva Exitab, ktoré je domovom skvelých kapiel Gwerkova, Moustache alebo The Ills, je len potvrdením príslušnosti k určitej komunite. Tou je skupina priateľov, ktorí žijú svojou hudbou bez ohľadu na zástupy poslucháčov.
Napriek prítomnosti priateľov si Jonny prešiel vlnou malého kultúrneho šoku, ktorý je čiastočnou inšpiráciou intímneho názvu albumu: sklenené pery. S tým už súvisí druhý faktor, formujúci zvukovú rovinu. Je ním cielené rozhodnutie nahrať kompaktný album, ktorý by zachytil všetky jedinečnosti súvisiace so zmenou prostredia. Kým ešte pred vyše rokom len zbieral nápady, ktoré sa časom rozplynuli v tematickom vzduchoprázdne, Glass Lip už dokumentuje koncentráciu a cieľavedomosť.
Samotný prísup k tvorbe nie je preto vôbec prekvapujúci: všetky nápady pochádzajú z nekonečných hodín improvizácií na gitare, kde sa medzi vatou ukryli aj niekoľké hodnotné motívy. Po hodinách improvizácií prišli dni zvukového inžinierstva a mravčej práce na každej jednej ozvene, filtri alebo terénnej nahrávke.
Celkom príznačné pre abstraktný charakter Glass Lip je fakt, že Jonny nerozpráva o tom, čo preňho hudba znamená, ale ako ju vníma. Základnou črtou je hudba ako obraz, dynamicky sa meniaca vizualizácia myšlienok. Hudba ustavične plynie vpred a v súlade s týmto prúdom myšlienok sa menia aj obrazové podnety. Voda ako symbol premenlivosti a nepoddajnosti je pravdepodobne najvýraznejšou metaforou na hladkú a často organickú elektroniku Achesa s nánosmi snov a penou smútku. Tá sa ponára do meditatívnych rovín Boards Of Canada, v hybnejších častiach pripomína zasnených Autechre, akustická gitara zas navodzuje atmosféru deväťdesiatych rokov a prácu akusticko-elektronického dua Dictaphone.
Nemenej esenciálnou vlastnosťou jeho hudby je aj sugestívne navodzovanie priestorovosti. Vďaka kvalitnému masteringu a výbornému výberu filtrov a efektov plynie album skrze rôzne formované priestory; raz je to intimita malej izby chvíľu pred východom slnka, klaustrofobický smútok (‘Trjus Refresh’), inokedy ohromujúca rozľahlosť slnečnicového poľa (‘Stop Breathing’). Tieto zmeny len umocňujú obrazotvornú stránku albumu a zaručujú pestrosť inak jedným smerom zameranej elektroniky. Výborným stimulantom rozdielnosti sú zmanipulované vokály citlivého androida, ktorý občas zašepká „všetko bude v poriadku.” Nájsť rovnováhu medzi detailom a prehnaným ponorom je náročné a Glass Lip sa chvíľami vychyľuje práve smerom k preprodukovanosti. Dokonca aj zoradenie skladieb do súvislého celku zabralo niekoľko týždňov práce, nehovoriac o testovaní albumu na všemožných reproduktoroch. Nečudo teda, že sa nahrávka v strednej časti ponára do preprodukovaných detailov, čo spôsobuje poslucháčovu stratu koncentrácie a prechod z aktívneho počúvania do podmazového polovnímania. Na druhej strane však zaručuje úžasný zážitok pre audiofilov, ktorých poteší aj luxusný biely vinyl s nádherným obalom od samotného Jonnyho a s fotkami Jána Ďurinu.
Keď sa Jonny Fox rozreční o hudbe, jeho ruky začínajú žiť vlastným životom a celé telo akoby bolo v nadšenom pohybe. Je príjemné pozorovať umelca, ktorý plynie tempom svojej tvorby, zhmotnenia svojich strachov a túžob. Hoci je zvukové remeselníctvo v centre pozornosti, vystupovanie a spätné počúvanie napĺňa Jonnyho najviac zo všetkých aktivít spojených s nekonečným cyklom tvorenia. Aj keď je Glass Lip žánrovo vyhranenou nahrávkou, Jonny Fox má potenciál prekvapiť niečím prístupnejším a zároveň rovnako iným. Oko pre pohyb a ucho pre melódiu má, stačí prekročiť prah spálne a otvoriť sa svetu dokorán.
Aches: Glass Lip Exitab, 2012.
Autor je spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.