V nedeľu 23. septembra na festivale Konvergencie zahrá skupina Collegium Musicum spolu s Pavlom Hammelom celý album Zelená pošta od úvodnej Domácej úlohy až po finálnu Poštu v rovnakom poradí ako na pôvodnom vinyle z roku 1972. Toto je jej príbeh.
.letný album
Po vydaní výpravných Konvergencií, ktoré z Vargu a Collegia Musica spravili v tom čase jednu z najväčších hviezd československej popmusic, sa legendárny hudobník, našťastie, nepustil do ďalšieho veľkého celku, ale vrátil sa k obyčajným pesničkám. V zálohe mu ich zostalo pár, ktoré sa nezmestili na debutový album Prúdov Zvonky zvoňte, zvyšok vznikol za dva týždne počas spoločných výletov s textárom Kamilom Peterajom. V rozhovore s .týždňom u neho doma v dedine Čierna Voda, kde býva, Marián Varga spomína, že v tom čase prežíval on a jeho kapela asi najlepšie obdobie celej svojej kariéry, co sa prejavilo aj na výsledku Zelenej pošty, najslnečnejšieho a najbezstarostnejšieho albumu v jeho bohatej diskografii.
„Bola to zlatá éra, nielen pre mňa, ale aj pre skupinu. S Kamilom Peterajom sme boli výborní kamaráti a chodili sme sa kúpať na lido v Petržalke, ktorá ešte vtedy bola dedina. Všade naokolo bola zeleň, nie ako teraz. Vždy večer, keď som sa vrátil domov, zložil som pesničku. Bol som očarený Bratislavou. Zelená pošta je taká moja óda na radosť,“ spomína Marián Varga, ktorý v knihe Petra Uličného O cestách, ktoré nevedú do Ríma označil Zelenú poštu za svoj „letný album", pričom predchádzajúce Konvergencie sú podľa neho „zimným“ albumom.
Všetky piesne na Zelenej pošte nakoniec naspieval Pavol Hammel, Vargov bývalý kolega z Prúdov. Dnes sa javí táto voľba ako logická, no vtedy bol medzi vytypovanými vokalistami až na poslednom mieste. Keď všetky snahy o objavenie nového hlasu padli (o spev sa napríklad neúspešne pokúšali aj Kamil Peteraj s Fedorom Frešom), Marián sa obrátil na Hammela, aj keď jeho spoluhráči z Collegia o nom nechceli ani počuť, pretože vtedy boli s ním na smrť pohádaní. „Podľa mňa ho nechceli preto, lebo na neho žiarlili, že bol slávny. Skúšali sme všetkých možných vrátane Žbirku, ale ja som si nakoniec presadil Hammela. Ale nechcem sa k tomu viac vyjadrovať, pretože, vždy, keď niečo poviem, tak sa niekto urazí,“ vysvetľuje s úsmevom Varga.
Album nesie názov Marián Varga, Pavol Hammel: Zelená pošta, no pokojne by pod ním mohla byť podpísaná celá skupina Collegium Musicum (Varga, Frešo, Hájek). Na gitare si v niekoľkých piesňach zahral Rasťo Vacho a v dvoch skladbách vystrihol sólo pražský gitarista Radim Hladík. Samo nahrávanie trvalo dva týždne, no podľa Vargu nebolo jednoduché, pretože jednotlivé piesne obsahovali sláčikové a dychové aranžmány, ktoré sa museli nahrávať postupne. Marián Varga, s ktorým sme sa rozprávali krátko pred skúškami na premiérové koncerty Pošty, vyjadril obavu, že niektoré veci z albumu sa naživo zahrať ani nedajú, napríklad sláčiky nahradí na koncertoch syntetizátor (hrať na ňom bude Peter Preložník). „Bojím sa, aby to neznelo ako paródia na originál. Už dávnejšie som zistil, že akustický klavír a synťáky sa k sebe nehodia. Klavír je založený na malých falošnostiach a disharmonických tónoch, naproti tomu synťák je až príliš pekný,“ hovorí hudobník.
.válkova električka
Zelenú poštu otvára inštrumentálka Domáca úloha, ktorú napísal ešte ako pätnásťročný v rámci štúdia na bratislavskom konzervatóriu. Na album ju zaradil viac-menej z recesie. Nasleduje nádherná skladba Z ďatelín, ktorá mu zostala ešte z čias Prúdov a je to na nej cítiť, má taký bezstarostný, sixtiesácky nádych. Po pesničke Tenis prichádza ďalší vrchol v podobe Smutnej rannej električky, ďalšej odloženej piesne zo Zvonkov. Slová k legendárnej pesničke Varga našiel v básnickej zbierke Miroslava Válka Dotyky, ktorý v čase, keď pieseň vznikla, ešte nebol slovenským ministrom kultúry.
„Okrem Smutnej rannej električky som zhudobnil aj viac Válkových básní, ale tie piesne sa nezachovali. Asi neboli také dobré. Pieseň Z ďatelín pôvodne vznikla na text Milana Rúfusa, ale potom ju Kamil Peteraj pretextoval. Dokonca chcel pretextovať aj Smutnú rannú električku, ale odmietol som to. Text tej piesne je velmi dôležitý,“ spomína Varga na Válka, ktorý bol úžasný básnik, ale zároveň aj normalizačný komunistický politik. „Myslím, že treba oddeliť Válka politika od Válka básnika,“ vysvetľuje hudobník, ktorý priznáva, že Válek ako minister kultúry držal nad ním ochrannú ruku, aj keď sa pohyboval na pomedzí oficiálnej a neoficiálnej scény. Dokonca žehlil aj jeho „prúsery“. Keď dostal dištanc, stačil jeden Válkov telefonát. Varga spomína, že mu aj radil, aby radšej pil doma, že po meste chodia reči, že chodil opitý. „Odpovedal som mu, že pijem doma, ale potom idem von,“ smeje sa Varga, ktorý zároveň dodáva, že medzi nimi vládla starosvetská úcta. „Ja som ho oslovoval pán minister a on mňa pán Varga. Slovo súdruh nepadlo ani raz. Bol som za ním, že či môžem zhudobniť jeho báseň a on odpovedal, že mu bude cťou. Ale bol to zvláštny človek, to treba povedať. Myslím, že bol najinteligentnejším politikom medzi komunistami, ktorý sa v prostredí neustálych intríg a komplotov vedel dobre pohybovať.“
Album pokračuje Krajinou bielych dievčat, jedinou Hammelovou piesňou na albume, ktorú chcel Varga pôvodne vyhodiť, pretože sa mu nepáčila. Ich spolupráca však svieti na začiatku druhej strany Zelenej pošty. Páví ples napísali spoločne na text Borisa Filana, ktorý sa dostal na Zelenú poštu po tom, čo Peteraj túto pieseň odmietol otextovať. „Vraj on čardáše textovať nebude,“ dodáva Varga s tým, že Peteraj tú skladbu vôbec nepochopil, a tak zavolal Filanovi. Ten sa nakoniec slovami podieľal aj na ďalších dvoch nasledujúcich skladbách Cesty bláznov a Nechtiac, pre ktorú Vargovi poslúžil motív z Händelovho Koncertu c. 5 pre organ a sláčikový orchester. Po prekrásnych Slnečniciach sa album končí viacrozmernou skladbou Pošta, zloženou z viacerých častí vedúcich do finále, na spôsob neskorých albumov od The Beatles, Small Faces alebo The Kinks zo šestdesiatych rokov. Atmosféru Zelenej pošty nádherne dokresľuje obal fotografa a dizajnéra Tibora Borského a režiséra Juraja Jakubiska s biliardovým stolom a koňom v pozadí, s ktorým boli počas fotenia neďaleko závodnej dráhy v Petržalke veľké problémy. Podľa knihy Collegium Musicum od Mariána Jaslovského kôň najprv zožral pomaranč, ktorý mal byť súčasťou fotky, a potom sa pustil aj do Vargovej hlavy. Ked ju mal v papuli, Varga kričal na Borského, aby fotil, že z toho bude skvelý obal! Štáb nakoniec zachraňoval Mariána, nie obal.
.koniec bezstarostnosti
Album Zelená pošta bola jedna z mála „zelených“ vecí, ktoré vytŕčali z vtedajšej normalizacnej šede. Znie, akoby sa ním definitívne skončili bezstarostné šesťdesiate roky, ako pohľadnica zlatých čias, o ktorých sa vedelo, že sa už nevrátia. Možno to bolo aj preto, že Vargu sa normalizácia v tom čase až tak netýkala. „Vtedy sme ešte nepociťovali normalizačné tlaky. Tie prišli o dva roky neskôr. V Česku zakázali nezávislých rockerov an bloc, u nás to bolo miernejšie.“ Zelená pošta odštartovala spoluprácu Varga-Hammel, vďaka ktorej vzniklo neskôr viacero cenených albumov ako Na II. programe sna (1976), Všetko je inak (1989) a Labutie piesne (1993), no dvojici sa nikdy nepodarilo dosiahnuť vzácnu celistvosť Zelenej pošty, ktorá dodnes znie, akoby išlo o klasický konceptuálny album. Pritom v čase vzniku mal Varga iba 25 rokov! Zelená pošta znie ako starší brat Zvonkov. Je zrelšia, vyváženejšia a zvukovo nápaditejšia ako skvelý debut Prúdov, ktorý sa aj dnes javí ako kolekcia pesničiek.
Paradoxne, s výnimkou Smutnej rannej električky, ktorá je pevnou súčasťou repertoáru comebackových Prúdov a inštrumentálnej verzie piesní Z ďatelín a Nechtiac, ani jedna zo zostávajúcich skladieb neodznela naživo. A tak na festivale Konvergencie po štyridsiatich rokoch od vzniku Zelená pošta bude mať živú premiéru.
Pre veľký úspech sa 23. septembra v bratislavskej Design Factory Open Air uskutočnia koncerty dva. Najprv o 17. hodine, ktorý je vedený ako „predpremiéra“ Zelenej pošty a potom „oficiálne“ o 20. hodine. Kapela, v ktorej okrem Hammela a Vargu bude hrať basák Fedor Frešo, bubeník Martin Valihora, gitarista Fero Griglák a klávesák Peter Preložník, vystúpi s týmto programom v septembri v Banskej Bystrici a Košiciach a v novembri aj v Prahe, ktorá je podľa Hammelových slov už vypredaná.
Varga a spol. pokračujú v trende slávnych hudobníkov, ktorí v súčasnosti hrajú na koncertoch celé albumy, ako napríklad Roger Waters z Pink Floyd. Ten po šou s Dark Side Of The Moon nedávno hrával kompletný The Wall. Pre Mariána Vargu je tento spôsob koncertov novinkou, ani nemá potuchy o tom, že niečo podobné sa deje vo svete. Obáva sa však, že ľudia budú ich vystúpenia až príliš porovnávať s originálom. „Asi sme to mali spraviť len s klavírom a gitarou, takto to bude viac porovnávané s originálom,“ rozmýšľa nahlas a po stýkrát si nešikovným spôsobom zapaľuje cigáro. „Myslím, že niektoré pesničky sa naživo ani nedajú zahrať. Hammelovi klesol hlas, ani ja niektoré veci nezahrám v takom rýchlom tempe ako kedysi. Vždy som si kládol otázku, či ľudia počúvajú koncert, alebo to, čo majú napočúvané z nahrávok. Mám pocit, že ľudia to majú v hlave tak zafixované, že ani nepočúvajú, čo hráš,“ háda Varga.
To sa nakoniec môže ukázať ako výhoda, hovoríme mu my, pretože už dávno sme si zvykli, že jeho hodnotenia vlastnej tvorby treba brať s istým odstupom. Na svete totiž neexistuje väčší kritik vlastnej hudby ako on.
„Ja hlavne dúfam, že budú tolerantní,“ dodáva so smiechom Varga.
Zelená pošta/
Zelená pošta je album, na ktorom som vyrastal, aj keď to nebola hudba mojej generácie. K počúvaniu Mariána Vargu som sa dostal cez môjho staršieho brata. Dodnes je to moja srdcovka, a to je aj dôvod, prečo sa bude táto platňa hrať na festivale Konvergencie. Mariána som preto presviedčal niekoľko rokov, kým sa to konečne podarilo. Na Zelenej pošte je krásne všetko – hudba, texty, pesničky. Od Mariána mám rád veľa platní – Konvergencie, Divergencie, Continuo, ale Zelená pošta nie je artrockový album. Je to pesničkový album, ktorý znie jednducho a zároveň prepracovane. Aj piesne sú jednoduché, ale pritom vôbec nie sú lacné. .jozef Lupták, violončelista a riaditeľ festivalu Konvergencie
.letný album
Po vydaní výpravných Konvergencií, ktoré z Vargu a Collegia Musica spravili v tom čase jednu z najväčších hviezd československej popmusic, sa legendárny hudobník, našťastie, nepustil do ďalšieho veľkého celku, ale vrátil sa k obyčajným pesničkám. V zálohe mu ich zostalo pár, ktoré sa nezmestili na debutový album Prúdov Zvonky zvoňte, zvyšok vznikol za dva týždne počas spoločných výletov s textárom Kamilom Peterajom. V rozhovore s .týždňom u neho doma v dedine Čierna Voda, kde býva, Marián Varga spomína, že v tom čase prežíval on a jeho kapela asi najlepšie obdobie celej svojej kariéry, co sa prejavilo aj na výsledku Zelenej pošty, najslnečnejšieho a najbezstarostnejšieho albumu v jeho bohatej diskografii.
„Bola to zlatá éra, nielen pre mňa, ale aj pre skupinu. S Kamilom Peterajom sme boli výborní kamaráti a chodili sme sa kúpať na lido v Petržalke, ktorá ešte vtedy bola dedina. Všade naokolo bola zeleň, nie ako teraz. Vždy večer, keď som sa vrátil domov, zložil som pesničku. Bol som očarený Bratislavou. Zelená pošta je taká moja óda na radosť,“ spomína Marián Varga, ktorý v knihe Petra Uličného O cestách, ktoré nevedú do Ríma označil Zelenú poštu za svoj „letný album", pričom predchádzajúce Konvergencie sú podľa neho „zimným“ albumom.
Všetky piesne na Zelenej pošte nakoniec naspieval Pavol Hammel, Vargov bývalý kolega z Prúdov. Dnes sa javí táto voľba ako logická, no vtedy bol medzi vytypovanými vokalistami až na poslednom mieste. Keď všetky snahy o objavenie nového hlasu padli (o spev sa napríklad neúspešne pokúšali aj Kamil Peteraj s Fedorom Frešom), Marián sa obrátil na Hammela, aj keď jeho spoluhráči z Collegia o nom nechceli ani počuť, pretože vtedy boli s ním na smrť pohádaní. „Podľa mňa ho nechceli preto, lebo na neho žiarlili, že bol slávny. Skúšali sme všetkých možných vrátane Žbirku, ale ja som si nakoniec presadil Hammela. Ale nechcem sa k tomu viac vyjadrovať, pretože, vždy, keď niečo poviem, tak sa niekto urazí,“ vysvetľuje s úsmevom Varga.
Album nesie názov Marián Varga, Pavol Hammel: Zelená pošta, no pokojne by pod ním mohla byť podpísaná celá skupina Collegium Musicum (Varga, Frešo, Hájek). Na gitare si v niekoľkých piesňach zahral Rasťo Vacho a v dvoch skladbách vystrihol sólo pražský gitarista Radim Hladík. Samo nahrávanie trvalo dva týždne, no podľa Vargu nebolo jednoduché, pretože jednotlivé piesne obsahovali sláčikové a dychové aranžmány, ktoré sa museli nahrávať postupne. Marián Varga, s ktorým sme sa rozprávali krátko pred skúškami na premiérové koncerty Pošty, vyjadril obavu, že niektoré veci z albumu sa naživo zahrať ani nedajú, napríklad sláčiky nahradí na koncertoch syntetizátor (hrať na ňom bude Peter Preložník). „Bojím sa, aby to neznelo ako paródia na originál. Už dávnejšie som zistil, že akustický klavír a synťáky sa k sebe nehodia. Klavír je založený na malých falošnostiach a disharmonických tónoch, naproti tomu synťák je až príliš pekný,“ hovorí hudobník.
.válkova električka
Zelenú poštu otvára inštrumentálka Domáca úloha, ktorú napísal ešte ako pätnásťročný v rámci štúdia na bratislavskom konzervatóriu. Na album ju zaradil viac-menej z recesie. Nasleduje nádherná skladba Z ďatelín, ktorá mu zostala ešte z čias Prúdov a je to na nej cítiť, má taký bezstarostný, sixtiesácky nádych. Po pesničke Tenis prichádza ďalší vrchol v podobe Smutnej rannej električky, ďalšej odloženej piesne zo Zvonkov. Slová k legendárnej pesničke Varga našiel v básnickej zbierke Miroslava Válka Dotyky, ktorý v čase, keď pieseň vznikla, ešte nebol slovenským ministrom kultúry.
„Okrem Smutnej rannej električky som zhudobnil aj viac Válkových básní, ale tie piesne sa nezachovali. Asi neboli také dobré. Pieseň Z ďatelín pôvodne vznikla na text Milana Rúfusa, ale potom ju Kamil Peteraj pretextoval. Dokonca chcel pretextovať aj Smutnú rannú električku, ale odmietol som to. Text tej piesne je velmi dôležitý,“ spomína Varga na Válka, ktorý bol úžasný básnik, ale zároveň aj normalizačný komunistický politik. „Myslím, že treba oddeliť Válka politika od Válka básnika,“ vysvetľuje hudobník, ktorý priznáva, že Válek ako minister kultúry držal nad ním ochrannú ruku, aj keď sa pohyboval na pomedzí oficiálnej a neoficiálnej scény. Dokonca žehlil aj jeho „prúsery“. Keď dostal dištanc, stačil jeden Válkov telefonát. Varga spomína, že mu aj radil, aby radšej pil doma, že po meste chodia reči, že chodil opitý. „Odpovedal som mu, že pijem doma, ale potom idem von,“ smeje sa Varga, ktorý zároveň dodáva, že medzi nimi vládla starosvetská úcta. „Ja som ho oslovoval pán minister a on mňa pán Varga. Slovo súdruh nepadlo ani raz. Bol som za ním, že či môžem zhudobniť jeho báseň a on odpovedal, že mu bude cťou. Ale bol to zvláštny človek, to treba povedať. Myslím, že bol najinteligentnejším politikom medzi komunistami, ktorý sa v prostredí neustálych intríg a komplotov vedel dobre pohybovať.“
Album pokračuje Krajinou bielych dievčat, jedinou Hammelovou piesňou na albume, ktorú chcel Varga pôvodne vyhodiť, pretože sa mu nepáčila. Ich spolupráca však svieti na začiatku druhej strany Zelenej pošty. Páví ples napísali spoločne na text Borisa Filana, ktorý sa dostal na Zelenú poštu po tom, čo Peteraj túto pieseň odmietol otextovať. „Vraj on čardáše textovať nebude,“ dodáva Varga s tým, že Peteraj tú skladbu vôbec nepochopil, a tak zavolal Filanovi. Ten sa nakoniec slovami podieľal aj na ďalších dvoch nasledujúcich skladbách Cesty bláznov a Nechtiac, pre ktorú Vargovi poslúžil motív z Händelovho Koncertu c. 5 pre organ a sláčikový orchester. Po prekrásnych Slnečniciach sa album končí viacrozmernou skladbou Pošta, zloženou z viacerých častí vedúcich do finále, na spôsob neskorých albumov od The Beatles, Small Faces alebo The Kinks zo šestdesiatych rokov. Atmosféru Zelenej pošty nádherne dokresľuje obal fotografa a dizajnéra Tibora Borského a režiséra Juraja Jakubiska s biliardovým stolom a koňom v pozadí, s ktorým boli počas fotenia neďaleko závodnej dráhy v Petržalke veľké problémy. Podľa knihy Collegium Musicum od Mariána Jaslovského kôň najprv zožral pomaranč, ktorý mal byť súčasťou fotky, a potom sa pustil aj do Vargovej hlavy. Ked ju mal v papuli, Varga kričal na Borského, aby fotil, že z toho bude skvelý obal! Štáb nakoniec zachraňoval Mariána, nie obal.
.koniec bezstarostnosti
Album Zelená pošta bola jedna z mála „zelených“ vecí, ktoré vytŕčali z vtedajšej normalizacnej šede. Znie, akoby sa ním definitívne skončili bezstarostné šesťdesiate roky, ako pohľadnica zlatých čias, o ktorých sa vedelo, že sa už nevrátia. Možno to bolo aj preto, že Vargu sa normalizácia v tom čase až tak netýkala. „Vtedy sme ešte nepociťovali normalizačné tlaky. Tie prišli o dva roky neskôr. V Česku zakázali nezávislých rockerov an bloc, u nás to bolo miernejšie.“ Zelená pošta odštartovala spoluprácu Varga-Hammel, vďaka ktorej vzniklo neskôr viacero cenených albumov ako Na II. programe sna (1976), Všetko je inak (1989) a Labutie piesne (1993), no dvojici sa nikdy nepodarilo dosiahnuť vzácnu celistvosť Zelenej pošty, ktorá dodnes znie, akoby išlo o klasický konceptuálny album. Pritom v čase vzniku mal Varga iba 25 rokov! Zelená pošta znie ako starší brat Zvonkov. Je zrelšia, vyváženejšia a zvukovo nápaditejšia ako skvelý debut Prúdov, ktorý sa aj dnes javí ako kolekcia pesničiek.
Paradoxne, s výnimkou Smutnej rannej električky, ktorá je pevnou súčasťou repertoáru comebackových Prúdov a inštrumentálnej verzie piesní Z ďatelín a Nechtiac, ani jedna zo zostávajúcich skladieb neodznela naživo. A tak na festivale Konvergencie po štyridsiatich rokoch od vzniku Zelená pošta bude mať živú premiéru.
Pre veľký úspech sa 23. septembra v bratislavskej Design Factory Open Air uskutočnia koncerty dva. Najprv o 17. hodine, ktorý je vedený ako „predpremiéra“ Zelenej pošty a potom „oficiálne“ o 20. hodine. Kapela, v ktorej okrem Hammela a Vargu bude hrať basák Fedor Frešo, bubeník Martin Valihora, gitarista Fero Griglák a klávesák Peter Preložník, vystúpi s týmto programom v septembri v Banskej Bystrici a Košiciach a v novembri aj v Prahe, ktorá je podľa Hammelových slov už vypredaná.
Varga a spol. pokračujú v trende slávnych hudobníkov, ktorí v súčasnosti hrajú na koncertoch celé albumy, ako napríklad Roger Waters z Pink Floyd. Ten po šou s Dark Side Of The Moon nedávno hrával kompletný The Wall. Pre Mariána Vargu je tento spôsob koncertov novinkou, ani nemá potuchy o tom, že niečo podobné sa deje vo svete. Obáva sa však, že ľudia budú ich vystúpenia až príliš porovnávať s originálom. „Asi sme to mali spraviť len s klavírom a gitarou, takto to bude viac porovnávané s originálom,“ rozmýšľa nahlas a po stýkrát si nešikovným spôsobom zapaľuje cigáro. „Myslím, že niektoré pesničky sa naživo ani nedajú zahrať. Hammelovi klesol hlas, ani ja niektoré veci nezahrám v takom rýchlom tempe ako kedysi. Vždy som si kládol otázku, či ľudia počúvajú koncert, alebo to, čo majú napočúvané z nahrávok. Mám pocit, že ľudia to majú v hlave tak zafixované, že ani nepočúvajú, čo hráš,“ háda Varga.
To sa nakoniec môže ukázať ako výhoda, hovoríme mu my, pretože už dávno sme si zvykli, že jeho hodnotenia vlastnej tvorby treba brať s istým odstupom. Na svete totiž neexistuje väčší kritik vlastnej hudby ako on.
„Ja hlavne dúfam, že budú tolerantní,“ dodáva so smiechom Varga.
Zelená pošta/
Zelená pošta je album, na ktorom som vyrastal, aj keď to nebola hudba mojej generácie. K počúvaniu Mariána Vargu som sa dostal cez môjho staršieho brata. Dodnes je to moja srdcovka, a to je aj dôvod, prečo sa bude táto platňa hrať na festivale Konvergencie. Mariána som preto presviedčal niekoľko rokov, kým sa to konečne podarilo. Na Zelenej pošte je krásne všetko – hudba, texty, pesničky. Od Mariána mám rád veľa platní – Konvergencie, Divergencie, Continuo, ale Zelená pošta nie je artrockový album. Je to pesničkový album, ktorý znie jednducho a zároveň prepracovane. Aj piesne sú jednoduché, ale pritom vôbec nie sú lacné. .jozef Lupták, violončelista a riaditeľ festivalu Konvergencie
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.